|
22. Los Angeles City Marathon – 4. marca 2007, alebo kam treba ísť, ak sa chcete v zime dobre opáliť. Utekal a napísal: Viliam Novák
Tentoraz je však sucho a zima. Pohorie Box Springs Mountains, obklopujúce Riverside (kde som sa pred maratónom zdržiaval), je vyprahnuté, nikde ani trávičky. Inokedy sa balvanité kopce na okraji Mohavskej púšte aspoň na mesiac zazelenajú, aby potom nadobro uschli, ako sa na púštne rastlinstvo sluší a patrí. Pohroma sa začala rysovať až niekoľko dní pred slávnym 22. LACM, keď sa v televízii začali objavovať predpovede pre nás maratóncov veľmi nepríjemné. V piatok bolo ešte tak, ako na počiatku a ako je aj teraz (v Bratislave), ale deň pred maratónom mali maximálne teploty vystúpiť na 74 F (čo je 23 °C) a v nedeľu až na hrozných 80 °F (26 °C). A tak – ba skôr horšie – to aj bolo. V piatok som sa zimil, v sobotu si lebedil a v nedeľu som sa škvaril na slnku. No, ale poďme po poriadku. Los Angeles City Marathon (LACM) ma nikdy zvlášť nepriťahoval. Už aj predtým som v Los Angeles bol a nepripadalo mi to miesto veľmi prítažlivé. Na okraji Mohavskej púšte, zhluk mrakodrapov obklopený doširoka - doďaleka nízkou zástavbou, ktorá tvorí druhú najväčšiu aglomeráciu v USA (po tej newyorskej) s úctyhodnými dvadsiatimi dvoma miliónmi obyvateľov. Tvorí ho asi 75 miest (spomeniem len Long Beach, Anaheim, Pasadena), ktoré sú od seba oddelené len administratívnymi hranicami; navonok sú tieto „začiatky“ a „konce“ miest zviditeľnené tabuľami, napr. Riverside City Limit (ináč by sa tie konce a začiatky nedali zistiť). Samotné LA má asi „len“ 4 milióny obyvateľov. Okrem toho je to vraj štvté najbohatšie mesto sveta – podľa vytvoreného ročného HDP.
No, ale „príležitosť robí zlodeja“ a tak som si aj ja zaplánoval „ukradnúť“ LAC maratón, keď mi osud a slávna SAV umožnili dostať sa služobne púhych 70 míľ od Los Angeles, do univerzitného mesta Riverside, kde sídli spriatelený ústav a vzmáhajúca sa univerzita. A na tej univerzite je profesorom môj dobrý priateľ, spolubojovník vo vede, ale aj maratónec Jirka. Okrem odborných aktivít, ktoré zdieľame, sa mi ho podarilo nahovoriť na tento maratón, aby som sa netrápil sám. Trénovali sme podľa plánu, zdravie slúžilo a termín maratónu sa blížil. Môj cieľ bol dobehnúť ho v zdraví tak „okolo“ 3:40, Jirkov cieľ bol „dať ho pod štyri“. Má to byť jeho druhý maratón, ten prvý v San Diegu dobehol za 4:02. V týždni pred maratónom sme si boli ľahko trikrát zabehnúť, Jirka vyzeral dobre a bol som presvedčený, že za štandardných okolností (pri splnenej prognóze teploty vzduchu) je to reálny cieľ. Teda začneme spolu a potom sa uvidí, nebudeme sa držať spolu za každú cenu, ale pôjdeme tak, ako budeme považovať za optimálne. Teda na pocit. Do Los Angeles, ktoré je od Riverside (tá rieka, na brehu ktorej je toto mesto usadené, sa volá Santa Ana) vzdialené asi 100 km, sme sa vybrali v sobotu na pravé poludnie, aby sme sa stihli zaregistrovať (lebo registrácia bola otvorená len do 17 hodiny!) Ale najskôr sme sa chceli ubytovať v objednanom hoteli Ritz-Willmore, ktorý je vzdialený od cieľa (a metra) asi 300 metrov. Izby neboli ešte pripravené, tak sme zaparkovali a išli do Convention center, ktoré bolo vzdialené od hotela menej ako kilometer. Počasie ako stvorené na prechádzku: je teplúčko, slnečno (to ale bude zajtra hrôza, myslím si). Ideme okolo haly Staples Centre (Staples je firma a ak Vás napadne spojenie Slovnaft aréna, rozmýšľate správne), kde sa hrá hokej (tam to mastil Žigo v LA Kings), ale aj basketbal (samozrejme Lakers). Nakoniec, v inej, obrovskej hale je registrácia aj expo: najväčšie, aké som kedy videl, kde si môžete kúpiť za rozumné ceny všetko, čo sa týka behu.
