|
|
|
Medzinárodný maratón mieru - Košice, 1.10.2006 Bežala a napísala: Svatoslava Cintulová
Našťastie môj taktický manéver bol úspešný a ja sa zoraďujem v hustnúcom hlúčiku štartujúcich. Zatiaľ je životného priestoru vôkol mňa nadostač. Nikto sa netlačí a ja mám čas odborným okom prečesávať svoje bezprostredné okolie zvažujúc, s kým bežať môj už tento rok 4. maratón. Neviem totiž vonkoncom držať rovnomerné tempo, štart sťa večný začiatočník náležito prepálim, potom podľa môjho vnútorného pocitu bežím ako ma telo pustí, len telo si so mnou robí čo chce, ako spieva Elán, čiže bežím veľmi veľmi nerovnomerne. Na posledných 10 – 12 km maratónu si pretrpím ako bumerang vrátené počiatočné prepálenie preteku a to formou vyčerpania a súvisiaci bolestí nôh i tela. Maratón sa vraj beží hlavou, nuž ja si tu svoju obvykle hľadám v dave. Zrak mi padol na dievčensky drobnú postavičku zhruba tak 40 ročnej ženy s pekným vrkočom na chrbte. Javí sa mi ako skúsená bežkyňa schopná držať rovnomerné tempo, len za koľko asi tak beháva maratón? Vodič na 3 hodiny je síce fajn, ale pre moje momentálne i budúce fyzické možnosti, nepoužiteľný. Ja by som to dnes chcela zmáknuť za 3:40. Pristúpiť k nej a priamo sa spýtať, na aký čas má dnešné ambície a či sa na ňu môžem nalepiť, nemám guráž. Pripadá mi to vtieravé. Volím radšej možnosť bežať za ňou v dohľadnej vzdialenosti, ak jej tempo nebude prirýchle.
Výstrel, štart a vyráža sa. Dav sa vcelku svižne pohol vpred. Je tu len tak niečo viac ako 1 000 bežcov a z toho nadpolovičná väčšina polmaratóncov označených oranžovým krúžkom vedľa čísla. Časové oneskorenie môjho prebehnutia čítačky čipov zašnurovanom v topánkach je menej ako pol minúty. Odvšadiaľ sa ozýva hlasné povzbudzovanie divákov rozmiestnených v hojnom počte po oboch stranách dlhého námestia. Pred Dómom sv. Alžbety sa bežci rozdelili do dvoch prúdov. Ja sa držím neďaleko svojej nedobrovoľnej vodičky a sťa rybky plávame v prúde pretekárov. Značný počet ľudí ma obieha, ale i ja sa predieram pomedzi niektorých, aby som priveľmi nezaostávala. Občas sa i nešportovo pletiem popod nohy. Mám síce pocit, že bežím pomaly, ale pokým neuvidím označenie 1. km a čas na hodinkách, nehodlám sa zrieknuť náhodne vybratého udávača tempa. Jediné, čo si kontrolujem je tep. Špeciálne na MMM som si požičala pulzmeter a to za účelom vedeckého zistenie, na akých tepoch som schopná bežať celý maratón. V tréningu trápievam svoje srdiečko i na 185 úderov za minútu.
