21. apríl 2006

Boli raz traja kamaráti. Janči, Jožo a Miro. Kamarátili sa aj vďaka behaniu. Často spolu trénovali, často spolu súťažili na pretekoch.

Najusilovnejší v tom čase bol Miro. Ctil heslo, že maratónec nemá kilometrov nikdy dosť. Behával preto oveľa viac, ako jeho kamaráti. 

Raz sa stretli, že si pôjdu spolu zatrénovať.

„Čo máme dnes v pláne chlapci?" vyzvedal Miro, napriek tomu, že veľmi dobre vedel, aká bude odpoveď jeho kamarátov.

„Do sedla, čo iné?." synchronizovane zaznela predpokladaná odpoveď  Jančiho a Joža. 

„Prestaňte, 18 kilometrov! To sa mi neoplatí spotiť. Dajme aspoň dvadsaťpäťku." pokúsil sa zmeniť plán usilovný.

„Huabadlina, zase chce chabuať?" typicky zaráčkoval Jožo a bez ďalších slov sa rozbehol.

Miro vedel, že Jozef je na presviedčanie pritvrdý oriešok. Pokúšal sa  presvedčiť Jana. Ak sa mu to podarí, Jožo bude brblať, ale pridá sa k väčšine. Nepodarilo sa. 

Mirovi zostal v talóne posledný tromf. Hra na sekundovku. 

„Chlapáčkovia, hrali ste niekedy počas behu Hru na sekundovku?" začal sa pokúšať o nemožné.

„Zase nejaká somaina" uškrnul sa Jožo. 

„Nie somarina, je to "fasa" hra. Určíme si vopred nejakú križovatku. Keď k nej pribehneme, zastavím stopky. Sekundy na číselníku zmeníme na sekundovku. Podľa smeru, aký ukáže sekundovka budeme pokračovať." trpezlivo vysvetľoval Miro dúfajúc, že sekundy budú prívetivé a aspoň pár krát ich beh nasmerujú po dlhšej trase.

Veď vuavím, somaina" opakoval Jožo.

„Tak to skúsme iba raz. Nad amfikom pri odbočke do lesa. Ak bude sekúnd od 30 po 59, bežíme na kemp po ceste. Ak budú medzi 00 až 29, bežíme skratkou cez les. Vy povedzte, kedy mám stlačiť stopky, aby ste si nemysleli, že švindľujem.

Teraz? Juchú, po ceste!" radoval sa Miro.

„Kua, seem sa na to. Ideme cez kauváiu." nerešpektoval dohodu Jožo a odbočil do lesa. 

„Si mäkký, ja idem po ceste." zahundral Miro a sledoval čo urobí Jano.

„Tak vybehneme po ceste, ale od kempingu už nehráme." zakričal Jano za Jožom do lesa ctiac si dohodu. O chvíľu, keď hundroš dobehol dvojicu, boli kamaráti opäť pokope. 

Namrzený Miro už pripravoval pomstu. Ak sa mu pomalý beh protiví, prevetráme mu perie. Od kempingu, ku ktorému sa práve blížili plánoval zrýchliť. Tak, aby Jano stíhal, ale Jozef nie. 

Tesne pred zošliapnutím akceleračného pedálu, lebo už bežali cez parkovisko pred autokempingom, mu v zrýchlení zabránila čudná modrá vec, ležiaca na asfalte parkoviska.

Jožo  Napriek tomu, že mu takéto maličkosti nikdy neunikli, prebehol vedľa nej nevenujúc jej ani trochu pozornosti. Miro áno. Zastal, zodvihol tajuplnú vec a začal ju skúmať.

„Kua, ja som to videl, ale ... čo to je?" vyzvedal vracajúci sa Jožo. Nevšimol si, že Jano s Mirom za ním nebežia a niečo skúmajú. 

„Nejaký decko stratilo zápisník, či čo. Určite sa tu boli vyčúrať, položili si ho na strechu auta, alebo na kufor a zabudli na to. Ja som tak tiež prišiel o pár vecí. Kapota auta nieje dobrá polička na odkladanie." mudroval Miro, skúmavo otvárjúc suchým zipsom uzatvorenú vec.

„Koľko kuát aj ja..." chcel začať rozprávať svoj zážitok na túto tému Jožo, lebo v dejinách ľudstva niet udalosti, ktorú by nezažil aj on.

„Chlapci, pozývam Vás po behu na kofolu." natešene ho prerušil Miro, lebo v jednom z mnohých priečinkov obalu na doklady, či čo to bolo, našiel 15 Kčs.

„Kua, sú tam peniaze, koľko, ukáž!" naťahovali sa nedočkavo Jozefove zvedavé paprčky za nálezom. 

Miro mu nález nedal, nasadil si masku charakterného budovateľa socializmu a prehlásil:

„Chlapci, ak je tam adresa, tak to vrciame." 

„Tebe dbe! Kto si stuatil, nech si hľadá, kto si našiel, nech si nehá."

„Ak je tam adre... Chlapci, pozývam vás aj na večeru!" prerušil reprízu deklamácie svojho krištáľového charakteru Miro, lebo v ďalšom priečinku objavil pár 500 korunových bankoviek.

