1. ročník Bratislavského mestského maratónu,

alebo druhoaprílové žartíky organizátorov

Utekala a napísala: Svatoslava Cintulová

V nedeľu ráno 2.3.2006 pre mňa začal deň D. Prvý maratón v tomto roku a môj druhý v doterajšom živote. A to priamo pod nosom, čiže v Blave.
Z letáčku obdržaného pri registrácii som sa dozvedela, že šatne v ZŠ na Jesenského ulici budú otvorené už od 7. hod (štart maratónu bol 10.00 hod). V sobotu na pasta party sa oddiel Železná Studnička dohodol na zraze v škole o 9. hod, ale ja, prihliadnuc na poriedko chodiacu nedeľnú MHD, som sa do šatne rozhodla doraziť s riadnym časovým predstihom, a to už o 8.10. Začala som robiť prieskum po prístupných priestoroch školy, kde je čo, hlavne WC. Takto skoro ráno bolo bežcov ešte pomenej.

Šokom pre mňa bol človiečik, čo sedel na jednej lavičke a odkrojoval si riadne plátky slaniny, zrejme domácej, a s nefalšovanou chuťou raňajkoval. Michal H. mi síce do mailu o radách, čoho sa vyvarovať a čo robiť pred maratónom, písal, že niektorí ho bežia na slaninu, Majku, rybičky, ale ja som to brala skôr ako vtip. A ono to je realita!!
Moje na raňajky zjedené banány mi v žalúdku spravili dva kotrmelce a pokračovala som v prieskume priestorov školy. Moje neblahé tušenie, že cca. 600 (počet prihlásených bežcov som si zistila na rakúskej webovej stránke) účastníkov maratónu, pol/štvrť maratónu a inlajnistov sa bude prezliekať v jednej, maximálne dvoch šatniach, určeným tak pre 15 detičiek, sa vyplnila. Priestor telocvične bol rezervovaný na odkladanie vecí na prezlečenie uložených vo vlastných taškách.
Pre malý počet bežkýň samozrejme šatne unisex. To mi ani veľmi nevadilo, netrpím síce exhibicionizmom, ale za tie roky poflakovania sa po horách, športových trekkingov a pod. som si na spoločné šatne zvykla a ich existencia ma neudivuje. Zarážajúci bol však počet nezamknutých a prístupných WC a spŕch - oboje v počte 1 kus. Táto skutočnosť ma značne nahnevala, moja predštartovná nervozita sa obyčajne prejavuje častou návštevou tejto malej miestnosti.

Kvôli hroziacemu teplu a samotnému maratónu som sa dobre ráno zavodnila (naliala som do seba skoro 1.5 l čaju) a teraz bolo potrebné prebytočnú vodu vypúšťať. Organizátori na web stránke sľubovali „každému účastníkovi podujatia profesionálny servis s množstvom doplnkových služieb“, tak som ich vzala za slovo, lepšie povedané za písmo. Začala som pátrať po organizátoroch a pýtať sa ich, či pokladajú za normálne, aby 600 ľudí malo 1 záchod a 1 sprchu. Odpoveď bola: oni sú tiež v tejto škole prvýkrát, a to, že je len 1 WC, sa dozvedeli až odo mňa a vraj to nestačí? A dobiehať bežci predsa budú postupne, tak prečo sa rozčuľujem, že je len 1 sprcha?
Našu konverzáciu (či presnejšie môj krik) si vypočul školník, ktorý pochopil trápnosť vzniknutej situácie a navrhol, že by bolo lepšie, keby sa pre ženy otvorla jedna trieda na poschodí, kde sú samozrejme aj ďalšie 3 WC. Víťazoslávne som tam kráčala v školníkových pätách. Organizátori duchaplne označili dvere triedy WOMAN CLOAK RÚM (takto presne to tam napísali) a školníka postavili ku schodisku, aby bežkyne a inlajnistky posielal hore a zabránil vstupu mužov na poschodie.

