|
Maratón Kladno 9. 9. 2006 Venované Mirovi Kriškovi Bežala, písala, venovala: Svatoslava Cintulová ( č. 34 ) foto: Dan Orálek http://dao.rajce.net/ Na novučičké krvavočervené ešte nezabehané a neoprané tričko bez rukávov si zicherkami pripínam štartovacie číslo s čipom vo forme tenkého drôtiku po jeho vonkajšom obvode a malým gombíčkom v rohu a ešte jedno číslo navrch, pretože tento rok je iný generálny sponzor Kladenského maratónu. Veľa bežcov sa i začudovalo pri registrácii, prečo obdržali štartovacie čísla dve.
Ešte si len tak symbolicky namažem proti oderom lekárskou vazelínou podpazušie a iné problémové partie tela. Tento krát samotnú inak veľmi dôležitú predmaratónsku prípravu odbijem len tak ledabolo. Veď dnes sa idem na štart postaviť so zámerom nebežať celý maratón. Mám v pláne zdolať len tak 20 – 25 km, čo už bude pri mojich momentálnych tréningových neúspechoch, kedy sa z plánovaného dlhšieho behu podobnej dĺžky, na akú si brúsim zuby dnes, vraciam sa zdrtená, unavená, rezignovaná a hlavne krokom späť po odbehnutí len zlomku zo zvolenej trasy. Jasný signál o tom, že moja vytrvalosť mi dala dočasne zbohom a je potrebné ju zasa temer od nuly vybudovať a natrénovať. Hold, bez práce nie sú koláče. „Odbehnúť maratón nie je výsledkom náhody, ale systematickej a cielenej prípravy“, tuším výrok Michala Holíka adresovaná mne ako začiatočníkovi odhodlanému sa pasovať s maratónmi. Dnešok teda beriem len ako tréning na MMM v Košiciach, ktorý sa koná presne o 3 týždne. Letmý kontrolný pohľad na stav výstroja a odnášam batoh s civilom do rohu telocvične, kde je provizórna strážená úschovňa vecí. Príjem, označenie a výdaj batožiny funguje klasicky proti štartovaciemu číslu pretekára. Telocvičňa ďalej slúži ako šatňa, len lavičiek je trochu poskromne. Jednu okupuje Miro Kriško spolu s prezidentom slovenských zberačov maratónov Šanim Simonom. Aj si ma pri registrácii pomýlili s Luciou Nicholsonovou pracujúcou istého času v televízii TA3, ktorá sa v prvom ročníku TBCM Bratislava umiestnila na skvelom 2. mieste za Andreou Berešovou a pred prezidentkou SZM Evkou Seidlovou. Nuž, dnes nás telka točiť nebude. Slováci sú tu v poskromnom počte 3 osôbky. Aspoň ja som ich iba toľko narátala: ja, Miro Kriško a Alexander Simon. Ešte by to chcelo si naposledy odľahčiť telo od nadbytočných tekutín. Toalety žiariace novotou a čistotou sa nachádzajú na opačnom konci štadiónu neďaleko hlavného vchodu. Trochu bokom, ale aspoň mám zámienku sa trochu rozklusať, i keď to považujem pred maratónom za vcelku zbytočné mrhanie síl. Obyčajne mi na to slúži prvých 5 km samotnej trasy. Vybieham na ovál dráhy. V rohu pri tribúne je rozložených zopár stánkov so športovým oblečením a obuvou. Reklamné tabule hlásia výrazné zľavy. Oproti po pravej strane organizátori rozkladajú na školské lavice lákavé občerstvenie. Všetko presne tak ako má byť: voda, iontové nápoje, čaj, banány, pomaranče, jabĺčka. Hojný to výber. Nešetria na bežcoch. Len či sa dá s takými plnými bruškami ani po pikniku bežať? Uši mi podrása ostrý piskľavý zvuk čítačky čipov, po tom, čo sa z lenivosti nevyhnem koridoru s čítačkou. Aspoň mám istotu, že drôtik funguje. Škoda, že prístroj nezapípa i moje ukončenie maratónu. Čo už, nie každému je súdené zdolať túto dlhotánsku trasu, a už vôbec nie tým, čo prípravu cez leto odflákli ako ja. Žiaden dlhší beh ako 12 km som v lete nebežala a posledný mesiac si ani netrúfam odhadnúť počet odbehnutých kilometrov. Istotu mám v tom, že ich je žalostne málo.
