|
|
|
Zľava:
Vilo Novák, Svaťa Cintulová, ???, Evka Seidlová Bratislavský mestský maratón Tlačím sa v hustnúcom dave nervóznych bežcov pred vstupom do priestoru štartu 2. ročníka bratislavského Tatra banka City Maratónu. Už viac sa asi naše napäté nervy vybičovať nedajú. Dnes sa má čas merať poloautomaticky, no nik z môjho stiesneného okolia netuší, čo sa pod týmto záhadným názvom skrýva. Klasické čipy na topánku prípadne na členok sme neobdržali. Moderátor opakovane bráni prepuknutiu mierne sa šíriacej paniky ohlasovaním odloženia času štartu, pokiaľ všetci pretekári nebudú zaregistrovaný. Do desiatej hodiny zostáva len necelá minúta. Konečne som i ja na rade. Dievčina ma chytí za plece, zapíše si do hárku perom moje štartovacie číslo, vychýli mi hruď do strany k druhému „poloautomatickému“ meračovi vykonávajúcemu rovnaký úkon, to zrejme pre to, aby sa zamedzilo chybe. A som v koridore. Zúfalo prečesávam pohľadom hlúčik vo vnútri postávajúcich bežcov. Vyzerám Evku Seidlovú, môjho dnešného vodiča v maratóne. Jej strojové maratónske tempo cca 5,10 - 5,20 min/km od štartu až po cieľ je medzi zainteresovanými bežcami legendárne známe. Lepšiu voľbu na vodiča som mať ani nemohla. Len Evka je takej drobnej krehkej postavy, že medzi tými ozrutnými svalnatými mužskými ju ťažko hľadať. Ako ihlu v kope sena. Ešte šťastie, že sa Evka premáva v dave a zdraví známych. Vďaka tomu sa mi podarí zachytiť jej dievčenskú siluetu. Okamžite som pri nej, sledujem však i priestor za chrbtom okolo zúženého vchodu, kde sa v dave pozabudol Vilko Novák. Zrejme tam zase opaľuje nejaké mladé baby. Bol by to priam hriech tlačiť sa vedľa švárnej devy a nenaviazať s ňou spoločenskú konverzáciu.
Na 1. TBC sa Evka, Svaťa, Lucia, Vilo a Mišo stretli už pred štartom. Konečne sa zjaví jeho mužná nechlpatá hruď ala ženatý vrabec v obľúbenom modrom pretekárskom tričku a chudulinké nôžky, zrejme v nových bežeckých šortkách. Tento model som na ňom ešte nevidela. Mávam na neho div mi ruka neodpadne. Jeho prvá starosť je úplne klasická, chýbajú mu do háremu krásky Elen Malíková a Lucia Nicholsonová, ktoré tiež mali bežať s nami. Tie som však nevidela. Budem mu musieť na začiatok stačiť ja a Evka. Štartovací výstrel zaznie vzduchom. Všetka pozornosť sa sústredí smerom k nafukovacej bráne pred nami. Stláčam si stopky, ale bežať vpred sa nedá a ani kráčať. Stojíme teda hodnú chvíľu meravo na mieste a až potom sa dostávame pomalým krokom dopredu. Kto by to povedal, že budem štartovať s časovým oneskorením 31 sekúnd, keď je tu len niečo málo nad 200 maratóncov a približne rovnaký počet polmaratóncov. Prizerajúci sa ľudia povzbudzujú a nebyť Evky a Vilka tak neudržím na uzde svoje pojašené endorfíny a vystrelím vpred v zdrvujúcom tempe. Odbočujeme na nábrežie. Cesta je dostatočne široká a pomerne voľná. Tí rýchli sú už dávno v nedohľadne a ostatní bežia skôr osamotene ako v skupinách. Evka určuje tempo našej úderníckej jednotke. Vilko, rovnako ako ja, krotí nepokojné nohy v behu a kompenzuje to intenzívnejším rečnením. Keď poobdivuje a vtipne skomentuje naše zadnice, zameria svoju pozornosť na objekty ženského rodu v okolí a keď predbehneme i tieto nepočetné zástupkyne nežného pohlavia, rozreční sa zasa o inom. A to mu nemusí ani sekundovať „Mike“ Michal Holík. Som však rada takémuto živému komentovaniu, cesta rýchlo ubieha a nie je nuda.
