Nový člen SZM sa uvádza nie len ako maratónsky svetobežník, ale aj ako človek schopný a ochotný sa o svoje zážitky podeliť s ostatnými. 

autor: Viliam Novák
ročník: 1942

 

Jubilejný 25. MMMM 2005
(Medzinárodný Moskovský Maratón Mieru). 
(Alebo: neopakuj sa, lebo zmokneš)

Po troch rokoch som sa znovu odhodlal zabehnuť si MMMM- veď nezabehni si ho, ked si už tam a môžeš!

Začnem vari tou príjemnejšou časťou tohoto podujatia, samotným maratónom, lebo predmaratónske skúsenosti s jeho organizáciou boli málo povzbudzujúce.
Je 11. september 2005, tesne pred obedom, prší a muzika vyhráva. Stojíme na takzvanom Vasilievskom spuske, čím sa označuje tá časť Červeného námestia, ktorá sa nachádza za chrámom Vasilija Blaženého. A spusk je to preto, lebo sa námestie „spúšťa“ najskôr nadol, k rieke Moskve, aby sa potom sklon zmenil a nútil nás vybiehať na most cez túto rieku a vybehnúť na ostrov ohraničený z druhej strany „Vodoodvodným kanalom“.

Zmoknutý ako kura som doklusal do priestoru štartu, kde sme sa tiesnili aj s bežcami „zabega sputnika“ na 10 km, mohlo nás byť tak do 3000 národa oboch pohlaví a vraj z tridsiatich siedmich krajín. Maratóncov vari menej ako dvetisíc, čo je na 10 miliónovú Moskvu veru málo. S potešením som tam zbadal mojho známeho, staršieho (ako ja) Američana, s ktorým som sa zoznámil na včerajšom „Pasta show“ v hoteli Rossija. Hoci pršalo, dobre sme sa bavili, najmä keď som mu rozprával, ako asi na tomto mieste zaparkoval svoje lietadlo Cessna mladý dobrodruh nemeckej národnosti s priezviskom Rust. Bola to ešte za Gorbačova veľká hanba pre protivzdušnú obranu a padali hlavy – aj keď nie doslova - ale šéfovia protivzdušnej obrany prišli o funkcie a milý Rust bol za „vzdušné pirátstvo“ odsúdený do basy, odkiaľ ho však po pol roku pustili, aby ostuda nebola ešte väčšia.

Okolo pochodovali a bubnovali mažoretky – lenže - chyba krásy, pretože pršalo, boli v dlhých pláštenkách, z ktorých im trčali len bubny. Z dobrej zábavy nás vyrušil výstrel. Chytro som nastavil a stlačil stopky, policajná dychovka spustila „Kaťušu“ a vybehli sme....

Začal som pomaly – však to rýchlo ani nešlo- lebo sa tam motali tí „desaťkilometrovi“. Pomaly na most a okolo päťhviezdičkového hotela „Kempiński Balčug“ na päťkilometrový okruh po ostrove. Len pre zaujímavosť: na Slovensku ešte 5 hviezdičkový hotel nemáme a z novín som sa dozvedel, že je možné v nedeľu prísť do tohoto hotela na hubový „brunch“ za bagatel – 100 USD. No ale vráťme sa k maratónu. Zákruta doprava, smerom k „Domu praviteľstva“, kde kedysi bývali členovia vlády a teraz tam po nich zostali len pamätné tabule, lebo Soso Džugašvili (zvaný Stalin) ich skrátil o hlavu, pravda ešte pred vojnou. Na tomto „malom“ okruhu bolo zaujímavé len to, že sme museli obiehať obrovské kaluže vody, ktoré sa na krivých cestách stále tvorili. Bežal som pomaly z dvoch dôvodov: za prvé, nešlo mi to, mal som ťažké nohy z minulonedelného cca 40 km tréningu s Elenkou, za druhé, tušil som neveselú budúcnosť. Nakoniec, 5 km som urazil za 25:14, a to sme už boli pred hotelom Rossija, na úrovni cieľa. Tak teda ešte 37 kilometrov, čiže dva a pol okruhu. Vskutku radostná výhliadka, najmä keď už na 5 km si unavený. Trošku sa to roztiahlo (myslím pole bežcov) a bežíme smerom k stalinskému mrakodrapu pri rieke Jauze. Je to jeden z tých najkrajších, ak to tak možno povedať. Stále prší. Za Jauzou stretávame prvých bežcov v protismere, všetci bieli, žiadny Keňan. Na prvý pohľad nie je jasné, či sú to „desiatnici“ alebo maratónci. Otočka, kaluže, množstvo vojakov Ministerstva vnutrennych del v sivých uniformách s obuškami, ktorí na nás dávajú pozor. Doprava na trase je samozrejme uzavretá. Znova pred Rossijou, je to desiaty kilometer, posledných 5 som zabehol za 24:56. Tak ai polovica bežcov vybieha rampou doprava hore, kde je cieľ oboch behov. Najradšej by som vybehol aj ja, ale čo už, bežím maratón. A stále prší, nohy sú ťažké, už by som to mal rozbehať, lebo pokiaľ si pamätám, pred takou desiatkou rokov, som na sa „desiatom“ dostával konečne do tempa, a teraz naopak, začínam spomaľovať. Nie som však tak unavený, aby som si nepoobzeral naozaj nádherný Kremeľ s červenými stenami, ktoré – čo ma prekvapuje- nie sú natreté, ale samotné tehly sú pekne červené a v kombinácii so zlatými kupolami je to nádhera. V diaľke vidím chrám Krista Spasiteľa, je to nová replika kostola postaveného na počesť viťazstva nad Napoleonom, ktorý bol v tridsiatych rokoch zrúteny a na jeho mieste postavená plaváreň Moskva. 