Zostáva pár minút do štartu. Bežci sú vyzvaní, aby sa zoradili na štartovacej čiare na začiatku rovinky na ovale dráhy. Takticky sa držím vzadu. Nebudem sa predsa tým rýchlym pliesť popod nohy. Dnes som sa dohodla s kamarátkou Pavlou, že aspoň zo začiatku pobežíme spolu. I ona si prišla do Kladna odklusať tak niečo okolo 30 km. Berie to rovnako ako ja za atraktívny tréning v dave bežcov. Takú menšiu spoločenskú udalosť s komfortom občerstvenia, kulisami športového zápolenia a cca 150 spolubojovníkmi. Ako tak stojím za hlúčikom prevažne mladých chalanov, vnímam ich predštartovné chvenie, nervozitu, roztrasený hlas, pokusy o povzbudivé vtípky. Ja nepociťujem nič. Prázdnota. Žiadne zvieranie žalúdka, napätie. Pripadám si ako nezúčastnený divák. Byť pri tom, ale mimo. Doposiaľ nepoznaný to pocit. Klasický výstrel zo štartovacej pištole sa rozľahne v našich ušiach. Znovu nebol nikto skolený - zostrelený. Ozaj, vychádzajú z takej bambitky vôbec nejaké náboje? Alebo je tam len stlačený vzduch? Nemám nad tým času dumať, treba utekať. Húf bežcov sa rozbieha. Na začiatok sa bežia 2 kola na dráhe a ešte kúsok. Potom nás organizátori usmernia kadiaľ pokračovať. Aj keď bola trasa podrobne zakreslená na mape na webovskej stránke Kladenského maratón klubu, neštudovala som ju. Načo, veď som tu len na rekreačne. Viacerí si rovnako ja vychutnávajú pomalý beh na tartane. Niet sa kam náhliť, ešte ďaleká púť je pred nami. Bežím vedľa Pavlíny. Trochu máme obe obavy, či nebudeme zavadzať tým rýchlym, keď nás budú obiehať o kolo už na dráhe, ale nič také sa nestalo. Až taký uponáhľaní veru neboli. Medzi poslednými sme organizátorom nasmerované na vonkajšie asfaltové kolečko okolo dráhy, míňame rovinku s občerstvovacími stolmi a vybiehame zo štadiónu prudkou zatáčkou vľavo. Písknem si na hodinkách medzičas. Neviem kadiaľ presne bude smerovaná trať, ale čo som si istá je, že sa beží 8 identických kôl zhruba tak po 5 km cestou necestou, prevažne lesom. Či budú kilometre značené na trati netuším, ale odhadujem skôr, že nie. Pri okruhových tratiach by len zbytočne vznikol chaos. Pavlína ma tvrdošijne posiala bežať napred. Je zaryto presvedčená, že musím bežať rýchlejšie ako ona. Podľahnem jej nátlaku a vzďaľujem sa. Obieham štadión zvonku po betónových paneloch a vbieham v hlúčiku pretekárov do lesa širokou udupanou cestou. Príjemné ochladenie a úkryt pred čoraz ostrejšími lúčmi ešte stále teplého letného slniečka poskytuje tieň listnatých stromov. Silne mi to tu pripomína zákutia bratislavského lesoparku Železná Studnička. Dlhokánska kriedová šípka zvestuje odbočku vpravo a už sa beží dlhou rovnou len veľmi mierne zvlnenou lestnou cestou. Obkľúčená skupinkou bežcov rýchlo analyzujem s kým dnes bežať, keď ma Pavlina tak skoro odohnala od seba. Potrebujem niekoho približne rovnakej výkonnostnej triedy ako ja – čiže len také pozvoľné cupitanie z nohy na nohu. Štyria chalani udajú svižnejšie ale zasa nie veľmi rýchle tempo. Tvrdohlavo sa ich držím. Len sa mi akosi vidí, že stále zrýchľujú, vôbec to nie je rovnomerné tempo. Nechám ich trieliť si lesom samých.
