|
12. VolksWagen Prague Marathon - 14.5.2006 Utekala a napísala: Svatoslava Cintulová Na PIM som sa prihlasovala cez internet už v októbri 2005 po nesmiernom nadšení a nadobudnutí bezhraničnej eufórie nadopovanej do mojej mysle v cieli polmaratónu MMM v Košiciach v r. 2005. Práve atmosféra a bezkonkurenčné povzbudzovanie východniarskych babiek sediacich pred bytovkami na drevených stoličkách s prílohami novín obsahujúcim čísla a mená pretekárov, aby mohli na bežcov volať pekne po ich mene, vo mne skrsla predsavzatie, že musím absolvovať maratón celý. Vtedy som ešte netušila, že odbehnúť druhú polku tejto olympijskej bežeckej trate nie je také bezbolestné a jednoduché, a že pravý maratón začína až od nejakého 33. km. Rok čakania na MMM je neuveriteľne dlhá doba a po dobrom manažérskom ťahu organizátorov PIMu spočívajúcom v neodolateľnej ponuke nulového štartovného poplatku pre tisíc prihlásených žien bežiacich svoj prvý maratón v živote, padlo rozhodnutie neváhať ani minutú a prihlásiť sa. Do mája 2006 sa situácia však podstatne zmenila a PIM sa namiesto môjho prvého maratónu stal maratónom tretím. Do tretice všetko dobré, ako v rozprávkach. Tak prečo by malo toto stáleté porekadlo práve teraz zlyhať? Správnosť môjho odhodlania prezrieť si stovežatú Prahu behom potvrdil aj výrok o zaradení PIMu medzi 10 najvýznamnejších maratónov, kde sa skvejú také stálice ako Boston, New York, Londýn a navyše ho vraj Asociácia medzinárodných maratónov označila za najmedzinárodnejší maratón. Nehrozí temer žiadna jazyková bariéra a po Matičke Prahe som sa už zopárkrát flákala, čiže sa v Starom meste, kde je štart i cieľ, nestratím.
Tak veru, odborník sa nezaprie. A my ostatní preto musíme privrieť oči, keď Vilko Novák praktizuje pri tréningoch na Železnej studničke teóriu uplatňujúcu sa obyčajne iba v PN priechode. Konkrétne ide o pohyb volného elektrónu pri strete dierou pardon s bežkyňou mihnúcou sa v jeho blízkosti, čili sa dočasne k nem pripúta príťažlivými silami. (Detailnejšie vysvetlenie PN priechodu sa nachádza na konci textu.) Spoliehať sa na obdobný komfort v Prahe bola detinská naivita. Predajné stánky tu zrejme slúžia len sťa smutná paródia. Je ich žalostne málo a sú zásobené ako počas hospodárskej krízy alebo v časoch nedávno minulých, keď zlyhala plánovaná výroba. Ja síce kupovať nič v úmysle nemám, ale vypočujem si rozhovor jednej dámy a predavača, keď si oná nádejná bežkyňa pýtala svoje číslo topánok, predajca ju odkazuje do predajne niekde na okraji Prahy, pretože oni tu majú len vystavený tovar v jednej vystavenej veľkosti. Nadobúdam dojem, že len pozbierali atrapy z výkladu, oklepali nánosy prachu a aby sa nepovedalo na nich zlé slovo, tak niečo symbolicky naskladali do regálov v Expu. Smutné, komu inému chcú predať tovar, ak nie bežcom? Možno im ale takto dobrovoľné šetria peniažky. Veď čo sa majú podaromnici rozhadzovať?
Dielo s pomazaním je dokonané, zverím do opatery svoj ruksak dobrovoľníkom v úschovni. Kontrolná zastávka v prenosnom WC vo vedľajšie ulici -udivilo ma, že sa zatiaľ v ich okolí netvoria dlhočizné rady a dané zariadenia sú čisté s bonusom toaletného papiera a vody na opláchnutie rúk, čo sa mi veru zišlo, lebo neupotrebúvaná vazelína sa nechce do dlaní vsiaknuť a ja som si zamazala superšortky. Len aby to išlo vyprať. Škoda takého elegantného bežeckého doplnku so škaredým mastnými fľakmi.
