19. júl 2006

29. ročník Malého Štrbského maratónu (31,8 km) - 9.7.2006

bežala a napísala: Svatoslava Cintulová

Existenciu krásneho podtatranského behu o odrobinku kratšieho ako nastáva obávaná maratónska stena na magickom 33. až 35. km klasickej olympijskej trate mi odhalil Michal Holík v jednom maili niekedy začiatkom mája. 

Ihneď som preklikala príslušnú na informácie pre bežcov veľmi bohatú webstránku preteku a pohľadom do kalendára odobrila svoj zámer zúčastniť sa na preteku. V čase jeho konania by som sa mala nachádzať v Tatrách, lebo vzhľadom na povinnú celozávodnú dovolenku mám naplánovanú turistiku v Roháčoch, takže by som pod najvyššími slovenskými horami ostala o deň dlhšie a záver vakácií vyvrcholila výklusom po tatranskom asfalte a ešte naposledy poriadne preluftovala pľúca, než ich budem opäť dusiť bratislavským smogom. 

Keďže Michalove meno sa skvelo medzi už prihlásenými účastníkmi, vyplnila som prihlášku i ja, zaškrtla požiadavku o ubytovanie v športovom klube Štrba a brala danú vec ako vybavenú. Akosi som si ani priveľmi uvedomila, že okrem Michala tam nik iný z oddielu Železná Studnička Bratislava nie je prihlásený, ale brala som v úvahu fakt rozkývania sa ostatných až na poslednú chvíľu a taktické vyčkávanie, či im prípadné zdravotné alebo pracovné problémy nezahatia zámer bežať.

O to väčšie sklamanie nastalo, keď Michal razantne anuloval svoju účasť na behu kvôli akejsi podivnej sile, čo mu bráni v poslednom čase behať a vraj trápiť sa tam takto je nerozumné a zbytočné. Prehováranie ani lákanie na spoločný len tak ledabolý poklus nezabral, asi by si odfláknutím preteku pokazil svoju rokmi tvrdo nadobudnutú bežeckú reputáciu. Ja som tiež nemala veľké ilúzie o nejakom dobre podanom výkone po absolvovaní viacdennej turistickej expedície realizovanej „s plnou poľnou“ t.j. spacák, karimatka, stan, rezervné oblečenie a cca 3 l vody suma sumárum hádam aj viac ako13 kg váhy.

Nik iný, okrem Michala, z bežeckej partie nezvestovával na tréningoch svoj zámer sa preteku zúčastniť, len sa všetci svorne zhodli, že je to pekná a neveľmi kopcovitá trasa. Nuž, tak vyrazím na skusy do mne neprebádanej krajiny sama. A veď to ani nebude taký klasický maratón, „len“ 31 km, takže by som to mala teoreticky zvládnuť i bez skamarátenia sa so strašiakom maratónskej krízy. Sebavedomie mi dodala i vysokohorská príprava tesne pred konaním preteku i keď ambície na pekný dosiahnutý čas na behu boli nulové, lebo zasa taký romantik idealista nie som.

I tak som riadne prestrelila a absolútne neodhadla svoje reálne sily a možnosti, pretože po cca 10 - 12 hodinových denných pochodoch s 13 kg ruksakom vlečenom na chrbte po na môj vkus extrémne exponovanom a náročnom a so štipkou nadsázky aj skoro miestami horolezeckom teréne magistrály Západných Tatier, som okrem krásnych zážitkov a dojmov nadobudla ukážkovú, učebnicovú svalovicu, akú mi nespôsobil ani na beh Trangoška - Donovaly, či nejaký z mojich 3 odbehnutých maratónov. Bolel ma celý človek. Akýkoľvek krok alebo pohyb mi spôsoboval temer neskutočné muky. Mala som v rezerve síce deň dva ako oddychové, len akosi som neverila s blížiacou sa nedeľou, že budem schopná vykonať tak náročný fyzický úkon ako je beh samotný. Seriózne som i ja začala zvažovať, či je bezpodmienečne nutné sa v takom zúboženom stave na preteku zúčastniť. Ako však ubiehal čas telom vynútenej regenerácie, prvotné bolesti svalov na nohách pomaličky ustupovali a ja som presviedčala samú seba, že by bolo škoda sa na behu nezúčastniť, keď je v Tatrách tak krásne a ja sa po zemskom povrchu prestávam plaziť ani zbitý pes.