Na konci Karadžičovej ulici odbočujeme vľavo, späť do centra. Stromy a nižšie činžovné domy popri ceste vrhajú blahodárny tieň. Je síce prvý apríl, ale slniečko riadne pripeká. Hádam je i 20 C, fúka však svižnejší vietor. Zatiaľ ochladzuje, no svojou silou zvestuje blížiaci sa boj s jeho protismerným prúdom. Evku povzbudzujú prizerajúci sa diváci. Je to známa osôbka. Za každým sa otočí, zisťujúc jeho totožnosť, aby mu mohla menovite poďakovať. Vie, čo sa patrí. Pri Tescu na Kamennom námestí na prechode postávajú ďalší či už dobrovoľní alebo podujatím zdržaní chodci. Tlieskajú a snažia sa vytvoriť príjemnú atmosféru. Pravda, burácanie davu ako v Košiciach pri MMM to vonkoncom nie je, ale chvála im, že sa aspoň takto snažia podporiť bežcov. Lepšie, ako by ticho neprívetivo "zírali" na tých bláznov v trenkách, čo im blokujú cestu. Sme nasmerovaní doprava k starej budove Hlavnej pošty. Pred ňou si hovie tiahly asfaltový kopec. Nespočetne krát som tadiaľto šla, ale ani raz som ho nepostrehla. Dnes ho budem 2 x vybiehať. Neodvážim si už takto skoro pomyslieť, aké útrapy spôsobí unaveným nohám v druhom kole. Natiahnuté farebné pásky vymedzujúce priestor pre bežcov nás vedú popod Michalskú bránu do historického centra, dláždeného hrboľatými kockami. Nie veľmi s nadšením vítaná masáž pre naše šľachy a členky. Evka si neodpustí poznámku o podobnosti s maratónom vo Florencii v Taliansku. Aj tam ich zrejme hnali cez podobné nerovnosti terénu. I pražský PIM je svetoznámi obdobným dlaždicovým krosom. Našťastie pri mestskej knižnici sa povrch trate upravuje na hladký a pre beh vhodnejší. Pribiehame opäť na Hviezdoslavove námestie, kde nás čaká prvá občerstvovačka. Tento rok si na nej dali organizátori veru riadne záležať. Presne podľa avizovanej schémy prilepenej na nástenke pri registrácii v Primaciálnom paláci, najskôr stolček s vlastným občerstvením, potom iontom, minerálkou, čajom, vodou, jedlo nakoniec. Všetko viditeľne označené papierovým nápisom a avizované i hlasným zvolávaním obsluhy. Poháre v dostatočnom počte a plné ponúkanej tekutiny. Brigádnici nápoje podávajú ako sa patrí a vonkoncom nezavadzajú. Obrovské zlepšenie oproti minulému roku. Niet čo vytknúť.
Výbeh na Nový most je ďalším kopcom na trase. Za ním pokračujeme dvojprúdovou cestou do Petržalky. Medzi zvodidlami sa horizontálne vlní a rovnako kmitá i rozpálený vzduch tesne nad asfaltom. Tieň nikde a ani tak skoro nebude. Len vietor v protismere čoraz naliehavejšie ohlasuje svoju prítomnosť. Miestami zaduje v udivujúcej sile. Petržalka býva málokedy bez vetera. Boj s touto prírodnou silou a nepriateľom bežcov nás čaká i na hrádzi až do mesta po 20-ty km. Slušná štreka. V druhom kole to bude ešte zábavnejšie a vysilujúcejšie. Pred rokom sa bežalo cez „Pétržku“ opačným smerom. Vietor vial do chrbta. Nepamätám si, že by mi spôsobil nejaké útrapy ani pri behu na Devín a späť. Tam ma viac potýrala pravá maratónska kríza spôsobená nedostatočným počtom nabehaných kilometrov. Asfaltka je nudná. Jej okolie je monotónne lemované betónovým sídliskom. Občasným spestrením je iba oranžovým sprejom nastriekaná značka odbehnutého kilometra. Ubiehajú ani po masle. Vilko naďalej švitorí. Nebyť jeho, otupený mozog mi nahlodá apatia. Míňame hranaté kocky "obchoďákov" Carrfure a Tesco. V týchto miestach vraj obyčajne postávajú predajné slečny. Dnes by asi veľa neutŕžili, nuž ich nevidno. Je otázne, či by povzbudzovali ako mažoretky alebo roztlieskavačky. Hádam sa o rok prídu pozrieť.
