|
|
|
Prague Internationale Maratón bežala
a napísala:
Svatoslava Cintulová Kráčam popri zábranách vymedzujúce jednotlivé koridory pre bežcov ďaleko dozadu k Prašnej bráne. Koridory zívajú takto zrána prázdnotou. Veď štart pražského maratónu je až o 40 minút, nuž všetci skôr obliehajú šatne, úschovňu vecí a vytvárajú priam ukážkové rady na plastové záchodíky. Len ja sa terigám po vlastných takú šialenú štreku po Celestnej ulici k miestu stretávky PIMáckych vodičov. Tiež by si mohli vybrať vhodnejšie miesto bližšie k štartu. Táto 2 km prechádza tam a späť je trest za moju nešikovnosť naučiť sa konečne určovať si tempo behu sama. Neprepaľovať začiatok, nedať sa strhnúť davom a emóciami po výstrele. Som zvedavá, kedy sa konečne vykalibruje môj vnútorný bežecký tachometer a ja budem presne tušiť, ako rýchlo bežím. Momentálne ho rušia všetky možné a nemožné, vnútorné i vonkajšie vplyvy, tak som nútená sa nechať maratónom vodiť za „ručičku“.
Minulý rok v Ostrave na maratóne to akosi pre moju nedoliečenú chorobu nevyšlo, tak je čas na nápravu. Rosťa dnes ponúka svoje vodcovské schopnosti ako „profesionál“ od organizátorov PIMu a povedie všetkých, čo sa mu zveria do rúk nôh na želaný čas 3:45. Ja mám krátko po bratislavskom maratóne, dnes podľa predpovede počasia bude panovať letná teplota 25 C, nuž bystrejšie sa mi ani bežať nežiada. Proti maratónu v úmornom teple treba zvoliť primeranú taktiku a stratégiu. Včera na pasta party som síce zvažovala, či nebežať s Vilkom Novákom, Michalom Holíkom a Milanom Furínom. Ťahá ma to k „svojim“ od Železnej Studienky. Ale Vilko rád beháva prvú polku veľmi svižne. Ja vlastním motor s pomalým rozbehom a na ktorého zahriatie sa na prevádzkovú teplotu potrebujem pozvoľný štart a podľa možnosti čo najrovnomernejšie tempo. Svoje rozhodnutie bežať s Rosťom som nezmenila ani po tom, čo som dnes ráno Vilka a Michala stretla na Mariánskom námestí pri záchodíkoch. Síce časť môjho ja pišťalo po tom stráviť v ich spoločnosti tú dlhokánsku bežeckú odyseu, ale rozum velil inak. A Michal sľúbil, že i on sa na trati k Rosťovi pridá, tak vlastne zostanem oddielu „verná“.
Konečne podchádzam pod Prašnou bránou. Akoby som vošla do iného sveta. Tu sa to ľuďmi a hlavne bežcami len hmýri. Vzrušená vrava, radostné zvolania a pozdravy známych. Na vodičoch svietia neónovo zelené vesty s číslami a v rukách držia farebné balóniky. Nedá sa ich prehliadnuť. Zvítam sa z bežeckými kamošmi, zisťujem kto všetko pôjde s Rosťom a po očku pátram, kam by som si mohla naposledy odskočiť. Nervozita a ráno vypitá voda činia svoje. Chlapi to majú v tomto smere ľahšie, jednoduchšie, ale čo my nežné dievčatá? Dostávam typ odobrať sa do blízkeho Obecného domu. Toľký luxus a komfort som veru nečakala. Najvyšší čas presunúť sa späť k štartu na Staromestské námestie. Kráčam v tesnej blízkosti Rosťa v smere, odkiaľ som pred pár minútami prišla. Vzrušenie a vzrastajúci predštartovný nepokoj mi však túto vzdialenosť oproti ránu skracuje na bagateľ. Mierime ku koridoru niekde v popredí, pretože Rosťa plánuje mať čo najmenšiu časovú stratu od výstrelu. Vodič totiž beží na oficiálny čas a rátajú sa mu i minúty nečinne strávené postavaním a poposúvaním sa k štartovacej čiare. Predierame sa teda ďalej a ďalej a popri tom zbierame pretekárov, čo hodlajú využiť Rosťové služby. Zakotvíme v koridore vymedzenom pre bežcov so štartovacím číslom hlboko pod 1 000. Neďaleko od nás sa nad hlavami bežcov vznášajú balóniky vodiča na 3 hod, čím privádzame do pomykova tých, čo pátrajú po vodičovi na 3:30. Rosťa musí opakovane, i cudzincom, vysvetľovať nepochopiteľnú drobnosť, že vodič na 3:30 je až tam ďaleko za nami na rohu akejsi vzdialenejšej budovy. Asi sme svojim „zákerným“ ťahom vyrobili menší chaos, ale účel svätí prostriedky.