Nuž teda deň pred konaním Malého Štrbského maratónu s bojovým odhodlaním v srdci, s kompletnou turistickou výbavou v na prasknutie narvatom ruksaku na chrbte doplnenom o bežecké veci dočasne počas mojej expedície Roháče uschované na stanici v Liptovskom Mikuláši a sandálkami namiesto vibrám na nohách, aby som i ja nadobudla vnútorný dojem, že idem pre zmenu behať, vystupujem krátko pred siedmou hodinou večernou z rýchlika v Tatranskej Štrbe.

Skôr ako sa mi podarí zorientovať - teda nájsť ten správny sever, moje prebdenými nocami unavené oči zachytia neprehliadnutelnú šťúplu postavu čiperného človiečika, čo tak neodbytne dobiedza s dotazmi o radu výpravcu na staničke, že je znemožnené odpískanie vlaku na jeho ďalšej púti. Hádate správne. Večne dušou mladý bežec a žijúca legenda Tiborko Vaňo úraduje. Dokiaľ mu výpravca neodobril správnosť jeho informácie, že o necelú hodinku ide vláčik z T. Štrby do obce Štrba, rýchlik musí mať vynútenú pauzu. Nič sa nedá robiť, človek je prednejší ako stroj. Takže prvý, mne známy, účastník MŠM. Napokon je situácia zachránená, Tiborko si to spokojne odcupitá k najbližšej lavičke a zaháji vyčkávanie na prípoj. Rýchlik je vyslobodený zo zajatia a pokračuje v ceste. 

Ja verná svojim ako tak zotaveným nohám neodolám turistickej zvesti, že po vlastných je to do Štrby iba za 45 min, opúšťam stanicu a naberám ten správny kurz po asfaltovej bočnej komunikácii. Asi tak v polovičke ma však skolí únava, lebo veľmi skoro som sa tešila z krátkodobého ústupu utrpenia, tak len viac menej zo žartu sa pokúšam stopovať, i keď v úspešnosť tejto akcie neverím. 

Nastal však nečakaný zázrak. Štvrté mňa minúce auto zastavuje. Nakladám teda svoje objemné „zavadzadlo“ do vozidla a mládenec za volantom zahajuje konverzáciu o tom, že i on chodí turistikovať a vie o tom svoje, aké je náročné po celodennom trmácaní sa po horách vliecť nudnou asfaltkou ťažký batoh. Pritakávam. Odpoveďou na otázku, čo sa chystám podniknúť v dedinke Štrba nadmieru šokujem vodiča: “ Bežať zajtra Malý Štrbský maratón.“ Neveriacky si ma premeriava, zrejme mu nezapadám do kolónky maratónkyňa - atypická postava a ešte navyše sa vlečiem na beh s takým báglom. Vyťahujem teda posledný tromf, vytlačené propozície k behu. To definitívne zaberá na takej miere, že onen stopársky dobrodinec ma namiesto vyloženia na kraji dediny, odvezie na druhý koniec, kde by mala byť ubytovňa Športového klubu Štrba a cestou ochotne vysvetľuje a ukazuje, odkiaľ sa zajtra štartuje, kde je šatňa pretekárov, kde registrácia, kde dostanem po behu obed. Tomu sa hovorí informačný servis. 

Pri vystupovaní z auta na miestnom štadióne ma privíta postarší pán, tiež zajtrajší pretekár, s oznamom na perách, že oná ubytovňa je ako predchádzajúce roky už dávno plná iných obyvateľov a bežci tam ubytovaní nebudú. On si od istých rokmi nadobudnutých skúsenosti nosieva spacák a bude nocovať na tribúne na vraj perfektných drevených lavičkách. No paráda! Vrece na spanie i karimatku so sebou mám, ale ja som sa konečne tešila na civilizovanú posteľ, keď už ma čaká ráno ten minimaratón. Toto sa musí akosi vysvetliť. 

Naberám teda kurz obecného úradu, kde by mala byť podľa mojich dedukčných schopností a odhadu informačná kancelária pretekov úradujúca dnes do 21. hodiny. To, že nejaká kancelária je, mám uvedené v propozíciách čierne na bielom, ale informácia, kde sa konkrétne nachádza, chýba. Moje tušenie je však správne. Labyrintom chodieb obecného úradu vedú modré šípky s textom prezentácia. Tam oznamujem, okrem toho, že som nádejná zajtrajšia bežkyňa, že ubytovňa Športového klubu je plná a ja nemám kde hlavu zložiť.

Situácia sa vysvetľuje následovne : všetci 7 záujemcovia o ubytovanie budeme bývať na súkromí. Je to len o „padíka“ drahšie ako pôvodná suma. Super, len ešte treba obtelefonovať, kde sa ako nachádza v dedine zmienený domček, pretože poverená osoba vykonávajúca prezentáciu absolútne netuší, kde je Hlavná ulica. Organizátorovi pomôže starousadlý priateľ na telefóne a ja sa odoberám zložiť na túto noc kosti na privát. 