Presúvam sa v smere ponevierajúceho sa davu k Celetnej ulici, kde má byť radenie bežcov do koridoru. S Milanom Furínom máme dohodu, že sa o 8.30 stretneme pri cedule označujúcej sektor pre bežcov s plánovaným cieľovým časom dobehu maratónu 3:30. Ouha, zrada. Sektory nie sú delené podľa času, ale podľa štartových čísiel. Prezieravý Michal Holík mi zdelil aj Milanove štartovné číslo, ale ja jeho usmiatu tvár nikde nevidím. Bezradne sa pohybujem ďalej od štartovej čiary do konca koridoru. Je niečo okolo 8.30, neviem koľko presne, zasa idem bežať maratón bez hodiniek, ale bežcov je tu zatiaľ málo. Žiadna tlačiaca a tískajúca sa masa. Prechádzam sa bezradne hore dole a zvažujem čo robiť. Takto prichádzam až k Prašnej bráne, kde zočím vodičov, bežcov a pri nich niekoľko mojich známych. Natešene sa s nimi zvítam, prehodím zopár viet a odoberám sa späť k začiatku koridoru hľadať Milana. Opäť neúspešné. Vzdávam to hľadanie ihly v kope sena. Masa ľudí hustne a šanca na úspech je blízka nule. Pri tomto ponevieraní sa objavujem dvoch zoraďujúcich sa vodičov na 4 hodiny. Jedným z nich je kamoš bežec turista. No hurá, spriaznená duša. Pýta sa ma, ako chcem bežať maratón. Odvážne udávam čas 3:45 s dodatkom, že by ma potešil každý čas pod 4 hodiny. „Tak bež so mnou, ja udám tempo isto pod 4 hodiny“, navrhne mi. „Ale ja nechcem minutú pod 4 hod, ale aspoň 5 minút“, odmietam tvrdohlavo. Náš rozhovor zachytí taký menší pán a tiež sa prizná s ambicióznym plánom bežať maratón pod 4 hod. Ukazuje mi rozpis časov na každým 5 km nalepený na ruke s výslednými časmi maratónu 3:50 alebo 3:55 a rád by privítal parťáka na tento odvážny čin. Super, tak presne takúto databázu s hodinkami a vôľou bežať stanoveným tempom potrebujem. Ešte si ujasníme počiatočnú stratégiu bežať prvých 5 km s vodičom Ondrom a potom pridať. Aby sme sa neoslovovali hej ty, predstavujeme sa navzájom. Tak, môj bežecký parťák na PIMe je Pepa. Samé P, možno to prinesie šťastie. Ani výberom vekovej kategóriu spolubežca nezradím svoj oddiel Železná studnička - Jozef sa usmieva na tento svet už 56 rokov, beží síce len svoj 5 maratón, ale jeho bežecká topánka drala povrch aj v na slávnom maratóne v Aténach. Tém na rozhovor teda bude fúra, i keď nie je tak bravúrne urozprávaný ako Michal Holík, ale niektorí jedinci sú jednoducho vzácne exempláre endemitov.
Po ľavej strane sa vinie akýsi parčík a veľa chlapov využíva možnosť prírodného WC, i keď na minuloročnú sťažnosť istého bežca (uverejnenú dokonca aj v PIM Maratón Magazíne fasovanom pri registrácii) postavili viacej záchodkov na trať. Príroda je príroda, ale i tak som zahliadla viacero disciplinovaných bežcov využívajúce toitoi búdky umiestnené na každom 5.km pri občerstvovanej stanici. Žeby som na podnet Števka Hederu napísala, aby organizátori zabezpečili dodanie aj nejakého maziva napr. Indulóny pre tých zúfalcov, čo im nepriateľské šortky vyderú do krvi stehná? Možno Praha bude prvá, čo zavedie túto vcelku potrebnú novinku. Vodič Ondra takisto neodolá potrebe a so zvolaním:“ Držte tempo. Ja sa hneď vrátim.“ Zamieri do kríčkov. Nuž čo, aj vodič je len človek. Po chvíli nás dobieha natešený z nového zážitku. V oných kríčkoch vraj vystrašil uľavujúce si slečny. A ja, že prečo mu to tak dlho trvalo:-) Na trati je označený viditeľne každý jeden km. Zatiaľ ubiehajú ako po masle. Čo by som len dala za to, aby to takto pokračovalo až do cieľa. Aby aj tie posledné nekonečné km človek zdolal tak hravo, bez obtiaži. Ale takto by si nikto zo zainteresovaných nevážil onú sily a pevnú vôľu preverenú traťou maratónu. Dobiehame k prvej osviežovanej stanici. Podávajú bublinkovú Matonku. To nie je veľmi dobrá voľba. Bublinky a beh sa nemajú vôbec v láske. Vedia narobiť riadnu galibu. A aj počas celého behu Matonka náležito potrápila bránice. Mnoho bežcov si po napití zúfalo odryhávalo s trpiteľským výrazom na tvári. No jo, sponzor je sponzor. Nechať tie minerálky riadne zvetrať zatiaľ nikoho nenapadlo. Možno v budúcnosti niekoho osvieti táto spásonosná myšlienka.