Niekde pred 12. km v dave bežcov ešte v hodnej diaľke pred nami zaregistrujem Mika Holíka s Luciou a Elen. Tuším si nás s Vilkom spravodlivo rozdelili: on dve, Michal ďalšie dve. Veľmi pomaly sa k nim približujeme. Zámerne sa nezrýchľuje, času a kilometrov na ich dobehnutie máme habadej. Tempo stále určuje Evka, i keď Vilka trošku svrbia päty. Kamaráti vpredu na trati vedia poriadne podvedome popohnať. Pokiaľ k nim však dobehneme, Lucia a Elen trochu zaostanú za Mikom. Zrejme udáva prirýchle tempo, veď beží na rozdiel od nás len polovicu. Dievky sa poslušne začlenia do našej skupinky. Trochu majú obavu, či neprepálili začiatok, Vilko ich upokojuje. Bez väčšieho úsilia onedlho dobiehame i samotného Mikeho. A sme kompletná zostava. Naši dvaja mužský cupitajú pred nami bok po boku tvoriac hradbu a ochranu pred dotieravým a síly uberajúcim protivetrom. Náruživo sa predháňajú, kto povie za minútu viac slov, trefnejší komentár na ženy a iné podnety. V duchu ľutujem, že s nami polmaratónci bežia prvé a nie druhé kolo. Takéto oživenie by som ako soľ potrebovala práve na tých zlomových kilometroch od 30 vyššie. Stavanejšiu postavu Michala, poskytujúcu dostatočné závetrie, na rozdiel od šťúpleho Vilka, budem postrádať. Trasa vedie stále rovno. Žeby nás hnali až do Rusoviec, jednej zo vzdialených štyroch zadunajských mestských častí Bratislavy? Nekonečná diaľnica! Na horizonte pred nami sa črtá ďalšie tiahle prevýšenie terénu – skvostný cestný most. Udiví i Evku, ktorá si neodpustí poznámku, že košický maratón je ohľadom minimalizovania prevýšenia k bežcom ústretovejší.
Kocky
sú hodené, poradie tiež. Prví zostanú prví. Je ich tam pomerne menej a nie sú tak zradné a časté. Odmenou na vrchole je výhľad na farebného hadíka tvoreného z pretekárov pred nami odbočujúceho z dvojprúdovej cesty do poľa smerom k hrádzi. Mení sa i povrch trate. Asfaltka je nahradená časom a nepriazňou počasia ošľahanými betónovými hrboľatými panelmi. Naša skupinka dobieha sporo odetú mladú atraktívnu devu vystavujúcu svoje ženské vnady na obdiv v športovej podprsenke a obtiahnutých krátkych šortkách. Ihneď sa stáva objektom Vilkovho záujmu. Keď sa priblížime tesne k nej, tak aby zreteľne počula, začne rozvíjať dostatočne hlasno teóriu o tom, že takto sporo odeté ženy by nemali organizátori púšťať na trať, lebo ho rozptyľujú a bránia mu podať adekvátny športový výkon. Pokúša sa naviazať spoločenskú bežeckú konverzáciu, ale dostáva nehorázne košom. Je mlčky, ba priam až urazene slečnou ignorovaný. Dáma zrejme nie je naladená na podobné žartíky. Nechávame ju, nech sa durdí osamote. Namyslené herečky do grupy neberieme. Cupitáme si svojím tempom ďalej. Míňame oplotenú mestskú čističku odpadových vôd. Napodiv to tu odpudivo nezapácha, akoby sa dalo očakávať od objektu tohto druhu. Stáčame sa späť smerom do mesta po hladkej asfaltovej hrádzi špeciálne upravenej pre korčuliarov a cyklistov. Tu už pofukuje slabší vietor. Dobiehame ďalšie devy, zrejme z polmaratónu, alebo firemného behu. Vilko si napravuje svoje renomé šarmantného gavaliera. Komentuje spolu s Mikom nohavice, čo majú dievčatá oblečené a neopomenú ani zadnú oku lahodiacu výplň tohto odevu. Tento krát však žienky reagujú milým úsmevom.