Napodiv, domček sa nachádza iba 200 metrov od štartu, čo mi umožňuje komfort prikráčať si zajtra na štart rovno odetá do bežeckého. Tak to veru hej. Štadión bol na druhom konci dediny. Aj vnútorné vybavenie milo prekvapí : plne riadom vybavená kuchyňa so šporákom, pekná kúpeľňa a útulné izby. Pani majiteľka ma poteší možnosťou opustiť túto čarovnú chalúpku v nedeľu, kedy sa mi zachce, takže sa tu môžem bez problémov po behu osprchovať, len mám potom kľuč hodiť do schránky. Táže sa i na zvyšok osadenstva. O nich tuším len, čo mi povedali pri registrácii - sú to Poliaci a ešte nedorazili. Ja sa pre zmenu od nej žiadam informáciu, kde v dedine by sa dalo najesť. Vraj jedna krčma by mala variť, ale inak sú tu do deviatej večer otvorené potraviny. Taká vymoženosť v dedinke pod horami ! A moja záchrana, pretože v onej krčme varievali pred dávnymi rokmi minulými a nie teraz. Vďakabohu za vybavenú kuchynku. Idú sa variť zakúpené cestoviny, sprcha a šup do postele. 

Po Poliakoch ani vidu ani slychu, tak pani majiteľka nebývajúca v tomto domci ani v tejto dedine, ma prosí, úderom jedenástej hodiny, aby som dala kľúče, ak dorazia, poľskej výprave ja, lebo ona si po temer dvanásťhodinovom neplodnom vyčkávaní ide tiež ľahnúť. Hádam ma ich buchot a hluk zobudí. I ja zaliezam nakute.

Nočný prepad Poliakov sa nekonal. Asi zvolili možnosť cestovať skoro zrána priamo z domu. Takto sa nemusím s nikým deliť o sprchu a toaletu. To je ale vymoženosť. 

Štart maratónu je o 9.30. Mám kopec času vylihovať v posteli v rámci šetrenia energie. Vraj niektorí nerozvážni bežci pred pretekom od nervozity nachodia aj viac ako 5 km. Aj tomu vcelku verím, pretože nemať WC blízko seba, táto hranica by bola dávno prekonaná. Hodinu vopred štartom majú možnosť vyraziť na trať vyššie vekové kategórie a podľa môjho orientačného zmyslu by mi mali bežať popod okná. Nuž ich teda vyzerám. 

Z reproduktorov v priestore neďalekého štartu sa ku mne rinie nezrozumiteľný šum a hluk, len seniorských pretekárov nikde. Asi ani Tiborko Vaňo nevyužil túto vymoženosť, keď nikoho nevidieť. Iba čo sa smerom k štartu tmolia pretekári s batôžtekmi a len tak napoly oblečených do bežeckého. Asi si každý zabezpečoval ubytovanie individuálne ubytovňu športového klubu nevynímajúc. No o rok budem i ja múdrejšia, ale nebojím sa smelo tvrdiť, že nik z nich nemá tak blízko k štartu ako ja a zároveň oceňujem možnosť ísť sem po preteku osprchovať.

Rozcvičujúci sa bežci cupitajúci mi popod okná príbytku oboma smermi zvýšia mieru mojej nervozity na toľko, že úderom deviatej hodiny i ja vyrážam nedočkavo von. Vyklusávam sa smerom k štartu a späť k domčeku. V rámci rozcvičky a neodolateľnej príťažlivosti súkromnej toalety zakaždým vykráčam na poschodie domčeka a uľavím si už len tak z psychologického hľadiska vysoko prevažujúceho nad skutočnou fyzickou potrebou. 

Desať minúť pred štartom radšej zotrvávam v jeho blízkosti krčiac sa v tieni sanitky. Slniečko bude mať ešte neúrekom možností mi pražiť na hlavu. Tentoraz netradične volím ako ochranu hlavy šiltovku. A nie som sama, čo sa obáva úpalu. Len devy bežkyne volia akési veľmi úsporné ošatenie: nohavičky a športovú podprsenku. Tak, na takého predvádzanie kriviek teda odvahu nemám, i keď o ženských krivkách Andrey Berešovej a Danky Janečkovej sa dá ťažko vravieť. Ale sú tu aj oku lahodnejšie dámske postavy. Ja skôr zdieľam názor, že odev nie len zohrieva telo, ale ho aj chráni pred lúčmi slnka a viac osohu v teple spraví tenké biele tričko ako temer holé telo. Ale každý si je strojcom vlastného šťastia. Moje zákerné sebavedomie pozdvihol zistený fakt, že aj chudé a pomerne do hneda opálené devy vystavujúce na obdiv svoje vymakané bežecké telo majú na zadnej strane stehien rovnako ako ja krásnu celulitídu. Dobre, že aspoň v tomto nie som sama.