10. km - čas 57 minút. Pomalé, zhodnem sa so spoluputovníkom. Treba trochu pridať. Neviem presne, ako má Pepa ten rozpis na 3:50 napísaný, ale maturuje nad ním pridlho. Čosi mu nesedí. Za behu preratáva, odčítava a robí ďalšie matematické úkony. Neprestávam mu dôverovať, beží sa mi s ním zatiaľ dobre. Prvú desinu sme neprepálili, ale zasa úplné flákanie tiež nevedie k vysnívanému času. Zrýchľujeme teda aj napriek neustálemu pískaniu pulztestera. Jozef sa mi ospravedlňuje, že si zabudol vypnúť signalizáciu prekročenia maximálnej tepovej frekvencie. Čo už, aspoň to máme aj s elektronickou hudbou. Príjemné ochladenie po vbehu do Těšnovského tunela je doplnené vyrukovaním a vykrikovaným ťažko artikulovatelných zvolaní ešte stále dobre naladených bežcov skúšajúcich ozvenu betónových stien. Začínajú opäť dominovať dlažobné kocky, električkové panely alebo iné architektonické spestrenia maratónskej trati Pražskej. Pozornosť sa mi sústreďuje na priestor pod nohami, aby som sebou neškobrcla dole. Vraj kocky budú len 2 km, ale ja som to odhadla minimálne na 2 x toľko. Zatiaľ mi priveľmi neprekážajú, ale príjemné vonkoncom nie sú. Nemôžem byť však cintľavka. Maratónec je bojovník nie len sám so sebou, svojimi silami, ale pasuje sa aj s traťou a jej nerovnosťami. Pozdĺž trasy sú v rámci Marathon Music Festivalu rozmiestnené živé kapely, aby vytvorili správnu atmosféru, povzbudili bežcov a pobavili divákov. Kapely však počuť až z bezprostrednej blízkosti a zopárkrát sa stalo, že hudobníci nemala pri mojom obiehaní ešte stále rozbalenú aparatúru, prípadne si dávali pauzu alebo asi čakali na atraktívnejších bežcov. Bolo by neľudské od nich vyžadovať nepretržitú hru, ale mne to celkovo pripadalo akési mdlé, vlažné, bez iskry. Aj keď isto lepšie ako hrobové ticho. Viac ma však nabutoval neprestávajúci široko sa rozliehajúci zvuk píšťaliek v ústach mladých slečien. To je ale heroický výkon tam tak 2-3 hodiny si odušu rvať pľúca a nefalšovane nadšene povzbudzovať. Po Revoluční ulici sa blížime k Mústku na Václaváku. Diváci o hojnom počte ukážkovo povzbudzujú. Sme na 12. km. Síl mám na rozdávanie a z plnej duše si prajem, aby som takého príjemné pocity z behu mala, aj keď budem v Starom meste finišovať moje trápenie. Viem, že je to naivná a nesplniteľná predstava.
A je tu polka maratónu. Stúpam na plošinku, čítačka čipu zapípa - čas 1:56. Zlé, zlé, zlé. Toto nie je tempo na 3:50, treba ešte viac pohnúť kostrou. Mali by sme asi dobehnúť toho Ondra. Cielene zaradujem vyšší prevodový stupeň. Pepa sa ma drží. Až teraz postrehnem, že pískanie jeho pulzmetra akosi stíchlo. Po príčine nepátram, asi sa vybili baterky. Vďaka bohu. V protismere sa trúsi ešte značné množstvo ľudí. Zočím aj človiečika odetého v kostýme šaša i biele rukavičky má. Pekné, estetické ale príšerne nepraktické. Niet mu čo závidieť, ani ten obdiv bežcov a divákov. Pod tou hrubou vrstvou maku upu sa musí desne potiť. Isto vôbec nepreteká, len z recesie cupitá pre zábavu seba i okolia. Slastne privítam mierne schladenie a tieň Vyšehradského tunela a po Palackého moste prebieham na ľavý breh Vltavy. Za mostom je 24. km. Cítim sa v pohode, aj na nové mierne rýchlejšie tempo som si privykla. Prítomnosť továrne na zlatistý mok na Smíchove hlási intenzívne podráždenie čuchových receptorov prenikavým zápachom. Doposiaľ som netušila, že výroba piva tak smrdí, ale vôňa dusláckeho čpavku je veru poznateľnejšie odpornejšia. V tomto pivovare vraj bude dnes podvečer záverečná pivná etapa maratónu. Bezplatné neobmedzené množstvo béčkovej tekutiny na osobu. Táto informácia zapôsobila v sobotu na Pasta párty podpásovo a zdrvujúco na Košickú výpravu. Podraz jak sviňa, veď väčšina ľudí v nedeľu podvečer cestuje domov! Jeden mladík však bojovo zahlásil, že o rok sa z Prahy cestuje až v pondelok. Tomu sa hovorí pohotový prístup k problému.