Týmto zákerným ťahom som možno niektorým chlapcom zabránila potešujúci pohľad na prezliekajúce sa ženy, ale to som nemala v úmysle. Mne šlo hlavne o zvýšenie počtu WC. Veľa žien aj tak o existencii špeciálnej šatne na poschodí netušilo.

V novinách sa organizátori hrdili, že na maratón prídu bežci z 19 krajín, tak sa stalo, že do školy sa prišli prezliecť aj nejaké Nemky a Rakúšanky, či iné po nemecky blekotajúce stvory. Po mojom preodení sa do bežeckých vecí a presunutí sa na prízemie, kde som vyzerala členov môjho nového bežeckého oddielu, som bola požiadaná nenemecky a neanglicky hovoriacim školníkom, aby som tie cudzinky a iné žienky, čo bezradne blúdia po prízemí, hľadajúc miesto na prezlečenie, nasmerovala na poschodie a ukázala im, kde je „VIP“ šatňa a WC.
Neviem presne, čo na svoju záchranu vykonali muži bežci, ale po smutne humorných vetách začutých na prízemí: „Ten, čo stojí posledný v dlhočiznom rade na WC, sa na štart nedostane určite načas“, a prezliekaní sa na zemi na chodbách, sa ľudomilý vrátnik znovu zľutoval otvorením ďalšej triedy na poschodí pre mužov, čo automaticky znamenalo + 4 WC.
Po 9. hodine som vonku pred školou zočila svorne debatiť Vilka Nováka, Spolužiaka (Petra Šebestu), Michala Holíka a iných mne známych či doposiaľ neznámych bežcov. Samozrejme, Vilko si neodpustil komentár k môjmu vraj priteplému oblečeniu a asi aj toho pod ním, ale ja fakt krátke šortky kvôli mojim krivým tlstým nohám nemám.
Boli by sa mi bývali ale zišli, pretože z ranného oblačného chladného počasia sa vykľul slnečný teplý deň a ja som sa kúpala v tom tmavom oblečení vo vlastnom pote. Ale krajšie som si to zlízla od bežca od Trnavy Cyrila Bohunického. Spoznala som ho už na behu Lamač - Stupava, kde zabával vtipnými poznámkami nervóznych bežcov pred štartom a po dobehu do cieľa. Stretli sme sa na poschodí, idúc už stokrát na WC. Prečítal si na mojom štartovnom čísle pripnutom na prsiach to, že bežím maratón, a stihol aj zoskenovať moju antibežeckú postavu mihnúcu sa okolo neho a vyriekol ortieľ: „Pri maratóne človek stratí aj 3 kg, len asi nie zo zadku.“ Nepatrím k ľudom, čo sa urážajú. Jeho poznámka vo mne vyvolala smiech, takto pekne mi to ešte nikto nepovedal.
Moje prvé odhalenie nebežeckých kriviek pred oddielom Železná studnička skôr vyvolalo nemý údiv, jemné zahučanie ako v úle a len veľmi jemné diplomatické poznámky. Nuž chlapci zlatí, musíte si zvykať, že nie každá bežkyňa má takú dokonalú postavu ako Krásna Elen a iné nežné ženské bytosti. To je ale odvaha, drzosť a umenie behať s minimálne 10 - 15 kg navyše a nie, keď kosti hrkajú pri každom dopade nohy na asfalt.
Okolo 9.30 som sa odobrala doprevádzať Vilka Nováka na štart. Dával mi ešte posledné rady, ako napr. maratón treba už od začiatku bežať na 90 percent a zbytočne sa neflákať, lebo ja som sa bála, že prepálim. Michal mi zasa v maili radil, že platí: ako sa správaš k maratónu prvú polku ty, tak sa maratón správa k tebe druhú polku a prepáliť prvých 10 km sa neoplatí, lebo sa to zráta na 30. km, a to viacnásobne.
Do onoho momentu som stále uvažovala o tom, že celý maratón pobežím vedľa Vilka, sľubujúceho finálny čas 3:45. Zaujímalo ma, akú taktiku behu zvolí, a či nebude na začiatku bežať prirýchlo. Síce ma pred ním jeho kolega zo SAV Tomáš Orfánus varoval, že aj tak Vilko pobeží rýchlejšie. Nakoniec som sa v priestore štartu, kde sa zgrupil celý bežiaci oddiel Žel. studnička, rozhodla bežať s veľmi skúsenou Pani Bežkyňou Evkou Seidlovou, Luciou Nicholsonovou, Tomášom Orfánusom a polku aj s Michalom Holíkom.
Jedným z mála pozitív tohto maratónu bolo, že nikto sa nikde netiesnil a životného priestoru bolo nadostač a ani tí, čo prišli na štart v posledných sekundách, napr. nemenovaný Tomáš, nemali problém predrať sa davom k svojim známym, vedľa ktorých chceli bežať.