V podvečer sme sa vybrali do „downtownu“, čo je oblasť vyplnená mrakodrapmi, s tým, že sa aj najeme. Aj mrakodrapové mesto je pekné, ale je to predovšetkým biznis, čo ním hýbe. Skoro nikto tam nebýva. Reakcia reštauratérov je taká, že po pracovnej dobe a cez víkend sú reštaurácie zatvorené. Hodne sme sa nachodili, kým sme v tzv. „historic downtown“ (čo sú domy zo začiatku 20. storočia – vidíte, nie je história ako história) našli pizzériu, kde našťastie mali aj cestoviny. Jedno pivo navrch a do hajan. Psychická príprava v podobe pozerania filmu Gladiátor bola na mieste, lebo – ako sme tušili – v nedeľu pôjde o život. Spali sme na jednej veľkej posteli „king size bed“ (kto v USA bol, vie, o čom hovorím) a zakryli sme sa jednou prikrývkou, a keďže jeden je Slovák a druhý Čech, vytvorili sme analógon žiaľ nerealizovanej federácie: každý spí pre seba, ale pod jednou prikrývkou. Pred siedmou sme vyrazili z hotela k metru, oblečení v bežeckom, s nejakým oblečením navrch. Už v metre, ktorým skoro všetci pretekári tiahli do North Hollywoodu na štart, bola vidieť americká organizácia: už pri vchode do metra (alebo tube, ak chcete) sme išli vytvoreným koridorom za sebou a z radu púšťali nadol k vlakom len také dávky národa, aby sa spratali do vlaku.
Keď sme boli dolu a prišiel vlak, ja som chrabro vbehol do vagóna a za mnou ďalší. Za nami však vbehli do vozňov desiatky zúfalých usporiadateľov a hnali nás von, lebo to bola linka trošku inam. Ale o chvíľu tu bol ten správny vlak a o 30 minút sme boli pri Universal Studios, v blízkosti ktorých bol štart maratónu. Do štartu času dosť, posedávali sme a pokukovali na dievča menom Brandi (naozaj s mäkkým „i“), ktoré sa chúďatko triaslo, stojac pred nami. Mala to meno totiž napísane nad štartovným číslom, ako som ja mal napísané NOVAK a Jirka bol JIRI. Aj som sa Brandi prihovoril, bola milá, ako všetky americké dievčatá. Mimochodom, bolo ich skoro polovica štartovného poľa a skoro všetky vyzerali dobre – na rozdiel od tých, ktoré bežne stretávate na ulici. Odovzdať veci a poďme do štartovacieho koridoru. Pol hodiny pred štartom tam bolo neuveriteľne veľa ľudí, len pomaly sme sa predierali dopredu. Cestou nás dostihla hláška, že štart maratónu sa posúva z 8:15 na 8:24. Prečo to? To víš, televize. Musia sa jej prispôsobiť, vraví Jirka. Ženy (len elitná kategória) však odštartovali skôr, o 8:04, dvadsať minút pred mužmi. Toto je zaujímavá črta tohto maratónu, nestretol som sa s tým nikde inde. Preteká sa tak, že ten, kto príde do cieľa prvý (bez ohľadu na to, či je to muž alebo žena), získa prémiu 100 000 dolárov; navyše za prvé miesto v ženskej i mužskej kategórii je (len) 50 000 dolárov. Prezradím vopred, že tento krát stotisícovú prémiu získal víťaz mužskej kategórie, ale vlani to bola žena. Výstrel.