Ešte pred Kamenným mostom vidím pred sebou peknučkú bežkyňu, s pekným pozadím (to by sa za ňou bežalo, myslím si). Som o niečo rýchlejší a približujem sa k nej. Nedá mi, aby som ju neoslovil. „Zdravstvujte, na kakoe vremja vy bežite?“, tasím svoju ruštinu. „Ja bežala desjatku, teper mne nada vybegať, menja zovut Lena“ hovorí. „Menja Viliam“, ja na to. „Och kak interesno“- zase ona. „A otkuda Vy?“- teda ako ja. „ Z Bratislavy v Slovakii“- „ A ja iz Moskvy“. A už bola ruka v rukáve, len škoda, že náš príjemný rozhovor trval len niekoľko kilometrov, asi po raketoplán Buran v Parku kuľtury, potom sa (hlavne na moju lútosť) otočila so želaním, aby mi to dobre dopadlo.

A zase sám, pomaly prestáva pršať. Nerád behám sám – aj keď v poslednej fáze je to takmer pravidlo- spomínam si na môjho najčastejšieho spolubežca Miša Holíka, bolo by fajn, keby tu bol. Pomáha to najmä vtedy, keď to človeku nejde, nemusí sa myslieť na vlastné problémy. Otočka, kúsok pred Lužnikami, do mierneho protivetra, je tu občerstvovačka, napijem sa čaju a kým ho pijem kráčam. Občerstvovačky. Majú na nich vodu, čaj, kocky čierneho chleba a soľ. Ten chlieb je ruská špecialita. Oľa (iná moja známa) sa nezastavuje, beží ďalej. Je to tak asi dvadsaťpäťročná dievčina, nie najštíhlejšia a okrem toho beží šmatlavo, ako káčer Donald, ale zatiaľ je predo mnou a dokonca sa vzďaľuje. Aby som Vás nenapínal, nakoniec som bol pred ňou – ani neviem, kde som ju predbehol- ale aj tak je to obdivuhodné, bežať vcelku dobre s takým štýlom a hmotnosťou. 

A zase Rossija a dvadsiatka, posledných 5 kilometrov za 25:34, ešte to ujde, ale je jasné, že to bude stále pomalšie. Ešte jeden a pol kola! Hrôza. V protismere vidím môjho známeho z USA. Vyzerá zle a stráca na mňa asi 5 kilometrov, ale len Boh vie, či nevyzerám ešte horšie. Polmaratón som nezaregistroval, aj keď viem, že tabuľka tam je, označený je každý kilometer. Otočka, znova pred Rossijou asi na 26 kilometri a som rád, že mi prví nenadelili kolo. Som na úrovni cieľa, je 2:14 od štartu a prví ešte nedobehli. Viem z rozhlasu, že na čele sú dvaja a jeden z nich je majster Ruska, po štvrtom v poradí je veľká medzera.

