|
Maratón Ostrava – Poruba 26.11.2006 Utekala a napísala: Svatoslava Cintulová V novembrové pomerne teplé nedeľné ráno vystupujem z auta pred Sokolovňou v Ostrave – Porube. Je niečo krátko pred deviatou hodinou. Štart druhej etapy Porubského maratónu je stanovený na hodinu desiatu. Už i o tomto pomerne skorom čase sa trúsi a poneviera značné množstvo bežcov pred Sokolovňou, ktorej telocvičňa a priľahlé priestory slúžia ako ubytovňa pre tých, čo sa rozhodli absolvovať oba maratóny. Tých dvojmaratóncov je tu väčšina. Len málokto hodlá ako ja bežať iba raz. Včerajšie spoločné zápolenie s traťou a únavou, zdieľanie radostí, bolestí, nadšenia, odhodlanie bojovať sám so sebou a delenie sa o spoločné priestory i neodmysliteľná návšteva krčmy pre doplnenie vitamínu B vytvorili z oného nesúrodého osadenstva zohratú partu ľudí. Ako tak bezradne blúdim neznámymi priestormi a zákutiami Sokolovne hľadajúc registráciu, nemôžem sa zbaviť vtieravého pocitu votrelca a narušiteľa. Nazerám do pootvorených dverí s prezliekajúcimi sa ľuďmi, naukladanými taškami, potkýnam sa o krabice so športovými nápojmi, gélmi a inými osobnými vecami, pobehujem z prvého poschodia na prízemie a späť. Nikde sa mi nedarí zočiť ceduľku s nápisom REGISTRÁCIA. Pri zábradlí v uličke na poschodí stojí síce stôl na ktorom kraľuje počítač, zopár tričiek s potiskom ostravského maratónu, ale okrem prezliekajúcich sa pretekárov, nikde ani živáčika.
Za miesto preodetia sa si volím náraďovňu vedľa telocvične na prízemí. Zatiaľ ju neokupuje žiaden človiečik a ta penová žinenka okrem iných tradične kožených priam láka na zvalenie sa na ňu. I keď zubaté slniečko vonku vystrkuje rožky a zrejme bude dnes nezvyčajne na túto temer zimnú dobu teplo, odhadom tak aj skoro 15 stupňov, kvôli svojej lenivosti a pohodlnosti som nútená obliecť si dlhé bežecké elasťáky a tmavé dlhorukávové termotričko. V tom mi bude ale riadne horúco, len keď ja som si jarný ohoz so sebou nevzala. Pred budovou som stretla skoro všetkých bežcov v kratučkých šortkách a tričku. Asi sa neradno riadiť kalendárom ani predpoveďou počasia. I v zime treba rátať s globálnym oteplením. Záchod so sprchou stojaci cez chodbu naproti je tiež bez osadenstva a návštevníkov. Čistý a nechýba v ňom toaletný papier či iné potrebné vybavenie. Vidno, že organizátori myslia úplne na všetko. Nejaké žienky som stretla ráno hneď po mojom príchode, ale teraz akoby sa po nich zem zľahla. Niekam svorne zmizli z môjho dohľadu. Rituálne vykonám „posledné pomazanie“ mojich nôh lekárskou vazelínou, bo akosi ma nezvyčajne trápi ponožka v topánke. Možno je za to zodpovedná viac nervozita ako technicko – mechanické prekážky. I zvieranie a chvenie žalúdka príznačné pre predštartovú nervozitu sa stihlo dostaviť. A to ešte nie som v hlúčiku pretekárov.
Zvažujem, či si mám do malej kapsičky na leginách napasovať i látkovú vreckovku. Celý týždeň ma trápi nádcha a ustupujúce bolesti hrdla. Fúkať si nos klasickým bežeckým štýlom pozostávajúcim z uvoľňovania si hlienu priamo za behu použitím len ruky na striedavé zapchatie si jednej a druhej nosnej dierky vyžadujúcom si istú obratnosť, zručnosť a skúsenosť, sa mi zdá nehodný dámy. Ale ani neustále vyťahovanie a skladanie vreckovky do malilinkatého vnútorného vrecka na páse je nepraktické. Zrejme pravý bežec nemá čo smokliť, verdikt konštruktérov bežeckého oblečenia.