Pri štadióne Lokomotiva trasa odbáča doprava. Je lemovaná rodinnými domčekmi. Ich obyvatelia bez záujmu vykonávajú svoju nedeľnú prácu okolo stavenia. Neďaleko 3. km sa stretáva trať s úsekom smerujúcim späť do mesta. Je nutné bežať po ľavej časti vozovky. Pravá je vyhradená pre tých, čo už majú nejaké tie km k dobru a náležitý náskok. Ako sa tak v tesnom závese za mojimi privátnymi vodičmi približujem k tomuto stretávaciemu miestu, zo zákruty sa vyrútia sprievodné vozidlá, policajné auto a malá otvorená dodávka, na korbe ktorej sa uhniezdil spolu s reproduktormi komentátor sprostredkujúci pre okolitých divákov svojimi postrehmi a vsuvkami priebeh zápolenia čiernych favoritov. Asi, ak by náhodou nejaká babka bola silne slabozraká, aspoň začula, ktorý že to černoško je na čele. Inú funkciu tohoto úkazu neviem vydedukovať, pretože k samotnej motivácii prizvaných afrických srniek to zrejme nebude, bo po slovensky nerozumie nik z nich. Odbáčam z asfaltovej komunikácie na užšiu ale postačujúcu cestičku mestským parkom. Skupinka ľudí tu vytvára príjemnú atmosféru hlasným povzbudzovaním, iní si konaním maratónu nenechajú prekaziť svoje venčenie psov, detí, frajeriek a pod. Akoby pobehúvanie húfu ľudí bolo bežnou súčasťou košického parku nedeľného predpoludnia. Pri lodenici sa trasa stáča späť do centra. Dobieham na občerstvovačku na 5. km. Čas 26:28. Úplne podľa môjho plánu. Mládežnícky dobrovoľníci podávajú priamo do rúk iontové nápoje v elegantných štíhlych plastových fľaštičkách akurát tak do ruky, alebo vodu naliatu do klasických jednorázových pohárov poukladaných i hojne na stoloch. Poučená z vlastnej skúsenosti o možnosti odbehnúť celý maratón iba na čaji bez moderných vymožeností ako iontové nápoje, energetické gély a iné serepetičky modernej bežeckej éry, napájam svoje zatiaľ ešte nevysmädnuté hrdlo, akosi zo zvyku a preventívne, pohárom vody. Čaj tu nepodávajú. Hádam mi nebudú chýbať cukry, o ktoré som takto ukrátená a vystačím si z vlastných zásob naukladaných v tele.
Trasa sa vracia na asfaltku vedúcu do centra. Pokým odbočím doľava, mám dostatok času pozrieť si, ako veľa pretekárov ešte len bude vbiehať do parku. Popri nižších činžovných domoch postávajú temperamentní Východniari a povzbudzujú každého, kto vôkol nich prebehne a to s rovnakou dávkou nadšenie. Rodinky s deťmi, postarší manželia, tínedžery, rodina, kolegovia z práce a ostatní priaznivci, tí všetci pohrdli nečinným blúdením v byte, pozeraním televízora, vyvaľovaním sa v posteli a prišli spraviť neopakovateľnú atmosféru pre tých, čo tu skladajú účet, ako veľmi vedia bojovať s únavou i bolesťou, umením prekonať sám seba. Cesta mestom sa jemne zvlňuje. Podbehujeme zopár nadchodov plných prizerajúcich sa ľudí. Terénne hupáčiky mi v tomto prvom kole nerobia prieky. Či ich takto bezproblémovo budem vnímať i v druhom kole, zatiaľ nechávam na nevyspytateľný osud. Vtom moje uši zachytia éterom sa rinúcu hlasnú hudbu. Žeby to boli tie kapely rozmiestnené popri trati? Ale toto znie skôr na celý orchester. A samé to moderné šlágre, aspoň istého dávno zašlého času. Až po dobehnutí bližšie zisťujem milé prekvapenie. Na druhej strane širokánskej cesty pred jeden rodinný dom jeho obyvatelia prevažne stredného až mladého veku, vytrepali stoly, stoličky a domáce reprobedne s mikrofónom. To oni robia kvalitné diskokulisy a popri tom neúnavne povzbudzujú okolo bežiacich pretekárov vtipnými vsuvkami. Ak beží vôkol osamotený bežec, vyhľadajú si podľa čísla jeho meno uvedené v košickom časopise vydanom špeciálne k tejto príležitosti a povzbudzujú adresne cteným krstným menom pretekára. Košice žijú maratónom a nie je to len novinárska fráza. Najlepšia reklama pre MMM, lebo tento, kto tú energiu sálajúcu z davu tvoriaceho nezabudnuteľnú atmosféru raz zažije na vlastnej koži, nedá na najstarší maratón v Európe dopustiť. Potešená spontánnou iniciatívou „fanúšikov“ a ich nezlomnej kreativite a variabilite, ako všakovako sa dá povzbudzovať, zdolávam 10. km v čase 52:45. Stále bežím s drobnou pani s krásnym vrkočom, jej badygardom a ani neviem kedy sa k našej skupine sa pridal jeden postarší pán. Super, aspoň sa necítim ako vtierka. Už sme 4 mušketieri. Beh cez monotónne sídlisko poskromnejšie lemované divákmi je rovnomerný s tempom 5:11 až 5:17 min na 1 km. Trasa sa pozvoľná stáča späť smerom na Hlavné námestie. Tu sa opäť stretávajú trate, ale tento krát sú rozdelené namiesto červenobielymi kužeľmi električkovou traťou. Bežím po širokej jednosmerke. V protismere na mňa pokrikuje jeden kamoš bežiaci podstatne rýchlejším tempom. Odkývam mu. Zameriavam svoj pohľad tým smerov a s napätím očakávam, či ešte niekoho mne známeho nezbadám. A čuduj sa svete, moju pozornosť zaujme Miro Kriško. To má taký veľký náskok? Zrejme si zabudol dnes k nohe priviazať jeho neodmysliteľnú na vlastných webových stránkach večne skloňovanú krysu a teraz trieli hádam na čas niečo málo cez 3 hodiny.