Skoro som zabudla na predštartovný príhovor roky úspešne maratóny bežiaceho slovenského premiéra Mikuláša Dzurindu. Okrem iného podotkol, že by bol rád, keby sa toto podujatie konalo aj nasledujúce roky a dostalo sa počtom bežcov na úroveň Viedenskému alebo inému svetovému maratónu.
Ja som sa musela začať v duchu smiať pri predstave, ako sa 10 000 bežcov prezlieka v šatni pre 15 detí, a ako ten rad na 1 WC prekonal aj socialistické rady na banány.
Už si nepamätám, či štart odštartoval výstrel alebo čo, ale dav sa rozbehol zo Starého mesta po úplne uzavretej ceste smerom do mestskej časti Ružinov. Vilko, ako sa predpokladalo, vyštartoval ani guľový blesk. Zvyšok oddielu tvoril peknú sprievodnú skupinku okolo Pani Evky.

Michal elegantne cupital s nami (jeho štýl behu sa mi veľmi páči, je to ako balet medzi hiphopermi. Stíhal zdraviť okolo bežiacich kamošov a hodnotiť celkovú situáciu od výzoru a vzhľadu študentiek - usporiadateliek, divákov, cez policajtov usmerňujúcich dopravu v hojnom počte - veď bežal len polku, a to veľmi voľným tempom.
Tuším tých zelených policajtov bolo viacej ako samotných bežcov. Po dvojprúdovej širokej ceste nebolo problém obiehať pomalšie bežiacich súperov a Pani Evka so sprievodnou skupinkou sa onedlho dostala do svojho požadovaného optimálneho tempa.
Divákov bolo po trati v meste veľmi biedne a niektorí tam stáli len preto, že im organizátori a policajti zakázali pokračovať v ceste skrz trať maratónu. Z toho dôvodu sme si viac vypočuli nadávky ako povzbudivé slová. Vodiči v odstavených autách tiež právom pokrikovali po bežcoch a jeden pokrik som si aj zapamätala: No bež, bež, bež, budeš prvý na invalidom vozíku! Neboli absolútne informovaní o odstávkach a dopravných obmedzeniach na ceste. Tak isto dopravný podnik mesta Bratislava vylúčil a obmedzil verejnú prepravu osôb kvôli maratónu, len ich zabudol o tom informovať na dotyčných zastávkach. K automobilistom nadávajúcim na maratóncov pribudli aj ľudia, čo museli čakať viac ako 2-3 hodiny na svoj spoj.

Michal im nadšene odpovedal na nadávky a vynucoval si povzbudzovanie. Očividne ho mestské maratóny veľmi bavia, ale skúsenosti z iných štátov nemožno aplikovať na komornú Bratislavu.
Na značenie odbehnutých kilometrov na trati organizátori, asi zarytí antibežci, vôbec nemysleli. Správnosť bežeckého tempa sa dala kontrolovať len vlastným pocitom, alebo vierou, že občerstvovacia stanica je na každom 5. km.
Pani Evka mala svoj vnútorný zabudovaný tachometer viac ako stovkou odbehnutých maratónov nastavený veľmi presne. Pred prvou otočkou v Ružinove som prvýkrát zbadala vedúce čelo bežcov bežiacich po druhej ceste smerom spať do centra. Michal Holík pokrikmi povzbudzoval známych bežcov v protismere. Ústa sa mu tuším celú našu spoločnú cestu ani nezatvorili.