Hlásateľ oznamuje 2 minúty do štartu. Najvyšší čas opustiť blahodárny tieň vrhaný sanitkou a ísť sa postaviť do koridoru pre bežcov, lebo ešte vybehnú cezo mňa. Ale čo to. Skoro všetci stoja nastúpení len akosi opačným smerom, ako je cesta do Liptovskej Tepličky. Aha, už viem, kde je pes zakopaný. Ja som zabudla, že najskôr sa beží akási otočka skrz celú dedinu a až potom sa vyráža s kurzom Šuňava v plachtách pardon v nohách. Tak preto som nevidela štart veteránov. Teraz sa však musím skrz prvú líniu nedočkavých mládencov predrať niekde dozadu. Moje predieranie sa davov vyvolá veľké hundranie, ale čo už, keď som nevedela, že ak chce človek bežať na juh musí štartovať na sever.

Posledné sekundy do štartu si krátim štelovaním novučičkých hodiniek vyhraných na nonstop behu hrebeňom Nízkych Tatier spred dvoch týždňov. Už som ich síce mala zopárkrát na tréningu na Železnej, ale tuším ani raz som na nich nezapla stopky a to si dnes plánujem merať medzičasy. Veď načo by som si to cvičila na neostro, najlepšie je priamo na preteku. Aspoň si ešte zvýšim hladinu adrenalínu na maximum. 

A je tu dlho očakávaný štart. Pomaličky, aspoň z môjho pohľadu a pocitu, vybieham. Húfne ma všetci obiehajú a ja uvažujem, čo spraviť pre to, aby som tradične neprepálila, lebo na štarte svoje tempo neviem ustrážiť nikdy. A tu sa okolo mňa preženie moja záchrana - pani Evka Seidlová. Presne takého vodiča potrebujem. Ona isto začiatok neprepáli, veď beháva ako stroj a to i bez hodiniek. Za ňou. Cupitám teda vedľa nej, občas aj neďaleko nej, aby som ju svojou prítomnosťou priveľmi neotravovala, len potrebujem sa jej držať. Bežíme dedinkou, prudko zatáčame a zrazu je tu prvý kilometer zvestovaný vertikálnou žltou tabuľkou s číslicou 1 a tak isto na asfalte je biela jednotka. Stláčam prvý medzičas. Nové hodinky bolestivo hlučne zapískajú, až sa všetci bežci naokolo strhnú. Och, to som netušila, že tak hlasno pípajú, ale čo, darovanému koňu sa na zuby nehladí. Mala som si naštudovať návod, či sa ten zvuk nedá vypnúť, ale zasa by som nevedela, či som si medzičas skutočne stlačila, lebo tlačidlo nie je najpraktickejšie riešené a stíska sa veľmi obtiažne. Objaví sa čas 4:49. To sa mi zdá akési prirýchle. Plánovala som bežať tak 5 min na km. Ale keď Seidlová tak beží, asi je to v poriadku.

Vybiehame z dedinky Štrba. Pole bežcov je aspoň na mojej úrovni poriadne rozťahané a roztrhané. Evka družne debatuje s pretekármi v jej okolí. Trošku teda zaostanem, aby som ju nerušila, ale len maličko. Nemôžem si nechať utiecť takého skvelého vodiča. Moje zorné pole smerované niekoľko metrov pred nohy zaregistruje ďalšie označenie km. Pripravím si ruku k hodinkám a súčastne ako miniem dvojku na asfalte, stačím gombík. Ozve sa ostré píííp. Všetci naokolo si ma premerajú udiveným pohľadom a ja by som sa najradšej od hanby prepadla pod ten čierny asfalt, po ktorom bežím. Títo postarší bežci akosi neuznávajú výdobytok techniky a ja tu machrujem s takou pišťiacou oštrapou.