Dáma s vrkočom hlási svojmu doprovodu, že spomaľuje. Akosi jej nesedí tempo či čo. Jej sprievodný rytier odobruje spomalenie, ale neostáva s ňou bežať. Pokračuje ďalej v našej grupe. To nie je od neho veľmi galantné, džentlmenské, ale neradno mi súdiť. Pokračujeme teda už len traja obklopený inými bežcami a skupinkami. Po 12. km sa vraciame neďaleko štartu a cieľa. Onen finish je pre mňa mentálne v nedohľadne a vzdialený dlhokánskych tridsať km. Počet divákov popri trati priamo úmerne rastie a tradične vytvárajú hodnotné kulisy športovému zápoleniu. Blížim sa na slučku neďaleko hotela Slovan, kde okrem zvislých dobre viditeľných ceduliek s označením kilometrov a samozrejme aj príslušným značením priamo na asfalte modrou farbou rovnako ako smerové šípky, ma do pomykova privedie podivné vedenie trate odlišné pre prvé a druhé kolo. Nemám čas ani chuť nad tým priveľmi dumať, nuž sa nechám navigovať bežcami pre do mnou. V druhom kole hádam pobežím správne. Ešte zrkadlovo podobná slučka na druhej strane pozdĺž druhého konca námestia Slobody a vraciam sa na protiľahlú cestu skrz Južnú ulicu. Zdolávam 13. a 14. km. V protismere sledujem bežecké pole za mnou. Na môj údiv sa tam trúsi ešte značný počet pretekárov. Tvoria nesúvislého hadíka niekde sa zhusťujúceho, inde veľmi riedkeho. Na občerstvovačke za 15. km zaostane pán pôvodne sprevádzajúci dámu s vrkočom. Tak sme ostali z počiatočnej početnej skupinky len dvaja – ja a veterán. Bežíme vedľa seba mlčky. Neodvažujem sa začať rozhovor, ale konverzáciu by som prijala. Postačovali by mi dve tri vety. Nemusíme klábosiť ala garde Mike Holík a Vilko Novák na tréningovej trase oddielu Železná Studnička. To by ma stálo zbytočne veľa síl, ale spoločenský rozhovor by som prijala. Sparingpartnej však zanovito mlčí. Vraj sa vraví, že každé zbytočné slovo pri maratóne je minutá z výkonu, ale mne sa toto tvrdenie javí ako veľmi prehnané. Prispôsobujem sa ale mlčaniu. Tempo okolo 5:15 min na 1 km ujo drží ani stroj. O to mi vlastne ide pri tejto našej dočasnej spolupráci i keď, rada by som si i malinko poklábosila. Nuž, Mike a Vilko sú len po jednom vzácnom kuse, endemiti lesoparku Železná Studnička. Škoda, že tu ani jeden z nich nie je. Šetria sily. Majú v pláne o 3 týždne zabehnúť maratón v Amsterdame. Trasa sa pozvoľná stáča doprava a veľkou okľukou smeruje naspäť do centra. Na to, že bežím odľahlejšou mestskou časťou Košíc, je pozdĺž trate pomerne veľa prizerajúcich sa ľudí. Postávajú osamotene, občas i v skupinkách, s rapkáčikmi i bez nich. Každého vyprovodia na ďalšie kilometre povzbudivým slovom. Míňam i dve krčmy. Na jednej terase neúnavný fanúšik o sto tristo, ani akoby mu šlo o život, bubnuje. Možno jemne z rytmu, ale zvuk má silu dobíjajúceho impulzu, elektrošoku, spŕšky energie. Napriamujem krok, vystieram chrbát a svižne preklušem vôkol. Ani netreba platených kapiel popri maratónskej trase. Košičania spontánne zahrajú i bez honorára a požiadania. Odmenou je im vzrastajúci záujem bežcov o toto podujatie a chválospevy nabádajúce na účasť ďalších pretekárov.