Nič sa však nedeje. Stojíme vari minútu, a potom sa začíname pomaly pohybovať dopredu – ale nie behom. Hoci som bol asi 100 metrov za štartovnou čiarou, trvalo mi to skoro 4 minúty, kým som sa na ňu dostal. A pritom cesta bola širokánska, asi šesťprúdová. V čom je problém, som pochopil neskôr: ako všade na svete, tí najslabší sa stavajú do prvého radu. A tí najslabší sú tzv. „walkeri“, teda chodci, ktorých je na amerických maratónoch požehnane. No a títo sú vpredu, nebežia, ale svojimi veľkými zadkami zatarasujú cestu a ťažko sa cez nich dostáva.
Prvé dve míle sú do kopca, slniečko svieti, pomaličky vyklusávame. Je to aj treba, lebo sme sa nerozcvičili, vediac, aký je začiatok.
A máme tu zbeh z kopca. Po rovine a dolu kopcom to pôjde asi do 10. míle, čo je fajn. Je tu tretia míľa, vbiehame do Hollywoodu, na slávny Hollywood bulvár. Kodak Theatre (tam sa rozdávali minulú nedeľu Oskary), „walk of fame“, alebo známy chodník s hviezdami a menami hercov sú vedľa. Je to slávnostný pocit, aj keď Hollywood ako taký nestojí za veľa. Tento hlavný bulvár je postavený z domov rôznej veľkosti , nie je to žiadny architektonický klenot, skôr naopak. Vidieť múzeum voskových figurín, vedľa neho tzv. Lingerie Museum, kde vystavujú bielizeň filmových hviezd, medzi nimi aj podprsenku Marylin Monroe (tú som videl na obrázku).
Zatiaľ pohoda. Občerstvovačky na každom kroku, dávam si Gatorade (je to moja obľúbená značka). A točíme to na západ, slnko sa do nás opiera celou silou. Piata míľa. Trošku mám problémy s prepočítavaním míľ na kilometre, ktoré robím, aby som bol v obraze. Viem, že 8 minút na míľu je asi 5 minút na kilometer, v tejto fáze je to tak 7:45 na míľu, je to dobré, ideme predsa dolu.
Jirka začína zaostávať, síce len pár krokov, ale vzdialenosť sa zväčšuje. Spomaľujem, aby sme sa nerozišli, ale je to príliš pomalé. Tak to vzdávam a držím si svoje prirodzené tempo, radšej sa ani neobzerám. Viem, že Jirka je dobre pripravený a vie, aké je jeho „trvalo udržateľné“ tempo, aby sa neuštval. Stále je to dobré. Po oboch stranách širokej cesty sedia (ale aj stoja) vypasené rodinky a povzbudzujú bežcov (lebo chodci zostali vzadu). Registrujem častý pokrik „Nóvak go“, lebo meno mám na čísle. Na moju radosť vidím pri občerstvovačkách stáť dobrovoľníkov s veľkými kusmi tvrdého papiera, na ktorom je nanesená vazelína. Odmajznem si z nej a natriem si citlivé časti tela za jazdy, lebo, priznávam, že najlepšiu masť – našu indulonu – som si nevzal z obavy o jej konfiškáciu vzhľadom na sprísnené predpisy pri nástupe do lietadiel. Okolie je monotónne, aj keď príjemné. Začínam počítať každú míľu – svedčí to o únave, a to som len po 10. míli… radšej nemyslieť na to, čo bude neskôr. Konečne polovica závodu, 13,1 míle za 1:46:30, čo je veľmi dobré, ale na druhú polovicu sa veru neteším, začína naozaj pripekať, no to zas bude deň! Korea Town, povzbudzovanie je intenzívnejšie, stále predbieham spolubežcov, aj keď moje tempo nie je už teraz také, aké by som mal rád. Pätnásta míľa, blížime sa k Olympijskému štadiónu, na ktorom sa dvakrát konali olympijské hry, na pohľad nič impozantné.