Po Strakonickej výpadovke sa do mesta plazia spomalenou rýchlosťou osobné auta. Posádky unudene a nezúčastnene sledujú nepochopiteľné trápenie sa bežcov. Čo len na tom maratóne tí zúfalci vidia? Je im to treba? Takto zabíjať nedeľný čas? Nekonečné kilometri k poslednej obrátke na Veľkej Chuchly ubiehajú nesmierne pomaly. Počiatočná pohoda z behu sa už dávno vytratila. A tá správna zábava má len prísť. Približne na 29.km Pepa zahlási, že mám bežať sama. Vraj na neho prichádza kríza a ja som prirýchla. Nuž mu dáva zbohom. Je mi ľúto zanechať ho tu len tak napospas osudu, ale už dlhšie cítim, že sa ledva chytá na tempo. „Tak sa maj a šťastný finiš“, zaželám mu a pokračujem osamote. Prišla som nielen o možnosť pokecať si, nechať sa prípadne potiahnuť počas krízových metrov ale aj o hodinky. Najhodnejšie by bolo dobehnúť toho z reťaze utrhnutého vodiča na 4 hod a bežať s ním. Zrejme plánuje splniť počiatočný sľub bežať pod 4 hodiny a aj rozdiel bude výraznejší ako minúta dve od stanoveného času. Usilovne ostrím zrak do davu bežcov predo mnou. Občas sa mi zazdá, že vidím jeho výrazné tričko, ale ako dobieham bližšie zisťujem omyl. V krikľavých tričkách beží viacero ľudí, ale Ondra nemôže byť ďaleko. Krátko pred otočkou (cca na 32.km) ho zbadám v protismere. Z diaľky na mňa natešene máva a kričí:“ Dobrý, dobrý. Jen drž tempo!“ A hen je, viťúz jeden. Ešte sa bude aj na mne zabávať. No veru, chcela som bežať na 3:45 a flákam sa ďaleko za ním. Ale už ťa mám, chlapče zlatý. Mierne pridávam, času a kilometrov na dobehnutie a hlavne predbehnutie mam dosť, prebytočné sily si nechám na zdrvujúce tempo v závere. Ľavotočivá otočka okolo kužeľov pred horlivými zrakmi usporiadateľov a možno aj rozhodcu a zahajujem urputný pohyb smerom dopredu. Intenzívnejšie ma popoženie zočenie vodičovho provokačného balónika a výrazného trička. „A mám tě, Fantosi!“ Ondro ma pre zmenu víta slovami:“ A hele, ty máš ještě tolik sily? No jo, vy tam na jihu jste na tyto tepla zvyklí!“ „ A ty ako bežíš na 4 hodiny?“, vraciam mu to. „ Samozřejmě, s časovou rezervou. Teďka mám k dobru už 8 minut, to aby jsme to stihli na ty 4 hodiny, když budou mít lidi krizi.“ Nechcela som mu mariť jeho nadšenie, ale z pôvodnej skupinky bežcov okolo neho do tohto km pri ňom nezostal temer nik, alebo aspoň nikto, koho by som si ja pamätala. Zopár ľudí sa pokúša chytiť jeho tempa, asi prehodnotili svoje počiatočné nádeje a plány a teraz by boli radi, ak by ich vodič dotiahol do cieľa za 4 hodiny. Ja som však rozhodnutá bežať rýchlejšie ako on. Z odhodlaným bojovým výkrikom: “ Neopováž sa ma už do cieľa obehnúť!“ pokračujem v tempe.