A vyrážame. Presnejšie zahajujeme beh ala vyplašený zajac na poli kľučkovaním pomedzi hustý dav tiel. Mám čo robiť, aby som si kliesnila cestu vpred rovnakým tempom ako udáva Rosťa, nepredbiehala ho, ale ani nezaostávala. Pletiem sa pod nohy, občas nechtiac niekomu pristúpim pätu, miestami priamo prekážam iným v behu. Nebyť dievča, tak mi hádam i nejaký ráznejší chlap jednu tresne. Občas teda aspoň alibisticky prehodím obligátne medzinárodne „pardon, sorry.“ Už aby sme boli preč na volnejšom priestranstve. Diváci hlasno povzbudzujú. Kulisa buráca. Endorfíny a snáď i adrenalín pracuje na plné obrátky. Najradšej by som Rosťu tlačila vpred, našťastie kľučkovanie pomedzi ľudí mi odoberá časť „nadbytočnej“ energie a krotí moje poštartové vášne.
Na Karlovom moste skúšam chvíľku bežať za Rosťom, akože by mi svojim telom razil cestu. Ale tie jeho nešťastné balóniky ma udierajú po hlave, tvári. Neskutočne zavadzajú. Tadiaľto teda cesta nevedie. Pokračujem v neohrabanom obiehaní, spomaľujem, zrýchľujem, skackám na dlažbe, obrubníku chodníka dole na cestu a zasa späť. Striedavo sledujem terénne prekážky pod nohami a v akej vzdialenosti som vzhľadom na Rosťu nachádzam. Zlatá Bratislava alebo Košice. Tam po pár metroch bežci bežia po širokánskej asfaltovej ceste. Obiehanie je skoro idylka. Nie ako tu. Kaskadér úplná handra. Úzke starobylé uličky s ostro rezanými zákrutami a nepríjemná dlažba. Prizerajúcich a povzbudzujúcich divákov, či turistov veľmi nevnímam. Už aby sme boli zo Starého mesta preč. Na nábreží E. Beneše zmiznú dlažobné kocky. Naše nohy vkročia na vytúžený asfalt, len cesta sa ešte viac zúži. Jeden jazdný pruh je pre taký dav maratóncom zúfalo málo. Tlačenica pokračuje. Nik nechce bežať po betónových paneloch s električkovými koľajnicami. Neostáva mi nič iné, ako preskakovať zavadzajúce cestné červeno biele kužele vymedzujúce úzku trať. Nie je nič lepšie, ako na začiatku maratónu si dať intervalový prekážkový beh s častým striedaním spomalenia a zrýchlenia. Radšej ani nemyslím, ako mi toto strečkovanie maratón na konci zráta.