Ani neviem kedy, zrazu po mojom boku beží jeden starší cca 50 ročný pán. A nezrýchľuje, nesnaží sa dobehnúť mládencov. Možno on by mohol byť ten môj hľadaný parťák na dnešný pokus o zdolanie momentálne temer magickej hranice 25 km. Bez toho, aby sme si doposiaľ povedali čo i len jediné slovko klušeme si v tieni stromov vedľa seba. Les začína rednúť a po výbehu na lúčku nás smerová kriedová šípka navedie na prudší zbeh dole a ostrú ľavotočivú zatáčku spestrenú o prekážky vo forme konárov stromov a nejaké tie ostrejšie kamienky. Pri tomto manévre sa na chvíľku zmení náš poklus z polohy bok po boku na pekne v zástupe za sebou. Všimnem si, že ujo má na sebe oblečené bezrukávové tričko s nápisom, zvestujúci svetu a hlavne bežcom, že osôbka do neho odetá háji farby maratónskeho Klubu Kladno. Takže miestneho usadlíka som si vybrala za spolupútnika. Lepšiu voľbu som tuším ani spraviť nemohla. Domáci isto trasu veľmi dobre pozná. S ním sa veru nestratím. Vbiehame teraz už zasa pekne zoradení vedľa seba do lesa. Parťák začína klasický bežecký rozhovor: Na aký čas bežím? Koľko už mám maratónov odbehnutých, v akých mestách som už bežala a pod. Ochotne mu všetko prezradím a som rada, že začal konverzáciu. Ja si veru pri behu rada pokecám. Veď dnes ani nezávodím. Mám tu to viac menej ako spoločenskú akciu. Hlavne v začiatočných fázach preteku, keď je telo ešte oddýchnuté a nabité energiu, rozhovor je príjemným spestrením. Milý pán. Hneď sme si navzájom sympatický. Dnes to veru bude príjemný beh. Presne podľa mojich predstáv. Pohodové tempíčko, družná debata, spolupatričnosť. Tak ako má byť. Jediné, čo sa spolubežcovi nepozdáva, je moje odhodlanie závod najneskôr na 30 km vzdať. Nabáda ma k tomu, aby som predsa len maratón, ak budem mať trochu síl dobehla. Výhovorka o tom, že šetrím sily na Košice je márna. Vraj do 3 týždňov isto zregenerujem. A, že nemám natrénované? Čert to ber. Vraj na tom až tak veľmi nezáleží. Telo mám oddýchnuté, pripravené podať náležitý výkon. Veď uvidím, ako sa mi bude dnes vodiť po zdolaní piatich kolečiek t.j. cca 25 km. Zatiaľ všetko nechávam otvorené. Vnútorne som ale presvedčená, že celý maratón neodbehnem. Nemám na to. Dnes veru nie. Len nechcem svojmu sparingpartnerovi hneď na úvod kaziť náladu. Veľmi dobre sa mi s ním beží. Z lesa sa približujeme k rozľahlému domu slúžiacemu zrejme ako hotel. Na parkovisku stojí zopár aut. Asfaltka pokračuje kolmo lemovaná stromčekmi na cestnú komunikáciu. Tam sa vydávame po ľavej krajnici naspäť k štadiónu. Vôkol nás si to šinú autá smerujúce von z Kladna. Zhruba po pol kilometre zbiehame vľavo z cesty do parčíka. Momentálne sa upravuje, tak si je možné zvoliť, či bežať po udupanej hline alebo betónových kvádroch. Dolieha ku mne hluk z reproduktorov. Vraciame sa k štadiónu. Vbiehame na opačnom konci po asfaltovej ceste kopírujúcej okruh tartanovej dráhy a tvoriacej akési okolie štadiónu lemované bufetmi, toaletami a detským ihriskom z hojdačkami, momentálne plnom mamičiek a ratolestí. Deťúrence sa nedajú vonkoncom vyrušovať zo svojej zaujatosti hrou nejakým húfom neustále pobehujúcich ľudí. Po obehnutí detského ihriska s pieskoviskom je to už len kúsoček na rovinku s občerstvovačkami.