Konečne zbadám obrovskú tabuľku s označeným 40. km. Už len 2 a niečo. Nekonečná diaľava! Zátarasy, očumujúci diváci a trúsiaci sa zdrvení bežci ma nasmerujú na Most Légii. Príznačný názov. Naozaj mám podobné pocity ako legionár v ďalekej púšti tesne pred oslobodzujúcim skonom, keď sa ešte z posledných zbytkov drahocenných nenávratne ubúdajúcich síl plazí za fatamorgánou. Pokračujem v mizernom polopešom tempe. Kde sa len stratilo to nadšenie a eufória z počiatočného zdolávania kilometrov? Zatnem zuby a tvrdohlavo ako mulica pokračujem. Niektorí šťastlivci zahajujú zdrvujúci finiš a temer šprintujú. I ja by som chcela takto vpáliť do cieľa, ale na to nemám morálku. S ťažkosťami vyberám ostrú poslednú ľavotočivú zákrutu. Spása! 42. km. Diváci burcujú a ja ani nevnímam okolie, pohľad zafixujem pred seba a hľadám nafukovaciu bránu s označením finish/cíl alebo niečo také, jedno v akom jazyku. Široká Parížska ulica mi mojím trudnomyseľným a únavou zastreným pohľadom pripadá nekonečne dlhá a organizátori využili poslednú možnosť zavtipkovania si na účet bežcov, keď tých nafukovacích nádher postavili v smere trasy hneď niekoľko. Skvejú sa na nich všakovaké reklamné nápisy, ale nikde nie je vytúžený cieľ. Už ho vidím, úplne na samom konci. Obiehajú ma maratónsky šprintéri. Záhada, kde sa v nich tá sila berie, keby aspoň mali také finálne časy ako elitní bežci, ktorým sa tento záverečný ťah oplatí, ale čo už len získajú na týchto sekundách? Tesne pred cieľom mi na rozum príde záverečný slogan z organizačných inštrukcií: Nezapomeňte se usmívať, až budete probíhat cílem! Neusmievam sa, endorfíny ešte nie sú vyplavené v potrebnom v množstve v krvi, ja mám všetkého akurát tak plné zuby. Ale len dočasne.
Vysvetlivky: Elektrický prúd v polovodičoch Polovodiče s elektrónovou vodivosťou (typu N) majú viac voľných elektrónov ako dier. Polovodič s dierovou vodivosťou (typu P), prevláda počet dier. Vhodnou technológiu môžeme vytvoriť dve oblasti s rôznym typov vodivosti - PN priechody (PN priechod nemožno však vyrobiť iba priložením dvoch oblasti P a N k sebe). Oblasť monokryštalického polovodiča, v ktorom sa mení vodivosť z typu P na typ N alebo opačne sa nazýva PN priechod. Pretože v oblasti P je nadbytok dier a v oblasti N je nadbytok elektrónov, začne ihneď po vytvorení priechodu (po ukončení technologického procesu) medzi obidvoma oblasťami pôsobiť príťažlivá elektrostatická sila - Coulombovská sila. V najbližšom okolí prechodu prechádzajú diery z oblasti P do oblasti N a elektróny z oblasti N do oblasti P a tď...... Aplikácia na bežecký oddiel Železná studnička Skupinka bežcov v oddieli Železná studnička bežiaca od Patrónky k otočke autobusu je polovodič s elektrónovou vodivosťou typu N, pretože má viac voľných elektrónov - chlapcov ako dier - dievčat. Vhodnou technológiu - stretnutím nejakej devy bežiacej buď rovnakým alebo opačným smerom po trase behu, vzniká PN priechod, pretože osamotená bežkyňa predstavuje oblasť typu P s nadbytkom dier. Keďže oblasť typu N - oddiel Železná studnička má nadbytok len jedného ale zato špeciálneho voľného elektrónu - VILKA NOVÁKA, ihneď po vytvorení priechodu PN rozumej stretu oddielu a bežkyne, začne medzi obidvoma oblasťami (v našom ponímaní medzi Vilkom a bežkyňou) pôsobiť príťažlivá Coulombovská sila a voľný elektrón VILKO prejde z oblasti N - z oddielu Železná studnička do oblasti P - k bežkyni. Téza jednou vetou od Vlada Bílika - Kollera Vilektrón sa zachytí na každej diere. Svatoslava Cintulová, 17.5.2006 |
Zaregistvorať sa na maratónske Expo prichádzam v sobotu hneď na začiatku otváracej doby. Takto sa prezieravo vyhýbam návalu a frontám. Ženy majú pridelený vlastný stánok, nuž skôr ako sa poriadne rozkukám, obdržím všetky potrebné veci od štartovného čísla počínajúc a čipom končiac. Dokonca je aj možnosť vybrať si tričko veľkosti S. Obyčajne na všetkých behoch rozdávajú pamätné tričká najmenšej veľkosť L (najpočetnejšie je však zásobená veľkosť XL), akoby behali len korpulentnejší ľudia. Alebo možno organizátori šibalsky predpokladajú, že raz nás to pobehovanie prestane baviť a naberieme potrebné rozmery do populačného priemeru. O to väčšie sklamanie nastalo po odetí sa do tmavomodrého trička - šírka síce veľkosti S, ale akosi zabudli v proporcionálnom pomere upraviť aj druhý rozmer -dĺžku. Nuž už nemám len letné nočné košele ale aj jedny úzke minišaty.
