Tento text sme bez akýchkoľvek obsahových úprav prevzali zo sme.sk. Divné, že sme tam nenašli autora. Dospeli sme k predpokladu, že autorom je Jozef Bielik, novinár novín SME. Verziu zo SME na papieri sme zatiaľ nezohnali. Úsmevné je, že o článku sme sa nedozvedeli od nášho skromného prezidenta. Keby sme boli smelší, tak by sme ho za to kritizovali. Podobnosť s 300M nie je náhodná. Radi sme naše zápisky novinárovi SME poskytli.
Toto nie je reklama denniku
SME, ale poďakovanie. Ďakujeme!   


autor: Jozef Bielik, www.sme.sk

Na raňajky jeden maratón, po večeri ako zákusok ďalší


Alexander Simon je jedným z nás, a predsa je čímsi výnimočný. Nenápadný železničiar zo Žiliny nepúta pri svojich výpravách za nabehanými kilometrami pozornosť médií ani spolucestujúcich. Netušia, že sympatický a zhovorčivý spoločník, čo má na vytrvalca vari aj miernu nadváhu, je zanieteným športovcom. A podľa dostupných záznamov je aj slovenským rekordérom. Človekom, ktorý dokázal už viac ako tristokrát to, na čo sa väčšina z nás ostatných neodhodlá ani raz - prebehnúť maratón.

Medzi jeho prvým a druhým maratónom uplynul rok. Kým ich zdolal stovku, prešlo 11 rokov, na ďalšiu ich potreboval 9 a tretiu už zvládol len za dva. V roku 2004 absolvoval ťažko uveriteľných 54 maratónov. Viac ako jeden týždenne.

S Alexandrom Simonom sme sa stretli - ako ináč - na železničnej stanici - a hneď na úvod sme si museli spresniť, koľkože maratónov to vlastne aktuálne prebehol: "301. Ten, zatiaľ posledný, minulý víkend v Ostrave. Aj snehu bolo, ale nie toľko ako máme v Žiline. Tak na prežitie. V zimnom období sú to v podstate tréningové maratóny. I keď som zabehol už aj v takomto termíne skraja roka obstojné časy. Teraz nešlo o čas. Priateľ Miro Kriško dokonca nebežal, toho chytila po ceste horúčka a zimnica a aj som sa obával, keďže sme spolu cestovali a boli sme už od štvrtej hodiny spolu, aby som to nebodaj od neho nechytil. Sám som bol v takom napätí, ako sa to skončí, lebo som mu dával ešte v noci medikamenty. Ale bol som v poriadku."

Pamätáte si ešte svoje športové začiatky?

Vyrastal som v Dunajskej Strede a spočiatku som robil všetko možné, a to mi vydržalo, až kým som dočasne so športovaním neprestal. To bolo počas môjho vysokoškolského štúdia v Žiline. Predtým som v škole trénoval atletiku. Nebol som úplná hviezda, ale dokázal som sa prebiť na kraj. A čo sa loptových hier týka, tie som na gymnáziu robil asi všetky - ale len v škole, v klube nie. Boli sme v triede vydarená partia a stali sme sa majstrami školy takmer vo všetkom - v hádzanej, futbale, basketbale, pingpongu. Súrodencov nemám žiadnych, ale práve zo školských rokov mi ostalo niekoľko priateľov, takých ako bratov. Kvôli nim sa rád a často vraciam do Dunajskej Stredy - na návštevu, dovolenku, rybačku.


Profesionálnu športovú dráhu ste nikdy neskúšali?

Možno som k tomu nemal ďaleko, keď som prišiel do Žiliny. Dosť som vtedy jazdil na bicykli, skúšal som trénovať aj s registrovanými pretekármi. Ako sedemnásťročný som denne prešiel 100 - 120 kilometrov. A nemal som problémy ani s počasím, aj v januári či vo februári som najazdil osemdesiat-deväťdesiat kilometrov denne. Vtedy, v tých šesťdesiatych rokoch sa tradovalo, že tí, čo jazdievali Varšavu (Preteky mieru - pozn. red.) mali najazdených okolo 6 a pol, sedemtisíc kilometrov. Keď sa dobre pamätám, tak som mal aj dvakrát toľko. To je už zbytočná meditácia, lebo ja som dal prednosť štúdiu. Absolvoval som oznamovaciu a zabezpečovaciu techniku a v tom odbore na železnici pracujem dodnes.


Kedy vznikla vaša záľuba v maratónoch?