„Čoho si sa napila na občerstvovačke?“, táže sa spolubežec. Vbiehame do druhého kola. Aj som si zabudla pod bránou štadiónu na hodinách stlačiť druhý medzičas. Nevadí, učiním tak, keď tadiaľto pobežím nabudúce. Až toľko mi na sledovaní minutáže potrebnej na jedno kolečko nezáleží. Hlavne, že sa mi beží v pohode. Už začínam pomaly spoznávať trať a orientovať sa. Ale monotónnosť zatiaľ nepociťujem. Možno až v neskorších kolách. Ďalej si čas krátim vykecávaním sa so spolubežcom. Medzi rečou mi prezradí, že v Kladne sa beháva maratón i na Silvestra a to 20 okruhov po snehu, ľade, v chumelenici. Nuž, až po takomto krúžení po dráhe ani satelit netúžim. Ja mu pre zmenu rozprávam o maratónskej trati v Košiciach a čo to spomeniem i o Bratislavskom maratóne, i keď nemám v úmysle ohovárať, ale ujo sa ma pýta na tú novotu pod Devínom. V družnej debate v lese obieham trochu mne povedomú postavu stojacu chrbtom k trati, čelom k lesu a niečo si zaujato napráva na trenkách. Miro Kriško. Postáva na kraji cesty a veľmi zaujato a pedantne si reparíruje trenky v páse. Nepríjemné veru. Takto sa zdržovať s neposlušným oblečením. Nechávame ho so svojím trápením osamote a pokračujeme. Šponujem ale uši dozadu, aby som mu stihla uhnúť z cesty, keď sa vôkol mňa preženie ani drak. Len stále ho nečujem. Začína ma to znervózňovať. Žeby som ja bežala tak rýchlo? Nezdá sa mi. Asi ta nehoda na odeve potrebuje dlhší čas na opravu. Na asfaltovej ceste tesne pred tým, ako sa vybieha na mestskú komunikáciu zbadám po ľavej strane na kraji lesa na hrubých koloch pozapichované cedule s číslami 5, 10, 15 .... 40 a za tým značku km. Ah, kilometrovníky!! To som musela byť ale riadne v prvom kole ponorená do rozhovoru, keď som si ich nevšimla. Stláčam si medzičas teda tam na 10 km. Mám to za 51:57. Ide mi to ako po masle. V areály štadiónu povzbudzuje hlúčik ľudí. Každému zatlieskajú, vyrieknu slová chvály. Na občerstvovačke už neomylne smerujem k dievčine držiacej v ruke pohár s čajom. Spolubežec tak isto doplní tekutiny. Začína sa otepľovať. Veď je pravé poludnie a horúce leto ešte nepredalo žezlo a trón letu Babiemu. Teším sa na chládok lesa za štadiónom. A tu ma na betónových paneloch konečne predbieha Miro Kriško. Nasadil teda riadne svižné tempo. Asi dobieha stratu. Len pri tom svojom bezhlavom trielení neodbočil vpravo, ako naviguje obrovitánska šípka na zemi, ale uteká si to rovno za nosom. Tázavo pozriem na svojho kolegu. Miro nie je z tých, čo by si skracoval trať i keď isto kvôli tej nehode s trenkami má oneskorenie. „ Asi si musí odskočiť“, komentuje starý Kladenák. No, musí to byť veru riadne naliehavé, keď tak ozlomkrky trieli. Bežec za nami však situáciu vyhodnotí inak. Kričí na Kriška, „Vpravo, Vpravo. Treba bežať doprava!!“ Miro má dlhší reakčný čas, beží ďalej rovno a zrazu, akoby ho šibol čarovný prútik, prudko zabrzdí, zaflekuje, k nebu sa zdvihne kúdol prachu a ani čo by ho päty pálili pádi späť, tento krát už smerom dobrým. Hundre si čosi popod nos o tom, že si myslel, že sa po ňom kričí, aby uhol vpravo, bo ho obieha niekto rýchlejší a vraj, načo by tak robil, keď cesta je širokánska, nech len sa ten nespratník uskromní a obehne ho bez uhýbacieho manévru. Až neskôr mu došlo, že to na neho kričia bo beží mimo trať. Toto všetko stihol zo seba vysúkať, pokým ma dobiehal, obiehal a utekal vpred.