Podbiehame nadjazdy. Napodiv je trať v tejto mestskej časti Libeň obstojne zvlnená. Do nedozernej diaľavy sa vinie dlhokánsky nekonečný rad bežcov. Ako zástupy mravčekov. Všetci tiahnú vpred jedným smerom. Rôznofarebný prúd ľudí, takých i onakých. Tento rok som ale nepostrehla očividných „nebežcov“ = korpulentne obéznych jedincov v hocijakých topánkach, šortkách, tričku od Vietnamcov. Takých, na ktorých už z diaľky svieti, že ich šanca dobehnúť je mizivá. Oceňujem však ich odhodlanie to aspoň skúsiť, i keď zdravotné následky (ale i nadobudnutá psychická trauma) takého neuváženého činu môžu byť obrovské. Môj zámer stláčať si každý medzičas je zmarený už na počiatku. V tom hustom dave bežcov sa mi podarí zbadať tak každý druhý až tretí kilometrovník na necelý meter vysokej ceduli na zemi. Nevadí, mam inú zábavku ako hodinky. Kliesnenie si cesty vpred. Tempo a jednotlivé časy na km nechám na Rosťu. Prvé 3 km bežíme cca 5:30 min/km. Len občas mrknem informatívne na aktuálny tep. Pohybuje sa v okolí hodnoty 165, čo je na mňa úplná pohodička. Vybočením zo Starého mesta podstatne zredol i dav fanúšikov. Len občas sa objaví osamotený hlúčik. Rosťa, nudiaci sa pri tomto pomalom tempe, odpovedá na ich pozdravy a vyžaduje si povzbudzovanie. Keď sme bežali uličkami centra, míňala nás väčšia skupinka ľudí zrejme kráčajúcich z kostola. Mlčky zízali na bežiaci dav. Rosťa začal tlieskať a niektorým aj trklo, že by mohli i oni. Mestská časť Libeň je však pomerne pustá. Slniečko pripeká a zvestuje riadne teplo. Tieň nikde. Chlapi bežci využívajú každý kríček, stromček, trávniček na odvodnenie sa, tak namiesto divákov cestu lemujú „vymakané“ zadky. Škoda, že nemám čas náležite ich poobdivovať, vodič nečaká.
V bezprostrednom okolí vodiča 3:45 sa vytvorila početná skupinka. Už od štartu sa ho držíme cca 4 ženy: ja, kamoška Pavlína, jedna Češka vekom okolo 35 a dokonca jedna drobná cudzinka (netuším z akej krajiny) v slušivom svetlomodrom úbore. Trochu sťažka dýcha, neviem či zvolené tempo nie je na ňu rýchle. Na 5 km sme za 26:53 min. Po počiatočnom pomalinkom tempe mierne zrýchľujeme. Už by bodla i občerstvovačka. V ústach mám sucho. Dnes sa chcem riadiť radou Maťa Gutmanna a to piť síce na každej stanici, avšak iba 0,5 – 1 dcl. Nie viac, aby mi nežblnkalo v bruchu. K prvej vode sa dostávam až niekde za 6. km. Občerstvovačka je riešená priam ukážkovo. Dostatok miesta, hojne dlhých stolov a plno naliatych pohárov. Nemusím čakať, tlačiť sa. Len chňapnem po jednom poháre a pokračujem. Na konci si nechám do ruky podať mokrú špongiu. Dnes sa veru zíde. Je teplo. Kropím si bielu šiltovku, krk a otáčam sa hľadajúc Rosťu s balónikmi. Občerstvovačku som prebehla celkom svižne, tak musím spomaliť, dokým ma nedobehnú ostatní.
Niekde medzi 7-8 km sa z poza môjho chrbta ozve: „ Ale, Svaťa.“ Prudko sa otočím a kohože to nevidím. Vilko Novák!!! Veruže ma to potešilo. Je len divné, že beží sám bez Milana Furína a Michala Holíka. Vraj mu utiekli, keď si odskočil. Hádam ich dobehneme, alebo aspoň Mikeho, aby mohol svojim ukecaným jazykom popozdvihnúť náladu. Vilkovi sa naše tempo udané Rosťom vcelku pozdáva. Vraj je svižné (cca 5:14 min/km). Predstavím ich navzájom, len konverzácia medzi nimi sa akosi nerozprúdi. Nuž klábosím aspoň s Vilkom, ale len tak vlažne. Taká rapotačka ako tandem Mike – Vilko to vonkoncom nie je. Im konkurovať nemôžem. Rosťa zvestuje priblíženie sa k jeho obľúbenému „čúraciemu“ miestu. Už vopred preberal taktiku, či má od našej skupinky zrýchliť, aby mal náskok na vykonanie potreby, alebo si len odskočiť a následne nás dobehnúť.
