|
|
|
foto: Vlado Bilík, s-team, Pranjal, ultrabeh.sk 2. TATRA BANKA CITY MARATHON
BRATISLAVA, 1. 4. 2007 Nebudem sa dnes dlho rozpisovať, veď Svaťa (s ktorou som bežal asi 34 kilometrov) nám určite napíše predlhý „doják“, možno dlhší ako samotný maratón, ktorý bol tohoto roku prvýkrát dlhý tak „akurát“, takže sa zdá, že ultramaratónom v Bratislave odzvonilo. Po predlhom „prezentovaní“ pri vstupe do štartovného koridoru (čo vraj bolo potrebné kvôli poloautomatickému meraniu časov – priznávam sa, že dodnes neviem ako sa časy merajú poloautomaticky) boli sme s nejakým oneskorením vpustení úzkym štartovným portálom na Mostovú ulicu.
Zdieľali sme priestor štartu spolu s polamaratómcami – ktorých bolo najviac – a s národom definovaným ako „firemné“ štafety. Za polovicu minúty som bol za portálom a dával som dobrý pozor, aby som sa nevzdialil dvom dievčinám, s ktorými som si dohodol spoločný beh: s Evičkou (nepoviem ktorou, je to proste tá, ktorá má niekoľko prvenstiev – najviac maratónov medzi ženami a neuveriteľne vyrovnané výkony: tak, ako behala maratóny pred pätnástimi rokmi, tak ich behá aj dnes) a so Svaťou (príjemnou dievčinou, ktorú zlákali historické zeme, ale mám dojem, že Bratislavu celkom rada vidí). Tak si teda bežíme cez „Šafko“ po Karadžičovej ulici. Za nami cupká „Míša“ Guttmann, je to pomalé, ale začiatok pomalý musí byť, nevdojak som tak krôčik pred obomi dievčinami a aj keď ich nevidím, som schopný identifikovať ich polohu. Evička beží tichúčko, nôžky ťahá nízko nad asfaltom, vôbec nepočuť jej kroky, ale zato počuť ako dýcha. U Svati je to naopak. Tvrdo dopadá na povrch cesty, ale takmer nedýcha; teda nepočujem ju dýchať.
Stále mám pocit, že je to pomalé, som zvyknutý na rýchlejší začiatok, ale hovorím si „kľud, čo teraz ušetríš, neskôr nájdeš“. Mám o tom síce isté pochybnosti, lebo už sme raz na beh s Evičkou v Rajci doplatili: obidvoch nás nakoniec odbehla (teda Miša a mňa). Tak si teda krátim dlhú chvíľu rozprávaním všeličoho; Evička ma uisťuje, že jej to nevadí (a prečo by malo, veď sú to samé hlúposti). Počasie je dobré, asi 18 °C, v meste zatiaľ nefúka, ale vraj na hrádzi… No, uvidíme. Pri Priore točíme doprava. Zvláštne, ten malý kopček, teraz Námestie SNP (mimochodom, je to agradačný val Dunaja), mi pri občasnom premiestňovaní sa po ňom nepripadal ako stúpanie, ktoré treba brať vážne, ale keď je to súčasť maratónu a v jeho druhej časti, v nohách to cítiť. Teda dolu Michalskou a Ventúrskou na Hviezdoslavovo námestie (pod Novým mostom je päťka, máme to 26:08 minút, je to dobré, vravíme si). Výbeh na Nový most je ešte „malina“, pomaly prekonávame vzdialenosť na Panónskej ceste a blížime sa k občertvovačke na 10. kilometri (riadne označenom, čo skôr veru nebolo). Stolov aj nápojov dosť, diečatá milé a majú (na rozdiel od minulých rokov) aj poháre. Skúsim nažltlú tekutinu deklarovanú ako „ionty“, má to byť po slovensky povedané iónový nápoj; a dobre že ho tak označili, lebo sám by som nikdy neprišiel na to, že to je to, čo by to malo byť. Aj keď od vody sa to odlišuje nažltlou farobou.