Niekde za značkou 18. km dobieham dvoch mladých vysokých atlétov. Jeden toho má ako sa medzi bežcami vraví „plné kecky“. Vidieť to na ňom z hodnej diaľky. Približujeme sa k nim s ujom vodičom pomerne dlho, nuž mám čas si ich riadne obzrieť. Ako sa tak dostávam až na prísluchovú vzdialenosť, dolieha do mojich uší priam ukážková drezúra dvojice zverenec - tréner: „ Vydrž, nevzdávaj to a hlavne nespomaľuj !!! Oddýchnuť si môžeš až v cieli! Teraz makaj! Už sú to len 3 km. Vzchop sa. Poď, poď, poď.“ Vyčerpaný bežec má vedľa štartového čísla oranžový puntík zvestujúci svetu a hlavne organizátorom, že jeho trápenie končí ubehnutím 21 km a niekoľkých metrov. Krutý zadávateľ príkazov bez ohľadu na stav zverenca dnes zdoláva maratón celý. Tak neviem, či je takého dodávanie motivácie k niečomu dobré, pretože ukonavejší bežec spomaľuje a podľa jeho výrazu tváre a celkového výzoru súdim, že už ani nevníma valiace sa slová na jeho hlavu. Koniec. Došli baterky. Až ma súcitne pichne pri srdci. Mlčky ich obiehame. Na námestí Maratónu prudko zatáčam doprava na Hlavné námestie. Tu začne môj dočasný vodič šprintovať. Finišuje. I on bežal len polmaratón, ale tempom môjho plánovaného maratónu. Povzbudzovanie divákov si na obrátke teda vychutnávam už sama. Polku mám za 1:51. A vydávam sa v ústrety druhého identického kola o dĺžke ďalších 21 km. Pohľadom prečesávam okolie. Potrebujem sa opäť na niekoho prilepiť, len predo mnou skoro nikoho nie je. Po oddelení sa polmaratóncov je bežecké pole žalostne preriedené a osirelé. Ďalej vpredu cupitá mladý vysoký chalan. Možno by som ho mohla nominovať za môjho ďalšieho vodiča. Až priľahko ho však dobieham. Na chrbte na tričku má prišitú dánsku vlajku. Len nôžkami prepletá akosi pomaly. Buď má taký zvláštny bežecký štýl alebo mu dochádzajú sily. Nechávam ho za sebou. I tak by som si s ním veľmi nepokecala. Síce po anglicky ako tak viem, len v tejto fáze behu sa mi už nechce premýšľať, ako sa to či ono slovíčko povie po anglicky. Bežím teda sama. Začína sa do mňa opierať vcelku obstojný vietor. Záhada, v prvom kole som necítila ani vánok. Skupinka 3 bežcov predo mnou by mohla poskytnúť príjemné závetrie, len akosi sa mi ich nedarí dobehnúť. Udržujeme si medzi sebou konštantnú vzdialenosť. Som teda takto odsúdená bojovať s traťou a vetrom len vlastnými silami. Po rovnomernom tempe už nie je ani pamiatka. I keď mám neochvejný pocit, že bežím bezo zmeny rýchlosti, nie je tomu tak. Čas na 1 km mi skáče, ale istá pravidelnosť tam je - začínam spomaľovať. Nohy mi oťažievajú, dostavuje sa únavu. Neveští to nič dobré. Buď ma bolesť zázrakom prejde, alebo, čo je pravdepodobnejšie, budem trpieť, strašne trpieť. Tento maratón bude tvrdo vydretý.