Miestečko je vlastne okraj staveniska s vysokou trávou bez plota. Od cesty ho oddeľuje iba páska. Svižne ju podleziem a struhnem si to rovno medzi stojacich mužov. Trochu môj počin vzbudí pohoršenie. Ozývajú sa akési pobúrené či skôr pobavené hlasy. Nevadí, i ja som len človek a potreba je potreba. Som dokonca rýchlejšia ako Rosťa, tak trielim vpred za mojou skupinkou. Tep mi okamžite vyskočí na 180. Ešte že som si toho všimla a spomaľujem. Rosťa ma dobieha a už volnejším, ale predsa rýchlym tempom stíhame ostatných. Pri tom všetkom si vypočujem hlášky dokonca i v angličtine: „Aha, vodič na 3:45. A šprintuje!!“ Dobiehame svoju skupinku, Vilko Novák však už medzi nimi nie je. Asi využil situáciu a zdúchol. My naopak zvoľňujeme a ja dúfam, že tento fartlek sa mi na záver nezráta i s úrokmi. Na desiatke sme v realtime - čistom čase od prebehu štartovacej čiary za 54:14 min. Vbiehame do Tešnovského tunelu. Dole kopcom Rosťo vcelku svižne cupitá. Hore kopcom ale disciplinovane spomalí. Občas sa úplne do plánovaného tempa netrafí, predsa strojové tempo Evky Seidlovej je nenapodobiteľné. Vpred ho dokáže popohnať svižná hudba popri trati, tvoriaca maratónsku kulisu, alebo skandovanie divákov v centre. Ale v celku udáva tempo rozumne. Pohybuje sa v rozmedzí 5:00 – 5:28 min/ km. Pred otočnou v Nuslích na 17. km mám krátku možnosť zahliadnuť bežcov v protismere. Hľadám Vilka, len ho akosi nevidím. Bohvie, kde ten už je. Lepšia možnosť skontrolovať bežecké pole pred nami je za Vyšehradom na Podolí. Tam je obrátka na polmaratóne. Smerom tam sa beží po ceste a naspäť po hrádzi pri Vltave. Bežcov od seba delí len trávnatá plocha s ojedinelými stromčekmi. Černochov a čelo maratónu sa mi nepodarilo zahliadnuť ani tu, ale i tak si krátim čas sledovaním ľudí v protismere. Ani tu však Vilka nevidím. Pokúšam sa preto striehnuť, ako ďaleko je pred nami vodič číslo 2 na cieľový čas 3:45. Oni sú vždy na každý čas vodiči dvaja. Obyčaje bežia spolu, len ten „náš“ sa rozhodol pre opačnú taktiku – začiatok rýchlo a potom spomaliť, prípadne dobehnúť na čas 3:40. Je to taký samorast, nuž ho pomáham Rosťovi hľadať v dave. Má na nás slušný náskok. My sme na polke za 1:51 hod.
Rosťa si dlhú chvíľku kráti metením a zavádzaním ma, kde sú jednotlivé kilometrovníky. Má nejaké moderné, supernavygačné bežecké hodinky so zabudovaným GPS. Dvadsiatka vraj mala byt už pred 200 m. V domnení, že som ju prehliadla, stlačím len tak z nudy medzičas a hop, 20-ty km je až po 300 m. Prípadne ma presviedča, že nebežíme 23. km, ale už 24. km podľa jeho hodiniek. Posun odbehnutých km vzhľadom na skutočnosť nakoniec prisúdime nepresnosti daného merania pomocou GPS, ktoré vypadáva v tuneloch a podjazdoch a tomu, že asi režeme zákruty veľké oblúky a prebiehame do tieňa z jednej strany cesty na druhú. Ale, že by sme si skutočne nabehli 1 km navyše sa mi veriť nechce. Zrejme tento výdobytok modernej techniky lepšie funguje na otvorenom priestranstve ako púšť, more, tundra ako v mestskej zástavbe. Cestou z Podolí zbadám aspoň Michala Holíka smerujúceho k otočke. Len neskoro, tak ani neviem, či vôbec zaregistroval moje volanie. Pod Rosťovou taktovkou začíname obiehať ľudí. Len málokto presvišťí okolo nás rýchlejšie. Nebadám, že by sa niekto pridal do našej skupinky. Väčšina bežcov si tempo určuje sama. Tento rok ani nevidím bežcov v zábavných kostýmoch, ako tomu býva na iných mestských maratónoch. Len pred štartom som zočila dvojicu oblečenú ala ženích a nevesta: krátke biele šatôčky, pod nimi bežecké legíny nad kolená a kvietok na hrudi. Muž mal na sebe oblečené tričko pripomínajúce košeľu a motýlika. Než prebehneme na druhú stranu Vltavy cez Palackého most, minie nás v protismere sanitka uzavierajúca maratónsky „pochod“. Pred mostom je 25. km. Sme tu za 2:12 hod.
