Ilustračné fotografie sú z roku 2005

Nonstop beh hrebeňom Nízkych Tatier -  49 km

alias Trangoška - Donovaly 24.6.2006

Teraz už presne neviem kedy, ale podľa mojich ťažkopádnych odhadov, niekedy v druhej polovici apríla po oddychu a zregenerovaní telesnej schránky a zredukovaní negatívnych zážitkov, spomienok a traum nadobudnutých na 1. ročníku bratislavského nazvime to pokusu o mestský maratón, sa ma Vilko Novák pred začiatkom tréningu krátiac si dlhú chvíľku čakania na pojazdnú šatňu, prezliekáreň a úschovňu zvrškov na 4 kolesách, spýtal, či nechcem ísť na Nonstop beh hrebeňom Nízkych Tatier. 

Na také z prvého počutia bežecky lákavé otázky obvykle odpovedám bez seba väčšieho zváženia a akéhokoľvek súdneho uvažovania automaticky kladne. Aj veru by som išla. Zo Železnej Studničky tam zvykne každoročne chodievať vcelku početná výprava pretekárov a nevyhnutne aj zápasníkov s neľahkou obtiažnou traťou. 

A tá píla Zubatá, čo sa na mňa na internetovej stránke o behu škerila pod nevinne znejúcou zaklínacou formulkou profil trate, vzbudzovala vo mne skoro posvätnú hrôzu. 

No na takýchto výbežkoch pripomínajúcich EKG vášnivo bijúceho srdiečka si kosti i svaly riadne potrápim. Trať je nie len o zhruba nekonečných 7 km dlhšia, ale s častými síl uberajúcimi stúpaniami a následnými prudkými pádmi. 

Ja sa však hrám na pštrosa s hlavou v piesku. Nad následkami hrôzostrašne úmornej trate nerozmýšľam. Namiesto toho si vychutnávam zdesenie a údiv zvyšku oddielu nad mojou neoblomnou tvrdohlavosťou sa behu stoj čo stoj zúčastniť. 

Michal Holík so spolužiakom Petrom Šebestom ma z vlastnej minuloročnej skúsenosti upozorňujú na úskalia tohto behu a ako je ľahké doplatiť na zásadu, že kopce a väčšie prevýšenia treba v kľude vykráčavať. 

Hrozí však, že táto zvolená metóda bude priveľmi pomalá a na cca 20. km v sedle Ďurková ma z preteku stiahnu. Prijímam aj toto riziko, či skôr výsadu, bo by ma organizátori takto uchránili pred ďalším rýchlo sa stupňujúcim sebatrýznením. Nie je hanba pretek nedokončiť, ak dôjdu sily. V športe sa musí rátať aj s touto alternatívou.

S blížiacim sa termínom behu Michal Holík nahrádza stratégiu zastrašovania ma na pokus o korupciu formou návrhu na príjemné sobotné posedenia pri pive (v mojom prípade pri víne) zo zvyškom behu nezúčastneného oddielu, alebo tasí drsnejšiu zbraň: minulý rok Vilkovi Novákovi účasť na preteku sľúbili aj Nina Hakáčová a Lucia Nicholsonová, ale obe nikam nakoniec nešli, čím mi Michal naznačuje variantu možného taktického ústupu. 

Tak toto ja nikdy nerobím. Ak mi to zdravie a iné vonkajšie i vnútorné okolnosti umožnia, snažím sa zúčastniť na behoch, kde som sa prihlásila. V tomto prípade, na ktorý ma na moje naliehanie spolu s Broňom Novákom, Petrom Dečom a Elenou Parákovou prihlásil hromadne Vilko Novák sľubujúc mi možnosť bežať s ním aspoň prvú polku. To by bolo fajn, lenže výkonnostná bežecká úroveň Vilka je minimálne o stupeň lepšia ako moja, čo dokazuje i názornými zrýchleniami pri tréningu na Železnej Studničke poháňaný túžbou dobehnúť osamote pred nami klusajúcu Krásnu Ellen. Nestíham s ním dlho držať toto vražedné tempo jeleňa vetrajúceho prekrásnu laňku. Myšlienky bežať s Vilkom Trangošku som bola preto nútená sa definitívne vzdať. 

Ale tak ako to v živote bežne býva, v núdzi poznáš priateľa, alebo istota je guľomet. V rovnaký deň, ako sa koná nonstop beh hrebeňom Nízkych Tatier je tradične organizovaný i beh do vrchu Jasná - Chopok končiaci pri jednej z piatich občerstvovačiek na trati - pred Kamennou chatou. Podľa pôvodného plánu ma mal môj priateľ počkať pred chatou po absolvovaní svojho výbehu do vrchu a len tak kúsoček bežať so mnou, aby mi dodal morálnej podpory. 

Strmhlavý výbeh na Chopok však posunuli o týždeň neskôr, nuž sa onen dobrodinec ponúkol, že mi bude robiť navigátora - po novom moderne GPS, šerpu, nosiča, vodiča, podávača vody, tempo udávajúceho zajaca a hlavne hromozvod mojich negatívnych emócii nadobudnutých v totálnej kríze počas obtiažneho nonstop behu. A krízy budú, veď keď telo toho má veru akurát tak po lakeť a myseľ odmieta normálne fungovať, ak sa dá vôbec hovoriť o normálnosti u tých jedincov, čo sa na takého šialenstvo dajú, človek sa poľahky mení na duševného i telesného stroskotanca. Nadšene ponuku privátneho vodiča prijímam. Nízke Tatry absolútne nepoznám, môj orientačný zmysel je nulový a pokus o turistické spoznanie Štefánikovej magistrály na ich hrebeni začiatkom mája skončil fiaskom a neúspechom pre nepriazeň počasia - alebo skôr pre nevhodnosť môjho turistického vybavenia do krutého temer ľadovcového nečasu príznačného skôr pre Alpy ako Tatry. Zákerne a nekolegiálne existenciu môjho privátneho doprovodu počas preteku pred oddielom ŽS, či už pred samotnými účastníkmi behu alebo doma zostávajúcimi, zatajujem, lebo nie je stále do poslednej chvíle isté, či sa môjmu samaritánovi podarí pricestovať do BA a následne do Banskej Bystrice podľa plánu, lebo náhoda je blbec.

Napodiv, všetko klaplo ako hodinky, až na kolíziu pri cestovaní do Banskej Bystrice, keď som sa dala zlákať možnosťou stráviť cestu vonkajšou 30 oC saharskou horúčavou rozpálenom vlaku so svojimi spolužiakmi, nevidiac ich od promócie pred kolektívnym cestovaním s výpravou zo Železnej Studničky. K nim sa pridávam pri vystúpení z rozpálenej popolnice na stanici v BB a spoločne po ubytovaní vo vraj podľa slov minuloročných účastníkov behu vynovenom a nadmieru skrášlenom internáte Univerzity M. Bela vyrážame na posledné doplnenie glykogénu vo forme pizze. Pizzu treba vhodne spláchnuť, tak jedna časť pretekárov zvyšuje počet červených krviniek vínkom a zvyšok skupiny dopĺňa celú radu vitamínov B - piva. Len Elena Parákovie sabotuje dôležitú predpretekovú prípravu objednaním si ríbezľového džúsu i napriek rade Vilka Nováka, že ríbezľák by jej prospel viac. 