My ostatní sme vyzvaní, aby sme sa po odbitý desiatej hodiny, zoradili za štartovacou čiarou pri občerstvovačke. Staviam sa vedľa kamaráta Rosťa. Podujal sa totiž robiť mi vodiča na čas tak 3:40. Dokonca vraj týždeň svedomito trénoval tempo okolo 5 min na 1 km. Až takú profesionalitu do tej úlohy kladie. Nie nadarmo zastával i oficiálnu funkciu vodiča na tohtoročnom Pražskom internationale maratóne. Po slovnom povele ŠTART vyrážame. Beží sa asi tak 100 m rovno po ceste lemovanej rodinnými domami s predzáhradkami ku červenobielemu kužeľu postavenému uprostred za účelom otočky. Pripomína mi to klopenie obrátky ako pri člnkovom behu. Veľký tiahly oblúk sa tu veru spraviť nedá. Vraciame sa spať k občerstvovačke a pokračuje sa ďalej rovno po ulici, ktorá začína mierne temer nebadane stúpať. Zhruba tak po 200 metroch zatáčame doľava do uličky.
Tu sa vypína najväčšie prevýšenie trate. Na konci stúpania asi pre spestrenie spustená a uzamknutá závora proti vjazdu aut. Je nutné ju obchádzať z jednej či druhej strany po blate a jamách nebezpečne zakrytými udupaným lístím. Niektorí z pretekárov ju vraj i viackrát podliezli. Závora je však v nešťastnej výške. Nízka na podliezanie, vysoká na preskočenie.
Znovu odbočka doprava a týmto manévrom sme sa vrátili na cestu, po ktorej sme začínali. Už len sa nechať ňou viesť a po jej odbočení doprava sa pred našimi zrakmi objaví štartovacia čiara a organizátori usilovne počítajúci odbehnuté kolá stojaci oproti občerstvovačke s papiermi v ruke. Prvé kolo o dĺžky niečo malo cez 3 km mám za sebou. Rosťa sa ma snaží presvedčiť, že koniec kola je až po otočke za kužeľom a návrate k občerstvovačke. Preto som si ani nestlačila dobre prvý medzičas. Avšak podľa mojich hrubých odhadov, prvé kolo sme zdolali tak za 15 min. Ešte ma ich čaká 13. Celkovo sa maratón skladá zo 14 identických kôl po rovnakej trase. Začínam prehodnocovať moje smelé ambície. Trať je veru náročná. To prevýšenie nie je nijako obrovské, s Rosťom sme sa dohodli, že ho budeme vybiehať pomaly, povedané jeho slovami „v tom kopci si oddýchneme“, len následné zbehy dole, veľa prudkých zákrut, obiehanie závory, nerovný a často sa meniaci terén vyžaduje veľmi nepravidelné tempo. I samotná Rosťová teória o oddýchnutí si pri výbehu tiahleho stúpania spomaleným behom ja osobne nepovažujem pre mňa za akúkoľvek úľavu. Bežať do kopca a regenerovať?! To sa prieči nie len mojej mysli, ale i nohám. Prvé kolečko sa tradične iba rozklusávam, pretože potrebné zahriate svalov som zanedbala pred samotným štartom maratónu. Nohy mám tuhé. Pohľad sústreďujem na zem, aby som sa vyhla prípadnému zvrtnutiu členku na nerovnom povrchu, na mokrom lístí, na konároch stromov. Pri prudkej otočke okolo kužeľa sa mi akosi zožmolí ponožka v teniske. No, ak sa mi to stane zakaždým, koledujem si veru o boľavý pľuzgier. Musím tú zákrutu vyberať opatrnejšie. Využívam možnosť občerstvenia sa. Dnes slniečko sľubuje teplé jarné počasie, ja som naobliekaná ako Eskimák na zimnom love ľadovou pláňou. Potím sa. Treba mi dopĺňať tekutiny. Dievčence na občerstvovačke na mňa kričia: „ Čaj. Voda“ Vyberám si čaj. Je mi podaný priamo do ruky plastový pohárik s požadovaným obsahom. Pokúšam sa vytvarovať zobáčik na pohári, aby som ho mohla piť priamo za behu. Tak radil istý skúsený bežec na českom bežeckom fóre v rubrike „ ako občerstvovať za poklusu“. Nedarí sa mi. Časť čaju skončí na mojej brade a tričku. Radšej zavediem obvyklý a osvedčený postup – prejdem do kroku a pohodlne sa napijem. Čaj sa mi však zdá prisladký. Je to zrejme tým, že ja čaj bežne pijem neochutený. Môj smäd nie je uhasený, naopak sa mi začína lepiť jazyk na podnebie. Cukry pri vytrvalostnom behu treba, len ja si ich asi doprajem až neskôr. Vodič Rosťa naopak zápasí s energetickým gélom, preto za ním ani veľmi nezaostávam.