Obiehame „smradľavý“ pivovar na Smíchove. Receptory v nose dráždi štiplavý zápach, sprevádzajúci výrobu zlatistého moku. Ale ako väčšina ľudí tlačím sa i ja k jeho ľavému múru do blahodárneho tieňa. Trať smeruje k poslednej otočke okolo cestného kužeľa na Strakonickej ulici na 28. km. Trasa sa opäť spája a ja v protismere naposledy hľadám Vilka Nováka. Dnes som mnou hrá hru na skrývačku a pridobre sa mu darí. Ani raz som jeho šťúplu postavičku v modrom tričku nezočila. A to si teraz dávam dvakrát taký pozor ako doposiaľ. Začínam cítiť v nohách únavu. Rosťové tempo sa mi zdá podľa vlastného pocitu rýchlejšie, ale v skutočnosti bežíme rovnomerne. Trochu sa musím premôcť. Hádam túto minikrízu čoskoro prekonám. Už aby to bola otočka a my sa vracali do mesta. Pri benzínke sa moje želanie vyplní a ja dnes posledný krát obieham bieločervený kužeľ. Cestou späť pre zmenu vyzerám Michala Holíka. Podarí sa mi ho zbadať pomerne skoro, lebo prúd bežcov smerujúcich k otočke je redší. Michal sa dnes veľmi trápi. Dobre to vidno na jeho zaťatej strnulej tvári. Na maratón nastúpil s pásovým oparom a teraz bojuje sám so sebou. Je mi ho úprimne ľúto. Ja by som to dávno zabalila. Telo bojuje s chorobou a ešte ho týra takým nadmerným fyzickým zaťažením ako maratón. Ale Michal je veľký bojovník. Vraj už prednedávnom bežal PIM s boľavou nohou. Ja by som nedokázala mať takú morálku a sebakázeň. Volám na neho a on mi s bolestivým úsmevom odpovedá. Za 29. km nás to odkláňa na Hořejší nábrežie. Blížime sa k digitálnej tabuli nad cestou zvestujúcou čas a hlavne teplotu vzduchu. Ironicky natešene zvolám: „ Dnes máme krásnych 25 C“. Mládenec bežiaci popri mne sa pobavene usmeje. Skutočne je prihorúco na maratón. Zatiaľ som však nezbadala nijakých dehydrovaných ľudí prípadne bežcov blízko kolapsu z tepla. Prebiehame cez most Légii a sme spáť v centre. Bežíme po druhej strane Vltavy, až k Parížskej ulici, kde nás na jej druhom konci o 9 km neskôr čaká cieľ. Tento rok organizátori maratónu vytýčili trať tak, aby si ju nikto nevedome neúmyselne nemohol skrátiť, i napriek tomu takých fiškusov určite bude nemálo. Nepokladám za veľmi šťastné riešenie, ak sa maratón po 30. km blíži k cieľa a potom unaveného človeka pošlú bežať ešte zvyšnú nekonečnú štreku. Tak tento krát nie cez Karlov, ale Čechov most smerujeme na temer identické kolečko ako na začiatku do Libne a Karlína. Blížia sa kritické kilometre po 33. km. Tu mávajú maratónci umiestnenú povestnú stenu, do ktorej narazia, ak preženú úvod.
S blížiacim sa cieľom vzrastá počet znavených, utrmácaných, teplom zmorených a kráčajúcich bežcov. Svižne už beží málokto. Len veľmi pomalý beh, alebo chôdza. Teplo a únava činia svoje. Chodidlá dvíhajú milimeter od zeme, masírujú si nohy s kŕčmi. Naša, už oklieštená skupinka, drží Rosťom udávané tempo cca 5:15 min/km. Okolo väčšinu pretekárov sa prežerieme ani stíhačky. Málokoho z ambicióznych mladíkov poteší pohľad na obiehavšieho vodiča na čas 3:45. Zmarené nádeje na lepší čas. Zopár sa ich pokúša zachytiť do našich sieti, len prejsť z chôdze do tohto „rýchleho“ tempa chce veľa sebazaprenia. Ak sa mi na začiatku zdalo, že trať v Libni je zvlnená, tak teraz si každý kopček vychutnávam o to viac. No pravá maratónska kríza to však stále nie je. Iba také signalizovanie nôh, že už začínajú byť unavené. Zrejme na občerstvovačke na 35. km sa strácajú dve dievčatá z našej „údernej“ jednotky pod Rosťovou taktovkou. Odpadá Pavlína a hnedovlasá sympatická Češka. Drobná cudzinka napodiv s nami vydržala i skrz jej ťažkopádneho dychčania a rozhodla sa dokonca zrýchliť. Trieli teda pár stoviek metrov pred nami, zatiaľ však vo viditeľnej vzdialenosti. Rosťa jej nástup hodnotí ako priskorí. Povodne som mala i ja v pláne po 35. km zrýchliť, ak na to budem mať sily, len keď prišlo na lámanie chleba, radšej ostávam pri svojom vodičovi. Zrýchlil na tempo 5:08 min/km. Naďalej sa cítim relatívne dobre vzhľadom na odbehnutú vzdialenosť. Po prebehnutí Libeňského mosta našu cudzinku opäť dobiehame. Jej únik nemal dlhého trvania. O to väčšiu daň si asi vybral, pretože naše tempo vydrží držať len chvíľku a zaostáva.