Vybieham na kopec pri osade osamelých domčekov zvanej Šuňavu. Zatiaľ mi toto prevýšenie terénu nerobí žiadne problémy. Bežím neďaleko Evky, keď tu zrazu označenie 3.km. Keď už som sa na tie medzičasy dala, s výčitkami svedomia stláčam opäť hodinky. Pííííp. Trápnu situáciu nonšalantne zachraňuje ako pravá dáma pani Evka: “ Aký máme čas ?“ pýta sa len tak ledabalo vedľa bežiaceho kamoša. „5:06“ „No veď bežíme do kopca.“ Radšej ešte viac zaostávam. Hanbím sa ako pes, ale som rozhodnutá nevykašlať sa na systematické zaznamenávanie si tempa.

Trasa začne klesať. Z otvorených lúk vbiehame do riedkeho lesa. Mám obrovské obavy, ako budem tento krpál vybiehať cestou späť. Kilometrovníky v protismere zvestujú, že to budú bolestivý 25. a vyššie km. Ja asi pri návrate umriem! Pritom Michal Holík rozvíjal teóriu o temer rovinnom maratóne, len tak s jedným kopčekom. Nuž budem na tú jeho tézu intenzívne myslieť cestou nazad. Možno bude silnejšia ako príroda a z cesty smerom hore sa stane zázrakom zošup nadol. 

Cupitám si sama asi tak 50 metrov za pani Seidlovou a jej skupinkou. Občas ma niekto predbehne, ale nekoná sa to pričasto. Všetci si v tomto skoro chvoste peletónu držíme to svoje tempo. 

Občerstvovačka na 8.km je vítané spestrenie. Dobrovoľníci už z diaľky vykrikujú: “čaj, voda, minerálka, ionty.“ Nápoje sú naliate do malých úzkych plastikových fľaštičiek akurát tak šikovne do ruky. Praktické a oveľa lepšie ako poháre. Zatiaľ najprezieravejšie riešenie občerstvovačiek, aké som na behoch zažila.

Čas na kilometer sa mi začína šplhať na 5:11, čo asi zvestuje kopec, i keď mojím očiam sa terén stále javí ako rovina. Dokonalá fatamorgána. 12.km okupuje ďalšia občerstvovačka. Tekutiny treba dopĺňať, veď je hádam aj 28oC, i keď niekde za Šuňavou sa nebo zatiahlo a chvíľami to vyzeralo aj na búrku, ale planá nadej. Dnes bude horúci letný deň. Príjemným osviežením sú dve vodné sprchy z požiarnickej hadice obsluhovanej mladými chlapcami. Vďačne si nechávam jemné kvapky padať na behom a teplom rozpálené telo.

Vytrhnutie z bežeckej letargie a snívania mi spôsobí policajné auto v protismere. Aha, už sa blíži čelo pretekov. Sťa víchor sa preženie skupina troch mladých junákov. Za nimi dlho nikto. Potom ma minie auto s časomierou. Tak - to je nejaké divnô, obyčajne ide pred favoritmi, alebo žeby to boli len nejaké nepodarené splašené zajace? 

Hustnúci dav bežcov v protismere zvestuje blížiacu sa otočku. A už vidím prvé schátrané domčeky Liptovskej Tepličky a pred bránkami kŕdeľ počerných deťúreniec. Pripadá mi to, akoby som vbiehala do opevovanej dedinky Letanovce na kraji Slovenského Raja. Nuž, pod horami je život krutý, tak bojovať s ním môžu len s prírodou spriatelení ľudia. O čo otrhanejšie sú deti pred bránkami o to náruživejšie neúnavne skandujú:“ Do toho, do toho, nebojte sa nikoho!!!“ Ani rapkáčiky. S takou náruživosťou, úprimnosťou a nefalšovaným nadšením som ešte skandovanie fanúšikov nezažila. Atmosféru podčiarkuje i hudba rinúca sa z obecného rozhlasu. Len ťažko identifikovať konkrétny žáner skladieb. 

Dedina sa nekonečne ťahá dozadu a dozadu. Už by som chcela byť na otočke. 15. km som dávno minula a ja stále bežím len smerom tam. V protismere sa medzi inými bežcami mihne pani Evka a povzbudivo na mňa kričí:“ Dobre, Svaťa!!“ Á, už i ona vie moje ctené meno. To má taký veľký náskok, alebo sa blíži ta zašitá otočka? Cesta sa zrazu rozdvojí a keďže nikto nie je tesne predo mnou, rýchlo analyzujem, kadiaľ sa akože ten kostol v strede obieha. Chýbajú usmerňujúce šípky. Moju do očí bijúcu bezradnosť zbadá rozhodca a kývaním ruky naznačuje, že otočka je vôkol kostola. Obehanie mi spestrí moderátor informujúci prizerajúcich sa divákov, že práve okolo beží pretekárka s číslom 218 z oddielu Železná Studnička Bratislava. Patričná hrdosť mi napĺňa srdce. Už len v zdraví prežiť cestu späť do tých kopčiskov. 

