|
|
|
13. PIM –
krátke poznámky bežal
a napísal: Ľubo
Okruhlica Bol to pre mňa opäť krásny a nie len bežecký zážitok. Pri rôznych iných povinnostiach som trocha váhal, ale vedel som, že pôjdem. Napriek môjmu najslabšiemu tohtoročnému času som bol napokon nad očakávanie spokojný. Jednak jarná Praha bola kúzelná, ako vždy. Bol som pozrieť večer na Strahove vo hvezdárni Venušu a to som nemal v pláne. Aj bývanie na Strahove v hosteli bolo perfekt. Počasie na druhý deň pre mňa príliš teplé, to súhlasím plne s Miškom Holíkom. Ale to bolo tiež fajn, bola väčšia drina a o to lepší pocit v cieli.
Stretol som na štarte milých ľudí, čo už Vilo popísal a potom sme vyštartovali. Len v krátkosti. Ten múr na „oddrénovanie“ som mal už v pláne behu. Ja to volám tiež zastávka pre „premotivovaných“ bežcov. Všetko šlo fajn, len mi asi na 30 km ušiel „biely balón“ ( 3:45 ), za ktorým som voľne pobehoval. Ušiel aj so Svatkou Cintulovou a ďalším chumáčom bežcov. Fakt je, že som naň do cieľa nemal. Ale mi to ani veľmi nevadilo. Nemal som žiadny fixný časový plán. Zarazilo ma, keď ma dobehol aj ďalší balón na čas 4 hodiny a začal som ho postupne strácať z dohľadu. Aj som ho stratil a už som čakal, že výsledný čas bude niekde medzi 4:15 - 4:30. Milo ma však v cieľovej rovinke prekvapilo, keď som na tabuli mal pred sebou čas 04:00:50. Keby som to bol vedel, že nebežím až tak pomaly, bol by som troška pridal, aby ja hrubý čas bol aspoň pod 4 hodiny.
Ale nevadí. Veď som bežal len tak tréningovo. Ono sa mi totiž ten balón na 4h stratil už dávnejšie pred cieľom, takže som taký čas nečakal. Rozhodne, ako vždy mi pomohla šťastná náhoda - externá motivácia. Okrem našich milých známych, za ktorými som zaostal, alebo ich nechal za seboul, sa okolo 30 km predo mnou objavila pekná, tmavovlasá bežkyňa. To je tá externá motivácia, ktorá dokáže unaveného Slováka potiahnuť. V cieli som sa dozvedel, že to bola americká Arménka, ktorá sa zastavila v Prahe na maratóne pri ceste na svadbu príbuzných do tureckej Ankary. Bola milá a v kríze pomohla. Iné a iným spôsobom zaujímavé stretnutie som zažil na pasta party v sobotu večer. Keď tam práve špidlal eurokomisár Špidla, ako je šport dôležitý a zdravý a potom dával autogramy, sedeli sme pri paste a pivku s jedným starším 58-ročným pánom.
Myslím, že ju väčšina z nás prečítala. ( eN nie a nie je si istý, či Karno je Karnazes. Ak nie, tak sory. ) Vysvitlo, že ho pozná a má trocha odlišný názor na jeho výkony. Ale to je ale o inom. On tú knihu nikdy nečítal, ale bežali spolu aj prvý polárny maratón na Južný pól. V jednej kapitole svojej knihy ho Karno zoširoka popísal ako výkon na hranici ľudských možností. Do cieľa vtedy iba traja. A tento pán, s ktorým som sa rozprával bol Brent Weigner z Wyomingu, dobehol iba minútu za Karnom. Vyhral Ír ale o tom v knihe Karno nepísal. Keďže som mal knižku so sebou na ubytovni, tak som si to v sobotu večer pred maratónom v nej našiel. Brent na druhý deň časť maratónu bežal neďaleko mňa a z publika sa dvakrát ozvalo americké povzbudzovanie s jeho menom.
Takže o tom to pre mňa je. Nie len o športovom výkone, ale hlavne o atmosfére, o vzťahoch, o nových ľuďoch. Myslím si však, že keď Vám o tom píšem, je to „nosenie dreva do lesa", lebo všetci to poznáte a zažívate. S pozdravom Ľubo Okruhlica |
Keď sme sa zoznámili vysvitlo, že to
je Američan. „Robí" maratóny po celom svete. Absolvoval aj Western States ultramaraton a tak slovo dalo slovo a spýtal som sa, či nepočul o Američanovi
Karnovi, ktorý napísal autobiografiu „Ultramarathoner“. Kúpil som
si ju kedysi v Atlante. Teraz je aj v českom preklade. 
No skrátka stretal som tam samých výnimočných ľudí ako Mišo Holík, Vilo Novák,
Milan Furín a tento Brent. To nehovorím o Svatke, ktorá sa od maratónu k maratónu vzďaľuje dopredu medzi hviezdy.