Budík mi v sobotu zazvoní o šiestej hodine. Autobus na Trangošku odchádza o 8 hod a pred nalodením sa na jeho palubu je potrebné sa zaregistrovať, preto sa stanoví odchod z intraku na krátko po siedmej hodine. Ako posilňujúce raňajky volím tmavý chlieb s cottage syrom, a keďže nie je možnosť uvariť si čaj, bublinkovú minerálka sa mi zdá na pitie nevhodná, volím ako ranný nápoj riedený pomarančový džús s vodou v pomere 1:2. Moje bruško si túto formu raňajok vcelku pochvaľuje a začína premieňať poživeň na chemické látky ľahšie využiteľné pri behu, keď mi Vilko s potmehúdskym úsmevom a šibalskou iskrou v rozžiarených očkách oznamuje, že ten pomarančový džús nebol najšťastnejšia kombinácia, lebo on či Michal majú s takýmito ovocnými šťavami pred maratónom negatívnu skúsenosť. Nadmieru ma to vystrašilo. Pri kráčaní z intráku na neďalekú autobusovú stanicu sa nezapájam priveľmi aktívne do rozhovoru a úzkostlivo sledujem, ako reagujú moje črevá na pohyb zvaný chôdza a či nehrozí prípadná kolika. Zatiaľ sa to javí v pohode, len aby to vydržalo až do cieľa. Pre prípad krajnej núdze si plánujem vziať aj toaletný papier, ale stále verím, že ho nebudem potrebovať.  

Na parkovisku pred VUB bankou sa už tmolí relatívne hojný počet behuchtivých ľudkov ponevierajúcich sa medzi svojimi autami, stolom pre registráciu a pristaveným autobusom. Dýcha tu tá správna predštartovná nervozita a vzrušenie. Zaregistrovanie na beh prebieha relatívne rýchlo, aj keď je trochu podivné, že je potrebné vyplniť znovu akúsi prihlášku s údajmi, ktoré už od tých, čo sa prihlasovali cez net dávno majú. (A aj tak mám vo výsledkovej listine skomolené meno na Stanislavu.) Nesplnilo sa ani moje chybné obvinenie Vilka, že nás na beh neprihlásil. Všetci z oddielu Železná Studnička (ja, Elena Parákova, Peter Dečo, Vilko a Broňo Novákovci) sme zaevidovaní, len mne neustále vŕta hlavou, prečo mi Igor Buček do telefónu tvrdil, že na prihlasovacej listine na beh nie som. Kde bol pes zakopaný vie asi len Pán Boh. 

Je mi pridelené temer protekčné magické uhrančivé číslo 13 opradené množstvom povier. Pôvodne malo tradične patriť inému slavnému bežcovi, ale on sa kvôli absolvovaní náročného 100 km behu len týždeň pred hrebeňovkou rozhodol nenastúpiť. Tak, aby mi to čarodejnícke zaklínacie číslo prinieslo šťastie a nie čiernu lepkavú smolu. Menší rozruch spôsobí žiadosť dôsledných slečien o preukázanie sa platným lekárskym potvrdením. Vilko štýlom skúseného muža očarujúceho dámy v jeho okolí ako na bežiacom páse zamrká modrými kukadlami a vec je vybavená. Od neho potvrdenie nie je potrebné. 

Broňo to skúša taktikou o mladosti a sile junáckeho tela, po menšom naťahovaní mu to prejde. Peter ohuruje slečny informáciu, že on sám je študovaný a už aj atestovaný doktor medicíny. Toto sabotovanie domáhania sa lekárskych potvrdení mierne rozladí slečny, ale so škrípaním zubov privolia.

Ja volím stratégiu menšieho zastierajúceho klamstva. Vilko mi síce tvrdil, že oné, aj na web stránke avizované, lekárske potvrdenie mi nie je treba, ja som sa však na poslednú chvíľu pred odchodom z intrákovej izby v BA vrátila a v šuplíku vyhrabala už skoro ¾ roka staré potvrdenie od dorastovej lekárky. Devám zastrie oči toto konečne ako tak od niekoho vydolované lajstro natoľko, že si ten detail s dátumom ani nevšimnú. 

Zvyk je železná košeľa, tak Vilko Novák tradične pred nastúpením do autobusu šetrí nohy okupovaním vhodného miesta na sedenie - obrubníka na chodníku. Niečo málo po ôsmej hodine nastáva hromadný odchod autobusom. Smer Trangoška. 

Miest sa sedenie je nadostač, avšak jeden človiečik sa rozhodne zaujať vodorovnú polohu v strede autobusu v priestore prevažne určenom pre kočíky. Aj skrz natriasaniu podvozku na kľukatej stúpajúcej ceste sa tvári vcelku blažene a ešte ukradomky čerpá sily z krátkeho spánku. Zvyšné osadenstvo družne debatuje, bzučí to tu ako v úle. Broňo Novák klasicky doplňuje energiu čokoládou a jeden sa tu dokonca oháňa veľkou lyžicou. Čo i len krk naťahujem ako žirafa i tak sa mi nedarí zočiť, čím zázračným sa to dopuje, keď mu na to treba takú lopatu. Ja sa zatiaľ snažím od Eleny Parákovej vyzvedieť, či sa ešte vyrábajú na jej nohách obuté bežecké topánky, na ktorých na upútal nápis Marathon, čiže by to mali byt tie prahistorické bežcami veteránmi ospevované skvelé Maratónky. Keď mi 3 x na rovnako položenú otázku odpovie síce rôzne veci o zmienených topánkach, ale ani raz, či sa ešte dajú niekde kúpiť, vzdávam to. Asi je to prísne tajná informácia.

Zrazu sa jeden nešťastník s trpiteľským výrazov v tvári, ako mu to len úzky priestor medzi sedadlami dovolí, rozbehne smerom k v vodičovi a niečo mu hovorí, na čo autobusár v ako tak prehľadnej zákrute zastaví a človiečik trieli odušu von. Na niektorých cestujúcich to zapôsobí ani šibnutie čarovným prútikom a i oni sa pracú von ku krajnici. Zrejme museli veľmi náruživo zavodňovať organizmus, keď nevydržia ani po Trangošku. Môj na raňajky požitý pomarančový džús sa zatiaľ správa v črevách spôsobne a prívetivo, tak jedine Elena sa rozhodla zastúpiť ženský rod pri tejto neplánovanej zastávke. Len asi ostražitosť a hanblivosť ju donútila zatúlať sa hlboko do lesa, pretože temer nestihla nastúpiť načas naspäť do autobusu. My si však nedáme len tak ľahko zneškodniť pretekárku, tak všetci svorne kričíme, aby sa ešte čakalo, lebo nám chýba jedno žieňa z výpravy.  

