|
|
|
ING AMSTERDAM MARATHON, 2006 31. ročník maratónu nielen pre inžinierov Je nedeľa ráno, 15. októbra 2006, 9:15 a tlačím sa v dave národa bežeckého na tartane Olympijského štadióna v Amsterdame. Podľa toho, čo stojí v múdrych knižkách, je veľa vecí takých istých, ako tomu bolo aj 5.augusta 1928, kedy z tohoto miesta odštartovalo do súboja o olympijské medaily 69 bežcov (a medzi nimi aj dvaja z ČSR). Vtedy bolo oblačno, teplota vzduchu 16 °C a to isté máme aj teraz, avšak vietor nám predpovedajú východný s rýchlosťou asi 25 km/h, čo teda nie je nič príjemného. Štadión je (skoro) taký istý, tehlová, rozľahlá stavba s vysokánskou, asi 30 metrov vysokou vežou, kde horel olympijský oheň. Tartan vtedy nemali, boli spokojní s antukou. Koľko bolo vtedy na štarte maratónu divákov neviem, ale teraz je ich na štadióne dosť, iste niekoľko tisíc príbuzných a priateľov na všetko odhodlaných bežcov, celkom slušne zaplnilo tribúny. No a bežcov je oveľa viac ako oných 69. Organizátori pred štartom tvrdili, že ich je asi 22 tisíc, čo tento maratón radí medzi najväčšie v Európe (avšak to boli vraj všetci, finišujúcich maratóncov bolo 5828, spolu so ženami, mužov o jedneho menej a o jednu ženu viac K. Guttmannová). A kvalita mu tiež nechýbala: veď vlani, v roku 2005 tu slávny Haile Gebreselassie zabehol čas 2:06:20, čo bol najlepší v tom roku a radí tento maratón na štvrté miesto na svete, podľa dosiahnutého času. Škoda, že ho tu prítomní Slováci nemôžeme ohroziť. Z oných neohrozených Slovákov (nakoniec som narátal až 11 maratóncov zo Slovenska) je tu poblíž len Janko Fusík, ostatní sa kamsi podeli (Mišo Holík, Jano Štekauer, Milan Furín a Kristína Guttmannová) a o ostatných – s výnimkou Mariana Haluzu, ktorého som stretol pred štartom- som ešte nevedel. Čas štartu sa blíži, hodinky si nastavujem na režim stopiek – nič sa však nedeje, žiadny bojový pokrik uvoľňujúci emócie, bežný na iných maratónoch. Až po niekoľkých minútach začíname pomaličky klusať, hoci výstrel nebolo počuť. Nečudo! Ľudí veľa, každý hučí, je netrpezlivý. Hýbeme sa veľmi pomaly. Plný štadión, úzky štartovný portál a ako vždy, tí najslabší sa postavili dopredu a blokujú ostatných. Nie je to žiadna tragédia, každý má na maratónke čip (z čoho je nešťastný Jano, lebo aké je to len (vraj) ťažké, vyšnurovať ho!). Trvá to skoro 5 minút, kým konečne preklušem (prechodím) štartovný portál. To je dobré, lebo som sa ani nerozbehal, len trošku rozcvičil. Vybiehame maratónskou bránou, za jasotu divákov a bežíme rovno, lebo treba prebehnúť sedemkilometrový okruh a znova cez štadión (ale na to som prišiel, až keď som doň musel vbehnúť). Je to dav, predbiehať sa síce nedá, ale až skoro na druhom kilometric som konečne (!) predbehol tvrdo pracujúceho Janka Fusíka, identifikovatelného podľa nenapodobniteľného štýlu behu. Piaty kilometer (26:38) – čo iné sa dalo čakať- potom cez park zvaný Vondelpark a znova na štadión a stale je to zástup. Tesne pred deviatym kilometrom zrazu vidím pred sebou modré tielko a tiež nenapodobiteľný bežecký štýl: mierny záklon a nohy ťahané tesne pri zemi – no, je to predsa Mišo Holík! A ja som si