|
|
|
|
18. marec 2006 | |
|
eN si musí chodiť pre vety o behu s jeho osobou spojené až do ďalekej minulosti. Vety v čase prítomnom sú vety iba o jeho zrýchlených presunoch, alebo vety o jeho neúspešných pokusoch o rýchlejšie utekanie. | |
|
Mottom Furčianskeho maratónu, je spomienka na jeden chybný krok v zimných Tatrách, ktorý urobil košický bežec Štefan Seman. Spomínaný krok bol totiž to posledné, čo Štefan na tomto svete urobil. Chybné kroky robíme v živote aj my. Jedine náhoda rozhoduje o tom, či budú tie posledné, alebo nie. Jedno podkĺznutie maratóniek na Ostrve nad Popradským plesom zo svojej pamäti vydoloval aj eN. Nevenoval mu veľkú pozornosť. Dnes vie, že nechýbalo veľa a jeho zimný beh by nekončil na nástenke, ale na neďalekom Symbolickom cintoríne. Tréningový denník, ktorý si eN vtedy poctivo viedol prezrádza, že návrat spomienkostroja je dlhý bez jedného roka celú štvrtinu storočia. eN vtedy velil mladým plaveckým nádejam Slovanu Bojnice na zimnom |
|
|
kondičnom sústredení. Jeho rastúca maratónska výkonnosť bola v tom čase okolo 2:40 a svet mu bol gombička. Vždy sa smial označovaniu Tatier pojmom veľhory. Akéže veľhory, keď sa dajú prebehnúť na jediné obutie? 17. marca 1982 mali jeho zverenci v pláne zjazdové lyžovanie pod vedením kolegu eN. Čo s voľným dopoludním? Využil ho na bežecký výlet po trase: Starý Smokovec - Sliezky dom - Batizovské pleso - Ostrva - Popradské pleso - zastávka Popradské pleso - Vyšné Hágy - Polianky - Tatranské Zruby - Nový Smokovec - Starý Smokovec. V tom čase behal eN v bordových dukláckych bavlnených teplákoch. Zháňal ich od duklákov rôznymi pokútnymi spôsobmi. Tie ktoré sa stanú hlavným hrdinom príbehu "fasoval" a prenechal mu tušíme plavec Miloš Lukášek. Krásne jarné počasie rozhodlo nebrať šuštiakové nohavice. Ich šušťanie by rušilo panenské tatranské ticho na v zime uzavretom turistickom chodníku ( svet bol gombička ) medzi Sliezkym domom a Popradským plesom. Silónové gate mohli byť paradoxne zdrojom toho najväčšieho ticha, aké bolo doteraz vymyslené. Neodolal snehový bežec, na krásne horolezcami vyšliapanom chodníku za Sliezkym domom, ponuke jarného slniečka. Bežal do pol pása vyzlečený. Skôr ako začal z Ostrvy klesať k Popradskému plesu, vybehol ešte na štít Tupá ( 2293 m ). V itinerári mu chýbal bod nad 2000 metrovou hranicou. Po jej zdolní už myslel viac na vodovodný kohútik na WC, vtedy chaty kpt. Morávku, ako na to, kade beží. Vyfúkaná, nezasnežená, mierne klesajúca a kameňmi pokrytá plošina sa náhle zmenila na prudký svah, s ľadovým povrchom. Samozrejme, že nohy polárnika vyleteli do vzduchu a pristál na pozadí. Nerozbehol sa na svoju poslednú adrenalínovú jazdu len vďaka treniu bavlnených teplákov. Zostal sedieť zľaknuto skamenený na zadku. Pod ním extrémne prudká, niekoľko sto metrov dlhá ľadová kĺzačka. Na jej konci sa týčila skalntá stena. Jej úloha bola meniť pohybujúcu sa živú hmotu na neživú hmotu v kľude. Napriek gombičkovému svetonázoru si eN uvedomil, že pokus postaviť sa by skončil dlhým červeným výkričníkom na bielom tvrdom snehu, na konci ktorého by bola smutná, posledná bodka na skalnej stene. Bol totiž stále do pol pása vyzlečený. Vedel, že sa musí dostať traverzom necelých 10 metrov vpravo, kde slnko zmenilo tvrdý firn na mäkší. Ten by už maratónkam dovolil zaboriť sa do neho. Na hĺbenie schodíkov prstami bol podklad pritvrdý. Chcelo to riskantný manéver. Spomalenými pohybami a so stisknutým zadkom si obliekol bavlnenú bundu, opatrne si ľahol na chrbát a veľmi pomaly jednou rukou dočiahol malý kameň z konca vyfúkanej plošiny. Bol to pästný klin a zároveň kľúč k úteku z ľadového vezenia. Po vyhĺbení niekoľkých jamiek, nepostrádateľných k slimačiemu posunu k slnečnej časti Ostrvy, sa jeho maratónky konečne zaborili do snehu. Bezstarostne opäť spustil stopky a pokračoval k vytúženému vodovodnému kohútiku o niekoľko sto výškových metrov nižšie. Po doplnení tekutín musel eN zabrať. Hrozilo mu, že nestihne obed čakajúci na neho v jedálni hotela Park v Starom Smokovci. V denníku má eN poznačené, že 12 km podľa kilometrovníkov na Ceste slobody utekal za 44 minút. Tempo 3:40 / km. Ty brďo! Dnes tak nezabehne ani jeden jediný kilometrík. Obed stihol a o 14:50 už cupkal s chlapcami na Hrebienok. Škoda, že aj Štefan nemal také šťastie, ako 25 ročný vyznavač gombičkového svetonázoru. O jeho bytí, či nebytí rozhodol taký detail, ako materiál gatí v ktorých bežal. Veselšie by bolo spoločné spomínanie so Števom Semanom, ako Zubatá po nich neúspešne ruky naťahovala.
| |
|
| |