Vyrážame do druhého kola. Obiehajú nás rýchlejší bežci. Medzi rodinnými domčekmi to ide, cesta je dostatočne široká, len pri predbiehaní pri spustenej závore, na úzkej zarastenej cestičke lesíkom alebo v stiesnenej uličke medzi záhradkami nie je ani kam uskočiť. Nebeží sa mi dobre. Cítim sa unavená, dobitá. Pri tomto tempe cca 5 min na 1 km neobvykle hlasno dýcham, vynakladám podstatne viac síl a energie, než by som mala. I bez pulzmetra cítim, ako mi namáhavo a výdatne bije srdce. Bežne mi táto rýchlosť behu nerobí žiaden problém, len dnes nie som vo svojej koži. Stále však dúfam, že ma to ani šibnutím čarovného prútika prejde. Do tretieho kola vyrážam s pohárom vody v ruke obdržanom na občerstvovačke. Len teraz pre zmenu mám pocit, že voda bola obohatená o nejakú tú soľ. Vhodné opatrenie pre zabránenie kŕčov vo svaloch, ale na uhasenie narastajúceho pocitu smädu v mojich ústach akosi nevhodné. Rosťa ma však presviedča, že voda je normálna, obyčajná, pramenitá, bez prisolenia. Začínam nadobúdať pochybnosť o mojich vnemoch. Žeby som si zničila chuťové poháriky nadmerným kloktaním roztoku proti bolesti hrdla hojne aplikovanom v predošlých dňoch? Dnes je všetko akési zvláštne, začarované. Kopček pred závorou si náležite „odfuním“. Po oddychu ani pamiatka i keď naozaj ten krpál vybiehame pomaličky. Pri následnom zbehu do parku sa snažím dobiehať Rosťu. Vytýka mi to. Mám si vraj, ako sa len dá, vychutnať zbeh dole, odpočinúť si. Nie to siliť. Radí mi viac nakloniť trup a hlavu pri behu dole z kopca a zbytočne nebrzdiť gravitačnú silu. Nenamáhať kolená. Pokúšam sa presne podľa dobre mieneného návodu bežať pri odbočení z širokej lesnej cesty na klesajúcu úzku zarastenú. Dnes mám v každom jednom kole minimálne 2 x šancu nacvičovať, ako treba zbiehať nerovnosti terénu. Len či je maratón na takúto lekciu akurát ten najvhodnejší? Zmena tempa vplyvom rôznorodého terénu a súbežného nepravidelného dýchania sa ozýva vo forme pichania v ľavom boku. Aby Rosťa nezbadal, že sa niečo deje, využívam moment bežania za ním pri záhradkách na zatlačenie si dlaňou na boľavé miesto. Než vybehneme späť na asfaltku, trochu pichanie v boku ustane.