Obiehame dostihovú dráhu a v pozadí sa črtá mesto. Krátky tieň a schladenie poskytuje Prístavný most i most Appolo.
Prebiehame parkoviskom a točivý výbeh nás vedie na most, kde zdolávame značku 20. km v čase 1:44 hod., päťka za 25:51. Odbočujeme doľava na Vajanského nábrežie a smerujeme do Starého mesta. Vilko popoháňa Mikeho, aby započal stupňovať tempo do cieľa polmaratónu. Mikemu sa však nechce. Cupitá si vedno s nami cez celú Mostovú ulicu až pokým nie sme my, maratónci, vychýlení tesne pred Hviezdoslavovým námestím na Jesenského ulicu. Vilko stihol prekontrolovať čas Broňa Nováka na polmaratóne a v oklieštenej zostave vyrážame do druhého kola. Pred Základnou školou na Jesenského ul., slúžiacou i tento rok ako šatňa pre bežcov sa trúsia a ponevierajú s bielymi igelitkami v ruke zničení i vyčerpaní, ale šťastní a prevažne vysmiati polmaratónci. Niektorí dokonca napriek únave povzbudzujú. Cesta výrazne osirela. Sem tam sa ojedinelo tmolia po trase osamelé postavičky bežcov. Davy a húfy zo štartu sú dávnou minulosťou. Početnejšiu skupinku tvoríme len my: Evka, Vilko, ja, Elen a Lucia. Ružinov je tichý a pustý. Je čas nedeľného obeda. Chodci na ulici sa objavia až pri Tescu na Kamennom námestí.
Výbeh na Nový most je poznateľné namáhavejší ako v prvom kole. Únava sa kumuluje do nôh. Elen prezlečená do dvoch suchých tričiek obdržaných od manžela v centre, čo je trochu prihrubá vrstva odevov na teplo, ako panuje dnes, ponúka hroznový cukor. S poďakovaním odmietam. Mňa na 30. km čaká vlastné občerstvenie vo forme energetického gélu a hlavne po prečítaní si informácii o fyziológii človeka pri športovej záťaži na stránkach MUDr. Ondreja Vojtechovského viem, že prísun rýchlych cukrov v priebehu záťaže zdvihne prudko hladinu cukru v krvi, nastane glykémia. Rýchly nadbytok cukru vyvolá zvýšenú produkciu inzulínu, ktorý naruší už naštartované spaľovanie tukov. Telo prejde na kyslík nenáročnejšiu spotrebu nadbytočne dodaných jednoduchých cukrov. Glukóza sa však rýchlo míňa a nastáva hypoglykémia. Telo má určitú zotrvačnosť a spätná väzba je oneskorená. Mozog, ako výlučný a uprednostňovaný spotrebiteľ cukru, v panike, že zostane úplne bez glukózy, spomalí prácu svalov, aby sa cukor ušiel práve jemu. Keďže metabolizmus tukov sa bez sacharidov neuvážene minutých v dobe ich dočasného nadbytku, opäť nerozbehne, došlo „palivo“. Glukagon sa snaží vzniknutý malér napraviť, ale jeho efekt je niekoľkonásobne nižší ako efekt inzulínu a náprava môže trvať i desiatky minút. Po glykemickej hojdačke na cca 27. km maratónu veru netúžim. Galantný Vilko hroznovým cukrom nepohrdne. Ak sa mi zdala trasa po Petržalskej dvojprúdovej ceste v prvom kole nudná a ubíjajúca, tak teraz to platí stonásobne. Svoju úlohu tu zohráva i vzrastajúca únava a vyššia teplota asfaltu i okolia oproti dopoludniu. Vietor fúka rovnakou intenzitou v protismere, ale jeho negatívny účinok na ukonané telo je silnejší. Čo by som len za to dala, keby sa tu opäť zjavil Mike a s Vilkom sa rozrečnili ako na 12. km!!! Vilko však zanovito mlčí. Žeby si súkromnícky užíval húpania na glykemickej vlne? Hučiace a smradiace autá v protismere narúšajú moju snahu prepnúť mozog do meditačného módu, tak typického pre uvoľnené výbehy lesom, keď si človek len tak ľahko cupitá prírodou...