Hoci dnes pre mňa jeden maratón nie je nič špeciálne, ten prvý si pamätám veľmi presne. Začiatok, to bolo niečo hrozné. Roky som pri Medzinárodnom maratóne mieru v Košiciach sedel pred televízorom a pozeral som sa nato od začiatku do konca. To boli ešte časy, keď televízia vysielala aj šport. Prvý otvorený maratón v Košiciach, keď mohol štartovať každý, kto chcel, bol v osemdesiatom prvom. Tá možnosť mi ešte ušla, ale spolu s kolegom zo zamestnania sme rekreačne behali a povedali sme si, že na ďalší rok chceme ísť aj my. Bol tam síce tvrdý limit - štyri hodiny, ale hovoril som si, toto by som mal skúsiť. Pamätám sa, že vtedy v lete slávni jihlavskí hokejisti Jardo a Jirka Holíkovci tiež zabehli maratón. Čítal som o tom v novinách a bola to motivácia navyše. A vytrvalostne som na tom bol dobre. Spomeniem len, že som sa chodieval na bicykli kúpať 150 km z Dunajskej Stredy do Sklených Teplíc - ráno tam a večer naspäť. Ako skúšku sme s kamarátom absolvovali 25 kilometrov dlhý Beh k srdcu SNP. Bolo to veľmi nepríjemné a v cieli sme si vtedy povedali, že ak sa takto cítime po 25 kilometroch, tak na žiadny maratón veru nejdeme. Po niekoľkých dňoch som si to rozmyslel, a tak som v roku 1982 odbehol svoj prvý maratón - košický.


Pocity?

Na trati bolo mojím asi jediným cieľom dostať sa do cieľa v časovom limite. Podarilo sa mi to najmä vďaka povzbudzovaniu spolubežcov a divákov, ktorí sú v Košiciach tradične fantastickí. Po dobehnutí som sa cítil skutočne hrozne. Ešte týždeň som vôbec nemohol chodiť. Po rovine alebo hore po schodoch to možno ešte išlo, ale dole schodmi to bola katastrofa. Nakoniec som sa samozrejme zotavil a začal som už celkom pravidelne behať. Za 12 mesiacov som nabehal 1200 kilometrov, teda priemerne 100 mesačne, a po roku som bol v Košiciach opäť. Vyčerpanie v cieli však bolo rovnako veľké, ako pred rokom. Vtedy som si hovoril, že to je zlé, keď sa to za rok tréningu nijako nezlepšilo. To by som vtedy neveril, že maratón sa dá bežať aj bez takej strašnej únavy.


V čom teda spočíva váš recept na jeden maratón týždenne?

Veľa som si naštudoval z odbornej literatúry, upravil som prípravu i regeneráciu. Teraz nabehám podstatne menej, ako je bežná maratónska tréningová dávka 100 - 150 km týždenne. Behám len okolo 15 km a potom cez víkend preteky - maratón. Snažím sa zvoliť také tempo, aby organizmus využíval ako zdroj energie aj tuky, a nielen cukry, ktorých má len obmedzené zásoby. Neprekračujem 80 percent svojej maximálnej tepovej frekvencie. Treba tiež povedať, že posledné dva roky sú pre mňa atypické. Vlastne som určitým spôsobom svojimi známymi podpichovaný. Pôvodne som to ani nemal v pláne. Po predchádzajúcom roku som si myslel, že už bolo dosť naháňania maratónov. Nie v tom zmysle, že by som sa cítil fyzicky amortizovaný. Stále som jednoducho nadšený pohybom. Ten, kto to nezažil, ten, kto nebehal, kto nezažíva tie euforické stavy, ten to asi nemôže pochopiť. Pre mňa je každý jeden maratón svojím spôsobom sviatok. Nakoniec som sám seba vyhecoval. Chcel som skúsiť, aké mám možnosti. Možno aj vzhľadom na vek. Môj prístup bol taký: o nič nejde - bežím s tým, že by som rád bežal aj na budúci týždeň, ale či pobežím aj na budúci týždeň, to ešte v tejto chvíli nie je jasné. Aj pri dosiahnutých časoch občas niekde vidieť, že som v polovičke maratónu myslel na ten ďalší.


Nedá sa povedať, že by ste mali typickú vychudnutú maratónsku postavu...

Povedzme to tak, že som ťažký. Meriam 172 cm a vážim 74 - 75 kg. Nepamätám sa, kedy som mal pod sedemdesiat. Dokonca som mával aj problémy s hmotnosťou. To bolo ešte v sedemdesiatych rokoch. Neprejedal som sa, to nikdy nebolo moje hobby, ale mal som sedavé zamestnanie a pomaličky som priberal. Jeden čas som mal aj 90 kilogramov. Operácii žlčníka som napokon aj tak neušiel. Pokazila mi sezónu pred dvoma rokmi.


Nešťastie sa nevyhýba ani športovcom. Vy ste sa ako obeť autonehody objavili už aj v čiernej kronike.