Ďalej cesta pokračuje už bez zastávok až na priestranné parkovisko kúsok nad chatou Trangoška. Tam nás očakajú ďalší pretekári. Hmýri sa to tu ľuďmi ani v mravenisku. V modrej dodávke je poskytnutá možnosť sa ešte zaregistrovať. Ja, keďže som nebola taká prezieravá ako Vilko a Broňo Novákovci, ktorí si na bežecké šortky navliekli nohavice, rozmýšľam, kde by bolo vhodnejšie sa preodieť, či vonku na asfalte, v tráve, alebo počkať, až všetci vystúpia z autobusu a spraviť šatňu v autobuse. Najpohodlnejšie sa mi vidí posledná možnosť a nie som sama, čo využíva teplo, pohodlie a úkryt v autobuse. Len stále váham, či si obliecť superkrátke bežecké luftovacie šortky zakúpené Vilkom alebo bežecké leginy po kolená. Je niečo po deviatej hodine a dole na parkovisku vládnu mraky a je vcelku sviežo cca 15 C a hore bude ešte chladnejšie. Preto pre dnes volím legíny. Pretekári ponevierajúci sa po celom parkovisku sú odetí rôzne, od krátkych šortiek po dlhé legíny ale prevláda krátkorukávové tričko a šortky. I Vilko, Broňo a Peter Dečo volia takýto letný bežecký ohoz. Lenže oni budú trieliť ani namydlené blesky, tým zima nebude a čo mi slimáci ? Elena Paráková je môj človek, volí biele bavlnené tepláky a rozhoduje sa medzi teplákovou bundou alebo šušťákovou vetrovkou. Len ona sa zasa na môj vkus oblieka až priveľmi, ale čo už, keď ju na rozdiel odo mňa nehreje sadielko homogénne rozložené po problémových partiách tela ako sa zvykne písať v ženských magazínoch. Pri mazaní podpazušia lekárskou vazelínou ma načapá ujo s obrovitánskou kamerou. Doposiaľ som si nepostrehla záujem médií o tento beh a hlavne, že ma točí telka. No to už len bude záber na moju bojovú prípravu. 

Ešte šťastie, že si nemažem intímnejšie časti, ale aspoň by sa diváci náležite pobavili. Pri zápasení so zicherkami za účelom pripnutia štartovného čísla na moju hruď ma len tak mimochodom minie Vilko a očastuje ma poznámkou, že zozadu vyzerám skvelo. To veru áno, môj lodný kufor v legínach už obdivoval všelikto - Cyrila Bohunického nevynímajúc. Ale aspoň sa chlapi máte na čo pozerať.  

K dokonalosti mi chýba už len šatka na hlavu, keby nedajbože predsa len vykuklo slniečko, aby mi nasávala pot pri zdolávaní tých kopčiskov a pripnutie opasku s pollitrovou fľaškou a malou kapsičkou, kde som si dala poslednú možnú záchranu na trať: energetický gél. Času je zatiaľ dosť, tak sa idem aj ja prejsť do kríčkov vypustiť ventil a náhodou som si vybrala vcelku frekventované miesto ale brodiť sa hlboko do lesa sa mi veru nechce. Keď sa tak vraciam s blaženým úsmevom späť na parkovisko, zastaví si ma taký menší chudý čiernovlasý pán a táže sa, či idem bežať a či celých 49 km. Na obe otázky odpovedám kladne. Nadmieru ho to poteší a ja až tesne pred štartom pochopím, že to bol sám organizátor Igor Buček a vlastne sa radoval ďalšej ženskej pretekárke, bo veľa diev sa na túto masochistickú zábavku nedáva. Maratónkyne podľa môjho názoru nemajú v obľube kopce. Ja tiež zdieľam ich averziu voči prevýšeniam terénu. Bežkyne do kopcov - vrchárky, ktoré mi to ľavou zadnou natreli pri mojom pokuse o beh do vrchu z T. Štrby na Solisko, majú v tomto čase svoju bežeckú sezónu a tie ukrutné kilometre by ich vyhodili z tvrdo nadobudnutej formy. Tak dnes sme tu len 3 žienky: ja, Elena Paráková a Poľka Daria Naziemiec. Daria Naziemiec si ma už stihla preveriť ako potenciálnu konkurenciu a prihovorila sa mi po poľsky s dotazom, či pobežím. Uchlácholila som ju odpoveďou, že Trangošku bežím prvý krát a budem rada, ak došmatlem do cieľa. Zrejme sa jej táto odpoveď zdá postačujúca, lebo ďalej v rozhovore nepokračuje.  

K ušiam sa mi donesie vyzvanie na presunutie sa k štartu. Tak, už je to tu, cesty späť niet. Postavím sa ako vždy tak niekde pri koniec poľa s nedočkavými bežcami. Vilko Novák ešte kontroluje moju výbavu: opasok s fľaškou, šatku na hlave a diví sa, kde mam vetrovku. „U nosiča“, odpoviem a ukážem smerom ku priateľovi Vlasťovi. Až teraz Vilkovi došlo to, čo Peter Dečo pochopil ihneď pri krátkom prvotnom rozhovore so mnou na stanici v BB, bez toho, aby sa ma to priamo spýtal, že Vlastimil Kacíř pobeží ako môj vodič, dozor a dohľad. Vilko to okomentuje:“ To je dobre, aspoň mi odpadla jedna starosť.“ Ja však viem svoje. Vilko by so mnou nebežal ani len malú časť trate, pretože je rýchlejší odo mňa a ja by som sa ho nevládala držať, tak som využila možnosť sprievodu na celej trati človekom, ktorý veľmi dobre pozná moje bežecké tempo, trápenie sa pri výbehoch kopcov, tvrdohlavosť nebežať stúpania a prevýšenia, tendenciu náramne sa flákať pri behoch preteky nevynímajúc. 

Organizátor Igor Buček vyzýva dievčatá, aby sa presunuli dopredu a štartovali s prvej línie ako VIP bežci. No možno sme taká malá elita na tomto horskom maratóne, ale ja mam viac podozrenie na postrannejšie úmysly tohto ťahu, a to buď, že by sme sa motivačne pre iné ešte neodhodlané nádejné bežkyne vynímali na propagačných fotografiách, alebo aby každý i ten najrýchlejší bežec mal možnosť poobdivovať naše utešené pozadia, lebo tí mladí rýchli štartujúci z predných línii by nás hádam ani nepostrehli. 

Odratávanie posledných sekúnd a zaznieva výstrel zo štartovacej pištole. Pomaly cupitám zatiaľ po rovinnej lesnej ceste. Zo všetkých strán ma v hustých rojoch obiehajú chlapi a trielia si to strmhlav v ústrety ťažkej trate. 