Brigádnik už z diaľky registruje moje štartovacie číslo pripnuté na hrudi a energetický gél mi priamo podáva do ruky. Gél je potrebné riadne zapiť vodou. Nalievam sa ako žaba pollitrovou minerálkou. Keď mi tekutina žblnká v brušku, nedopitú minerálku odhadzujem do trávy na krajnici neďaleko znudeného policajta. Tento rok sa mi zdá, že je tých strážcov poriadku pozdĺž trate pomenej. Možno ani počtom neprečíslujú ojedinelo, s veľkými rozstupmi sa ponevierajúcich bežcov. Ani som presne nezaregistrovala, kedy z našej údernej jednotky pod taktovkou Evkinho strojového maratónskeho tempa, odpadli či zaostali Elen a Lucia. Počas behu už viac krát vytvorili takú vlastnú družnú podskupinu, nuž sa nad ich náhlou absenciou ani veľmi nepozastavujem. Odhadujem ich polohu niekde kúsok za nami. My ostatní dobiehame a predbiehame unavených bežcov, od veteránov po mladých junákov. Občas sa niektorý pokúsi zachytiť do nášho roja, ale poväčšine sú neúspešní. Ono z chôdze či pomalého behu sa po 30. km ťažko zrýchľuje. Po odbočke z diaľnice na "betónku" v poli, vedúcou na bratislavskú hrádzu, niekde za osviežovanou stanicou Vilko oznamuje, že mu akosi dochádzajú sily a nevládze vedno s nami bežať. Evka ospravedlňuje svoje rovnomerné tempo, spomaliť však nemôže, to by sa dostala z rytmu. Zanechávame Vilka osamote svojmu osudu. Evka ma nabáda, aby som po výbehu na hrádzu zrýchlila, ale ja tuším, že na to nemám. Budem rada, ak do cieľa došmatlem vedľa nej. Nie som na tom až tak dobre, aby som mohla pridať. Míňame výstražnú tabuľu s časovým limitom 4 hod na 34,4. km. Organizátori si na kontrolnej stanici pred čističkou zapisujú naše štartovacie čísla do hárku. Po hrádzi sa v protismere premávajú chodci, dôchodcovia a rodinky na nedeľnej prechádzke. Už nemajú vstup zakázaný. Neprekážajú ako v prvom kole, veď bežcov je zanedbateľné množstvo a majú veľké rozstupy medzi sebou. Šmatlem a náležito dupám vedľa Evky, ako také malé slonie mláďa pri elegantnej gazele. Únava zviera moje nohy a okrem ťažkopádneho kroku občas zabudnem špičku dostatočne zdvihnúť nad zem a niekoľkokrát sa potknem. Bežecký štýl Evky zostáva na rozdiel od môjho nezmenený – svieži. Sťažka dychčím. Dolieha na mňa pravá nefalšovaná maratónska kríza. V duchu sa modlím, aby sme čím skôr boli pri ceduli 40. km. Tuším, že úbytok síl teraz bude priam exponenciálny. Držať s Evkou krok si vyžaduje čoraz väčšiu vynakladanú námahu. Mám obavy, či vedľa nej dobojujem až do cieľa. Celá myseľ sa mi sústreďuje na motivovanie samej seba, aby som za Evkou nezaostávala. Musím vydržať. Musím!!!