Bezprostredne nasleduje občerstvovačka na 17.km. Kúsok za ňou dobieham Tiborka Vaňu. Jeho drobučká postava klopota malými krôčikmi po asfalte. Môj nesmierny obdiv patrí jeho odhodlanosti a bojovnosti. Veľa jeho rovesníkov je rado, že došmatlá na záchod a späť a nie behávať a to nie len tak hocičo, ale maratóny. Osobnosť medzi bežcami. Nebyť jeho, tak veľa lenivých gaučákov ani netuší, že behať sa dá i vo vysokom veku a nikdy nie je neskoro začať. 

Zrazu ma v protismere zaujme ladná postava ženy pretekárky. Ako sa k sebe navzájom približujeme, spoznávam ju. Objavila sa tu Daria Naziemiec z Poľska, moja súperka z Trangošky. Žeby ona bola medzi tými Poliakmi, čo som s nimi mala bývať? Na štarte som ju nezaregistrovala. Nadšene jej mávam a ona mi odpovedá úsmevom. Je milé stretávať „starých“ známych. Predsa len, bežci sú si temer jedna rodina. Vo výsledkovej listine som ju však nenašla. Asi bežala inkognito. Či mala štartovné číslo som nepostrehla. Nevšímam si takéto detaily.

Tempo sa mi začína ustaľovať na hodnotu okolo 5:04 na km. Pani Evka je už v nedohľadnej vzdialenosti a ja dobieham roztrúsených väčšinou postarších pánov. Mladíci sú tiež dávno v ťahu. Cesta, po ktorej bežíme, nie je uzavretá. Občas nám tatranských vzduch spestrujú exhaláty z výfukov aut a v protismere cestou k obrátke ma minul i linkový autobus. Proti tomu nič nenamietam, len mi začínajú nadmieru liezť na nervy dve tri auta, ktoré ma pravidelne obiehajú a zastavujú. Sú v nich ľudia, ktorí takto poskytujú občerstvenie a zrejme i morálnu podporu tomu svojmu bežiacemu zverencovi. To je v poriadku. Veď aj mňa hodný kus cesty bratislavského maratónu sprevádzal na bicykli Števko a ponúkal čajom. Takýto cyklo - sprievod vidno hojne aj dnes. Nenarúšajú priebeh preteku. Sú tichí a diskrétni, čo sa nedá povedať o tomto motorizovanom. Musím neustále dávať pozor, kedy, kde a z ktorej strany ma obiehajú, lebo ja sa snažím, ako to len ide, bežať v tieni stromov, prípadne zákruty rezať s čo najmenším rádiusom. Nehovoriac o smrade, čo po aute zostane. Motorizovaný sprievod by mali zakázať. Je to nanajvýš bezohľadné k ostatným bežcom. Ak chce niekto robiť sprievod, tak nech láskavo koná aj niečo pre zdravie ostatných pretekárov a zároveň i svoje a ide na bicykli. 

Zhruba na 23. km dobieham žieňa v slušivom minibežeckom úbore na ukážkovo opálenom tele: tmavomodrých gaťkách a športovej podprsenke, na hlave šiltovka. Ak ma zrak neklame, mala by to byť Ivetka Kamenská. Ale čo tu robí?! Veď ako som ju zočila v protismere pred obrátkou bola ďaleko predo mnou. Aj výkonnostne nezapadá na tento chvost závodníkov. Zrejme prepálila, alebo jej nerobí dobre toto teplo, či je to nejaká záhadná bojová taktika. Nechám sa prekvapiť. Obieham ju a podvedome čakám, kedy sa popri mne pre zmenu ona prerúti ani šarkan. 