Za osviežovacou stanicou na 37,5 km analyzujem môj aktuálny fyzický i bežecký stav a po zaostaní Rosťa, zrejme vyzerajúceho a čakajúceho pozabudnuté dievčatá, alebo pravdepodobnejšie zmenšujúceho časový náskok, ktorý nadobudol na oficiálny výsledný čas, pokúšam sa o zahájenie rýchlejšieho finišu. Tým správnym počiatočným impulzom k tomuto činu je dobehnutie jedného cca 40 ročného drobného bežca, ktorý nečakane v tom poli pomaly bežiacich trpiacich ľudí vcelku svižne cupitá. Nie priveľmi rýchlo, len o trochu bystrejšie ako môj doterajší vodič. Nuž sa držím tesne za jeho pätami a len sledujem hodinky, za koľko dáme najbližší kilák. 38. km za 5:10 min. Trochu mám obavy, či tempo nie je prirýchle, ale zatiaľ nadmerne nedychčím a vládzem s ním držať krok. Rozhodla som sa teda takto pokračovať. 39. km za 5:09 min. Paráda. I keď nepatrne, ale predsa len zrýchľujeme!!! Dočasný spolubežec na moje veľké sklamanie po chvíli spomaľuje, nuž cez Těšnovský tunel už bežím sama. Patrične sa v ňom ozýva a znásobuje moje slonie dupanie a hore kopcom začína i slušne funieť. Zopár ukonaných bežcov i vystraším tým svojím trielením zo značnou sprievodnou zvukovou kulisou. Nehľadím na nič a pokračujem snažiac sa o udržanie nastoleného akceleračného trendu. Až sa sama čudujem, ako ľahko to ide a kam sa podela nedávna únava. Vidina cieľu ma neskutočne poháňa vpred. Psychika pôsobí pozitívne a prípadnú bolesť potlačí alebo aspoň utlmí. 40.km v tempe 5:04 min/km. Poslednú občerstvovačku na trati prebieham temer bez povšimnutia. Beriem si len podľa vzoru Evky Seidlovej mokrú špongiu a ochladzujem si hlavu, temeno, zápästia. Zastavenie by mohlo byť možno osudné a už by som sa nemusela rozbehnúť. Naďalej obieham veľa ľudí. Nevnímam ich. Fixujem svoj pohľad do diaľky a v duchu sa modlím, aby ceduľka s 41. km bola čím skôr. Toto zrýchľujúce tempo ma začína unavovať. Začínam dychčať, ale ešte sa dokážem zaťať.
Pribúda divákov. Môj „zdrvujúci“ finiš vítajú s nadšením a hlasito ma povzbudzujú. Úplne ožijú, ako zočia takú „sviežu“ pretekárku. Prekvapuje ma, koľko radosti im spôsobí svojim relatívne svižným tempom oproti ostatným bežcom. Motivuje ma naďalej ho udržať. 41.km pre mňa v neuveriteľnom tempe 4:51 min/km. Na značke 41. km ma vyčkáva priateľ Vlasťo. Tento rok sa rozhodol maratón nebežať a zhostil sa úlohy fotografa a morálnej podpory. Neboli sme dohodnutí, kde ho na trati uvidím, tak vždy je pre mňa prekvapením zočiť ho postávať a vyzerať ma na krajnici. Novo vytýčená trať PIMu mu umožňuje po malých presunoch povzbudzovať ma čo najčastejšie. Tuším na dvoch miestach sa mi ho podarilo prehliadnuť. Ale na 41. km nie. Prevažná väčšina divákov je sústredená v priestore cieľa, tak ho zbadám na rovnej ulici dostatočne skoro. Len on pre zmenu nevidí mňa, i keď húf bežcov nie je až tak hustý. Bol zvyknutý najskôr zbadať Rosťové biele vodičovské balóniky nad úrovňou hláv bežcov a potom mňa s celou skupinkou. Aspoň mám istotu, že som skutočne Rosťovi utiekla a nie je kúsok za mnou. Od môjho úprku som sa neobzerala, ako som od neho ďaleko, len som dúfala, že ma za chvíľku nedobehne rovnako, ako sme my dobehli našu cudzinku.