V deväťdesiatom šiestom ma na Senickom maratóne zrazilo auto. To je len bežná správa v novinách, ale pre zúčastneného je to dramatický príbeh. Obdobie môjho života tesne pred autonehodou bolo akýmsi hľadaním motivácie. Našiel som ju v blížiacej sa päťdesiatke. Namieril som tréning viac do intenzity a Senica bola test. Mal som 49 rokov a medzičasy ukazovali na výkon blízky trom hodinám. Bolo to myslím po stopätnástich maratónoch, keď sa mi to stalo. Verte či nie, ja som už vtedy, keď som sedel na zemi - lebo som nebol v bezvedomí - bol presvedčený, že budem znovu behať. Silvova metóda. Ja som sa ňou zaoberal a v tú ranu, ako som prišiel do nemocnice, tak som si jednoducho premietal, ako behám. A hoci som mal nohu ešte len v dlahe, s tou zdravou som už cvičil. Okolití pacienti ma iste museli mať za blázna.


Ako sa rodili rekordné plány?

Najskôr bola myšlienka skúsiť pokoriť 40 maratónov za sezónu. Začala sa mi preháňať hlavou v roku 2002. S pribúdajúcim počtom behov sa začala aktivizovať i psychika. Tŕpol som, či zdravie nevypovie poslušnosť práve teraz.


Aj ste všetky maratóny naozaj odbehli? Nebola to už len rýchlejšia chôdza pre čiarku za účasť?

Snažil som sa nielen klusať do počtu. V roku 2003 som absolvoval 46 maratónov. Priemerný čas 3:32:22 (3:12:19 najlepší, 4:29:29 najhorší čas). Sezónu 2004 som zavŕšil s priemerným časom 3:35:34 (3:14:16/4:28:08).


Za tie roky musíte mať za sebou úctyhodné kilometre. Vediete si štatistiku?

V posledných rokoch robím ročne niečo nad tritisíc kilometrov. Za kariéru som ich nabehal okolo 52 000 a na maratónskej trati som strávil približne 1020 hodín - to je viac ako 42 dní.


Máte ešte nesplnené maratónske želania?

So zreteľom na môj vek už samotný dosiahnutý absolútny čas nemôže byť cieľom. Je pekné mať rôzne vízie. Veľa podujatí mi prirástlo k srdcu a podľa možnosti sa na nich pravidelne zúčastňujem. Ak by som predsa len mohol zaradiť do svojej zbierky absolvovaných maratónov ďalší, tak by to bol maratón v gréckom Maratóne. Tým by som chcel prejaviť úctu tejto jedinečnej atletickej disciplíne. 


Alexander Simon

Alexandrovi Simonovi asi učaroval štvorčekový papier. Všetky svoje tréningy i preteky od začiatku kariéry má zapísané v hrubom zošite so štvorčekovým papierom formátu A5. Veľa listov už voľných nie je, čoskoro bude potrebné investovať do nového.

Na behanie si privyrába tipovaním. Robí to už dvanásť rokov. Stavia zásadne len malé sumy podľa vlastného systému, ktorý si zakresľuje - ako ináč - opäť na štvorčekový papier. Je tým povestný. Ak uvidíte vo vlaku človeka študujúceho list štvorčekového papiera zdanlivo chaoticky popísaný nulami, jednotkami a dvojkami, môže to ľahko byť maratónec Šaňo.

Tvrdí, že sa vôbec nezaujíma o to, kto s kým hrá. Vraj len štatisticky analyzuje priebeh súťaže a podľa toho tipuje. Nedá sa nalákať na väčšie stávky, takže nikdy veľa neprehrá. Zrejme najmä vďaka tomu mu to priemerne vychádza tak, že je ročne okolo 25-tisíc korún v pluse. Nie je na zahodenie, privyrobiť si takto tipovaním. Hoci, ak to človek preráta na strávený čas, dal by sa iste nájsť aj iný a výnosnejší vedľajší pracovný pomer. Šaňo tvrdí, že netipuje pre zisk alebo tipovaciu vášeň, skôr z matematického záujmu. Stávkou malých súm si v praxi potvrdzuje svoje štatistické pozorovania.

Vek: 57 rokov

Výška: 172 cm

Hmotnosť: 74 kg

Absolvované maratóny: 301

Najlepší výkon: 2:46:39, 17. 9. 1988, Nagykörös (Maď.)





Okrem úspešného tipovania výsledkov športových stretnutí sa Alexander Simon zaoberá špeciálnejšími odhadmi. Na základe štatistického výskumu robí výpočty termínov na počatie dieťaťa podľa chceného pohlavia, t. j. koncepčný aj antikoncepčný kalendár. Spočiatku len zbieral od známych potrebné údaje. Dnes na základe týchto pozorovaní a teórií, ktoré čítal, dokáže s veľkou presnosťou označiť vhodný čas počatia podľa toho, či chcú mať rodičia chlapca alebo dievča. Na správnu predpoveď potrebuje len dátum narodenia budúcej nádejnej mamičky. Bežne so sebou na preteky nesie pre niekoho zalepenú obálku so svojím odporúčaním.





Okrem zbierania čo najväčšieho počtu maratónov sa Alexander Simon snaží aj o dobré umiestnenie. Na snímke ho vidíme ako víťaza kategórie do 60 rokov na pretekoch v českom Benešove.

Jozef Bielik, denníkn SME