A dobiehame k prvej občerstvovačke, kde sedeli pod záhradným umelohmotným šiatrom mladé „usmievavé“ devy, ktoré pochopili, že ich náplňou práce je mračiť sa na bežcov a nie podávať im nápoje.
Po dobenutí tesne k občerstvovačke som zistila, prečo vodu nepodávajú. Ono totiž nebolo čo podávať. Voda nebola načapovaná do plastikových pohárov a uložená do radov na stoly, ale bol zavedený inovátorský systém: bežec zastav, zober si zo stola prázdny plastikový pohár, postav sa pekne do radu iných smädných bežcov, a keď na teba po desiatich minútach príde rad, sám si z jednej bandasky načapuj pomalým malilinkatým prúdom tečúcu bodu, napi sa a môžeš bežať ďalej.
V našej skupinke okolo Pani Evky Seidlovej a Michala Holíka, sa začali vznášať nadávky, čo to má znamenať, prečo voda nie je v pohároch. Teplota v ono nedeľné ráno okolo 10.30 bola už najmenej 20 C, vykúkalo slniečko a nielen mňa oblial pot pri predstave bežať celý maratón bez vody.
Maratón som v duchu a s hrôzou nazvala púštnym. No nič, za ponosovania sa na situáciu na občerstvovačkách nevyužijeme možnosť postaviť sa do radu a načapovať si sami vodu, bežíme ďalej.

Sprevádza nás náš Števko na bicykli a ponúka svoj vlastný čaj. Vraciam sa na Vajanského nábrežie a začína ďalší chaos, pretože tu sa odpájajú štrvťmaratónci a bežia do cieľa na Hviezdoslavovom námestí, polmaratónci sa otáčajú skôr a bežia na Starý most, maratónci majú obrátku o pol kilometra ďalej ako polmaratónci a tiež pokračujú Starým mostom do Petržalky. Pre organizátorov neriešiteľná situácia. Chaos - bordel - panika. A to sme do toho miesta dobiehali medzi poslednými.
Od povzbudzujúcich známych som sa spätne dozvedela, že to, čo som tam zažila ja, je len slabý odvar proti tomu, čo tam bolo na začiatku. Už ako tak na obrátkach stojaci organizátori pochopili, že sa nestačí opierať o ceduľku OTOČKA pre polmaratóncov, ale aj po bežcoch kričať, kto kam má bežať (táto záhadná otočka nebola zakreslená v pôvodne rozdaných mapách trate).
Michal Holík bol nútený odpojiť sa od skupiny. Rozľahlo sa božské ticho. Našu skupinku naďalej doprevádzal Števko Hedera na bicykli. Odhadom sme vytušili blížiaci sa 10-ty km, čiže druhú občerstvovačku. Vyslali sme teda Števka Hederu oznámiť slečnám, že si želáme vodu načapovať do pohárov.
Keď sme dobehli na 2. občerstvovočku (cca 10. km odhadujem, lebo kilometre začali byť, asi tiež na sťažnosť bežcov, značené až od 35. km), tak nasrdené slečny nám pomaličky začali vodu čapovať, vzhľadom na teplo som si teda počkala, až obdržím vodu, lebo som mala slušný smäd. Pani Evka Seidlová mi zatiaľ so zvyškom skupinky odbehla. Zvažovala som, či zrýchliť a dobehnúť ich. Môj autopilot na bežecké tempo mi však už minimálne 3 km signalizoval, že skupinkou udané tempo je vyššie, ako by som mala mať. Michalova varovná veta o prepálení začiatku maratónu tiež výstražne blikala v hlave. Rozhodla som sa už partiu nedobiehať a klusať si vlastným tempom.
Čas dosiahnutý v maratóne nie je pre mňa až tak dôležitý, hlavne aby som ho vôbec dokončila vzhľadom na málo odbehnutých km cez Starým mostom som prebehla už sama. Dunajskú hrádzu v Petržalke dôverne poznám. Tu som dosť dlho osamotene behávala po rovnej cyklotrase. Našťastie bežci boli dosť roztrhaní a roztrúsení po odpojení štrvťmaratóncov a skoršej otočke polmaratóncov. Števko Hedera ma nabádal, aby som nebežala sama, ale zavesila sa za niekoho, aby mi razil vzduch v protivetre. Ja som ale chcela bežať sama a dostať sa do svojho tempa. Blížim sa k ďalšej obrátke na hrádzi, priestor bol na počudovanie prehľadne označený a jeden usporiadateľ strážil, aby každý bežal až po obrátku a neskracoval si. Tu zbadám Vilka Nováka, pokrikom na povzbudzuje. S malým oneskorením za ním sa mihne aj Pani Evka Seidlová s Luciou Nicholsonovou a Tomášom Orfánusom.
Z hrádze sme usmernení na uzatvorenú dvojprúdovú cestu v Petržke. Vraciame sa do civilizácie a pekným okruhom obiehame celé betónové sídlisko, aj s nahnevanými ľuďmi na zastávkach, netušiacimi, že autobusy dočasne nechodia. Nepovzbudzuje nikto. Ani nenadáva, zatiaľ.
Asi tak v strede okruhu po Petržalke, pred Technopolom, sa objavila 3. občerstvovacia stanica. Už z diaľky ma zarazilo to, že sa tam netvoria grupy bežcov čakajúcich na pomalé načapovanie vody. Keď dobieham bližšie, odhaľujem rozuzlenie záhady. Voda je načapovaná do úhľadné naukladaných pohárov. Zázrak. Neuveriteľné. No konečne sa to začína podobať na občerstvovačky na maratóne. Aj banánov a čokolády v dostatočnom množstve. Bolo okolo pol dvanástej, slniečko pekne pripekalo, teplota určite viac ako 20 C a ja som sa konečne na 15. km normálne napila. Potešená touto skutočnosťou pokračujem behom cez vyľudnené rozpálené sídlisko.
Trať vcelku monotónna, jediné rozptýlenie bolo siahodlhé nekonečné stúpanie na Nový most ponad nákupné centrum Aupark. Na konci mosta sa mali oddeľovať od maratóncov polmaratónci, ktorí zbiehali z mosta vpravo do cieľa na Hviezdoslavovom námestí. Mňa čakala odbočka doľava z mosta a smer Devín.