Štartovné číslo mám obdržané, po Expu som sa už nadostač pookúňala a je najvyšší čas doplniť potrebný glykogén vo forme cestovín na Pasta párty. Sympatická je možnosť výberu času, počas ktorého sa dá vyzdvihnúť tá svoja porcia sacharidov - od 15 do 21 hod. Každý sa rozhodne sám, či si dá neskorý obed alebo večeru. Po krátkom blúdení a hľadaní tej správnej ulice vytlačenej na lístočku oprávňujúceho ma na vstup na Pasta párty sa ocitnem s údivom pred honosnou viacpodlažnou budovou reštaurácie. Fíha, to sa ale organizátori blysli, ako nejaká recepcia pre honoráciu alebo pre elitných černoškov. S ťažko skrývanými rozpakmi vchádzam do útrob onoho paláca okolo kaviarne hore na poschodie. Personál v jednotných maratónskych tričkách organizátorov ma smeruje na balkón. A opar jedinečnosti sa v tom okamihu rozplynul. Na balkóne je porozkladaných poskromne zopár vyvýšených plastových stolíkov, obsluhujúci mladíci sa chystajú mi naložiť cestoviny na plastikový tanierik. Možnosť výberu z viacerých druhov nie je. Podávajú len s nejakou červenou mäsovo kečupovo - olejovou gebuzinou navrchu posypanou strúhaným syrom. Moja nesmelá námietka, či mysleli pri zostavovaní menu aj na bežcov vegeratiánov (neodvážim sa priamo povedať, že to pomleté mäso pochybnej kvality vo mne nebudí absolútne žiadnu dôveru a nie to ešte konzumné chute) sa stretávam so svojským pochopení: vraj ak trvám na bezmäsitej strave, môžu mi suché cestoviny poprášiť len syrom. Tak, to by mi veru ťažko liezlo dole krkom, nepomohlo by ani fľaškové pivo, čo tu podávajú okrem Matonky. Volím teda možnosť nevymýšľať a nechávam si naložiť na cestoviny aj ten pochybný zázrak miestneho šéfkuchára. Odsúvam sa k uvolnenému stolíku a na stojáka pochybovačne ochutnávam. Nie som sama, komu nešmakuje. Vedľajší stôl oblieha početná výprava maratóncov z Košíc. S jedným z nich, Milanom Furínom, mi Michal Holík dohodol rande so zámerom prideliť mi vodiča, aby som sa nedala strhnúť davom pri štarte a neprepálila začiatok a hlavne, mala s kým kecať pri tom zdolávaní nekonečných kilometrov. Košičania tiež protestne odložia nedojedené cestoviny bokom a využívajú možnosť neobmedzeného tankovania svetlého a tmavého piva. Tých pár súst, na ktoré som sa hamižne ulakomila, mi v žalúdku robia riadnu šarapatu, tak po vzore skúsených odborníkov i ja ako odporca chmeľového moku odhodlám sa ochutnať český čierny Granát. Veď vraj sa povráva medzi ľudom, že po ťažkom jedle pohárik piva robí priam tráviace zázraky. Mojím žalúdočných šťavám sa však i keď len zdravotných 3 dcl piva ako obyčajne nezaľúbilo a poslali ho priamo do krvi, na čo mozog, potvora jedna nenásytná, zareagoval s nadšením a ja sa v okamihu dostávam do levelu alkoholového opojenia. No to som si riadne zavarila. Dať si takto do trubky pred takým dôležitým dňom. Ešte aby som zajtra ráno mala kocovinu. Veru, už len to mi chýba. Východniar zo mňa nikdy nebude, darmo tu machrujem, tak opúšťam veselú uhovorenú výpravu z mesta najstaršieho európskeho maratónu a idem si dať na ubytovňu záchranného šlofíka.
