14. november 2006

Od brechotu štyroch psov, pobehujúcich v našom mozgu, závisia naše reakcie na podnety a náš postoj k okoliu, ale aj ku nám samotným.

Žltý je najlepší. Jeho štekot nás núti pomáhať druhým. Štekot Modrého tiež kóduje pomoc, ale iba nám. Horšie je, keď šteká Fialový. Vtedy škodíme ľuďom okolo seba, čo je tragédia. Nie pre nás, ale pre okolie. Tragický pre nás býva brechot Čierneho psa. Ním škodíme sami sebe.

Práve to sa dnes prihodilo. eN sa dostavil na Najvyšší Nástenkový súd s predstavou, že hlasným brechotom svojho Žltého psa pomôže súdu dospieť k vyvráteniu podozrenia, ktoré sa objavilo v Knihe.

Jozef Rajchl, bratislavský vyznavač extrémne dlhých expedičných behov, bol po odvysielaní dokumentu Extrémny beh, v relácii Reflex na TV Markíza, obvinený zo "slávyutŕhačstva".

Nebolo potrebné sledovať celý, necelé štyri minúty trvajúci dokument, mimochodom podľa nás dobre urobený. Búrku v pohári vody vyvolali dosť nešťastne použité tri slová redaktora v intre: 

„...jediný slovenský ultramaratónec...". 

Vytrhnuté z kontextu, fakt znejú divne.

V hlave eN vyrástla budova Najvyššieho Nástenkového súdu. Bola na nerozoznanie od toho naj..., aj nápis, o pravdivosti ktorého eN vždy pochyboval, kričal pyšne z jej štítu to, čo je obtiažne dokázať.

Súdu, ktorý inicioval eN, aby rozhodol spor o tom, či je, alebo nie je Jozef Rajchl našim slávyutŕhačom, predsedal ctihodný a zachmúrený ujček.  

Sudca si pozorne a so záujmom pozrel dokument:

Video >

Pre porotu nariadil sudca vyhotoviť presný stenografický záznam toho, čo v dokumente zaznelo, lebo niektorí členovia poroty video nevedeli spustiť. Ak ste na tom podobne, klikajte LEN TXT, sú tam aj obrázky.

eN sa nazdával, že po zhliadnutí dokumentu sudca vynesie rozsudok Jozefovej nevine, lebo nikomu slávu neukradol. Mýlil sa. Sudca si podrobne prečítal príspevky v Knihe a potom nariadil predvolať obvineného.

Nakoľko sa Jozef do hlavy eN celý  nezmestil, súd povolil písomnú výpoveď. Je v konzerve. Pozor! Neporežte si myš pri klikaní. 

Až po jeho prečítaní vyriekol pán zachmúrený konečný verdikt:

Jozef Rajchl nenesie žiadnu zodpovednosť za to, že bol v relácii TV M... jej redaktorom označený za jediného slovenského ultramaratónca. Z kontextu vyplýva, že redaktor mal na mysli mnohodenné etapové behy, niekoľko tisíc kilometrov dlhé. 

Ale dá sa to pochopiť aj takto: Parafráza: Viete si predstaviť utekať maratón v tempe rýchlejšom ako 3:20 / km? Takýto maratón absolvoval toho roku jediný slovenský maratónec, Marcel Matanin. Má právo proti pravdivosti tejto parafrázy protestovať nejaký slovenský maratónec? Podľa nás nie.

Jediní, komu mohla dikcia redaktora zo slávy utrhnúť, boli traja Slováci, ktorí absolvovali už 2 krát 3100 míľový beh v New Yorku. Zápis Pranjala v knihe, čoby hovorcu tejto trojice potvrdzuje, že im z ich NY glory nechýba ani kúsok. Jozef Rajchl je nevinný.

Po tejto vete, ktorú sme očakávali a vôbec o nej nepochybovali, zaštekal v hlave eN Fialový pes. Škodí druhým. Žiadal exemplárny trest pre tých, ktorí Jozefa zo "slávyutŕhačstva" obviňovali. 

Sudca sa už ponáhľal domov, tak vyriekol rozsudok: „Zákaz písania do Knihy".

eN zostal šokovaný: „Ctihodný súd, v kolíske demokracie zakazovať ľuďom napísať svoj názor?! To neurobíme. Do Knihy môže písať každý čo chce, kedy chce a koľko chce. Žiadne zákazy, žiadne registrácie prispievateľov, žiadne mazanie príspevkov, ktoré sa nám nepáčia v Knihe SZM nikdy nebolo a ak príroda dá, ani nebude."

„Námietka sa prijíma, zakazovať sa nebude," zmenil svoje rozhodnutie, už značne otrávený sudca. 

A vtedy zaštekal Čierny pes. „Kto je zodpovedný za nástenku? Hádam súd neskončí bez určenia vinníka. Na vine je eN a navrhujem, aby vyplatil Nástenkou nespravodlivo obviňovanému Jozefovi, odškodné."

„Námietka sa prijíma a konečný verdikt, proti ktorému už niet odvolania znie:

Zodpovednosť za krivé obvinenie Jozefa Rajchla nesie jedine eN. Preto sa odsudzuje na vecnú kompenzáciu poškodenému v podobe Diplomu, a uteráku s logom MMM. 

Nech na dlhých bežeckých túlačkách svetom pripomína bežcovi,  ktorý dokáže absolvovať veľké behy, že jeho malá krajina dala svetu druhý najstarší maratón. 

Presne takto to mal eN naplánované aj bez štekotu zradného Čierneho psa a bez rozsudku Najvyššieho Nástenkového súdu.

Snáď nám Jozef uverí, že jeho bežecké odysey rešpektujeme, že niečo podobné by eN nebol schopný ani naplánovať, ani zorganizovať a ani odbehnúť.

Preto radšej zostáva na súťažnom bežeckom parkete, aj keď už príliš súťažiť nevládze.