Odbočka do parku na 25. km sa mi zdá veľmi ďaleko. Ako sa len dokáže trať so vzrastajúcou únavou priamoúmerne predlžovať. Úseky, čo mi v prvom kole ubehli ani neviem ako, si teraz začínam náležite vychutnávať. Len škoda, že skôr v negatívnom zmysle. Ta tam je mierka: kilometer sem, kilometer tam, á, to už mám pekný kusisko trate za sebou. Teraz tie vzdialenosti sú veru poctivé. Môj únavový tester v tele či skôr v hlave registruje každé i len nepatrné prevýšenie terénu. Kto by to bol v prvom kole povedal, že odbočka pri lodenici je ma malom kopčeku? Na 27. km sa vraciame do mesta. Stále tu postávajú ľudia. Teraz si môžu vychutnať bežecký krok, tvár a muky každého pretekára temer jednotlivo. Trúsia sa prevažne osamote, výnimočne sa sformuje početnejšia skupinka. Dokým sa k nim doplazím mojím čoraz pomalším tempom, diváci postávajúci na chodníku pozdĺž cesty, majú dostatok času vyhľadať si podľa štartového čísla moje ctené meno, nuž ma teda povzbudzujú adresne. Každé hlasité zvolanie môjho mena je ako vystrelená energia smerom ku mne a mňa to napodiv vzchopí a posunie zasa ďalej o pár metrov. Jeden pán mi dokonca radí, aby som si bežala svojím tempom a nesnažila sa dobehnúť skupinku predo mnou. Vraj ich predbehnem pred cieľom. Akoby mi čítal myšlienky, samozrejme okrem toho záveru. Pretekať s nikým nehodlám. Budem rada, ak vôbec dobehnem a i tak to vyzerá na krutý boj, ukrutný. Na 30. km som v čase 2:41. Začína veru prituhovať. Nohy z olova. Celé telo, každú kostičku, sval akoby gniavila k zemi niekoľkonásobná gravitačná sila. Na jednotlivé kroky musím vynaložiť čoraz väčšiu a väčšiu silu, námahu. O potešení z behu sa nedá vonkoncom hovoriť. Za zatáčkou na 31. km smerujeme k námestiu Slobody v centre Košíc. Moje slimačie šmatlanie je len výsmechom niekdajšieho behu. Veľa pretekárov ma predbieha. Čo už, zrejme si vedeli lepšie rozvrhnúť sily ako ja. Jeden obiehavší pán ma častuje poznámkou: „ Aha, nie je to naša spisovateľka?“ Je veru, je. „ Akosi sa sťažka beží. Treba bojovať.“ „ Bojujem, ale lepšie mi to ide klávesnicou ako nohami.“, odpovedám. „Na budúci rok musíš prísť na Rajecký maratón a napísať o ňom článok“, nedá sa odbiť mojou namrzenosťou sám jeho bežiaci organizátor. Tak, to veru nie je najvhodnejšia chvíľa na pozvánku na ďalší maratón. Momentálne preklínam chvíľu, čo ma primelo sa postaviť na štart MMM. Je mi to trápenie treba?
Po tom, čo Miro Kriško zverejnil na svojom webe 42195 niektoré z mojich žalospevov na nevyčerpateľné téma „utrpenie maratónskeho bežca“, rozhodol sa služobne najstarší maratónec v slovenských končinách Juro Fotul, po prečítaní si zápiskov z Malého Štrbského maratónu 2006, venovať mi knihu o histórii Medzinárodného maratónu mieru. Predanie knižky prebehlo počas pasta párty pred tohtoročným maratónom medzi udeľovaním všakovakých jedinečných diplomov vymyslených a zhotovených Mirom Kriškom. Takto bola verejne odhalená moja identita a zároveň mi vznikol morálny záväzok pokračovať v zhmotňovaní mojich subjektívnych pocitov a postrehov z bežeckých pútí. 33. a 34. km lemujú značné počty divákov, pretože ona slučka sa vinie neďaleko Hlavného námestia. Ľudia na trati ma prinútia bežať ďalej. Tlieskajú, povzbudzujú. Zažehnajú i moju kacírsku myšlienku maratón vzdať. Byť tak blízko cieľa a pritom mať pred sebou nekonečných 9 km. K méte 35. sa doplazím sťažka. Nohy ledva vlečiem. Nervové zakončenia vysielajú impulzy či skôr už súvislé prúdy mučivých bolestivých vzruchov. Príkazy na opakované rytmickejšie a svižnejšie kladenie jednej nohy pred druhú zostáva temer bez odozvy, akoby tie končatiny ani neboli moje. Zanovito vypovedajú službu a poslušnosť. Bolí ma celý človek. Hlavou mi preblesne spásonosná myšlienka: čo takto ukončiť túto temer pred smrteľnú agóniu a uľaviť si kráčaním? Aspoň v tréningoch táto stratégia zabrala vždy. Veď aj začiatočníkom sa odporúča indiánsky beh – striedať chôdzu a úseky behu. V Košiciach možno tých indiánov bude viacero, nie len ja. Za označením 36. km rezignovane prechádzam do chôdze. Podstatne sa mi uľaví. Tak si teda kráčam sídliskom. Predo mnou tiež jeden nešťastník ukrajuje z trate chôdzou. V tom na obieha jeden pán a neodpustí si radu: „ Nekráčaj, bež. Stuhnú ti svaly. Behom budeš v cieli rýchlejšie“. To je síce pravda, ale keď tým zmieneným pohybom tak trpím. Prekonám sa a trochu popobehnem. Utlmená bolesť sa okamžite vráti v náležitou neochvejnosťou.