Na druhý deň ráno našťastie necítim žiadnu oneskorenú explóziu včerajšieho Granátu a po odubytovaní sa s veľkým zeleným Tresport ruksakom zahajujem presun metrom k Technickým zariadeniam v Linhartskej ulici. Za týmto šalamúnskym názvom sa skrývajú provizórne stanové šatne, úschovňa batožiny, korytové umyvárne a samozrejme aj prenosné WC v hojnom počte v blízkej uličke. Štart maratónu je o 9 hod a ja sa v okolí šatní nachádzam o 7.45. Nepripadá mi to až tak šialene skoro, ale po vstúpení do ženského stanu (Iba tak na okraj, stany boli len dva a z toho jeden čisto dámsky. To sa mi zdá trochu nevyvážené, lebo mužov na maratónoch štartuje minimálne 3 x v hojnejšom počte ako žien, čo by si zaslúžilo zohľadniť) prekvapivo zisťujem, že stan je úplne prázdny. Nastavané drevené lavičky zívajú prázdnotou. Žeby sa aj tu prejavila typická ženská nedochvílnosť? Aspoň mam možnosť vybrať si vhodné zákutie podľa ľubovôle. Prezlečiem sa do od Vilka zakúpených šortiek a začínam si podpazušie a iné problematické miesta dôkladne mazať lekárskou vazelínou proti prípadným oderom. Na myseľ mi v momente, ani neviem z kade, príde refrén jednej pesničky: „Jsem slizkej had, nikdo mně nemá rád“. Tak si ho potichu pospevujem ani zaseknutý gramofón. V tomto vonkajšom otukovávaní sa ma zo svojej samoty vyruší prichodivšia dievčina. Rovnako, ako ja, je udivená chátrajúcou prázdnotou priestoru šatne a keďže je to cudzinka - Talianka - zahajuje so mnou zdvorilo v angličtine konverzáciu. Pozvoľná prichádzajú aj ďalšie bežkyne, ale suma sumárum nenarátala som ich počas mojej predštartovej prítomnosti v provizórnej šatni viac ako 10. Prečo ostatné pohrdli týmto prezliekacím priestorom netuším, len aby sa o tejto ignorácii nedozvedeli organizátori, lebo o rok žiaden extra stan pre dámy nepostavia a ja budem prítomnosťou mužov pri chúlostivom mazaní si vnútornej strany stehien privedená do veľkých rozpakov, ostychu a pomykova. Veď i takto o samote ma pri tejto činnosti napadali všakovaké asociácie, variácie a permutácie. Len som zvedavá, či mi budú po rozume chodiť takéto somariny aj posledných 5 km maratónu. Nechám sa prekvapiť.
Český pán prezident V. Klaus tradične odštartuje čelo vychrtlých briketových bežcov a dav sa začína slimačím tempom posúvať dopredu. Ani som si zo začiatku neuvedomila, že som tak od štartovej nafukovacej slávobrány ďaleko. Vraj začíname s oneskorením temer 3 minúty na oficiálny čas, ale vďaka čipom budem poznať aj svoj real time. Pepa aj vodič Ondra stlačia stopky a vyrážame zo Staroměstského námestia smerom cez Karlov mostu na Malú stranu do Holešovic a Karlína. Na začiatok niekoľko úsekov s obľúbenými dlažobnými kockami, značné členenie, ostré zákruty. To aby sme nezaspali na vavrínoch hneď v úvode. Pepa mi nadšene zvestuje, že tento krát sa beží po širších uličkách ako predošlé roky, takže nie je problém nasadiť predpokladané tempo a ani obiehať tmoliacich sa bežcov. Vodiči majú neonovočervené vesty s príslušným časom a dva balóniky, tým pádom sa beh za nimi stáva nepohodlným, lebo neposlušné balóniky všakovako poskakujú a obťažujú bežcov v tesnej blízkosti. Bežím teda radšej vedľa Ondra a rozoberáme jeho poslednú turistickú expedíciu na Grossglockner. Počas tejto svornej debaty zachytím zhrozené výkriky aj inojazyčné, keď ľudí elegantným obehom míňame (vodič na 4 hod nemá obzvlášť početnú skupinku bežcov, primálo sa rozhodlo využiť jeho služby): „ Vodič na 4 hodiny!! To aby som/sme zrýchl/li.“ Netušila som, že aj takto sa dajú zdeptať súperi. 