Nestíham ani zaregistrovať, kedy sa vôkol mňa mihol Peter Dečo a Broňo Novák. Len kde sa fláka ten môj vodič? Bežím teda zatiaľ sama po relatívnej rovinke lesom, dýchanie mám normálne, takže mám pocit, že je všetko v najlepšom poriadku, keď tu zrazu sa ozve spoza môjho chrbta udýchaný hlas: „ Svaťko, co blbneš, spomal!“ Spomaliť ? Veď podľa môjho pocitu bežím v pohodovom tréningovom tempe ale poslušne uberám z plynu, a dobre som spravila. Až po ďalších metroch cítim, že som zrejme ako vždy prepálila začiatok. Dala som sa strhnúť emóciami. Ja sa hádam nikdy nenaučím ovládať svoje pretekárske vášne, veď už mám viacero pretekov za sebou a nie a nie sa to odnaučiť. Preto púšťam Vlastimila pred seba a poslušne cupitám za ním. Toto je najlepšia osvedčená taktika na mňa. Relatívna rovinka sa začína zdvíhať nad horizont do naklonenej roviny. Vynorili sme sa z lesa na otvorené priestranstvo obklopené akousi divnou rastlinou. Dávno už nebežím, ale kráčam, veď začína riadny kopčisko na Štefánikovu chatu. Ďaleko pred sebou vidím malinké postavičky čelnej skupiny pretekárov. Teda riadne prevýšenie ma čaká, len čo je pravda. 

Kamenistý chodník prechádza do serpentínok. Kráčam si to hore turistickým krokom a dobieham Dariu Naziemiec (<<). Hodný kus cesty kráčam za ňou - ale zdá sa mi, že je akási trochu pomalá. Pri jej postavičke by mala cupitať ako srnka, ale asi šetrí predvídavo sily. Obieham ju a stúpam si to hore svojím tempom. Kopec je nekonečný. Stretávame zopár turistov kráčajúcich oboma smermi či už tiež hore k Štefáničke alebo dole z nej. Spôsobme nás púšťajú vpred, aj keď bežci v mojom poli už dávno netvoria ucelenú skupinku, takže turisti každú chvíľu stoja aby nedajbože nezavadzali. Niektorí dokonca pridajú povzbudivé slova alebo sa pýtajú odkiaľ a kam bežíme zalamujúc rukami nad dĺžkou plánovanej trate. Z chôdze do behu prechádzam až kúsok pod chatou, kde sa zázrakom objavuje akási kamenistá rovinka. Pred chatou nás čaká prvá občerstvovačka. Som pri nej za 41 minút. Pijem len málo. Zdá sa mi zbytočné umiestnenie tejto občerstvovačky hneď na začiatku preteku. Veď každý má ešte hojné zásoby vlastnej vody a doplnenie by sa zišlo skôr až niekde pri konci, kde by malo byť cca 10 km behu po otvorených slnkom zaliatych lúkách. Veľmi sa nezdržujem a pokračujem volným poklusom po kamenitom chodníku. Cítim sa ako kamzík. Stále ostražito hladím pod nohy kam stúpať, prípadný pád by nebol vhodné spestrenie. Dobieham skupinku bežcov, tak sa zavesím za nich a svorne skackáme. Tempo máme približne rovnaké a tiež stratégiu neúnosné prevýšenia vykráčavať. Opäť stretávame v protismere turistov. Začínajú sa hromadiť od nich hlášky typu: „Aha, prvá baba. To bežia aj ženy? Pozrime sa dzívča. Drž sa!“ Riadne teda mastia moje feministické ego. Viac ako to, že som zo žien prvá, ma teší zastupovať ono nežné pohlavie a dokazovať, že aj ženy sú tak bláznivé, aby sa na niečo takéto dali. Tak preto devy, nebojte sa a vyrazte do boja!! Ja som teda zvedavá, ako sa budem dnes biť s traťou, ale skôr, ako trať zbije mňa.  

Za Demänovským sedlom dobieham Vilka Nováka. Zatiaľ vcelku dodržuje, že po Ďurkovú chatu bude bežať veľmi volne. Ľahučko cupitá a vedie debatu so spolubežcami. Trvalo hodnú chvíľu než postrehol moje dýchanie mu na päty, pretože sa za ním zakrádam potichu ani voš pod chrastou. Mne sa akosi vykecávať nežiada, nuž mlčky bežím a pozorne sa dívam pod nohy, kam stúpam. Jediné, čo prezradilo moju prítomnosť, bol príkaz Vlasťu, aby som sa napila. Nakázal mi dopĺňať tekutiny približne každých 20 - 30 minúť v menších dávkach, aby ma nebolelo brucho, lebo ja mám zlozvyk sa na občerstovačke naliať ako žaba aj viac ako pol litrom vody a potom ma po následnom pokračovaní v behu príšerne bolí brucho a pichá v boku.

Vilko sa obzrel a skôr, ako nasadil rýchlejšie tempo, aby mi ufujazdil, neodpustil si poznámku: „ Aby si sa neprepila.“ A už ho nie je. V diaľke sa mi vzďaľuje jeho postava v modrom tričku. Mňa na oplátku potešila skutočnosť, že som ho trochu popohnala z jeho letargie. To aby sa veľmi neflákal.  

Ja ďalej udržujem svoje zvolené tempo. Spolu s Vilkom zmizlo zopár bežcov, ale jeden predsa len ostal z pôvodnej skupinky. Taký starší pán. Pýta sa, na aký čas bežím. Neviem mu odpovedať, ale Vlasťo pohotovo vybafne: „ Tak približne na 7 hodín, minutý pod potešia a čo bude nad nevadí.“ No keď myslíš, nedbám, preblesne mi hlavou, ale mne je v podstate jedno, za aký čas dobehnem, hlavne aby som dajako dostala do cieľa. Z tejto sebavedomej odpovede náš dočasný súputník vydedukuje, že tento beh bežím už niekoľký krát. Pohotovo ho vyvádzam z omylu. Viac sa táto téma nerozoberá. Striedavo bežíme alebo kráčame bez rušivých a síl plytvajúcich slov vnímajúc ticho prírody. Výhľady veľmi nie sú, lebo v okolí sa plazí jemná hmla. V prudkom stúpaní na Kamennú chatu sa náš trojlístok rozpadne. Blízkosť ďalšej občerstovačky zvestuje pomerné množstvo ponevierajúcich sa ľudí v okolí chaty a to sa dnes ani nebeží vrchársky pretek Jasná - Chopok. Diváci nadšene povzbudzujú a keď zočia, že sa blíži baba, ovácie zosilnia. Nedám sa však strhnúť burácajúcim hlukom a naďalej pokračujem hore chôdzou. Musím dávať pozor na prekážky na trati, pretože Kamenná chata je práve v rekonštrukcii a na ceste sa váľajú rôzne brvná. Chalani na občerstvovačke popri dopĺňaní vody do mojej fľašky konštatujú, že mám vcelku dobrý čas a že teraz bude chvíľku nasledovať oddychová rovinka. Na občerstovačke som zastihla aj Vilka Nováka. Veľmi mi neutiekol. Pýta sa, ako sa mi beží. „Zatiaľ v pohode“, odpovedám. Otcovsky mi radí, aby som trochu zvoľnila, pretože som len na začiatku. Pokúsim sa jeho dobre mienenú radu zobrať k srdcu a aplikovať, len mne sa zdá moje tempo vcelku prijateľné ale môžbyť má pravdu, predsa je len skúsenejší. Čo to si už odbehol a ja som len také bežecké neskúsené mláďa. A zase mi utečie za rovinke za občerstovačkou.  

