|
Motto:
Nechcel som nikomu nič dokazovať, chcel som len zistiť, kde sú moje hranice
- nepodarilo sa.
Neviem, či poniektorí nebudú hodnotiť moje riadky ako neskromnosť, ale myslím si, že by som sa mal s Vami podeliť jednak s mojimi čerstvými pocitmi a trošku zhrnúť, čo sa so mnou dialo v uplynulých dvoch rokoch.
V prvom rade sa Vám musím priznať, že som nesmierne rád, že sa mi
s pomocou pochopenia mojej rodiny podarilo vykonať to, čo som vykonal. Začiatkom sezóny v roku 2003 som vôbec nemal žiadne konkrétne plány v predmetnej veci. Skôr rok predtým sa mi honila myšlienka v hlave skúsiť pokoriť 40 maratónov za sezónu.
Po Kysucký maratón 2002 sa to vyvíjalo podľa mojich plánov, lež ako už ste to už aj Vy neraz zažili, chybička sa
„vloudí“. Musel som sa podrobiť operácii žlčníka a už plány ostali len plánmi. Nakoniec z toho bolo 30 maratónov. Už samotná táto skúsenosť ma čiastočne presvedčila, že by sa dalo pokoriť hranicu 40-tich maratónov a tak som si zaumienil, že v sezóne 2003 to skúsim. Ale nie len klusať do počtu. Nakoniec sa mi podarilo absolvovať 46 a to som ešte z rôznych dôvodov nevyužil všetky možnosti štartov. Priemerný čas 3:32:22
(3:12:19 / 4:29:29 najlepší / najhorší čas), priemer prvej desiatky 3:16:21, druhej 3:23:31 a prvej dvadsiatky 3:19:56. O umiestneniach sa nebudem zmieňovať lebo osobne to považujem za neskromné (na našej stránke to bolo pravidelne uverejňované).
V tom čase sa mi ani nesnívalo, lepšie povedané ani som sa nezahrával s myšlienkou 100 maratónov za 2 roky. Ale veci sa začiatkom roka 2004 začali trošku inak vyvíjať. Pri ceste na, či vlastne z Berílnskeho team maratónu (už bol hotový plán Ostravských maratónov) v rámci debaty nás
napadla myšlienka začať behať pred maratónom VŠB (behá sa v stredu) už od soboty. Vraj také tu u nás (ja som „čechoslovák“ ak by tomu niekto nechcel rozumieť), za päť dní päť maratónov ešte nebolo. Hlavne bol pri tom Otto Seitl (ktorému neskôr ešte vyslovím kompliment a poďakovanie), ktorý sám inicioval túto myšlieknu. Ako organizátor so svojim maratónskym
klubom to zabezpečil.
Po 5maratóne som začal meditovať o tom (aj keď predtým som už prehlásíl že žiadne počty už nebudem naháňať), že by sa možno dalo urobiť 50 maratónov za rok. Na základe tohto nápadu som konzultoval vec s Mirom Kriškom
- nástenkárom a Zdenom Bohuněkom (to preto, lebo boli kandidáti na „čárkovanie“, t.j. behanie maratónov na počet) a prehodnotili sme kalendár. V rámci toho sme etablovali na trh „Žilinské Hamburgy“. To som ešte stále nevedel či stovka bude alebo nie. Bola dohoda, že po Žilinskom super double
(dva maratóny za jeden deň) sa rozhodnem ako naložím so sebou, resp. ako sa budem cítiť fyzicky, ale hlavne psychicky.
V júli som mal v nohách osem maratónov – Ostravskú päťku, Košický extrém a Žilinský
double. Subjektívne som hodnotil situáciu ako že pohoda a dalo by sa pokračovať, ale ak by sa mala urobiť stovka za dva kalendárne roky (54 v tomto roku) tak ešte musíme zorganizovať ďalšie
„Hamburgy“. Nato som potreboval kladný prístup mojich bežeckých kolegov. To preto aby sme splnili
kvórum minimálne troch bežcov na každom maratóne. Na tomto mieste sa im chcem s veľkou pokorou poďakovať a zároveň im sľubujem, že sa budem snažiť v budúcnosti revanšovať. |
|
Poďakovanie patrí Mirovi Kriškovi, Jirkovi Březinovi, Zdenovi
Bohuněkovi, Tónovi Gombárovi, Jožovi Bebjakovi ale aj ostatným ktorí sa sporadicky
zúčastnili našich Hamburgov. Nemôžem zabudnúť na Igora Heleša, ktorý vtlačil „Hamburgom“ pečať kvality.