Neufujazdil však natoľko, aby som ho nemala i naďalej v dohľadnej vzdialenosti. Na konci lesnej rovinky, keď sa cesta stáča prudkým zbehom dole po koreňoch stromov a kameňoch Miro, tak veľmi chcel dohnať stratu, že vyberal zákrutu ani jazdec na motorke, čo si vyvažuje ťažisko a tlmí rádius opretím sa o koleno. Len Kriško akosi postráda oné chrániče a ani balans sa mu nedarí veľmi držať, nuž sa na kameňoch pošmykne ale nezletí celkom na zem, pohotová ruka mu v tom zabráni. Koleno má však odreté. Zahreší, pohotovo sa zdvihne a uteká ďalej. Čo tomu Mirovi dneska len je? Žeby bol zaľúbený. Už aby mi zmizol z očí, lebo budem nechceným svedkom ako sa načisto dochráme. O chvíľku vbiehame na cestu. Dúfam, že ho neuvidím pretláčať sa s protiidúcim autom. Veterán z Kladna nič nahlas nekomentuje, ale isto mu prebleslo v hlave niečo obdobné ako mne. Čas poludnia a obeda zvestuje i náruživé štrngotanie a cinganie jedálenského riadu znejúce do diaľav z rozľahlého hotela stojacemu povedľa trate. Inu, niekto sa má. Vyberané jedlo servírované priamo popod nos, len či mu nebudú chute kaziť tí spotení cvoci, čo tu v sparné septembrové sobotné poludnie trávia krúžením po lese? Ja hlad nepociťujem. Ani smäd. Pohoda. Endorfíny vyplavené vplyvom behu do krvi v hojnom počte. Dobrá nálada. Čo už je len lepšie volne klusať tieňom lesa a vychutnávať si plným dúškom radosť z pohybu? V treťom kole som k označeniu 15. km dobehla v čase 1:18:07 hod. Beh lesom nám spríjemňovala dvojica kráčajúca v protismere a vytrvalo neúnavne zvoniaca na kravský zvonec vydávajúci prenikavý dutý tón. Na asfaltovej ceste sa trochu nafetujem výparov z výfukov aut, popreskakujem rozpleštených a rozštvrtených slepúchov a hurá na šálku čaju na štadión. Aké je to fajn a pohodlné. Takýto tréning s možnosťou doplniť tekutiny každých 5. km. Ešte pred opustením štadiónu za občerstvovačkou sa po pravej strane krčí maličký bufet v prívese auta šíriaci do diaľav nosné receptory dráždiacu vôňu prepáleného tuku. Neviem, či to má byť lákadlo pre prizerajúcich sa divákov alebo chemický útok na čuchové bunky pretekárov. Poludnie je už za mnou, hladné bruško sa mierne ozýva, ale tento atak karcinogénneho smradu zaženie všetky myšlienky na jedlo. Ostáva len chuť bežať ďalej.