Od chaty vedie ukážkovo upravený mierne klesajúci chodník z tak krásne hladkých kameňov, že je sveta žiť, pardon, bežať po ňom. Tak to mám asi za odmenu za doposiaľ vynaložené sily. Túto vzácnu chvíľu si treba vychutnať, lebo predpokladám, že tak skoro sa nebude opakovať. Kameňov a skál postupne ubúda a cesta začína byť pokrytá trávou. Na takom mäkkom podklade temer koberci si oddýchnu moje namáhané kĺby a šľachy.  

Niekde pri stúpaní na Poľanu dobieham bez vynaloženia akéhokoľvek snaženia o súperenie Vilka. Začína ho to moje doťahovanie sa neho očividne znervózňovať. Káže mi bežať pomalšie, lebo sme vraj len v 1/3 trate a Vlasťovi prísne vraví, aby ma nehnal, lebo ma uštve. Obaja mu svorne tvrdíme, že nebežíme rýchlo a tempo je zvolené dobre. Po prekonaní stúpania nám tradične na rovinke utečie, ale ja sa za ním nenaháňam, viem, že je výkonnostne rýchlejší bežec ako ja. Bežím si svoje. Spôsobne opatrne cupitám za svojím vodičom a poslušne robím čo mi káže, či už pravidelne piť v malých dávkach alebo cucnúť si z toho odporného energetického gélu. Volne chvíľkami prehodíme niekoľko viet, keď sa nám to žiada, takže vonkoncom nemám pocit, že bežím nad svoje sily a možnosti. Idylka.  

Vilko Novák spolu s niekoľkými roztrúsenými bežcami je vo viditeľnej vzdialenosti pred nami a aj jeho tmavomodré tričko sa ľahko identifikuje v diaľke. Nemám snahu ho nasilu dobiehať. Neviedlo by to absolútne k ničomu, pretože jeho tempo na rovinkách je pre mňa prirýchle. Takéto ťahanie sa za ním, ako ja vravím, ani smrad, je výhodné aj v tom, že ma navedie na akúsi divnú odbočku na zvážnicu popod Kotliská. Všetci predo mnou tadiaľ bežia, ale ja by som si to nevidiac ich struhla hore na kopec a potom späť dole. Organizátor Igor Buček čosi spomínal o tom, že sa beží po tyčkách (zimné značenie trate, nie tie ľudské), ale toto rozumné obídenie kopca by ma nenapadlo. Ako je len dobre, že niekto skúsený a trasy znalý beží v dohľadnej vzdialenosti predo mnou. 

V krkolomnom stúpaní na Chabenec sa znovu doťahujem na Vilka. Keď som tesne pri ňom, opäť mi, dobráčisko, dohovára, aby som bežala s rozumom a nedala sa štvať ani zlákať klamlivou prchavou ilúziou o mojom prvenstve medzi ženami bežkyňami. Opäť mu tvrdím, že idem v rámci svojich možností a podľa môjho odhadu to neprepaľujem. Taká slovná prekáračka, tvrdenie proti tvrdeniu. Vilko to myslí dobre, ale ja som tvrdohlavý tvor. Skúša to teda inak, káže nám, aby sme zmenili taktiku nášho behu, aby nebežal a neudával tempo Vlasťa Kacíř, ale aby som bola prvá ja, a on sa prispôsobil mne, lebo inak sa vraj ja doťahujem nasilu na svojho vodiča a to sa mi neskôr vypomstí. Nesúhlasím. Vilko to nevie, ale mne sa lepšie beží za niekým - ako pred niekým a mám prirodzenú tendenciu zaujať vždy pozíciu v zákryte. Je to jednoducho vo mne. Nechcem to nasilu lámať, keď mne tento spôsob vyhovuje. Spomalím radšej moje stúpanie do kopca a nechávam Vilka takticky vzdialiť sa. Aspoň mám od neho a jeho dobre mienených rád pokoj. V klesaní z Chabenca mi tak či tak svižne unikne. Ja tak nebojácne zbehávať kopce nedokážem. Z pudu sebazáchovy radšej trápim svoje kolená násilným brzdením. 

Už z hodnej diaľky vidím občerstovačku v Ďurkovom sedle a i učupenú chatku na ľavej strane. Tak, tu teda zákerne stiahli Michala Holíka a Spolužiaka Petra Šebestu. No odbehli si riadny kus trasy. Mal by to byť 20. km. Dopĺňam vodu na občerstovačke, zobnem si z hrozienok, sucho v ústach sa pokúšam zahasiť nakrájanými pomarančmi a pre zmenu ochutnávam i ionťák. Vcelku ujde aj keď ja si na vymoženosti novodobého bežeckého priemyslu priveľmi nepotrpím - ale dávam si ten zázrak doplniť do fľaše na opasku. A jede se dál. 

Predo mnou sa týči lúkami posiata Ďurková. Hbito si na ňu vykráčam, keď tu na vrcholku ma zláka zákutie s kosodrevinou k vypustení nadbytočných tekutín. Asi som sa, ako ma Vilko Novák varoval, prechlastala a moje telo nadobudnutú vodu využíva nie len na ochladzovanie povrchu ale časť musí prefiltrovať aj cez ľadviny. Pitný režim mám teda zvládnutý dokonale a až nadmierečne. Nuž si kvoknem do kríčkov a je na mňa zahájený bleskový útok mušiek. Toto obťažovanie hmyzu ma popohnalo z kosodreviny viac ako nejaký prípadne sa blížiaci súper.  

Nasleduje zbeh z Ďurkovej. Zatiaľ mi tieto padáky lahodia z celého profilu trate najviac, lebo si pri nich relatívne oddýchnem využijúc zákon fyziky o gravitácii. Síce ich nezbieham tak legendárne krkolomne strmhlav dole ako Elena Paráková, skôr pomaly a opatrne, zaťažujem tým brzdením svoje kĺby ale, zatiaľ neprotestujú bolesťou a to je dobre. 