Dôkazom toho sú jeho dva štarty s časmi okolo 2 hod 40 minút. Zvlášť musím poďakovať priateľom z Ostravy, osobne Ottovi
Seitlo, Vladovi Pastrňákovi, alias Sandokanovi a nášmu anielovi Jarke
Mathonovej. Nebyť ich, neboli by Ostravské maratóny a to by sme preťažko naháňali počty.
Pred dvoma rokmi sa o Ostravských maratónoch rôzni ľudia vyjadrovali dosť s dešpektom. Tam vznikol terminus
technicus „čárkař“. Dnes už veľa ľudí nedá dopustiť na Ostravské maratóny. Aj v Ostrave sme zo začiatku behali 5-8 štartujúcí. A vlani už aj dvojmaratón bežalo 35 a tento rok 26 bežcov. Ja si už ani
neviem predstaviť, že by sa Ostrava nebehala. Verím tomu, že naši priatelia z blízkeho ale aj ďalekého okolia zistia, že naše Hamburgy nie sú márne a nájdu si miesto v ich bežeckých plánoch.
Koncom júla som mal 4 maratóny k dobru voči roku 2003. Číslo bolo 27 presne polovica z toho čo som potreboval. Nepanikáril som, lebo to nepomáha. Podstupoval som pravidelnú
anabázu a víkend čo víkend som putoval na ďalšie maratóny. Nakoniec 14.11.2004 som vyrovnal svoj rekord v Kravářích (46). Náhoda chcela, aby práve tento maratón, ktorý bol minulý rok kratší a niektorými štatistikmi spochybňovaný, bol v roku 2004 pre zmenu dlhší. Nesprávne
onačená trať spôsobila, že som si chýbajúce metre z minulého roku odbehol v roku tomto. To mi však ešte chýbalo osem štartov. S pribúdajúcim počtom sa začala aktivizovať psychika. Tŕpol som, či zdravie nevypovie poslušnosť práve teraz. Dnes snáď aj so slzami dojatia v očiach sa môžem radovať, že to klaplo.
Myslím si, keď hodnotím túto sezónu, tak ani tento rok som „ľudovo povedané“ neurobil hanbu. Výsledky boli možno nad očakávanie. Dali sa vôbec rozumné výsledky očakávať? Poniektorí čo „čárkovali“ boli radi, že majú čiarku. Ja som väčšinou
ako v absolútnom poradí, ale hlavne vo vekovej kategórii obstával so cťou.
(Opäť Vás odkazujem na nástenku ).
Sezónu som absolvoval s priemerným časom 3:35:34 (3:14:16/4:28:08) priemer prvej desiatky 3:17:52, druhej 3:22:01 a prvej dvadsiatky 3:19:46. Môžete si porovnať oba roky. Keď pozabudnem na skromnosť, môžem konštatovať, že sa nemusím za svoje výkony
hanbiť. Naviac aj v mojom prípade sa roky hlásia. Pre úplnosť ešte štatistika nabehaných kilometrov vrátane maratónov: rok 2003 - 3 098 km a v roku 2004 zatiaľ - 3 105 km.
Prehľad výkonov v mojich doterajších 298 maratónov - klikni  .
Pre spestrenie ešte ďalšie čísla. Za svoju bežeckú kariéru som nabehal k dnešnému dňu cca 52 000 km a na maratónskej trati som strávil približne 1020 hodín.
Na záver mi nedá nespomenúť dve pre Vás anonymné persóny. Sú to moji priatelia, saunári Jano Syrka a Milan Zajo. Ich zlaté ruky pulírovali moje, často veľmi ubolené
telo. K ním sa v niektorých chvíľach masážou pridali moja milovaná manželka a syn Šanko.
Vďaka im za to, že sa za mi telo počas posledných dvoch rokov nerozpadlo.
Ešte raz ďakujem všetkým ktorí mi boli naklonení a trošku mi aj fandili. Už teraz sa teším na ďalšie stretnutia s Vami |
