Chudí, mladí, pekní kamaráti Paľo Šurkala, Jano Meszároš a Miro Kriško.
Foto je z obdobia, keď sa v Rajci vyhlasovali výsledky v noci, čiže veľmi dávno.

Pavol Šurkala je ročník 1956. Je baník, taxikár, banský záchranár, ale hlavne môj veľmi dobrý kamarát. Od založenia SZM je na rebríku, ale žiadnu akciu k svojim 73 nepridal. Už sedem rokov maratón nebežal.

Moje kontakty s behom po rok 1999, kedy Paľo maratóny prestal behať, sú kontakty s Paľom. Počas mnohých spoločných tréningov som dokonale spoznal jeho mentalitu.

Monotónne opakovanie úsekov, mu nikdy nevoňalo. Nevedel behať bez konfrontácie s niekým. Bol hravý, potreboval aj v tréningu súťažiť. Mal v sebe gén chrta, ktorého vie k maximu vybudiť kúsok igelitu. Bez neho naplno bežať nedokázal.

Paľov igelit boli cyklisti, s ktorými sme súperili v stúpaniach. Málokedy sa stalo, aby Paľo cyklistu, ktorého naháňal nedobehol. Vedel sa vybudiť na 130% výkon. Aj za cenu toho, že sa potom otočil a odkráčal domov, alebo, ak bol po ruke telefón, zavolal kamarátom taxikárom a tí prišli po neho. Tréning nedokončil, ale cyklistu dobehol.

Paľo je banícka bežecká ikona. Keď sa povie beh, každý starý baník povie Šurkala. Tak ako to nepreháňal s usilovnosťou v tréningu, ani životospráva nebola úplne vzorová. Sem tam cigaretka, sem tam pol deci. Čo by to bola za ikona, keby si s kamarátmi baníkmi občas nepripila.

V osemdesiatych rokoch bolo behanie medzi baníkmi veľmi populárne. Baňa Cígeľ (na obrázku), kde Paľo fáral, pravidelne organizovala bežeckú štafetu Dukla - Prievidza.

Paľo mi o nich s nadšením rozprával a nikdy nezabudol pripomenúť, koľko stihli vypiť. Ja som však v tom čase mal k podobným podujatiam veľmi rezervovaný postoj. Nikdy som netúžil zúčastniť sa niečoho podobného.

Raz Paľo prišiel s ponukou, že idú bežať štafetu z Prievidze do Banskej Bystrice. Nálepka: Na počesť SNP. Vraj vybaví, aby som mohol bežať, aj keď nie som baník.

Keď som si prerátal počet kilometrov na jedného, vyšlo mi veľmi malé číslo.

„To si radšej raz toľko odbehnem doma a nemusím sa celý deň hrkotať do Bystrice", vypoklonkoval som ho aj s jeho ponukou.

„Ja by som tiež nešiel pre pár kilometrov. My budeme bežať spolu a dáme si viac, to vybavím", nevzdával to Paľo.

Keď doplnil, že sú pripravené pre bežcov tričká, zlomil ma.

S veľkou slávou sme z Námestia 4. apríla v Prievidzi odštartovali. Cieľ Banská Bystrica, Pamätník SNP. Mikrobusom Chavdar o chvíľu pohltil väčšinu bežcov, začalo sa utekať po jednom.

Po veľmi krátkych úsekoch bežcov predo mnou som sa dostal na rad ja. Plánoval som bežať dlhý kus a chlapci nech sa pár krát vystriedajú. Na moje prekvapenie Paľo so mnou nezačal bežať. Myslel som si, že sa pridá neskôr.

Nepridal sa nikto. Bežal som sám. Po pár km ma "Čavdar" predbehol a vedúci mi ukazoval, že mám nastúpiť.

„Kľudne sa striedajte, ja budem bežať sám, keby som vám ušiel, vrátim sa. Čo vám to Paľo nepovedal?"

„Ťažko by si nám ušiel. Tu štafeta končí. Pokračujeme až od Stráží nad Zvolenom," uškŕňal sa vedúci.

Keby som v mikrobuse nemal veľkú tašku, s ktorou by sa mi domov bežať nedalo, otočil by som sa a vykašľal sa na celú štafetu. Nastúpil som do vozítka, kde už bola veselá nálada. Evidentne som do nej nezapadal. Nadával som Paľovi, že ma na takú blbosť nahovoril.

„Neboj, zo Stráží už pobežíme," pokúšal sa ma chlácholiť Paľo.

„To je necelá dvacka! Chcel som si dať raz toľko."

„Neboj, zamakáme rýchlejšie," uškŕňal sa spokojne.

Na Strážach sa stretlo veľa podobných štafiet. Myslel som si, že to bude súťaž medzi nimi. Nevedel som sa dočkať, kedy už budem bežať, aby som zo seba vybil nahromadenú zlosť.