Na obzore sa otŕčajú hole Latiborská a Veľká. Trávnatý mierne stúpajúci zvlnený terén. Nemať v nohách 24 km, tak je to ideálny úsek na príjemný rekreačný výklus krásnou krajinou. Mne však nohy riadne oťažievajú, občas ich zabudnem i zdvihnúť a zakopávam o kamene, všetky potknutia zatiaľ úspešne vybalansujem. Vkráda sa mi do tela riadna únava. Slniečko začína pripekať, po zatiahnutej oblohe, chladnejšom počasí a hmle ako na Krúpovej holi ani pamiatka. Vyťahujem šatku, ktorú som na začiatku výstupu na Štefáničku nekompromisne zhodila, pretože nie je tak dokonalá ako Vilkova, stále sa mi zosúva z čela a padá. Žiadnu inú prikrývku hlavy nemám, tak si ju priväzujem a počas zvyšku behu posúvam späť do čela.  

Za sedlom Skalka chodník vedie cez hustú kosodrevinu mierne hore. Prestávam bežať a kráčam, i keď na začiatku by som takéto stúpanie hravo vybehla. 

Nohy ma bolia pri každom kroku, už len klásť ich donekonečna jednu pred druhou mi spôsobuje utrpenie. Bolesť sa mi zahryzáva do stehien, lýtok a vystreľuje pichľavé lúče skrz celé telo. Unavená a prežívanou trýzňou vybičovaná myseľ mi radí jediné možné riešenie, úplne prestať bežať a len tak kráčať, pokým mi aj táto činnosť nezačne spôsobovať utrpenie. Lenže je potrebné bežať, inak do cieľa nedokráčam ani do tmy. Vlasťa sa pomaly rozbieha a ja sa s vypätím všetkých síl a zvyškov morálky nútim k behu. Zatínam bolesťou zuby a slzy sa mi tlačia do očí. Neskutočné, koľko utrpenia je možné dosiahnuť pri prekonávaní bežeckej krízy. Zázrakom sa nakoniec rozbehnem a v duchu sa modlím, aby čím skôr bol riadny kopec, kde by som mohla začať opäť alibisticky kráčať bez výčitiek svedomia. Teraz je dôležité nezastať, lebo ďalšie podobné nabiehanie do akože poklusu by bolo ešte hrôzostrašnejšie a možno by sa už ani nepodarilo. Vlasťo sleduje môj najťažší boj samej so sebou. Nekomentuje to či už povzbudivými alebo káravými slovami, dobre vie, že ani jedno ani druhé by mi nepomohlo a momentálne som v stave, kedy poriadne nevnímam podnety z okolia. Mením sa na Zombi. Výraz tváre je odpudivá grimasa so škrípajúcimi zubami, hlbokými vráskami, kalným pohľadom a ignoráciou vonkajšieho sveta. V tomto strojovom tempe pomalého behu v takte dup dup dup dobieham mužíka v bielom tričku. Skláňa sa na kraji úzkeho chodníka a zaväzujúc si šnúrky. Neobiehať ho v tesnej blízkosti, ani ho nezaregistrujem. Sťažuje sa na neustále kamene v topánke. Nemám silu mu odpovedať - natož ešte prejaviť aspoň štipku empatie. Mlčky ho míňam a v duchu si opakujem zaklínaciu formulku: len nezastaviť, len nezastaviť. O kus ďalej, keď sa uzulinký chodník pritesne objatý kosodrevinou roztvorí do lúčky Vlasťa mi podáva energetický gél. S odporom si cucnem z tuby a riadne zapijem vodou, viem, že ďalšia občerstvovačka je blízko.  

Na Košarisko pomalinky kráčam z nohy na nohu hore strmým kopcom. Čo krok to ihly zabodnuté hlboko do svalov. Ta tam je to čiperné zdolávanie vrchov, ktoré niekde na začiatku trate šokovalo aj samotného Vilka Nováka. Zakaždým, keď som ho týmto štýlom vyšvihnutia sa na prevýšenia dobehla, zdesene mi radil spomaliť. Vidieť ma teraz takto sa trápiť v kopci na Košarisko, bol by hrdý na to, že mal pravdu, a že mi bol prorokom, ako dopadnem, keď sa nebudem na začiatku behu hamovať. 

Aj napriek všetkému utrpeniu plazím sa pomaličky ďalej. Trošku pookrejem pri krátkom zbehu pred Veľkou Chochuľou. Z diaľky vidím obsluhu občerstvovacej stanice i zopár šťastlivcov, čo sú už na vrchole a doplňujú zásoby. Bože daj, aby som tam aj ja už bola! K tomu potrebujem však zdolať tú otrasnú Ochechulu. Nekonečne dlho trvá to stúpanie a ja sa radšej ani nedívam hore, aby ma neodradil pohľad, čo všetko ma ešte len čaká a sústredím moje zorné pole výlučne pod nohy. Ak je človek dostatočne unavený a má bolesťou zahmlenú myseľ, aj kopec sa mu zdá v istých okamihoch ako rovina, len nesmie v týchto opojných stavoch priveľmi dať na ilúziu, lebo sa poľahky ocitne natiahnutý na zemi. Blízkosť občerstvovačky ohlasuje stupňujúci sa hluk povzbudzujúcich dievčat a chalanov. Ich ovácie plne vnímam a napodiv mi vnesú sily na zdolanie posledným metrov. Ako zmyslov zbavená sa vrhám na vodu, v mojej fľaši na opasku nie je už ani jedná kvapka. Nepohrdnem ani na mesiačiky nakrájanému pomaranču, kolieskam banánov a miske s hrozienkami. Už dlhšie ma pri behu chytá neuveriteľný vlčí hlad. Veď od rána som mala len krajec chleba a hodinu pred štartom jeden banán. Doposiaľ som na občerstvovačkách zjedla tak poskromne z vystavenej a naservírovanej ponuky ovocia. Tie energetické gély mi žalúdok nezasýtili a Vlasťom ponúkaný hroznový cukor ma síce krátkodobo nakopne, ale spôsobuje väčšie a nástojčivejšie ozývanie sa prázdneho žalúdka. Nuž sa ho snažím aspoň okabátiť nalievaním obrovského množstva vody. Doteraz som na maratónoch nikdy nepociťovala taký akútny hlad, ba skôr som nebola schopná viac ako 3 hodiny po dobehu nič jesť. Teraz by som aj kosti chrúmala. 

Túžim mať celé to utrpenie čím skôr za sebou. Klesanie z Veľkej Chochuľe sľubuje úľavu. Pomerne skoro opúšťam občerstvovačku a klušem v ústrety ďalšiemu trápeniu sa na trati. Len s prvými krokmi akoby železné okovy na mojich nohách boli rozmliaždené a ja celá pookrejem. Začína sa mi bežať trochu ľahšie. Netrpím už pri každom jedno kroku, i keď počiatočná štartovná pohoda to dávno nie je. Ale každé zmiernené utrpenia na 32. km je temer zázrak pre moje ubolené telo. Netuším, čo ma tak „nabutovalo“, či ten energetický gél alebo hrejivé slová obsluhy a ich pohostenie. 