Blížime sa na dohľad k downtownu. Je to fascinujúci pohľad, aspoň pre mňa. Zhluk vysokých budov na malej ploche vyzerá skvele, ja už menej. Našťastie okrem množstva kapiel je po trase rozosiate množstvo hasičov, ktorí vytvárajú vejár kvapiek a kto chce, ten sa osvieži. A ja chcem… Asi na 16. míli ktosi neustále kričí hrozným hlasom „You are nearly there“, teda „už si skoro tam“. Po chvíli sa ukáže autor kriku: na bicykli sediaci čierny muž nás chce zrejme povzbudiť, o maratóne zrejme nemá ani poňatia, veď máme pred sebou ešte viac ako 16 kilometrov. Veď je to len ako na Železnej studničke ku kameňolomu a späť, utešujem sa, ale neuteším sa. Skúšam si utrieť čelo. Nepotím sa, hoci pijem, kde sa dá a v bruchu mi ločká. Je to jasné. Vlhkosť vzduchu je taká nízka, vytranspirovaná voda sa stihne vypariť a človek sa nepotí. To je pre teplé a suché kraje typické. Nepotiť sa je dobré; ale tento jav rýchlosť potenia ešte zvyšuje a urýchľuje dehydratáciu, a tá je zabiják. Kolega Jirka po maratóne a po vypití už všeličoho, mal hmotnosť nižšiu o 5 kg ako pred maratónom, je to hlavne dôsledok dehydratácie, na druhý deň bol skoro na pôvodnej hmotnosti. Obiehame downtown zo západu, vybiehame dlhé stúpanie a točíme sa doľava, prebiehame 23. míľu. Tak už len tri a čosi! To je od sanatória na Patrónku, kúsok, povzbudzujem sa, a hlavne nezastať.
Nádhera! Pod nami v preliačine leží zhluk mrakodrapov. Napriek únave sa kochám, je to typický pohľadnicový pohľad. Škoda, že sa nemôžem zastaviť, tu by sa dalo sedieť hodiny. Skoro kilometrový zbeh, stále predbieham množstvo bežcov, hoci sám idem dosť pomaly a už nevládzem. Pozerám sa na asfaltovú dlažbu s perfektným, akoby ryhovaným povrchom a myslím si: prečo, do čerta, naši cestári nič takého nedokážu? Pozerajúc sa na cestu, sa mi beží ľahšie. 24. míľa, 25. míľa. Vbiehame do downtownu. Sú tu davy ľudí, treba sa tváriť hrdinsky, najmä keď často kričia „Nóvak looking good“ (to by som rád videl, to „good“). V diaľke vidieť nad cestou transparent Mile 26 (takto boli značené všetky míle, už pol míle dopredu som často videl, kde budem o 5 minút). Tento kúsok je hrozne dlhý a ten záver (asi 200 metrov hore Flower Street) je do kopca, ale to keby aj štvornožky… Predbieha ma niekoľko mládencov, zozbierali posledné sily. Davy povzbudzujú, ja sa nepechorím až dovtedy, kým nezbadám v cieli tabuľu s časom, ktorý ukazuje 3:49:51 (samozrejme v hrubom čase). Začnem sa snažiť, ale viem, že je to márne. Prebehnem cieľom za 3:50:07, čistý čas 3:46:22. Medaila je krásna. Jedenie a pitie. Voda? Nechcem. Obďaleč dávajú fantastický džús. Ľadová drvina. Zmiešaná s kvalitným džúsom. Odtiaľto neodídem. Usadím sa k plotu koridoru, donesiem si niekoľko pohárov džúsu, dolu tielko (to som teda oškvrčaný slnkom!) a je mi blaze. Pozerám na prechádzajúcich bežcov a vyzerám Jirku, počítam, že tak 15 minút po mne by tu mohol byť, ale pod štyri? To asi nie. Donášam si ďalšie džúsy. Prešlo viac ako pol hodiny. Že by som Jirku prehliadol? Možné to je, pôjdem k stretávacej ploche, dohodli sme sa, že sa stretneme pri iniciálke jeho priezviska.