I cez vidinu blížiaceho sa mesta, začínam pociťovať krízu ako vyšitú. Moria ma problémy samej so sebou, s vlastným ja, s ťažkými unavenými neposlušnými nohami ani z olova, plytkým povrchným dýchaním. Ani nemusím nahlas hovoriť, ako to so mnou naozaj je. Evka vie koľká bije. Snaží sa mi pomôcť slovným povzbudením o tom, že teraz je to len a len o vôli. No veď práve! Tá mi veľmi chýba. Nie som morálne dostatočne odolná. Práve tu sa skrýva moja maratónska Achillova päta. Pravda pravdúca, maratón sa beží hlavou a ja mam momentálne na krku skôr zavesenú nejakú dutú tekvicu, ktorá mi omieľa ani pokazený gramofón:“ Skonči to trápenie. Je ti to treba? Čo máš z toho, takto sa týrať? Vykašli sa konečne na to!!!“.
Evka ma temer s materskou starostlivosťou a obavou upozorňuje, aby som už nič nepila. Ja pri maratóne chľastám vodu ako dúha, či už je to občerstvovačka alebo osviežovacia stanica, neopomeniem do seba hodiť pohár s vodou. Poslúchnem ju, nemá mi prečo zle radiť a na rozdiel odo mňa má podstatne viac skúsenosti. Vzala si len hubku a schladila sa. „A navlhči sa i za ušami a predlaktia“, dodáva Evka. Pomôže to, avšak len telu, bojovému duchu pramálo. Vôľa na prekonávanie sa je ta - tam, nuž pri skúške morálnej odolnosti – výbehu na Starý most – zaostávam. Poslúchla som toho záškodníckeho červíka v mojej hlave a „uľavujem“ si spomaleným. Zaostávam a Evka beží ďalej svoje. Správne. Tak to má byť. Veľmi mi pomohla a teraz je to už len na mne. Prebojovať sa do cieľa už musím sama. Snažím sa aspoň veľmi nezväčšovať vzniknutú medzeru medzi nami. Akonáhle sa Evka dostane na úroveň krčmy Umelka, tesne za mostom, z jej terasy sa ozve burácajúci hluk a nadšené zvolania. Zrazu sa jeden divák rozbehne smerom k nej. Ale veď to je Mike Holík!!! A tí v krčme musia byť ostatní kamaráti z oddielu Železná Studienka, bežiaci dnes polmaratón. Ako šibnutím čarovného prútika ožijem. Prestávam myslieť na utrápené boľavé nohy a klesajúcu pretekársku morálku. Akonáhle zbadajú i mňa, častujú ma rovnako povzbudivými milými slovami. Michal ostáva stáť pri ceste a volá: „ Už je to len 700 metrov!!!“ Pôsobí to ani čerstvá osviežujúca sprcha. Vzchopím sa. Cupitám v ústrety blížiacemu sa cieľu. Evku síce už nedobehnem, ani nechcem. Teší ma, že je predo mnou. Postupne jedna i druhá predbiehame na Vajanského nábreží jedného utrápeného človiečika a už len Mostová ulica nám bráni od zdolania 42,195 metrov. Červeno – biele pásky vymedzujú koridor pre dobiehajúcich bežcov. Smerujú k modrej nafukovacej cieľovej bráne. V okolí sú zhromaždení diváci. Tlieskajú. Skandujú. Moderátor oznamuje, kto dobieha. Nevnímam, čo hlási. Fixujem svoju pozornosť len na priestor cieľa. Jediné po čom túžim, je byť za ním. Ukončiť svoje maratónské „trápenie“. Žlté číslice na elektronickej časomiere nad mojou hlavou ukazujú 3:38:32. Evke o 10 sekúnd menej. A je to za mnou. Namáhanie sa skončilo. Zaplavuje ma šťastná vlna vyplavených endorfínov a hrdosť z môjho výkonu. Dosiahla som osobák. Parádny maratón!