Malú Chochuľu a Prašivú zdolávam relatívne s menším trápením, ako som očakávala po ohromnej kríze v sedle Skalka. Na Prašivej stretávam turistku, ktorá ma naviguje na prudkú zákrutu doľava a nasleduje besné 550 m klesanie do Hiadeľského sedla. Prudký skalnatý padák lemuje kosodrevina. Musím dávať poriadny pozor, kam a na čo stúpam. Zišli by sa mi skôr vibrami ako tenisky. Len nespadnúť. Za obrovskými šutrami cesta prechádza do lesa. Mäkký povrch mi veľmi lahodí, i keď neustále brzdenie a tlmenie sily ťahajúcej moje nohy dole začínam cítiť v kolenách. Po veľmi dlhom čase sa medzi stromami prediera výhľad na lúku s poslednou občerstvovačkou na trati. Aj som rada, že to klesanie mám za sebou, viac sa mi takéhoto dlhého padáčika na trati nežiada.  

Opäť sa nalievam vodou, tentoraz však ani nie zo zámerom zahnať hlad. Ten už akosi samovoľne pominul, ale trýzni ma neuhasiteľný smäd. Darmo do seba lejem vodu, zajedám pomaranče. Sucho v ústach cítim neustále. Člen horskej služby mi hlási, že za mnou je len 10 bežcov a vraj mám vcelku dobrý čas. Táže sa, či chcem magnéziové tabletky. Odmietam. Našťastie nemávam pri behu kŕče. Chce ma potešiť, tak oznamuje, že do cieľa je už len 10 km a okrem Kozieho chrbta to bude vcelku v pohode. Vlasťa pritakáva a zvestuje : “Na výstup Kozieho chrbta ju psychicky pripravujem už od začiatku trate.“ Má pravdu. Už keď som mu prvýkrát vravela, že chcem bežať Trangošku, na tú kozu rohatú ako posledný zdrvujúci výstup ma upozorňoval. Tak teda, kozenko milá, vyzývať ťa na súboj! 

Z nohy na nohu pomaličky vykráčavam príšerný strmák a bradou div že neryjem zem pred sebou. Možno energeticky ekonomickejšie by to bolo to liezť po všetkých štyroch. Zachovávam si však dekórum, pretože zdola z občerstvovačky sa mi k ušiam valí jásanie obsluhy nad pribehnuvším bežcov. Zrejme je to ich dobrý známy. Ja sa drápem teda ďalej na vrchol pomedzi lesný porast a cestu sem tam spestrí aj padnutý strom. Taká prekážková dráha na 40. km človeka veru poteší. Z Kozy by to malo už ísť len dole. Ale chyba lávky. Za Kozou sa čnie do výšin Kečka. Dúfam, že je to už naozaj posledný kopec. Dôchodcovským tempom zdolávam aj tento výbežok na trase. Vrchol Kečky okupujú vybufetení 3 junáci s veľkými báglami. Ako k nim prikráčame zdola, začínajú viesť bežný zdvorilostný rozhovor:“ Odkiaľ idete?“ „Z Trangošky“, odpovedá Vlasťo. Mne do rozhovoru vôbec nie je, som rada, že stojím na nohách a pokračujem v zdolávaní zabijáckej trasy, nuž nemrhám vzácnymi silami. Aby som nepôsobila nezdvorilo, schovávam sa za Vlasťom. „A kam máte namierené?“ „ Na Donovaly.“ „ To je slušná štreka. A o koľkej ste vyrazili?“, vyzvedajú ďalej. 

Turisti totiž nevidia moje štartovacie číslo na bielom tričku, lebo som v tesnom zákryte svojho vodiča a zrejme medzi mnou a najbližším bežcom vpredu je veľká fuga, takže turisti nepostrehli, že sa koná nejaký pretek. „ O desiatej.“ „ To teda máte ale slušné tempo“ s vypleštenými očami uznanlivo konštatujú chalani. Vlasťo nestrácajúc humor pohotovo odpovedá :“ No občas aj popobehneme.“ To veru skonštatoval vcelku trefne, pretože ja mám toho už plné zuby a na súvislý beh nie je ani pomyslenia. Zanechávam udivených turistov svojmu osudu a názorne ukážkovo zbieham z Kečky dole trávnatým chodníčkom za svojim vodičom.

Trasa behu pekne prehľadne označená červenými a žltými vlajočkami zapichnutými v tráve vedie zasa do akéhosi vŕšku. „Tak, toto na záver nevybehnem ani náhodou“, tvrdohlavo mi preblesne mysľou a mierny poklus nastavujem a nasadzujem kráčanie. Za Kečkou nasleduje padáčik dole a prudká odbočka doľava do lesa. Aspoň sa schovám pred páľavým slnkom, motivujem sa k pokračovaní v indiánskom behu - striedanie poklusu a kráčania. Do lesa vcelku svižne vbieham, keď tu zrazu sa v ceste na mňa vyškiera ďalšie stúpanie do kopca. Toto hádam nie! Čo si to tí organizátori na mňa vymysleli! Veď to má už len klesať až po Donovaly! Vytrepem sa teda aj tuná krokom hore. Našťastie trasa fakt už len klesá dole lesom cca 4 km. Vlasťo stále častejšie pozerá na hodinky. Rád by ma do cieľa dotiahol za 7 hodín. Nech si kontroluje čas koľko len chce, ja tak či tak nemienim zrýchľovať, som rada, že sa vôbec pokúšam o zdanie behu. Les nemá konca kraja. Za jednou zákrutou sa objaví pred nami skupinka mládeže odetých tak klasicky vychádzkovo. Len nekráčajú spôsobne podľa bontónu ale idú, idú a zrazu sa všetci ako na povel na pár metrov rozbehnú, zastanú a opäť kráčajú. To sa neustále opakuje po celý čas, ako sa k nim blížim. Zaregistrujú ma pomerne skoro, ale v svojej podivnej činnosti pokračujú až pokým ich nedobehnem. Uvoľnia nám cestu a zakričia pár povzbudivých slov. Až teraz pochopím, čo vyvádzali. Kopú si pred sebou malú loptičku, bežia za ňou všetci, ale v polovičke zastavia a k loptičke dobehne najrýchlejší. Nuž takého úseky by som nechcela bežať ani kebyže som bola oddýchnutá a plná síl. Nechám ich zabávať sa a pokračujem v ústrety dokončenia môjho útrpného behu. Od zažehnania krízy v sedle Skalka a tvrdohlavom odmietaní vybiehať i malé stúpania, v tejto fáze preteku klušem pomaly, ale isto do cieľa. Nesmierne oceňujem výhodu mať teraz pri sebe svojho vodiča, pretože aj keď síl na to mám nadostač, ja byť sama by som asi teraz nebežala, ak by som vôbec ešte bežala v tomto úseku trasy. Pre mňa je príslovečné neskutočné flákanie sa a nezmení to ani skutočnosť, že bežím akýsi pretek. Som priveľmi lenivá a už i malé signalizovanie tela, že sa necíti v pohode, ma zabrzdí a nikdy tento prvotný pocit nepohody nelámem nasilu. Veľakrát by stačilo len trochu sa premôcť a nie hneď kráčať, ale ja som už jednoducho taká. 