Ani šibnutím biča je za mnou prvá 5ka. Pepa hlási čas 26 minút a nejaké drobné. Excelentne! Neprepálila som začiatok. Vilko Novák mi opakovane prízvukoval, aby som prvú 5ku nemala rýchlejšie ako 25 minút. Splnené. Začína to temer ideálne. Napijem sa, ochutnám nakrájané pomaranče a chňapnej aj po špongii. Oskar sa na nás provokačne usmieva a to bude len 10 hodín. Ani radšej nemyslím na to, ako bude pripekať napoludnie. Zanechávame vodičov na 4 hod i jeho kumpánov za nami. Prebiehame Libeňský most, stíham sa pokochať pohľadom na Vltavu. Bežíme cez Karlín späť do centra. 
Vraciame sa k Vltave. Pole bežcov je už roztiahnuté. Objavujem aj nejakých zúfalcov, čo prepálili a kráčajú, prípadne bežia pospiatky. Vraj to pomáha na kŕče. Asi ako komu. Ja by som spätný chod zaraďovala na trati veľmi nerada. Malá odbočka do Nuslí a opäť bežíme proti prúdu na Podolie. Okolie Vltavy je pekne upravené, vanie osviežujúci chladný vlhký vzduch. Smerom tam bežíme po ceste, tí rýchlejší sa už vracajú po nábreží. Oddeľujú nás kríčky a stromčeky. Tu niekde mňa a Pepu dobieha jedna jeho známa, ktorá začala bežať s vodičom na 4 h. Pepa ju chváli, ako dobre chváta, keď predbehla Ondru. Ako ľadová sprcha pôsobí jej odpoveď: „ Ale kdeže, Ondra je pred vami.“ To nie je možné. Veď bežíme presne podľa rozpisu. Že ona si robí z nás len srandu? Pre istotu znovu trochu pridávame a usilovne hľadíme pred seba do davu bežcov, či tam nezočíme neonovočervenú vestu s časom. Nevidím nič tomu podobné. Pre istotu kontrolujeme aj pole vracajúcich sa bežcov. V húfe zbadám len Miloša Škorpila, ktorý robí vodiča na 3:30. Okolo seba má slušnú skupinku. Ako vždy sa natešene usmieva a vychutnáva si beh. Občerstvovačka na 20. km je tesne pred otočkou pri benzínovej pumpe AGIP. Aby sme sa so spolubežcom zbytočne nezdržiavali a skrátili časovú stratu, zahajujeme stratégiu kooperácie pri dopĺňaní tekutín. Ja chňapnem zo stola 4 ani nie do pola naplnené poháre s vodou, Pepa zatiaľ opodiaľ ukoristí iontáky, dobehneme sa, úlovok podelíme, prázdny pohár sa odhodí na zem a už len vlhkú špongiu vyžmýkame nad hlavou. Banány a pomaranče jem radšej opatrne, lebo mi akosi nerobia dobre na žalúdok. 
Trúsim sa v poli bežcov po ceste. Veľa ich je ukonaných, unavených, kráčajúcich. Majú toho dosť. Zopár ich v pololeže prekonáva kŕče vo svaloch. Ja zatiaľ bežím, únava sa ešte nedostavila, ale isto príde, potvora jedna neodbytná. 
Po prebehnutí cieľom som nasmerovaná k dievčencom rozdávajúcim peknú veľkú robustnú medailu. Akosi automaticky sa postavím k umývaciemu korytu stojaciemu mi priamo v ceste. Oplachujem si tvár. Cítim sa napodiv vcelku fit, bez problémov kráčam, nepadám z nôh. Pri stolíkoch si beriem vodu, minerálku, strčia mi do ruky aj banán. A konečne oneskorene vysmiata a nadšená z prežitých zážitkov a chémie v mojom mozgu nasadzujem blaženú grimasu nevýslovného šťastia a napodiv ľahko si to odkráčam k úschovniam vyzdvihnúť si batožinu. Všetky tieto úkony idú rýchlo ako po masle. Nikde žiadne siahodlhé rady a pritom najviac ľudí štatisticky dobieha svoj maratón okolo 4 hodín. Aj ženská šatňa opäť zíva prázdnotou. Už len využitie nevydanej možnosti nechať si za poplatok 150,- Kč vyryť meno a dosiahnutý reálny času na medailu. Opäť bol pre mňa takým malých prekvapením na záver, ako vždy. Zanechajúc pána Jozefa svojmu osudu na 30. km som si to bežala bez hodiniek, nikým a ničím nestrážená, zmietaná len vlastným pocitom o intenzite behu. Že som to nakoniec doklepala za real time 3:50 je vcelku dobré. K zlepšeniu okrem poctivého tréningu budem potrebovať aj nevyhnutnú investíciu do bežeckých hodiniek.