myslel, že bude kdesi vzadu, veď je faktom, že nabehané má veľmi málo a uvažoval, že z toho dôvpdu vôbec nenastúpi! No, to som zvedavý, ako mu to pôjde dalej. Vyslovujem svoj údiv nad tým, že mu to tak ide, chvíľu bežíme spolu a keďže som trošku rýchlejší, idem dopredu. Druhá päťka (25:15) je predsa len rýchlejšia, je to dôsledok menšej tlačenice na trati. Ale pozor: rýchlejšie to nemá význam bežať, lebo pod 3:40 to asi neurobím. Bežíme anonymnou, málo zaujímavou zástavbou, nespomínam si veru na nič, čo by stálo za reč. Ešte aj spolubežci sú rezervovanejší, ako trebárs v USA. Konečne 15 km, posledná päťka je za dobrých (pre mňa) 24:51 a to sa dostávame na najzaujímavejšiu časť trate na mape apendix okolo rieky Amstel, po ktorom je pomenovaný nielen známy pivovar, ale aj celé mesto, len neviem, prečo sa volá Amsterdam a nie Amsteldam (lebo dam je hrádza). Tak toto je paráda. Široká rieka, po nej plávajú člny, vpravo zelené lúky , ktoré sú jasne pod hladinou vody v Amsteli, domy a sem –tam krútiace sa veterné mlyny. Príjemný zážitok. Takto v pohode bežíme po obidvoch stranách kanála, asi 10 kilometrov, až po 25 kilometer. Nasledujúce päťky mám za 25:25 a 25:59, s polmaratónom za 1:48. Stále dobré. Ale po zmene smeru, bežiac po opačnej strane kanála, začína nepríjemne dorážať studený vietor. Snažím sa schovávať za ostatných, ale nedarí sa mi to, lebo som spravidla rýchlejší ako väčšina z nich, hoci nebežím nič moc. A zase anonymná , uniformná zástavba. Ale napriek tomu, prostredie je príjemné, beží sa mi dobre, akurát, že si spätne na nič zaujímavého z trate nespomínam. Ešte vari na občerstvovačky. Sú každých 5 km a na nich voda a Gatorade, čo je vari najchutnejší izotonický nápoj, trikrát som neobčerstvoval, nebolo veru teplo. 29. kilometer… Bežiac niekoľko kilometrov s Talianom, ktorí je rýchlejší, ako okolití bežci vidím pred sebou elegantne bežiaceho červeno otrenírkovaného a otričkovaného Milana Furína. To som sa potešil! Nechal som Taliana a Talianom a pridal som sa k Milanovi. Má trošku pomalšie tempo ako ja doteraz, ale je to fajn, o čas mi nejde, aspoň sa spolu v družnej zábave prebehneme. A tak sa deje. Na tridsiatke máme posledných päť za 26:12 a stale nemám problémy! To sa mi dávno nestalo. Tridsiaty až tridsiaty piaty kilometer je za 25:21, super. Ale mám pocit, že je to predsa len trošku pomalé. Milan, ma stále posielal dopredu, ale ja sa zdráham, nakoniec však predsa len hovorím: skúsim ísť svojim tempom, čo povieš? Jasné, choď, vraví Milan. Tak idem. Obiehame obvodný kanál starého mesta (Singelgracht), potom múzeá (Rijksmuseum, van Gogh museum) a do starého známeho Vondelparku. Ale začínam sa trápiť. Nečudo, je to 39 kilometer, mám toho dosť. Už len ako zo Železnej studničky na Patrónku - vravím si - a tlačím na plyn. Problémy sú vidieť z času na päťke 35 – 40 km: 28:39. No, ale sláva, tých pár kilometrov už len nejako zvládnem. Vbieham bránou borcov na olympijský štadión, mysliac na víťaza olympijského maratónu v roku 1928, Alžíčana vo francúzskom drese El Quafiho, ktorý dobehol v čase 2:32:57. Aj ja posledných 200 metrov zrýchľujem a prebieham cieľom za