Konečne končí les a objavuje sa chatová oblasť nad Donovalami Polianka. Osadníci ponevierajúci sa vonku absolútne nejavia záujem o nejaký beh, čo sa im koná pod oknami chatiek a ani ich nenapadne povzbudzovať. Len mlčky zazerajú. Po chvíli asfaltová cesta prudšie klesá a predo mnou sa rozprestrie výhľad na Donovaly. Konečne tuším blízky cieľ a jediné po čom túžim, je zvaliť sa do trávy za cieľovou páskou a mať svätý pokoj. Na zemi sa objavujú nápisy povzbudzujúce istého účastníka, konkrétne meno som si nezapamätala, podstatná je pre mňa informácia z nápisu, že do cieľa je to už len 1 km. Neuveriteľné !!! Blíži sa vytúžený koniec. Žeby som, nedajbože, mala prejsť do záverečného šprintového finišu, ma ani náhodou nenapadne i keď možno síl by na to bolo, ale nechce sa mi. Vlasťa, na rozdiel odo mňa, nestráca bojového ducha a hovorí: " Do cieľa je to už len 1 km, ak nespomalíš, stíhaš to tesne pod 7 hod." Neskutočná motivácia. Tak, aby som mu spravila radosť, šmatlem vedľa neho a pokúšam sa udržiavať tempo. Ide to napodiv pomerne ľahko. Beží sa z kopca. Dlhšie mám zafixovaný pohľad na magický drevený mostík preslavujúci Donovaly. Pamäťam si z inštrukcii tesne pred štartom, že tadiaľ sa tento rok ale bežať nemá. Kam presne smeruje trať netuším, ale spolieham sa na navigačné schopnosti svojho vodiča. Na zemi sa začínajú objavovať šípky naznačujúci smer dobehu do cieľa pre Donovalský polmaratón, ale je tam aj značka pre 49 km beh. Zrazu šípky ukazujú prudko doľava a po zaostrení pohľadu tým smerom za malým kopčekom trčí vrchná časť cieľovej nafukovacej brány. No hurá, tam je zašitý cieľ. Je to ako organizátor sľuboval, o 400 m bližšie ako po iné roky. Len ma od neho delí ešte taký prťatý kopček, tak bleskovo zvažujem, či by som ho nemala vyšliapať - ako po robím počas celej trate, ale Vlasťo nekompromisne trvá na výbehu. Veď predsa musím pred divákmi hodiť správnu bežeckú formu. Tak sa posledný kráť zatínam a premáham, zdolávam ten hrboľ a páskami vymedzený koridorom prebieham modrou nafukovacou bránou v čase 6 hod 58 min. Hlásateľ oznámi okolostojacim ľudom a aj čiastočne oddýchnutým pretekárom, ktorí to už majú dávno za sebou, momentálne vo funkcii divákov, že dobehla prvá žena. Mňa však v tomto momente zaujíma len občerstvovačka v cieli. Až po napití sa, zbadám presne oproti cieľovej brány v tráve vyvaleného Broňa Nováka. Zamávam a idem k nemu. Gratuluje mi k času, ja sa pýtam na jeho výkon (excelentne trať zvládol za krásnych 5:36) a hlavne, kde je Vilko? „ Ešte na trati “, zvestuje mi Broňo Novák. „ To nie je možné, veď od Ďurkovej nasadil zdrvujúce tempo, aby mi konečne a definitívne ufujazdil. To by som ho musela niekde obehnúť !!!“, trvám na svojom a orlím zrakom prečesávam okolie, či sa na mňa niekde nevyškera svojim typickým slniečkovským úsmevom. „ Veď sme ho obehli na Skalke“, pohotovo odpovedá Vlasťa Kacíř. „ Kde na Skalke?“ „ No keď si zaväzoval šnúrky na topánke.“ „ To bol Vilko ?!!!“ „ Ty si ho nezbadala? Veď si iba vymenil modré tielko za biele tričko.“ Ale aj tak mi to akosi nesedí. Stále sa mi nechce veriť, žeby som naozaj Vilka predbehla. To nie je jednoducho možné. Špekulovať nad tým budem neskoršie, teraz sa pohodlne zvalím neďaleko Broňa, ktorý s Vlasťom rozoberajú zážitky z trate. Napodiv nie som až tak zničená, ako som si myslela. Zasa som nešla nadoraz, ale ja ani tak bežať nedokážem. Dobehnúť do cieľa a umrieť, nie je môj štýl. Ja chcem v cieli ako tak normálne chodiť a nie sa plaziť.  

O chvíľku skutočne dobieha Vilko Novák. Príznačne svojej povahe sa zoširoka usmieva a džentlmensky pred seba v cieľovej rovine púšťa aj Poľku Dariu Naziemiec. Tak to by som do neho nikdy nepovedala. Všetci v oddieli Železná Studnička ho prezentujú ako náruživého rivala o bedňu a od žien sa vraj necháva predbehnúť veľmi - veľmi nerád. Človek asi nemôže veriť všetkým fámam. Trochu smutne nám hovorí, že zablúdil a struhol si to cez drevený donovalský most, tak ako býval cieľ po iné roky. Síce zbadal nejaké navigujúce šípky, ale domnieval sa, že to platí iba pre polmaratóncov. Vskutku mohli organizátori niekoho postaviť na tú prudkú odbočku doľava, lebo človek oslepený únavou 49 km sa môže poľahky pomýliť. 

Idem si do modrej dodávky po veci na prezlečenie, keď tu začujem, že je možnosť sa aj osprchovať. Neváham ani minutú a smerujem svoje kroky k osviežujúcej sprche. Možnosť nechať sa vymasírovať nevyužívam a idem sa pokúsiť do seba natlačiť jedlo : polievku a rizoto, čo dávajú v reštike na vyfasované lístky. Hlad, čo som cítila na trati, ma už dávno prešiel a teraz sa mi jesť akosi ani nežiada. 

Potom už len nekonečné čakanie na vyhlásenie výsledkov. Pokúšam sa organizátorov popohnať a otĺkam im o hlavu dookola, že by sme viacerí radi stihli autobus z Banskej Bystrice o 19.30, ale vôbec ich nejaký ten môj spoj nezaujíma. Dávajú si náležite načas, ale vyplatilo sa ostať. Vyhrala som vytúžené bežecké hodinky (dobre, že som si zatiaľ nekúpila vlastné), pekný zvonec na podstavci, finančnú odmenu a 2 tričká. Jedno účastnícke a druhé za to, že som na Kamennú chatu dobehla ako prvá žena. Na ľavom pleci sa tam skvie nápis:

Najlepšia vrchárka 2006 Nonstop beh hrebeňom Nízkych Tatier. 

Broňo Novák si zo mňa už pri jeho preberaní uťahoval, že odteraz budem udávať tempo pri výbehu na Kamzík ja. Chacha, no to teda dali ten honosný titul ozaj najpovolanejšej osobe. 

Svatoslava Cintulová 19. 7. 2006