Povzbudzujúci známi mi spätne vyrozprávali zážitok z tohto rozdelenia na cca 20. km: nejaký vyčerpaný maratónec toho mal už dosť a chcel odbočiť doprava spolu s polmaratóncami a odkrivkať si to do šatne. Usporiadateľ postavený na odbočke však trval na tom, že keď je maratónec, má stoj čo stoj pokračovať v behu a odbočiť doľava. Maratónec protestoval slovami, že už toho ma akurát plne zuby, končí, vzdáva to a jediné, čo je schopný spraviť, je poklus k šatniam. Usporiadateľ ho aj napriek zdrvujúcemu vzhľadu tvrdošijne posielal bežať ďalej. Situáciu nakoniec vyriešil anjel strážny bratislavského maratónu – obyčajne mávajú svätožiaru a krídla, na TBCM mali obrovskú vysielačku, ROZUM a asi aj nejaké bežecké skúsenosti. Neborákovi bolo povolené pretek predčestne ukončiť. Mal len v cieli zahlásiť, že to vzdal, aby mu prestali merať čas.
Ja som zatiaľv úmysle vzdávať nemala. Prebehla som cez dve podložky, merajúce čas (asi v tom mieste bola méta 21 km), strašne to 2 x zapišťalo, zobudilo ma to z bežeckej letargie a hurá dolu z mosta a po nábreží generála Svobodu nabrať kurz Devín.
V tých miestach už boli maratónci osamotení, roztrúsení, ale v dohľade som ich zopár mala. Na začiatku Karlovej Vsi nasledovala odbočka doľava a už len záhradky, stromy a zátišia s rozliatym Dunajom na ľavoboku. Vtedy som prvýkrát zaregistrovala, že v protismere toku rieky a aj môjho behu vcelku obstojne fúka. Potešilo ma príjemné prírodné osvieženie, tiene vrhajúce stromy pri ceste, aj zvlhčenie vzduchu pri rozliatej rieke, ale po pár metroch ma beh proti vetru prestal tešiť. No nič, treba bojovať.V dohľade predo mnou pár bežcov, obzerať sa mi nežiadalo, nik ma nepredbiehal. Zaťať zuby a ide sa vpred.
Zrazu sa nečakane vynorí občerstvovačka. Žeby už 25. km? Tunajšie dievčatá zrejme chceli zachrániť povesť usporiadateľov, alebo konečne dostali správne inštrukcie, ale vodu mi priamo podávali a prvýkrát na tomto maratóne sa objavili aj špongie. S radosťou prijímam vodu aj špongiu a ako si ju žmýkam nad hlavou, tážem sa: to je 25. km? Nie my sme 35. km, ale dávame vodu aj tým, čo idú na Devín. Milé od nich, škoda, že to takto nemohlo fungovať už od začiatku maratónu.
A beží sa ďalej. Objavuje sa aj občerstvovačka na 25. km, komfort zachovaný, už niet čo vytknúť, dokonca sa objavujú aj na stan pripnuté papiere udávajúce kilometre. Trať vedie okolo kameňolomu a ja začínam byť trochu nervózna z toho, že nevidím žiadnych bežcov bežiacich už z Devína späť. Že by tá nešťastná otočka bola tak šialene ďaleko?
O chvíľku je moja prosba vyslyšaná, za blikajúcou policajnou motorkou si to trieli poľský víťaz, sám osamelý, auto s usporiadateľmi a zasa dlho nikto v protismere. Až za hodnú chvíľu stretávam opačným smerom bežiacich v mojom ponímaní šťastlivcov. Vraj niektorých bežcov deprimuje, ak je na trati veľa otočiek a oni vidia tých, čo sú vpredu, ale mňa to skôr povzbudzuje, lebo s pribúdajúcimi bežcami sa otočka blíži.
Ak vidím známeho ako Broňa Nováka, Vilka Nováka, zatlieskam im, zakričím, že dobre bežia, len tak ďalej. Divákov tu skoro vôbec nieto, len pár záhradkárov. Moju pozornosť zaujme mne nejako známa kráčajúca postava. Je to Tomáš Orfánus. Asi tiež ako ja so skupinkou Pani Evky Seidlovej prepálil a kríza na neho prišla skôr. Prihováram sa mu, ale má zlu náladu (o pár km si na vlastnej koži zažijem jeho pocity a tiež mi nebude do reči). Obieham ho a pokračujem.