Po štvrtom kole a približne hodine behu očakávam dostavenie sa eufórie a radosti z pohybu typickej pre moje tréningové volné výklusy šírim krajom, lúčinami, lesmi, hájmi. Je zaujímavé, že u mňa sa endorfíny obvykle vyplavujú až po hodine klusania. Dnes však otriem gamby naprázdno. Ani ťuk. Žiaden hormón krásne pojašeného šťastia bláznivo opojeného bežca. Naopak sa začínam viac a viac trápiť. Úľava žiadna. Nohy ani z olova. Analýzou svojich pocitov mám dojem, že sa blíži minimálne k 30. km. V skutočnosti som ani nie na dvanástom. Nesignalizuje to nič dobré do budúcnosti. V piatom kole ma pre zmenu začne pichať v boku pravom, i keď sa snažím zbytočne nezrýchľovať a riadim sa pokynmi vodiča Rosťu. Zdvíha sa ostrejší protivietor najciteľnejší na ulici medzi domami . Ďalší to nepriateľ bežca. Dochádzajú mi sily na boj s toľkými zloduchmi: zrádza ma telo ako celok, nohy oťažievajú, trať sa vlní, do cesty sa mi stavia veterná bariéra, voda mi nehasí smäd, v boku ma kole. V poltuctovom okruhu cestami necestami okrajovej časti Ostravy mám pocit, že sa blíži môj koniec, ale hlavne, koniec pokusu o maratón. Ukrajujem len z 18. kilometra, ale ukonaná som ako na štyridsiatom. Nemá zmysel to nasilu lámať a energiu a vzdor tiež nemám. Na štart som nastúpila nie veľmi zdravá. Obecne sa medzi bežcami traduje, že malé nachladnutie a jemné choroby horných dýchacích ciest bez horúčok treba vybehať hneď v ich počiatku. Behom sa vraj vylučuje nadmerné množstvo bielych krviniek, zabijakov to všetkých bacilov. Pokus o vyplavenie krviniek Bleduli v predošlom jednom dni v týždni síce bol, len namiesto očakávanej úľavy sa dostavilo zhoršenie môjho prechladnutia a neadekvátna únava tela nezodpovedajúca volnému poklusu. Do dnešnej osudnej maratónskej nedele som teda beh vylúčila (okrem sobotného mierneho polhodinového výklusu). Nádcha počas tých 3 dní povolila, bolesť hrdla a hlavy zmizla, smoklenie sa zmiernilo. Svalová únava a ukonanie tela však nie.
So zaťatými zubami vlečúc bolestne nohy za sebou a ťahajúc sa ani smrad za vodičom Rosťom mobilizujúc všetky zvyšky sily i odhodlania a vyrážam do kola siedmeho - zakliateho. Už na jeho začiatku viem, že bude posledné. Trápiť sa tu ďalej nemá význam. Možno by som to dajako doklepala do magického 30tého kilometra, ale čo potom? Dnes to na celý maratón absolútne nie je. Telo mi to signalizuje už dostatočne dlhý čas, tak viac ho a seba trápiť nebudem. Lapajúc po dychu ako čerstvo z morských hlbín vynorená japonská lovkyňa perál si naposledy vychutnávam po zatočení v ľavo tiahle stúpanie ulice zakončené z môjho momentálneho pohľadu ukrutným kopcov. Podliezať závoru nebudem ani v tomto „čestnom“ kolečku. Zbohom parčík i lesík za ním. Škoda, že sa nepokračuje ďalej po širšej lesnej ceste, ale odbočuje sa na úzku stezku. Naposledy pokrstím moje maratónske botky zhýčkané a obyčajne drtené na tvrdom asfalte blatom lesnej pěšinky. Nemotorne sa vyhnem tŕnitým pazúrikom nepoddajných rastlín. Mihnem sa popri plote porubských záhradiek, nakopnem špičku topánok o kamene usadené v hline spevňujúce výbeh na cestu. Prebehnem malý mostík, popreskakujem rozbitú cestu a chodník v zákrute v pravo a už sa blížim k organizátorom počítajúcim kolá. Rosťa odbieha k občerstvovačke ukoristiť si svoj nový energetický gél, ktorého pozitívne i prípadné negatívne účinky a vplyvy na jeho bežecký výkon dnes testuje. Doposiaľ som pred ním viac menej úspešne tajila svoje obtiaže a zlyhávanie síl. Možno mu bola divná moja tichosť, mlčanie, šetrenie slov na konverzáciu. Obdarúvam sa teda na záver ešte jednou prudkou otočkou okolo kužeľa pod benzínkou. Počkám si, až ma Rosťa dobehne a zvestujem mu správu, že to dnes definitívne balím. Je zo mňa dezertér. Odbehla som si 21 km v čase zhruba tak 1:49 hod a to je dnes koniec môjho vystúpenia v Porube. Rosťa sa ma pokúša ukecať, aby som bežala ešte kolo dve, dala šancu mojím obtiažiam odzrieť, zmiznúť, ale ja viem, že je to zbytočné. Nepominuli by, len by sa zväčšovali. Tiež sa táže, či nebežal prirýchlo, či tempo bolo dobre a pod.