Zavolám na Vlasťa a bez prerušenia bežím ďalej. Trochu mu trvá, než sa spamätá a pridáva sa ku mne. Chváli moje tempo i celkový čas. Som veľmi rada, že beží v nepohodlných rifloch a s neposlušným poskakujúcim batôžkom vedľa mňa. Nesmierne mi to pomáha. Pravdu povediac, začínam mať všetkého plné zuby a byť sama, zrejme po počiatočnej eufórii a zrýchleniu trochu spomalím. Takto nad touto možnosťou ani neuvažujem. Konečne odbočujem po boku môjho sprievodcu na nekonečnú Parížsku ulicu. Za bariérami sa tiesnia diváci a hlasno povzbudzujú. Cieľová nafukovacia brána sa mi zdá neskutočne ďaleko. Je taká maličká niekde tam v nekonečnej diali. Naposledy zatínam zuby a snažím sa prekonať všetku nastrádanú únavu vo svojom tele i mysli a udržujem nastolené akceleračné tempo. Stanovujem si postupné ciele. Najskôr fixujem svoj pohľad na pomaly sa približujúcu tabuľu 42. km a až potom na cieľovú nafukovaciu bránu s časomierou. 42. km teda udieram v zdrvujúcom finišovom tempe 4:39 min/km. Nafukovacia „slávobrána“ je na dosah. Svietia na nej číslice oficiálneho času od výstrelu 3:42 a pokým cez ňu prebehnem naskočia i nejaké tie ďalšie sekundy. Real time mám 3:41:19.
Vlasťovi sa podarilo taktickým ťahom spočívajúcom v behu so mnou až cez cieľovú čiaru dostať do priestoru vymedzeného výlučne pre dobehnuvším bežcov. Na obrubníku na Staromestskom námestí za Orlojom zbadám posedávať Vilka. Konečne skončil hru na skrývačku a hrdo sa tu otŕča. Natešene k nemu prisadnem a zvestujeme si navzájom zážitky, postrehy i útrapy trate. Dobehol v reálnom čase 3:38.
Nepohrdneme ani ponukou plechovkového nealkoholického piva, ktoré v cieli hojne dobrovoľníci roznášajú. Treba po tých sladkých géloch a iontových nápojoch ukľudniť žalúdok.
Samozrejme treba náležite osláviť i bezproblémový priebeh maratónu s ukážkovým stupňovitým tempom počas záverečných 4 km a negative split druhej polky - 2 minúty. Svatoslava Cintulová, 23. mája 2007 |
Šťastie len, že ma v poslednom čase na pochôdzke vodia samí skúsení a ostrieľaní bežci. V BA to bola Evka
Seidlová a dnes plánujem dať reparát s Rosťom Tomešom. 
Príhovor prezidenta ani výstrel som ako tradične
nepostrehla. Mňa trápi tisíc iných dôležitejších vecí. Krokom sa posúvame k štartovacej lajne. Časovú stratu na oficiálny čas máme prijateľnú – cca 1,5 minúty. 
Má obavu, že ak by si zašprintoval vytvoriac si náskok, nechtiac strhne týmto činom ďalších ľudí, ktorí nebudú vedieť, čo má za lubom. Toľko nad týmto úkonom filozofuje, až treba aj mne. Organizátori síce umiestňujú popri trati plastové toitoi búdky, ale príroda je príroda a taká príležitosť sa mi hneď tak nenaskytne. Rýchlo pohľadom zanalyzujme situáciu a zarovno Rosťom odbočujem. 