Vydržím trpieť až po značku 37. km. Tam sa moja vôľa opäť zlomí. Prechádzam znovu do chôdze. Približujem sa ku krčme, kde na priečelí sedí pri pivku neúnavný bubeník s partiou dobre naladených kamarátov. Ako ma tak vidia dosti klesnutej na duchu a morálke, vyhľadajú si moje meno v novinách a hlasno ho vykrikujú do rytmu bubnovania. Nabádajú ma k behu. Zmobilizujem svoje sily a pomaličky sa znovu rozbieham. Odozvou je mi nefalšované hlasné nadšenie a ovácie. Nevydržím však dlho bežať a neďaleko 39. km znovu prechádzam do chôdze. Po pár neistých krokoch sa približujem k jednému osamotenému divákovi. Už je ich v tomto pokročilom čase na trati pomenej ako v prvom kole, ale predsa tu sú. „ Nevzdávaj to. Vydrž. Máš môj obdiv,“ volá na mňa. „Aj by som ťa povzbudzoval tlieskaním, ale už ma bolia ruky“. Usmejem sa na neho. On jediný tuší, čo sa vo mne odohráva. S čím bojujem a zatiaľ prehrávam. Aby som mu spravila trochu radosti a dala zadosťučineniu jeho slovám, rozbieham sa. Vzdialenosti medzi jednotlivými označeniami kilometrov sú nekonečné, ale už sa blížim k odbočke smerujúcej na Hlavné námestie, kde sa skrýva cieľ. Ostáva mi však zdolať ešte čosi viac ako 2 km.
V tom ma niekto zdrapne za lakeť ruky. Ustráchane trhnem celým telom a pozerám sa do tváre Tomáša Orfánusa, tiež člena oddielu Železná Studnička. A ja som si myslela, že tu nik okrem mňa z oddielu nie je. „ A zas to nebude pod 4 hodiny“, zvestuje mi a trieli rovnomerným tempom preč. Ani nečaká na moju reakciu. Veď prečo by sa zdržoval 2 km pred cieľom s nejakou trosku, čo to dávno zabalila. Než ako tak tento obraz spracuje moja unavená a utýraná myseľ, Tomáš má hádam i 200 metrový náskok. Zrejme práve toto bol ten potrebný impulz, aby sa vzchopila moja vôľa či momentálne len jej torzo a ja sa opäť hádam i po stý krát dávam do pomalilinkého behu očami zafixovaná na Tomášov miznúci chrbát. Musím to dajako dobehnúť do cieľa. Zatínam zuby a kladiem nohu pred nohu. Bolesť je na istý čas jemne zmiernená mojím odhodlaním dobojovať ten zápas do konca. Počet prizerajúcich sa ľudí hustne a všetci tlieskajú, zvolávajú povzbudivé vety. Napodiv ten beh i menej bolí, len to chcem mať už čím skôr za sebou. V takomto rozpoložením sa približujem k ceduľke s 41. km. Nekonečný posledný kilometer sa plazí po námestí, cez ktoré som bezproblémovo včera labzovala hore dole niekoľkokrát a teraz, akoby nemalo konca kraja. Za Dómom sv. Alžbety vidím i cieľovú nafukovaciu slávobránu. Možno všetkým tým nadobudnutým hnevom a vzdorom sa približujem k Tomášovi bližšie a dokonca obieham 2 nešťastníkov. Dav temer buráca, aspoň mne sa to tak javí. S rozmedzím niekoľkých sekúnd po Tomášovi dobieham i ja do cieľa. Navzájom si gratulujeme. Náš čas bez pár sekúnd navyše je 4 hod a 7 minút. Bieda. Ale nevadí, nie vždy je sviatok.