V piatom kolečku nepociťujem ani náznak únavy. Len ujo z Kladna sa mi sťažuje na zranenie nohy a že ho to opäť pobolieva. Plánuje sa na občerstvovačke domáhať tabletky proti bolesti od manželky. Vraj by tam mala niekde postávať a čakať ho. Nabáda ma bežať ďalej osamote. Jeho zranenie mu nedovoľuje držať zvolené tempo a ja vraj isto zvládnem maratón celý i bez jeho pomoci. Chcem veriť týmto pozitívnym slovám. Nič ma nebolí. Dvadsiaty piaty kilometer som v ešte pretrvávajúcom sprievode vodiča dala v čase 2:10:12. Potiahnem to aspoň na vytúženú tridsiatku a potom sa uvidí. Samú ma prekvapuje, ako ľahko dnes bežím. Ukrajujem kilometer po kilometri a žiadne útrapy. V tréningu by som dávno chcípla niekde pred 20-tym km. Sú mi to ale zázraky. Cítim sa napodiv v dobrej forme. Za občerstvovačkou ma postarší organizátor rátajúci odbehnuté kolá pretekárom vyprevádza opäť ako v predošlom kole hlasným zvolaním: „ Výborne, madame. Len tak ďalej, udržujte tempo!“ Asi to hlavná postavička dnešného usporiadateľského týmu. Keby on tak vedel, že mi stále neodbytne blúdi po ume záľudná zákerná myšlienka maratón možno už v ďalšom kole vzdať. Bude musieť zvolaním častovať inú krásku. Pred vydaním sa do šiesteho kola opúšťam teda svojho skvelého vodiča. Nechávam ho hľadať utišujúci tabletku. Hádam len nájde svoju drahú polovičku. Bránu štadiónu opúšťam tento krát nezvyčajne sama. Pole bežcov je riadne rozťahané. Už ani veľmi netúžim po tom bežať s niekým. Dajako to posledné kolo do 30-tich km doklepem aj sama. Aspoň sa nebudem cítiť previnilo, keď to zabalím. Teraz mám len cieľ udržať počiatočné udané tempo. Ponorená do týchto myšlienok a analýz vbieham do lesa. Opäť ma predbiehajú rýchlejší bežci. I zo dve devy si to prehučia vôkol mňa bez povšimnutia. Na tridsiatke som za 2:36:07. Držím si svižné tempo. Ani to nebolí. Potešená touto skutočnosťou začínam zvažovať možnosť nejako doklepať i tie zvyšné 2 kolá do cieľa maratónu. Veď by to bola škoda zabaliť, keď mi to dnes tak pekne po veľmi dlhom čase ide. Chce to len trochu zaťať zuby a pôjde to aj samo. Potešená touto skutočnosťou vbieham do siedmeho kola. Počiatočné nadšenie však za bránou štadiónu trochu opadne a ja začínam cítiť jemné oťaženie nôh, ale stále sa s tým dá bežať. Po zdolaní temer celého kola pri prudkej zákrute, ktorú pokrstil svojim pádom Miro Kriško, mi začínajú svaly jemne tuhnúť. Trať vedie do mierneho ale tiahleho kopca. Doposiaľ mi veľmi problémy nerobil, ale teraz ho cítim v nohách ako s úrokmi. Pravá nefalšovaná maratónska kríza to však nie je. Len telo hlási prvotné signály, že onedlho tomu asi bude mať dosť. Mierne spomaľujem. Ale nie je to až tak hrozné. Na 35. km som za 3:03:35.
Už len posledné kolo, motivujem sa. I skrz stupňujúcu sa únavu som rozhodnutá stoj čo stoj dobehnúť. Jedno kolečko. Predsa to nevzdám tak blízko cieľa. Maratón mám temer v kapse. Verím si, že to zvládnem. Zatnem zuby a hádam to dajako pôjde. Musím prekonať to olovenie nôh. Nožičky, nôžky, nože cupitajte, spievam si rytmicky v mysli ako zaklínadlo. Napodiv to aspoň čiastočne pomáha. Len vydržať, vydržať.
Kontrolný pohľad na hodinky ma však metie. To fakt som odbehla už celý maratón? Všetkých 8 kôl? Ani krízu nemám, únava a ukonanie tela je len čiastočné, neprimeraná odbehnutej dĺžke. Nemám náhodou pred sebou ešte jedno kolo? Na hodinkách mi svieti len siedmi medzičas. V tejto chvíli som si nie istá, či som fakt stláčala hodinky až po 10-tich km a nie po päťke. Možno celá tá atrakcia s obiehaním tých dám bola zbytočná a ony si ma v poslednom kole podajú. S týmito pochybami vbieham na štadión. Skutočne som si nie istá, či ma organizátori nepošlú ešte na jednu exkurziu do lesa. Akosi sa mi to počítanie kôl poplietlo. Nechám o svojom osude rozhodnúť kompetentných. Tých ďalších 5 km hádam nejako zvládnem. S malou dušičkou nechávam občerstvovačky tento krát nepovšimnuté a hľadám, kde sa ukryl cieľ. Nikde ho nevidím. Žiadnu klasickú nafukovaciu slávobrána. So spýtavým pohľadom si to mierim k rátačovi kôl. Našťastie na mňa nezakričí ako na pretekára kúsok predo mnou:“ Ešte jedno kolo do lesa!“ ale volá:“ Na dráhu! Na dráhu!“ Kam? Čo? Ako? Na akú dráhu? Ja, že som už v cieli. Finish line predpokladám za plošinkou na zemi, kde je čítačka čipov. Zaváham a celá zmetená temer zastanem pri organizátorovi. Ukazuje mi, že mám vbehnúť vymedzeným koridorom na tartanovú dráhu a tam si odbehnúť záverečné kolečko. Aha, konečne som v obraze. Takže nie rovno k nafukovačke, ktorá je rovnobežne s dráhou, ale ešte záverečné defilé. Krátko šibnem okom na moje hodinky. Ak chcem dnes zabehnúť svoj neplánovaný maratón za 3:45, musím si veru na tej dráhe trocha švihnúť.