Z niekadiaľ sa vynorí opäť Števko Hedera a s údivom vraví: „Ty bežíš celý maratón, ja že iba polku! Nechceš čaj?“ Už som sa napila nadostač, odmietam ponuku. Chvíľku ma sprevádza a potom ide robiť spoločnosť iných trápiacim sa členom oddielu Železná studnička. Na samom začiatku mestskej časti Devín je vytúžená otočka. Netuším presne, na koľkom km, ale keďže tu nie je občerstvovačka, tak 30. km ma len čaká.
Povzbudená v tom, že teraz už aj ja som v protismere, vyrážam na nekonečný návrat do centra. A tu niekde začína moje utrpenie. Spravila som školácku chybu, prepálila som prvých 10 km, lebo som bežala vedľa spoľahlivého vodiča – Pani Evky Seidlovej, presnej ako švajčiarske hodinky – maratóny za 3:45. Len to nie je môj momentálne dosiahnuteľný čas. Slabý tréning a rapídne spomalenie tréningového tempa. Následné spomalenie na 10. km mi síce pomohlo, ale presne podľa Michalovej maratónskej poučky: ako sa človek práva k maratónu v prvej polovici, tak sa k nemu maratón správa v druhej polke.
Prestrelená prvá desina mi bola zrátaná aj s úrokmi asi tak od 30. km. Rapídne spomalenie tempa a provokačné myšlienky vzdať to, zabaliť, prestať sa trápiť. Už ani občerstvovačka na 35. km ma nevzpružila, odmietla som na tácke priamo pod ruku podávané banány i čokoládu a pobrala sa bojovať sama so sebou ďalej. Toto som na prvom maratóne v Liptovskom Mikuláši nezažila. Síce som tam tiež spomalila v druhej polke, ale žiadna typická maratónska kríza ma nestretla.