„Umereť možno len raz v žizni, nada bežať!“ pateticky vykríkol asi 50 ročný Rus, bežiaci za mnou. Asi má toho dosť, neskôr sa prepadol za mňa. „ Jesť ješčo odna vozmožnosť“ ja na to. „ Možno sdaťsja !“. Nereagoval, ale s výkrikmi prestal. Mám toho dosť a utešujem sa tým, že už tadiaľto nepobežím, už je to menej ako kolo! Je to už „len“ 15 kilometrov (náš tréning), lenže akých „pätnásť!“ Pred obrátkou je tridsiatka (Bohu vďaka!), je to pomalšie a pomalšie (posledných „päť“ za 27:05). Kráti sa to veľmi pomaly, radšej sa nepozerám na pekné okolie, ale upieram oči na zem a hovorím si – len nezastať a nezastať. Som na úrovni cieľa v čase 3:10 a ešte ma čaká skoro 6 kilometrov. Pred nejakými desiatimi rokmi by som bol s takýmto časom nespokojný a teraz...Prichádza mi na um, aké to bolo vtedy. Maratón pod „tri“ a bol som unavený menej, ako teraz za 3:40. A vôbec teraz je každý maratón ťažší a ťažší... Nie je čas skončiť ? Je to naozaj na kaziaci sa organizmus zrejme priveľa. A to myslím celkom vážne aj teraz, sediac za PC. Ako hovoria Rusi, je zrejme „para“ pomaly končiť. V tomto presvedčení ma utvrdzuje pohľad na množstvo „tiež skúsených“ bežcov, ktorí sa trápia a je to na nich naozaj vidieť. Toto je asi viac, ako je rozumné podstúpiť. Nejde len o „trápenie sa“, ale nie je to pekný pohľad. Ešte, že sa nevidím.
Posledná otočka a za ňou „štyridsiatka“, tak to už musím dobehnúť, veď je to kúsok! Ako od „rybárov“ na Patrónku! A cieľ ešte nevidieť, lebo rieka Moskva tu tvorí zákrutu, ale pomaly sa zpoza nej vynára okraj hotela. A tam TO je! Posledný most. A tu ma predbieha dvojica- jeden okolo štyridsať a druhý chlapček- nie viac ako desaťročný v čiernych trampkách. Počujem, ako sa ho ten starší pýta: „Eto tvoj pervyj marafon ?“ „Da net ..“ odvetí a pomaly mi odbiehajú. Neuveriteľné a nezdravé. Je predsa tak mladý...

Ale aj maratón má svoj koniec (aj keď to dlho tak nevyzeralo) a odbočujem doprava do cieľovej rovinky, stláčam stopky: je to za 3:46:19, čas „nič moc“ a pritom podmienky boli veľmi dobré. Je to najskôr spôsobené toj mojou minulonedeľnou štyridsiatkou, bola to blbosť a ja som to vedel už vtedy. No ale povedz Elenke – nie! Čo sa pamätám, obdobne trénoval len „trojguľový“, ale ten to na pretekoch vzdal. Aspoň, že som dobehol.

„Daľše, daľše“ strkajú ma dopredu usporiadatelia. Odrezávam si čip a dostávam medailu a peknú červenú „futbolku“, ako sa tu nazýva tričko. Neskôr fľašku s vodou „Svjatyj istočnik“a nejaký keks. Znechutene sa na tú vodu pozerám, piť ju veru nebudem. Radšej vydržím, v hoteli mám v chladničke pivo. To je tá správna matéria po maratóne.
Tak dobojované. Bol to môj 49. Moje pocity sú zmiešané. Samozrejme som nadšený, že som dobehol, ale bolo to tvrdé. Tí mladší netušia že je to čím ďalej tým ťažšie. Koľko ich ešte budem mať chuť vybehnúť?

Pred maratónom

Registrácia

Ak to niekto dočítal až sem, má výdrž. Ďalej už len niekoľko slov, ako to bolo pred štartom, lebo 25. MMMM je aj v tomto odlišný od iných maratónov.

Registrácia je spravidla prvý dotyk s podujatím. Vybral som sa do hotela Rossija zaregistrovať sa. Už predtým som im poslal vyplnenú prihlášku na formulári z internetu. Pred hotelom bolo veľa ľudí a nikto mi nevedel povedať, kde je registrácia, až po viacerých pokusoch som sa konečne dostal do malej miestnosti, kde sedeli dve namosúrené ženy (tridsiatničky) za stolíkmi, pred ktorými sa tlačili nádejní bežci. Postavil som sa do radu a keď som prišiel k stolíku, oná dáma ma poslal k stolíku druhému. Podávam jej vyplnenú prihlášku. Pozrela na ňu a osopila sa na mňa: „Eto my neberjom“. Akože, veď ste mi to poslali! „Neberjom, nada drugoje“ a dala mi nejaké dva formuláre v azbuke. Vonku som sa ich pokúšal vyplniť a aj sa mi to podarilo. Vraciam sa späť a podávam jej papiere. „Čto mne sdes dajote ?“, vyštekla na mňa ako na svojho nepriateľa. „ Vypolneno to, što vy choteli“. „Nezaniete pisať?, čto zdes napisano?“ Potom jej zrejme zaplo a začala nevraživo „Otkuda vy?“ „Iz Slovakii“. Togda vam nada zaregistrirovaťsja na drugom meste“. „Kde ?“ „Pered gostinicoj i nalevo“.