Medaila je o niečo menšia a skromnejšia ako v predošlom roku, ale pekná. Len svedomie ma neumlčatelne nahlodáva, či si ju vôbec zaslúžim, keď som i časť trate kráčala. V cieli cítim, že síl na neprerušovaný súvislý priebeh maratónskej trate som predsa len mala. Nie som až tak vyčerpaná, ako sa mi javilo, len sugescia nepohody bola silnejšia ako moje odhodlanie. Hádam si z tohto maratónu zoberiem ponaučenie do budúcnosti. Aj keď telo trpí a myseľ radí zabaliť to, treba pokračovať. Nevzdávať sa. Veď o tom je maratón. Napísala Svatoslava Cintulová, október 2006 |
Vystrašene
hľadím na nezdolateľné zátarasy vymedzujúce priestor štartu Košického maratónu, ktorý má o necelých 15 min v plnej kráse vypuknúť. Ani moje pretekárske číslo hrdo pripnuté na hruď i chrbát – bo jedine Východniari štedro označkujú bežcov spredu i zozadu – neuchlácholí všade prítomných policajtov zaisťujúcich náležitý poriadok a kľudný priebeh športového zápolenia, aby prižmúrili obe oči a dovolili mi kovovú ohradu trošku posunúť a predrať sa do štartovacieho koridoru pomaly sa zaplňujúceho nedočkavými bežcami. Neostáva mi nič iné, len bočnou uličkou prekľučkovať pomedzi domy a pokúsiť sa dostať na námestie Slobody
inokade. To mám za to, že som pohrdla autobusom odvážajúci pretekárov z internátu do priestoru šatne – plavárne a vydala sa po vlastných struhnúc si to krížom cez celé Hlavné námestie. Iniciatíva sa občas nevypláca.
Prebiehame okolo bronzovej sochy maratónca na námestí Maratónu a smerujeme k štadiónu Lokomotíva. Pole bežcov sa utriaslo, roztiahlo. Divákov popri trati je už pomenej ako na Hlavnom námestí, ale stále ich je požehnane. Až tu sa mi podarilo zočiť prvú tabuľku s označením kilometrov. Mám za sebou prvé 2 v čase 10:39 min. Pulz mi nepresiahol hodnotu 175, čo som si stanovila ako maximum zamedzujúce možné prepálenie začiatku. Nuž, dobrého vodiča som si zvolila náhodným výberom. Len sa mi javí, že ona dáma nebeží sama. Sprevádza ju vysoký mohutný vyšportovaný pán, možno o niečo starší ako ona. No, hádam mu nebude vadiť moje prilepenie sa na nich. Nevidí sa mi proti športovým pravidlám a nepísanej bežeckej morálke svojvoľne a náhodne si vyberať s kým, vedľa koho bežať.
Pri tomto mojom striedavom kráčaní a opakovaným viac menej neúspešných pokusoch o prejdenie do behu, ma predbieha neúrekom bežcov. Nik sa mi však už neprihovára. Sviežim krokom ma míňa i dáma s pekným vrkočom a jej rytier. Zrejme ju predsa len nenechal samú. Tento krát sa však za nich už nezavesím. Som niekde na dne svojich síl, ale viem, že do časového limitu 5 hodín do cieľa predsa len akosi dokráčam. V Košiciach dávajú peknú veľkú objemnú medailu a i keď som na plnej čiare sklamala svojim predvádzaným výkonom, hlavne tými chodeckými vložkami. Ale podľa mňa si medailu za svoje snaženie sa a nevzdanie maratónu zaslúžim. Smelé ambície dobehnúť za 3: 40 ma opustili dávno, niekde na 27. km, keď som začala pociťovať počiatky svojich obtiaži. Hold, pretekár, ktorý nedokáže trpieť a znášať bolesť, nemôže dosiahnuť osobných víťazstiev, ako mi prorocky zvestoval jeden môjmu srdcu veľmi blízky človek, bežec vcelku slušnej amatérskej úrovne. Nie som odhodlaná znášať bolesť. Zlyhala som psychicky. Maratóny sa možno ani nie tak behajú hlavou ako v hlave. Odkráčavám si zákrutu v pravo a krokom smerujem k značke 40. km.