V celku oceňujem, že od túžby maratón definitívne vzdať ma odradila skutočnosť behu na osamotenej ceste na Devín bez civilizácie. Dobre, zabalím to, a čo ďalej? Sadnem si opustená na obrubník, bežci budú obiehať okolo mňa a ja môžem čakať do aleluja, či po mňa príde zberné vozidlo, ak vôbec niečo také majú pri tejto chaotickej organizácii maratónu.
Tak šmatlem ďalej z nohy na nohu, behom sa to už ani nazvať nedá, medzi stromami vykukujú vežiaky Karlovky, ale tá sa mi zdá nekonečne ďaleko. Zaráža ma, že počas celej mojej krízy stále vidím, ako nejakí bežci bežia iba smerom do Devína. Vzhľadom na nich sa mám neskutočne dobre.
Za maratónskym deduškom v šušťákovej budne a látkovom klobúku pomaličky ide sanitka, autobus a tuším aj policajti. Takže zbieranie maratóncov na prekvapenie funguje, ale než by sa doplazili ku mne, tak ja si to do cieľa aj odšľapem, motivujem sama seba.
Opäť sa objavuje dobrák Števko na bicykli. Ponúka mi vodu. Sťažujem sa mu, že toho mam akurát tak dosť. Kríza jak sviňa. Utešuje ma, že neďaleko predo mnou beží Vilko a tiež toho má plné housle. Po dlhšej chvíli sa diskrétne vzďaľuje. Ide skontrolovať Vilka.
Nejakí bežci ma obiehajú a častujú ma povzbudivými slovami. Nevzdám to, rozhodla som sa. S trpiteľským výrazom v tvári míňam unudených policajtov v celom mundúre vrátane bundy. V tomto teple sa musia cítiť skvele, ale verím, že ja sa mám horšie, tak mám aj právo hádzať grimasy. Moje ksichtenie sa ich vonkoncom nezaujíma, unudene fajčia a ku mne sa ešte nado všetko moje utrpenie valí cigaretový dym. Nie že by som mala obzvlášť rada fajčiarov, ale nepamätám si, že by ma niekedy ich cigaretový dym nahneval toľko, ako pri ceste z Devína do centra.
Zrazu sa objavujú náznaky civilizácie. Neuveriteľné, ale plazím sa k vytúženému cieľu. Neviem si teraz s odstupom spomenúť, kde presne, ale zbadala som ceduľku s kilometrami 37,7 km. Iba? Ja že som minimálne na štyridsiatom. Podraz! To mám trpieť ešte nekonečných 5 km?