Obsah ďalšieho priečinku, zaisteného zdrhovadlom mu vyrazil dych. Objavil hrču zbalených, zahraničných bankoviek. Podľa strieborného pásika, nového to ochranného prvku na Nemeckých markách, bol veľmi rýchlo v obraze. 

„A mám ich aj bez devizáku." zašomral ironicky Miro a spomenul si na zbytočné podávanie žiadosti o devízový prísľubu ešte pred nedávnom. 

„Kua, mauky! Daj to to sem!" zmocnil sa pokladu Jožo. Lesk hliníkového pásiku bol slabučký v porovnaní s leskom v jeho očiach.

„Pobehnime radšej ďalej do lesa. Ak sa sem vrátia, tak im to naozaj budeme musieť vrátiť." pragmaticky skonštatoval Jano.

Tak ľahučko sa kamarátom ešte nikdy nebežalo. Nehútal Miro, ako presvedčiť kamarátov, aby bežali viac. Nevedel sa dočkať, kedy zastanú a spočítajú peniaze. 

Asi po dvoch, určite najveselších kilometroch v živote usúdili, že je to dostatočne veľká vzdialenosť, aby uchránila ich poklad pred tým, kto ho stratil.

Miro opäť zopakoval slová o adrese a v duchu si prial, aby tam žiadna adresa ani doklad totožnosti nebol. 

Prianie sa mu splnilo. Našli iba pokladničný blok zo zmenárne v Rajke. Nevyspytateľné sú cesty pokladničných blokov. V Rajke sa narodí a po stovkách kilometrov za pár desiatok hodín zmení svojho majiteľa  v strede Európy na parkovisku pred Autokempingom.

Začali počítať. Československé koruny chápali. Kurz marky poznali tiež. Jožo využíval odomknutá dvere do Rakúska veľmi často. Horšie to bolo s bankovkami s obrázkami vtákov. Guldeny. Kurz neznámy. Francúzskych frankov len približne. Nevedeli preto, akú reálnu hodnotu má ich nájdený poklad. 

Nemôžeme s tým ísť domov. Mohli by nás odhaliť, hútali kriminálkami odchovaní kamaráti. 

„Mám to. Konšpiračný byt! Chodím segre polievať kvety. Je na dovolenke. Makáme k nej." navrhol Miro. 

Cestou do konšpiračného bytu Miro s Janom vymýšľali ďalšie finty na zamaskovanie ich nálezu. 

Jano vymyslel na celú udalosť vskutku geniálny šifru. Ani Enigmou by to lepšie zašifrovať nevedeli: TRONDOCHOR! Niet divu, že kamaráti až do tejto chvíle neboli nikým odhalení. 

Jožo sa do slovného budovania konšpiračného mechanizmu nezapojil. Nemohol, počítal. Celou cestou v hlave prepočítaval nájdené peniaze. Po zahlásení výslednej čiastky začal od znovu a o chvíľu hlásil novú, vyššiu hodnotu. Pred koncom behu bol už niekde pri sume 120 000 Kčs.

Nič prekvapivé. Jožo interpretoval udalosti zásadne niekoľkonásobne zveličené, alebo naopak. Podľa potreby. 

K jeho sklamaniu bola skutočná hodnota pokladu po prepočítaní niečo málo vyše 33 000 Kčs. 

Delilo sa rovným dielom. Nie Daniel, Daniel, Lémon, Lémon, Pier. 11 000 korún Československých za približne 11 km behu. Koruna za meter.

Miro s Janom, na rozdiel od Joža, boli veľmi spokojní. Kalorické za tento tréning ohodnotili ako veľmi slušné. Pristali by na podobné aj v ďalších tréningoch. Nemusel by Miro Jana presviedčať, aby bežali viac.

Jedenásť litrov vtedajších bolo viac, ako dnešných. Len pre predstavu. Dalo sa za ne kúpiť 40 párov Mirom obľúbených "Pribilincoviek", maratóniek z Partizánskeho. Keby tak urobil, posledné páry by dral ešte aj dnes. Ale on tak neurobil. Rozpustil peniaze v anonymnej  životnej spotrebe. Jožo ich minul na tovar, ktorý vláčil z Viedne.

Najlepšie svoju časť pokladu investoval Jano. Kúpil v Kľačne opustený dom s pozemkom. 

Dnes je to utešená chalúpka strýca Jana. Ak chodíte na Rajecký maratón autom cez Fačkovské sedlo, Kľačno je posledná dedina na prievidskej strane. Cesta vedie tesne popri Jankovej chalúpke.

Veru aj takýto pekný domček sa dá nájsť s kamarátmi počas behu, keď im sekundová ručička ukazuje ten správny smer.  

Príbeh sa odohral v roku 1991 na trase Prievidza - Bojnice kúpele - salaš Vígľaš - Autocamping Bojnice a späť.

Osoby a obsadenie:

Jano: Ján Meszároš, 1954, Prievidza. V roku 2005 jeden z najlepších slovenských bežcov v kategórii M50. Behá trate len do 21 km.

Jožo: Jozef Ištok, 1958, Handlová. Stále si udržujúci obstojnú bežeckú výkonnosť.  Behá trate len do 21 km. 

Miro: Miroslav eN Kriško, 1957, Prievidza. Toho času najpomalší z trojice kamarátov. Behá ( možno trochu silné slovo ) výhradne maratóny.

spomínal eN 20. 4. 2006