Problem bol zrejme v mojej slušnej ruštine. Považovali ma za „svojho“ a tak sa ku mne aj chovali, ako k psovi. Skrátka chodil som pred hotelom a nedarilo sa mi nič nájsť, chýbali označenia. Konečne som oslovil jedného staršieho borca v žltej veste, ktorý ma tam ochotne zaviedol a po zistení, že som Slovák, zavolal aj ďalších a začali mi vykladať, ako nás v Bratislave vo futbale porazia, ale v dobrom. Uistil som ich, že prehrajú, ale oni „eto nevozmožno“. Konečne sme našli miesto registrácie „inos(t)rancev“. Veľké prázdne foyer kina a v ňom vyobliekaní chlapík a dievčina a konečne všetko išlo hladko. Dal som 35 USD, dostal som číslo, čip a lístok na večernú „pasta show“, ktorá bude večer v reštaurácii „Severnyj“ hotela Rossia.

Pasta show.
Pasta show. My, čo sme zvyknutí na bežné pasta party vo svete, by sme boli prekvapení. „Inostrancev“ zaviedli do reštaurácie (bolo nás tam asi dvesto), kde boli prestreté stoly a na nich pivo Sibirskaja korona, voda, džús, studené misy, zelenina a neskôr doniesli rybu so špagetami - divná kombinácia, okolo behali čašníci v smokingoch. Keďže som bol sám, tak som „si dovolil“ prisadnúť ku skupine v ktorej boli dvaja Američania a dvaja Dáni a dobre sme sa bavili, aj keď zábavu nám kazili prejavy nejakých „načaľnikov“ a tancospevy asi šestnásťročnej omladiny oblečenej do zelených štylizovaných uniforiem. Medzi pesničkami dominovala ako vždy „Kaťuša“. Asi po necelých dvoch hodinách sme sa pomaly rozchádzali.

 

Maratónsky obed.

Štart bol, ako som povedal na pravé poludnie moskovského času. Predpoveď počasia bola priaznivá: polooblačno, maximálna teplota 18 °C. Samozrejme, (ako skoro vždy) všetko bolo ináč. Zamračené a asi od pol desiatej do pol druhej poobede doslova lejak. Pre maratón celkom dobré počasie, ale kým som prišiel na štart, zmokol som do nitky, aj keď z metra „Kitajgorod“ je to len kúsok. A zase kalvária s hľadaním šatne. Zase ma posielali od Kaifáša k Pilátovi. Všade nalepených množstvo tabuliek, v azbuke, ktoré si navzájom odporujú. Asi je to ťažké, dať každému malý papierik s s náčrtom šatní, WC a podobne. Nakoniec som sa dostal do nejakého kina s množstvom ľudí a začal som sa prezliekať. Keď som chcel odovzdať batožinu, tak mi ju nevzali, lebo že „marafonci“ majú byť v „golubom zale kinoteatra Zarjadie“, ktorý vraj je kdesi „nalevo“. Vskutku, našiel som nejaké kino a tam mi dokonca vzali tašku a dali ju do kúta. No dobre. A teraz WC. Kde je? Pýtam sa. Nikto samozrejme nič nevie. Búdky vonku evidentne nie sú. Mávol som rukou a pred očami „milicionera“ som očúral tento slávny hotel a nebol som sám. Keď som sa na štarte známeho Američana pýtal, kam si dal batožinu, tak mi povedal, že mu ju nikto nechcel zobrať, tak ju strčil do „nejakého“ kúta. Boh vie, či sa s ňou stretol.

A čo na záver?

Isté je, že MMMM má veľmi peknú trasu, aj keď okruhové maratóny neobľubujem. Trať a občerstvovačky boli v poriadku. Len tie predštartovné procedúry! Počasie bolo veľmi vhodné pre maratón a ak som dopadol tak, ako som dopadol, je to len moja chyba. A aby bolo jasné ako som išiel dolu vodou, je tu tabuľka:

 

km

5 10 15 20 25 30 35 40 42,195

čas

25:14 24:56 25:53 25:34 26:26 27:05 28:13 29:33 3:46:19


Podarilo sa mi (s pomocou JŠ) dostať sa k výsledkom MMMM. V maratóne bolo klasifikovaných 926 bežcov a 92 bežkýň, čo je oveľa menej, ako som očakával. Ja som bol 459., čo je lepšie ako by sa z môjho času dalo usudzovať. Víťazný čas bol nad 2:18, u žien nad 2:51. Vzhľadom na dobré podmienky na trati nič moc. 


September 2005

Viliam Novák