„Čas sa nemeria, je to nesúťažné podujatie. Štartuje sa v intervaloch po piatich minútach, aby sme nebrzdili premávku. My pôjdeme ako štvrtá štafeta", oznámil nám vedúci po návrate z porady.

„Paľo, ty sa tlač na prvý úsek. Ja začnem bežať s tebou a chlapci nech sa striedajú. Ja budem bežať celý kus až k pamätníku. Ty sa pridaj, kedy budeš chcieť," znela naša predštartová interná dohoda.

Prekvapivo rýchlo sme dobehli štafetu, ktorá štartovala 5 minút pred nami.

„Už máme bronz, chceme striebro?" podpichol som Paľa. Kyslíka som mal nadostač, zďaleka sme nebežali najrýchlejšie, ako sme v tom čase vedeli.

Paľovi nebolo viac treba. Chrt v jeho útrobách zavetril igelit. Kus pred nami bola vojenská Tatra 813, z ktorej vyskakovali vojačkovia na svoje úseky.

O chvíľu sme boli pri nich. Veliteľ rekognoskoval z korby situáciu a všimol si dvoch šialencov, ktorí sa chystajú jeho štafetu predbehnúť.

„Chlapi, vy se nestřídate?" divil sa veliteľ.

Srandista Paľo, skôr ako sme ich predbehli, mu na prvé poschodie T813 poslal pre neho typickú odpoveď: „My sme najslabší z našej štafety. My ju len rozbiehame pre tých rýchlejších. Oni pôjdu až po nás.

Veliteľ bol tiež hravý typ. Zmenil taktiku. Skrátil úseky pre jeho vojsko. Častejšími predávkami zelení chlapci chvíľu držali krok, ale rýchlejšie tempo ich zlomilo a zaostali.

Väčšina našej osádky rozpoznala, že tempo ktorým bežíme je vyššia liga, akú kopú oni. Nepokúšali sa nás striedať. Zabávali sa spolu s nami na dobiehaní štafiet pred nami. Väčšina sa zabávala, jeden nie.

Jojo Bašovský chcel silou mocou utekať. Zbytočne gestikuloval cez okienko, že je čas na striedanie. Aby sme zastali, musel by nám prejsť "Čaudarom" cez nohy.

Predbehli nás, ale kým behuchtivý Bašo vystúpil, už sme boli kus pred ním. Nevzdal sa. Predbehli nás o väčší kus, Bašo vystúpil a čakal na mieste. Ale kým sa rozbehol opäť sme mu ušli. Keď nepomohlo ani vyskočenie z idúcej základne, rezignoval. Jednoducho tak rýchlo, ako sme už s Paľom bežali on nedokázal ani pár metrov.

Pri vbiehaní do Bystrice sme konečne uvideli mikrobus prvej štafety, ktorá odštartovala 20 minút pred nami.

Cítil som, že už bežím svoje hraničné tempo na 20 km. To bolo v tom čase okolo 3:20 na km. Zrýchliť som už nemal z čoho. Udržať som si ho ešte chvíľu trúfal.

Priblížili sme sa k "prvej" štafete asi na 100 metrov. Ale zaregistrovali nás. Boli to chlapci z nejakého dedinského futbalového oddielu. Šprint im nerobil také problémy, ako Bašovi. Začali striedať po 50 metroch, vyskakovali priamo z mikrobusu.

Odstup sa už nezmenšoval. Paľo nebol zvyknutý nedobiehať svoju korisť.

„Skús to sám, ja už nemám z čoho zrýchliť," huckal som ho. Zapol forsáž a našu stratu dokázal zmenšiť na polovicu. Ale na Huštáku rezignoval aj on.

Futbaloví šprintéri už boli nad naše sily. Zbytok trasy k Pamätníku SNP sme doklusali, ale so svojim vystúpením sme boli nadmieru spokojní.

V cieli sme si s futbalistami navzájom vymenili komplimenty. Poďakovali sme sa za výborný súboj, a vyzdvihli ich záverečnú taktiku. Oni uznali, že keby sme štartovali naraz, asi by neodolali.

Takto sa skončil môj pokus utekať banícku štafetu. Nakoniec som štafetu vlastne ani nebežal, ale bol to pre mňa tak silný zážitok, že si ho pamätám aj po dvadsiatich rokoch.

Opisovaný opus medzi Strážami a Banskou Bystricou však nie je ten najlepší, ktorý sme s Paľom odohrali. Prekonali sme ho na maratóne pod Oravským zámkom. Ale o ňom bude až Druhý diel spomienok: Môj kamarát Paľo.

spomínal: Miroslav Kriško - 27. 7. 2006