Pred 25. km pri osade Biely Potok si opäť vychutnávam osviežujúcu sprchu z hasičským striekačiek. Podľa môjho medzičasu začína stúpanie alebo ja spomaľujem kvôli únave, teplu a ubúdania síl. Cítim bolesť v stehnách zo zadnej strany nôh. Ozýva sa buď to turistika v Roháčoch alebo ešte dozvuky Trangošky. Nech je to čo to je, nič to nezmení na skutočnosti, že nohy mi neskutočne oťažievajú a ja ich šúcham tak tradične milimeter nad zem. Už aby som bola v cieli. Teším sa na každé označenie odbehnutého kilometra. Za odmenu jeho zdolania si s detinskou radosťou písknem hodinkami. Medzičasy sa šplhajú na 27. km na úctyhodných 5:56 na km. To už sa hádam nedá ani nazvať behom, aj keď sa terén zdvíha do kopca. I bez hodiniek dávno cítim, že som výrazne spomalila. Udivujúce je len to, že i napriek tejto skutočnosti, pomaličky ale predsa, dobieham a predbieham postupne až do cieľa cca 5 starších pánov. Asi toho majú plné zuby ako ja. I keď ja mam zuby asi plnšie, lebo jediné, po čom túžim je mať tento síce krásny, ale na toto neskutočné teplo pridlhý beh. Zdolávať celý maratón, tak zrejme na 33. km umriem. Ani teraz od toho nemám ďaleko. Motivácia štýlom prepočítavania chýbajúcej vzdialenosti do cieľa na úseky a etapy rozmerom zhodné z tréningovou trasou na Železnej Studničke zaberajú len mizivo. Veľmi by mi prospelo, ak by ma niekto potiahol, ale vzniká klasická zapeklitá situácia, buď ma obiehajú rýchlejší bežci doteraz si asi prezieravo šetriaci sily, na ktorých sa ja nechytám, alebo zázrakom predbieham niekoho ja. Nik nemá tempo vhodné na sfázovanie. 

Pozvoľná les s blahodárnym tieňom mizne a cesta vedie do otvorených slnkom rozpálených polí. Som ukrátená i o tie odrobinky tieňov vrhané stromami. Ešte nadovšetko to mučivé teplo cesta sa zdvíha do neba alebo len trochu dohora? Veľa bežcom predo mnou prechádza do chôdze. Ja ako novopečatená vrchárka Kamennej chaty v Nízkych Tatrách si taký luxus už z princípu dovoliť nemôžem. Neostáva mi nič iné, len sa zhlboka nadýchnuť, zaťať zuby a kopec stoj čo stoj vybehnúť, i keď len pomalilinkým cupitaním drobnými krôčikmi z nohy na nohu, ale predsa len behom. 

Zrazu ten kopec až tak veľmi nebolí, ako som sa obávala. Dokonca dobieham mládenca sprevádzaného piatimi kamarátmi na bicykloch. Tvoria krásny ukážkový roj a svojho súputníka vytrvalo nabádajú a povzbudzujú na posledných kilometroch behu. Veď, už je vraj temer v cieli, musí vydržať, neklesať na duchu a premôcť sa. Junák toho má očividne dosť, mlčky kráča a na rady kamarátov nereaguje. Ja som síce na tom len o trochu lepšie ako on, ale asi keď chcem, čo sa nestáva často, viem sa zaťať ani mulica a skrz trápeniu bežať alebo dokonale imitovať túto činnosť. Aby som na chalanov zapôsobila zvyškom svojho ženského šarmu v totálne prepotenom tričku vystieram chrbát, upravujem krok čo do najelegantnejšieho možného štýlu a spôsobne obieham trpiteľa. Keďže ten môj úkon je veľmi pomalý a trvá dostatočne dlho, začujem hlášku jedného z cyklistov smerom k pretekárovi: “ No, veď sa premôž a bež! Čo ťa budú aj baby predbiehať?“ Adresát po mne vrhne vražedný pohľad a ja, aby som náhodou nebola v návale hnevu odsotená do priekopy predsa len trošinku zrýchľujem. Bezpečnosť nadovšetko. Bohvie, či po mne ten neborák doberaný svojimi kamošmi niečo zozadu aj nevhne napr. topánku. Atak sa však nekoná. Napriek všetkým úskaliam trate je zachovaný princíp fair play. 

Vrchol kopca i môjho snaženia je zavŕšený zaznením zvonov. Našťastie nepočuť tento zvuk len v mojej vyčerpanej mysli, ale práve odbíjajú nedeľné poludnie. A ja míňam 29. km. Už vidím aj dedinku Štrba, kde by mal byť konečne cieľ. Nasleduje zbeh z kopca a tesne pred dedinou ďalší hupáčik. Ako keby toho nebolo už dosť. 30.km je krátko pred dedinou a mne zostáva zdolať posledný nekonečný kilometer. V podstate je jedno, ako dlhý beh bežím, záverečné km sú vždy nekonečne dlhé. Ako keby ich niekto zámerne stále posúval ďalej a vzadšie. Nejaký krutý nespratník. Opäť mám dobre známy pocit, že už meliem z posledného a moja hodina sa blíži. 