Ako ma to len telo pustí, obieham ihrisko a špurtujem do cieľa. Len tak tak. O fúz. Ale mám na konte svoj osobák 3:45:29. Napodiv, bez veľkých bolestí, premáhania sa, zbytočného trápenia sa, utrpenia. Nezvyklé na mňa. Temer žiadna príprava. Ani pozor na jedlo som si pred behom nedávala. Bez predštartovej nervozity, stresu, napätia. Žiadna rituálna príprava pred maratónom. Len som si tak prišla akože odbehnúť 25. km a teraz to vidíš. Maratón v osobnom rekorde. Život a beh samotný je občas veľmi nevyspytateľný. Málo čo sa dá v ňom presne predvídať. Kamarátka Pavlína maratón plánovane vzdala po zdolaní 30 km. Ujo z Maratón klubu Kladno, môj skvelý vodič, dobehol aj skrz zraneniu a bolestiam nohy za 4 hodiny. Dievčatá, ktorá som tvrdošijne obehla v poslednom kole pred štadiónom, mali pred sebou ešte záverečných 5 km = jedno celé kolo v lese. Zbytočne som sa tešila z ich skalpu, ale aspoň som si zlepšila celkový dosiahnutý čas na maratóne. Miro Kriško svoje trable a obtiaže s gumou na trenkách a hrozivom páde na trati i s fotodokumentáciou oškretej ruky zvestoval svetu na svojej webovej stránke. Svatoslava
Cintulová, november 2006 |
Husársky kúsok s použitím netradičných čipov z minulého roka, za ktoré napodiv nevyberali zálohu a nutnosť propagovať nového tohtoročného hlavného mecenáša vyriešili organizátori priam šalamúnsky. 
Mladé dievčence mi priamo do rúk podávajú nápoje. Vyberám si z prestrej ponuky čaj. Na iontový nápoj ani vodu nemám chuť. Pri zložitom manévri napájania sa v hustnúcej skupine tiež smädných bežcov pristaviacich sa pri laviciach, sa na chvíľku od svojho vodiča odpútam. Akonáhle do seba obrátim plastový pohár s čajom, rýchlo prečesávam pohľadom okolie a hľadám svojho parťáka. Našťastie i on koná to isté a naše pohľady sa stretnú. Obaja si skoro nahlas vydýchneme. Opäť bežíme von zo štadiónu spolu. 
V štvrtom kole ma začínajú v rojoch obiehať tí rýchli. Niekedy ich ani nezačujem. Našľapujú ani mačky na penové podušky bežeckých bôt a zrazu mi niekto dýcha priamo na krk. Striedavo uskakujeme do strany ja alebo sparingpartnej. Musíme sa teraz častejšie otáčať a sledovať pole za nami. Aby sme predvídali situáciu a stíhali uhýbať bokom na užšej lesnej ceste. Istú chvíľu radšej bežíme za sebou. Na 20. km som za 1:43:54. Zrejme štvaná neustále obiehajúcimi chrtmi som podvedome pridala a zabehla si najrýchlejšiu päťku (25:46 min). I v tomto skvie riziko športové zápolenie a motivácia. 