Niekoľko desiatok metrov vidím pred sebou dvojicu švárnych dievčat. Oj, veď je to Elenka Malíková s Luckou Nicholsonovou! A okolo nich sa roja (prepytujem ako trúdi) Mike Holík (ten je trochu pred nimi) a mierne začína zaostávať Ľubo Kasa. Ľuba sme čoskoro svojim 5:10-minútovým tempom dobehli a Mika ohovorili (akože sa predvádza, atp.), no a pomaly sme Ľuba odbehli. Zabudol som povedať, že Lucka a Elenka bežia „full“ maratón, ale Ľubo a Mike polovicu. Asi na „dvanástom“ sme obe dievčatá dobehli a spolu s nimi sa stal našou korisťou aj Mike. A v tejto zostave sme to spoločne dobehli až do cieľa polmaratónu. Samozrejme, ústa (ale ani nohy) sa nám nezastavili, čo je jav bežný, ak s Mišom bežíme spolu. Je to zaujímavé, ako čas rýchlo beží, keď má človek dosť síl, a aký je dlhý kilometer v druhej polovici maratónu. Ale zatiaľ sme v tej prvej časti a na druhej strane Dunaja, pri UK. Točíme sa k cieľu polmaratónu, v diaľke vidieť časomieru. Šliapni na to, budeš to mať pod 1:50, kričím na Miška. Ten šliapne. Máme to za 1:49:47, je to pomalé, dávno som tak pomaly maratón nešiel. Pri ceste za cieľom stojí Broňo. Tak ako? „Na prd“ odvetí zdvorilo.
Nohy začínajú tvrdnúť, ale je to stále dobré. A druhé kolo: Jesenského a Karadžičova ulica. Tu sa Elenka pomaly vzdaľuje, pred UK jej vychudnutý chlapík podáva nejaký textil, ktorý si ona na seba navlieka (neskôr vysvitlo, že to bol jej vlastný muž). Ale zrýchľuje a niekoľko desiatok metrov pred nami sa pripája k nejakému mužovi. Kde je Lucka? Nevidím ju, ba ani nepočujem. Pomaly sa na Elenku doťahujeme a v ľavotočivej zákrute na Záhradnícku ju dobiehame a „odťahujeme“ od muža, s ktorým bežala. Sme asi na 24. kilometri a únava sa stupňuje, už sa toho veľa nenarozpráva. Elenka lakonicky konštatuje: „A je ticho“. A tak to, až na nevyhnutnú konverzáciu, aj zostalo až do konca maratónu. Bežcov je poriedko; väčšina zabočila do cieľa a maratónci sa roztiahli po trase. Námestie SNP „podruhé“, aj to stúpanie je namáhavejšie, ale tempo je stále asi 5 minút na kilometer, pri pošte je tabuľa s označením 25 kilometrov. Divákov neveľa, ale povzbudzujú. Tak tadeto už počas tohto maratónu nepobežím, utešujem sa, keď vybiehame (už pomalšie) Nový most. Elenka ponúka hroznový cukor; dávam si, to nemôže zaškodiť. (Čo je s Luckou, myslím si, že by bola vpredu?). Moje dve krásky sú tu; nevidím ich, ale počujem za sebou dupať Svaťu a dýchať Evičku, aj Elenka „dupe“, ale menej výrazne ako Svaťa. Tridsiatka. Posledná päťka stále v norme (25:24), zdá sa však, že Evička sa dostáva do tempa, už beží na mojej úrovni, vedľa mňa. Nepočujem Elenku. Zostala na občerstvovačke? Neobzerám sa. Dlhý, tiahly stupák na konci Petržalky, nadjazd. Dievčatá preberajú iniciatívu a dostávajú sa predo mňa, zatiaľ bežím s nimi, ale mám zlé tušenie, že toto tempo je nad moje sily. Ak nepoľavia, neudržím to. A tak sa aj stalo, asi na 34. kilometri vravím: choďte, na mňa je to prirýchle. Evička ma volá, ale ja musím ísť „svoje.“ Jasné, choďte. Tesne pred hrádzou je občestvovačka obsadená priteľmi: sú tu Krčmárovci, povzbudzujú. Dobre to padne. Moje dve dievky sa pomaly vzďalujú, už sú asi 15 metrov vpredu, kým dobehnem na 35. kilometer (posledných „päť“ je horších 26:45), sú už asi 50 metrov vpredu.