Svatoslava
Cintulová, 10. decembra 2006 |
Predtlačené prihlášky ani ceruzky nevidím. Neostáva mi nič iné len trpezlivo čakať. Na moju prítomnosť upozornia tetu organizátorku tohto času zamestnanú varením čaju pre pretekárov v malilinkej kuchynke samotní bežci. Nuž, práce s hladkým priebehom maratónu je vyše hlavy a rúk vhodných k priloženiu k dielu nedostatok. Je potrebné zastať viacero funkcií naraz. A ja som tu asi priskoro. Zapísanie môjho mena a obdržanie štartovacieho čísla však prebehne rýchlo, expresne, bez zbytočných naťahovačiek. Isté začudovanie vyvolá názov oddielu Železná Studnička s podotázkou, v ktorom že to meste majú klub s tak svojráznym menom. To preto, aby mi bola správne doplnená i štátna príslušnosť.
Pätnásť minút pred začiatkom maratónu sa presúvam na jeho štart. Nachádza sa cca 100 metrov od Sokolovne v uličke rovnobežnej s hlavnou cestou. Hore dole sa trúsia i ostatní pretekári. Vykonávajú posledné úpravy odevu, zobliekajú zbytočné teplé zvršky. Ukladajú
iónové nápoje a energetické gély na stolčeky s občerstvením. Dve dievčatá obsluhujúce túto oázu plastikových pohárov s čajom a vodou trpezlivo vyčkávajú blížiaci sa nápor smädných hrdiel. Zrejme pri pohľade na plniace sa stolčeky niektorí nervózni pretekári zbavujú svoje telá nadbytočných tekutín na malom trávnatom briežku so zákutiami osamelých listnatých jesenných stromov a kríčkov. Iní zohrievajú svoje svaly rozklusom, ostatní podobne ako ja, len postávajú pri plote rodinných domov. Hlúčik bežcov rozháňajú pobehujúci pretekári, ktorí štartovali ten svoj už druhý maratón o hodinu skôr. To aby mohli bežať aj dlhšie ako 4 hodiny a stihli pri tom vyhodnotenie i slávnostné ukončenie preteku. Medzi tými, čo už ukrajujú z trate, sú i všetky ženy, ktoré som stretla ráno. Milé od organizátorov, že takto prezieravo vychádzajú v ústrety rôznorodým požiadavkám pretekárov.
Nasleduje kratší zbeh po paneloch do parku. Pravouhlá odbočka doľava na širšiu lesnú cestu. Jedine tu vrhajú stromy chladný tieň. Po pár stovkách metrov opäť ostré odbočenie doľava na úzku lesnú cestičku začínajúcu strmším blatovým zbehom spestreným odhalenými konármi stromov. Kríky a drobné stromčeky vystrkujúce svoje mladé vetvičky do trasy neodradili od zvoleného smeru rastu ani včera touto trasou krúžiaci bežci. Treba dávať pozor na prípadné poškrabanie alebo zachytenie sa tŕňov o odev. Stromy zrednú a cestičku lemujú ploty záhradiek až po jej kolmé pripojenie sa na asfaltovú cestu. Predtým je však nutné prekonať výškový rozdiel medzi rôznorodým terénom a výškou zdolaním kopčeka z kameňmi. A už sme opäť v dedine. Klusáme medzi rodinnými domami, vybiehame na malý betónový mostík k rozkopanému chodníku. (Včera na tomto mieste stál i bager a robotníci kopajúci kanalizáciu isto krútili hlavou nad tými bláznami, čo tu dlhé hodiny pobehujú sem a tam.)
Všetko je v pohode, tempo vhodne zvolené, len ja dnes nie som vo svojej koži. Hádam na budúce.
Organizátorovi Otovi Seitlovi hlásim, že končím, odstupujem z preteku. Odopínam si štartovacie číslo z hrude, vraciam mu ho späť. Ešte chvíľku povzbudzujem známych a kamarátov na trati, len ma akosi priveľmi striasa zima, nuž sa poberám prezliecť do Sokolovne.