V dedine pri bránkach postávajú ľudia a povzbudzujú. Nedokážem sa na nich usmievať. Neskutočne trpím, ale môžem si za to sama. Kto ma nútil bežať? Nikto. Len moja závislosť na endorfínoch pocítila akútny nedostatok tých správnych podnetov. Dedina sa nekonečne ťahá do diaľav a ja za každou zákrutou dúfam v cieľ. Míňam označenie 31. km a nafukovacia brána nikde. Čo ju odvial vietor? Toto nemám rada. Ak sa napíše 31 km beh, tak úderom vymedzeného kilometra by mal byť koniec a nie naťahovať metre. Nebodaj budeme finišovať pred trónom samotnej anglickej kráľovnej ako dávneho času na prvom maratóne v Londýne. Vraj odvtedy má trať o 195 metrov viac. Tuná ten prídavok bude zrejme trochu dlhší. Vybieham opäť na akýsi kopček. Na ňom ma vítajú nadšení povzbudzujúci obyvatelia ponúkajúci vodu v plastových pohároch. Aby som neurazila pohostinnosť, beriem si jeden a viac ako do hrdla nalejem na hlavu a šiju. Neprekáža im takého plytvanie vzácnou tekutinou. Stihnú mi zdeliť, že do cieľa je to už len 200 metrom. No, to by som prosila. Už mám obavu, či finiš nie je až niekde v Tatranskej Štrbe. 

Za ľavotočivou zákrutou sa objavujú mládežníci s papiermi a vysielačkou. Zapisujú si moje štartové číslo a hlásia dobeh ďalšieho pretekára. Prekvapivo i na tomto úseku dobieham jedného závodníka. Poteší sa mojej prítomnosti, ale pri zočení modrej nafukovacej bráni vstúpi doň hádam diabol či čo a on začne neskutočne šprintovať. Tak, takýto cieľový dobeh sa vymyká všetkému mne vlastnému. Toto sa hádam nikdy nenaučím. Ja obvykle umieram už dávno pár km pred koncom preteku a k životu ma veru vidina cieľovej pásky nepreberie. Ale nech činí každý to, čo je mu súdené. 

Za burácania dedinčanov nazhromaždených v priestore cieľa vbieham i ja popod nafukovačku. Hlásateľ verejnosti oznamuje dobehnutie ctenej pretekárky z oddielu Železná Studnička Bratislava. No, sláva jej. Došmatlala to až sem v čase 2:43:52. Za priestorom cieľa sa vyvaľuje a posedáva veľa dobehnuvších ľudkov. Neďaleko občerstvovačky na obrubníku sa usmieva pani Evka Seidlova. Už sa viac ako 5 minút povzbudená endorfínami kochá slniečkom a nasáva cieľovú atmosféru končiaceho preteku. Ja sa po dostatočnom napojení vodou ani ťava po pochode púšťou zvláštnym bežne nenapodobiteľným krokom unavených a ztuhnutých nôh odoberám v protismere dobiehajúcich pretekárov k môjmu dočasnému zapožičanému príbytku po chladivé očisťujúce ovlaženie. Akurát tým vyplním čas medzi dobehom a vyhlasovaním výsledkov. Ale už teraz môžem zhrnúť, že to bol veľmi pekný beh, neľutujem svoju účasť na ňom, len asi o rok zvolím prípadnú turistiku radšej až po jeho absolvovaní.

Moderátor šikovne, skúsene a nonšalantne vyhlasuje výsledky. Vkladá vtipné a vhodné poznámky na okraj a pobavenie prizerajúcich sa. Vyhodnotenie preteku sa tak stáva slávnostnou bodkou za súťažou. Akonáhle hlásateľ zaregistruje, že organizátori postavení pri závere trate vysielačkou hlása dobiehanie posledného pretekára Tiborka Vaňu, okamžite preruší vyhlasovanie výsledkov a nabáda ľudí, aby čo najhlasnejšie začali Tiborka povzbudzovať na jeho posledných metroch. Prítomný kameraman trieli ozlomkrky do priestoru cieľa z obavy zmeškania tohto vzácneho okamihu. Tiborko za burácania davu prebieha cieľovou rovinkou. Moderátor ho hneď spovedá. Na jeho dotaz, čo by chcel všetkým naokolo odkázať, pohotovo odpovedá: „ Nech všetci behajú aspoň tak dlho ako ja !“ Tak veru. Tiborko je živým a reálnym dôkazom toho, že aj do vysokého veku sa dá venovať tomuto peknému športu. Som zvedavá, aká činorodá starenka budem ja. To však ukáže čas, ale to potrvá ešte strašne dlho.

Svatoslava Cintulová 19. 7. 2006