solídnych (samozrejme, na moje pomery) 3:40:25. Toto je vari najkrajší pocit celej maratónskej odysey. Medaila na krku, oranžová pláštenka izoluje, sadnem si, odovzdávam čip . Prichádza Milan, navzájom si blahoželáme. … A ideme pomaly do haly Zuid, kde sú šatne, je to tam skoro kilometer, po ceste žujem banány, čo sme dostali po východe zo štadióna a užívam si pomaratónske blaho…. Pre mňa bolo prekvapením, koľko slovače nakoniec v Amsterdame bežalo. Narátal som 11 bežcov. Okrem piatich bratislavčanov: M. Haluza bol štvrtý v M55 za zaujímavých 2:59:59. Bol posledným zo 400 podtrojhodinových. A porovnaj ho s Košicami… Je to otázka, ktorú nám často kladú borci bojujúci len na domácej maratónskej scéne. Porovnateľná je jedine dĺžka trate, každý maratón má však svoje zvláštnosti. Aj tento maratón ich má niekoľko, ktoré ho odlišujú od iných, svetových maratónov, ktoré som bežal. Prvé, čo som si uvedomil, keď som začal písať túto črtu bolo, že bol nejaký uniformný. Chcem tým povedať to, že z celej trasy som si v podstate zapamätal štadión, skupinu budov múzeí a 10 km appendix okolo rieky Amstel, ktorý bol typicky holandský. Ostatná časť trasy bola síce veľmi príjemná, ale nevýrazná. Príjemná v tom, že všetko bolo usporiadané, čisté, ale žiadne monumenty, ani výrazné krajinné prvky. Ďalšia vec , čo ma zaujala, bola slabá interaktívnosť medzi bežcami (nebol to len môj dojem), skrátka bežci medzi sebou nekomunikovali. Najlepšie sa mi rozprávalo s borcom, ktorý mal na triku nápis Jerusalem marathon club (a bol naozaj z Jeruzalema). Prekvapujúce bolo aj to, že väčšina bežeckej obuvi na trati boli asicsy, adidasky skoro nebolo vidieť. No a tento maratón je skoro úplne placatý. Jedinými výnimkami sú výbehy na mosty nad kanálmi a v jednom prípade podbiehanie pod železničnú trať. Môj špecifický, osobný problém bol ten, že som v predvečer maratónu zistil, že som (asi) nechal doma bežeckú výstroj (našťastie, adidasky som mal na nohách, bola to moja jediná obuv). Veci som mal v ruksaku, čo je málo prehľadné a pri viacerých prebaľovaniach som tenký sáčok s najdôležitejšími vecami nechal doma. Uistili sme sa o tom v hosteli kde sme bývali, kde som nútil Janka Fusíka, ktorý bol vybavený veľkým vakom s mnohými igelitovými sáčkami, aby ich prezrel, či sa to nepomiešalo, lebo ja som spal nad ním na poschodovej posteli a veci som mal dolu. Tragédia sa však nekonala (aj keď si to doma, kde našli môj sáčok s bežeckými potrebami mysleli), lebo náhodou som si po registrácii kúpil pekné trenírky a ten dobrák Milan mi daroval žlté tričko s červeným nápisom “Malý kavečiansky maratón”. Ponožky v ktorých som prišiel a tieto veci tvorili moju výstroj a myslím, že mi to nespôsobilo ťažkosti, akurát som “svietil” na trati. Po prezlečení sme sa stretli pred veľkým orchestriónom permanentne vyhrávajúcom pred halou Zuid a pripili sme si na vydarený maratón troškou tatranskej jablkovice s obsahom alkoholu značne výššou ako je dĺžka maratónu v kilometroch. V. Novák, Bratislava, 21.10. 2006
Fotogaléria od Guttmannovcov, nie len o Guttmannovcoch: http://www.kodakgallery.com/I.jsp?c=8ttfu6i.dw0qiy2&x=0&y=-ut3ux5 |