Hanba nehanba, kopírujem odpozorované správanie bežcov predo mnou, malé prevýšenia a nerovnosti cesty na nábreží pod mostom Lafranconi prekonávam krokom, a potom sa veľmi ťažko rozbieham, alebo aspoň nadobúdam osobný dojem behu. Začína ma obiehať čoraz viac bežcov, ale mne je to už ťažko ukradnuté. Nerobí to so mnou nič. Vonkoncom netuším, koľko hodín sa už trápim na trati, aký mám čas, ale stále verím, že aj týmto slimačím tempom prídem do cieľa do 5 hod.
Myšlienky na vzdanie sa ma úplne opustili. Spásonosne zočím Nový most, a to už by malo byť nanajvýš 0,5 km do cieľa. Sklamane zbadám, že trasa nevedie rovno na Hodžovo námestie, ale ešte musím spraviť posledný okruh k Šafárikovmu námestiu, otočka a spať pod most. Toto v plániku nebolo. Zrada!
Občerstvovačku na 40. km nechávam nepovšimnutú a za povzbudzovania kamaráta s frajerkou (dostali za úlohu ma fotiť, keď budem bežať cez mesto) a podľa ich slov odbieham „iba“ posledné 2 km – nekonečne dlhé. Na nábreží sú aj nejakí náhodní diváci, tlieskajú, ale ja ich veľmi nevnímam. Zvádzam posledný boj sama so sebou. V duchu preklínam organizátorov, čo si na záver na nás pripravili a kam až do nekonečna dali tú poslednú obrátku.
Zbadá ma Vilko. Už má poslednú obrátku za sebou a trieli do cieľa. Stíha po mne zakričať povzbudivé slová. Ja sa zázrakom došmatlem k absolútne poslednej otočke a za tlieskania samotných organizátorov zdolávam posledné metre k páskami vyhradenému koridoru smerujúcemu pomedzi lavičky s posedávajúcimi ľuďmi do vytúženého cieľa.

Registrujem, že v okolí cieľa je neuveriteľne málo ľudí a pohybu. Akoby už bol vyčerpaný časový limit 5 hod. To hádam nie, ja chcem, aby moje trápenie sa bolo ešte v limite. Tak z posledných, ani neviem kde, nabratých síl „pridávam“ a až po totálnom priblížení sa k cieľovej nafúknutej bráne zočím časomieru. Je značne oslnená slnkom, ale ak ma zrak neklame, je iba 4:06. To hádam nie, tak málo? Ja mam vlčiu hmlu?
Posledný krok cez podložku, snímač zapíska a ja som nevýslovne šťastná, aj keď som vonkoncom nedosiahla plánovaný čas. Zvítam sa zo známymi. V cieli náš čaká aj Michal Holík a, samozrejme, Vilko Novák. Útržkovito im rozprávam story môjho trápenia sa a kútikom oka hľadám, kde sa dostanem k vode a kde si akože vyzdvihnem medailu, ktorú dávajú iba maratóncom, ktorí dobehnú. Veď si ju za to prekonanie samej seba zaslúžim.
Voda nikde, medaila tak isto (v Košiciach na polmaratóne mi po dobehu hostesky hneď zavesili ozrutne veľkú medailu, ktorá ma temer zatiahla k zemi, a tu nič). No nič, asi nám ju dajú v šatni.
Vyhlasujú víťazov a ja obdivujem výkon Lucie Nicholsonovej. Presúvam sa do šatne, aj keď viem, že sprchy sa pri jej obmedzenom počte nedočkám. V triede, kde ráno ešte prebiehala posledná registrácia bežcov, je bufetový stôl: pivo, minerálky, sprite a iné sladké brečky, škatuľa s čokoládovými tyčinkami. Nemám chuť nič jesť, dožadujem sa u organizátoriek medaily (dôkaz mojej detinskej tvrdohlavosti – ako malé dieťa, keď mu za trápenie sľúbite lízanku). Mali napísané na nete: maratónci po dobehu obdržia medailu. Tak by to mala byť pravda a ešte, že si môžeme stiahnuť cieľovú fotku. Nepostrehla som nijakého fotografa, ale verme im.

Organizátori sa ma snažia oklamať strčením do ruky nealkopiva a tyčinky. Trvám neoblomne na svojom. Konečne dostávam fundovanú odpoveď, že medaily sa im neporadilo vybaviť, a ak tak veľmi chcem, na Hodžovom námestí vo VIP stane mi dajú diplom. O diplom nemám záujem. Idem sa protestne prezliecť na poschodie do WOMEN CLOAK RÚM. Na schodoch stretávam školníka. Zákerne mi bonzuje, že to občerstvenie na prízemí vzniklo až po veľkom kriku bežcov, že im nič po dobehu nedávajú. A ja v domnení, že začali organizátori organizovať aj niečo dobrovoľne. Len im mali prízvukovať založenie toho bufetu už v cieli a nie až v šatni.