Začína to byť fakt tvrdé. Aby som nemyslel na bolesť, pozerám sa na asfalt a snažím sa na nič nemyslieť, je to zvláštne, ale keď som unavený, dá sa to. Zvlášť na hrádzi. Ľudia nikde, nemusím sa tváriť hrdinsky, dievčatá stále vidím pred sebou, Evičku ako tmavú a Svaťu ako bielu postavu. Pod Prístavným mostom, kde občerstvuje Anka Voleková a spol., sú už stovky metrov vpredu a minimálne udržujú pôvodné tempo. Prečo som tak vykapal? Na hrádzi pred Starým mostom svieti tabuľa so 40. kilometrom (posledných päť za biednych 29:16). Dokonca som si pár desiatok metrov pochodil, čo som už dávno neurobil. Ale – je to fakt divné – viacerí sú na tom horšie ako ja, pretože ich predbieham, aj na moste. Od Prístavného mosta pozorujem pred sebou šedivého chlapa v žltých trenírkach a bielom tričku, ako statočne strieda beh s rýchlou chôdzou. Aj keď viac-menej nezávodím, zmobilizujem sa, veď čo ak je to súper z mojej kategórie? O umiestnenie mi nejde, na to človek nemyslí, ale akosi podvedome sa začne viac snažiť.
Neskôr som zistil, že onen borec bol Miro Lasota z Poľska (3:46), ročník 1953, a zošedivel zrejme v šťastnom manželstve. Zbiehajúc z mosta, z „Umelky“ na mňa pokrikuje húf kamarátov s pivom v ruke, ktorí majú svoju „polku“ za sebou. To pivo im fakt závidím. Nie je to ani kilometer do cieľa, ale až za odbočkou na Mostovú natiahnem krok, najmä keď ma povzbudzuje „Áčka“, ktorá stojí pri Redute.
Tak, a mám to za sebou. Čas na moje pomery nie zlý – 3:44:02, len to trápenie na konci by nemuselo byť. Za portálom stojí Mike aj Svaťa; čosi mi vravia, ale mne je náhle nejako blbo, nechce sa mi ani komunikovať. Je mi jasné – to chce pivo. Kde je pivo? Tam v rohu, orientuje ma Broňo (ktorý nie je nadšený svojim výkonom v polmaratóne – 1:28). Po dvoch malých pivách som v poriadku.
Šaňo Simon (3:40:30 ) premenil svoj prvý bratislavský štart na víťazstvo v kategórii M60, (a to deň predtým bežal maratón v Žiline!), ja som bol prekvapujúco pre mňa druhý. Celkovo nás dobehlo 168 maratóncov a 19 maratóncov rodu ženského, ja som bol medzi mužmi 101. Ceny nám vraj pošlú poštou. Tak sme sa sami ocenili cestou na stanicu aspoň dvomi dobrými pivami – Bernard. No zdá sa, že konečne je v Bratislave slušný (aj keď prvoaprílový) maratón. Nie že by nebolo čo zlepšovať, ale hrubých chýb nebolo, trať je dobrá (aj keď nie je ľahká) a je na čom stavať.
Viliam Novák, Bratislava, 2.4.2007. |
Ako sme dopadli? Evička ako vždy výborne, tesne nad 3:38 (zvíťazila vo svojej kategórii). Svaťa bola tesne za ňou (medzi dámami štvrtá)! Aj Lucka a Elenka to dotiahli pod štyri hodiny (3:54 a 3:58), ale s časmi iste spokojné neboli. 