Sadnem si teda k stĺpu s písmenom S. Obrovské davy ľudí a nádherný pohľad na mrakodrapy zospodu. Konečne je Jirka tu, kričím na neho, sadne si. Tak ako? – pýtam sa. Ale nanič, 4:37. To nie je nanič. Veď posúďte sami: S týmto časom skončil celkovo 4332, z viac ako 26 000 účastníkov!
Ja s mojimi 3:46:22 som bol celkovo 960. a 9. v kategórii 60 – 64 rokov z 370 účastníkov tejto kategórie. To hovorí o tom, aké to štartovné pole je. Je oveľa slabšie ako u nás. Množstvo ľudí ( naschvál nehovorím o bežcoch ) ide do toho s túžbou stať sa maratóncom. Je to otázka spoločenskej prestíže. Maratóncom možno, ale nie maratónskym bežcom! Veď tam bolo množstvo ľudí s časmi hodne nad 10 hodín.
Pravdou pre tento rok je, že bolo veľmi teplo. Aj víťaz, Keňan Mogaka, mal čas 2:17:14. Najhorší čas víťaza v histórii pretekov. Druhú polovicu mal pomalšiu o 9 minút ako tú prvú. Ja som ju mal pomalšiu o 13 minút, čo považujem za úspech. To, že som bol jediný Slovák na tomto maratóne, úspech nie je. Tak to teda v USA chodí.
Zase jeden nezabudnuteľný deň je za nami. Pomaly ideme k autu. Vľavo, ulicou kolmou na tú, ktorá smeruje k cieľu, je vidieť husté davy bežcov, smerujúcich k cieľu. Päť a pol hodiny od štartu 22. LACM
a v cieli nie je ani polovica z 26 tisícového poľa štartujúcich.
Viliam
Novák,
12.
marec
2007 |
A vyzeralo to (podľa meteorologických 10-dňových predpovedí) tak dobre:
mininálne nočné teploty 6°C, maximálne denné 15°C – a vskutku to tak aj spočiatku bolo. Ráno zima ako na Slovensku, poobede tiež zima ako na Slovensku, čo je ale na Kaliforniu veľmi neobvyklé, lebo tu býva o takomto čase cez deň aspoň o 10 °C viac a často prší. 
Vyfasovali sme čísla, „goodie bag“, tričko, vak na veci a motali sme sa po expe, až kým sme nepokúpili a mali toho všetkého dosť.
Komentujeme okolobežiace dievčatá a myslíme na to, čo nás čaká. Viem si totiž predstaviť, čo sa udeje s bežcom v takej horúčave. Ale zatiaľ je to dobré. Asi 22 °C, pomalý pohyb, slnko je nízko.
Desiata
míľa (16 100 m). Začínam cítiť únavu. Nie je to priskoro? Potím sa statočne, pot si utieram do dlaní a dlane o stehná, ako to mám vo zvyku. Pijem väčšinou vodu, lebo jej časť si vylejem na hlavu; opatrne, aby som si nenalial do trenírok, mohol by byť z toho problém. 
Dvadsiata míľa. Rozdávajú sa sľúbené energetické gely. Beriem si jeden a aj pohár vody, lebo bez nej to do tela neprejde. Dúfam, že to pomôže. O kúsok
ďalej občerstvujú pivom! Je to asi decová dávka, vypijem to, je to božské, vraciam sa ešte po jeden pohár a po chvíli už cítim účinok piva, trošku omámenia nezaškodí.
Snímače čipov pískajú, je to rajská hudba, som tu, síce polomŕtvy, ale tu, síce s časom slabším, ako som plánoval, ale som spokojny. A hrdý. Proud. Byť maratóncom je česť, dokáže to málo ľudí. (A few).
Takto označujú v USA námornú pechotu (Marines), je to ich logo. A few. Proud.
Tento rok platilo možno viac ako inokedy to, že maratón je víťazstvo ducha nad telom, ale aj tak by som bol radšej, keby to víťazstvo ducha bolo čo najtesnejšie.