Tento rok sa organizátorom musím poďakovať sa skvelý bežecký zážitok. Občerstvovačky boli dobre zásobené. Vodu som dostala bez problémov na každej z nich. Trasa bola vyznačená. Organizátori gestikuláciou i slovnými pokynmi usmerňovali kadiaľ bežať. Nik nemal dôvod blúdiť. Kilometre boli prehľadne označené, v prvom kole každý km farbou a číslom na asfalte. V oboch kolách pätky veľkou viditeľnou tabuľou. V cieli bol dostatok vody a iného občerstvenia, či už v igelitke, ktorú každý dostal spolu s medailou, alebo v stánkoch. Na všetky odosielané emaily pred samotným maratónom, od kontroly registrácie a zaplatenia poplatku, zverejnenia priebežného počtu prihlásených pretekárov, inštalovaní prenosných záchodov na štart i pozdĺž trate, akceptovanie výhrad ohľadom minuloročného občerstvenia, a pod, mi organizátor odpísal. Reagoval kladne a ústretovo. Po minuloročnej arogancii ani stopy. Bolo zreteľné cítiť, že tento rok sa organizovania maratónu ujali skúsení ľudia, ktorí vedia, čo majú robiť, aby podujatie bolo pre bežcov a aby hlavne oni boli spokojní.
Úplne sa vytratil minuloročný chaos a panika. Dokonca v šatni, keď som si unavená v telocvični ľahla na žinenku, mi pán vydávajúci vrecia s oblečením, priniesol to moje až ku mne. Na záver mám len jednu malinkú výhradu voči opäť iba jednému jedinému funkčnému záchodu v šatni. Ak chceme, aby Bratislavský maratón behalo čoraz viac ľudí, jeden otvorený záchod v ZŠ Jesenského pred štartom, je pre 1 000 pretekárov od inlinistov, polmaratoncov a maratóncov žalostne málo. Tvoria sa pri ňom neúmerné rady. Bežcov to zbytočne znervózňuje. Mohli by do budúcnosti doriešiť i tento problém napr. sprístupnením záchodov na poschodí. Svatoslava Cintulová, 4. apríl 2007 |
Hlúčikom netrpezlivých pretekárov sa šíria vlny dotazov ohľadom toho, prečo sa rad nehýbe a čo stvárajú organizátori s tými vpredu. Vraj im nalepujú akési značky. 
Pod Novým mostom,
niekedy nazývaným i most SNP, stojí ceduľa s označením 5. km. Sme tu za 26:07. Presne podľa plánu. Maratón treba začať s rozvahou a rozumom. Radšej o minutú pomalšie ako prirýchlo.
Úroky z ušetreného času sa nevyplácajú, iba v závere krutá daň z prepáleného začiatku. 
Blížiacu sa občerstvovaciu stanicu na 10. km zvestuje tabuľa. Na prvej som okoštovala čaj. Bol horúci, temer som si obarila pery. Tu si dávam obyčajnú vodu. Nepohrdnem ani namočenou špongiou. Je pomerne teplo. Ďalšia päťka za
25:46, 10 km za 51:54.
Na 15. km sme za 1:18 hod,
päťka za 26:25 min. Hrádza sa približuje k dvojprúdovej ceste. Pri bufete posedávajú sklamaní rekreační inlinisti a cyklisti. Dnes im nedeľnú vychádzku zahatil bratislavský maratón a neoblomní organizátori, ktorí im nedovolia vstup na hrádzu. 
Za lodenicou pod Starým mostom
pribiehame k ďalšej občerstvovacej stanici. 
Polku teda máme za 1:49:48. Mike sa vzdialil. Nadšene dobieha do cieľa. Zámerne nespurtuje. 
Na
úpätí kopca pred Hlavnou poštou tróni tabuľka s označením 25. km. Čas päťky 25:18,
od štartu 2:09. Šinieme si to historickým Starým mestom popred kaviarenské letné terasy a posedávajúcich turistov. I oni vedia, čo sa patrí, čo je ich úlohou, i keď len ako prevažne náhodných divákov maratónu – povzbudzujú. 
Občerstvovačka na 30. km (päťka 25:24, medzičas 2:34) je vítanou zmenou. 
Pri dostihovej dráhe dobiehame prezidenta
Slovenský zbieračov maratónov, Šaňa Simona. Včera bežal maratón na Žilinskom Hamburgu a dnes opäť podáva heroický výkon. Evka s ním prehodí vetu v maďarčine a pokračujeme ďalej. 
Blížime sa k občerstvovačke pred Starým mostom. 40 km v čase 3:27 hod, posledná päťka za
25:59.
