|
|
|
Nonstop beh hrebeňom Nízkych Tatier bežala
a napísala:
Svatoslava Cintulová Ach jo. Ďalšia štiplavá kvapka potu zablúdila do môjho oka. Hojne ním kropím seba i zem a popri tom trpiteľsky dychčím, funím, ochkám. Tep sa mi vyšplhal na najvyššie možné obrátky a to nebežím, len pomaly kráčam do kopca hore smerom na Štefánikovú chatu temer medzi poslednými pretekármi horského 49 km nonstop behu z Trangošky na Donovaly. Strašné. A to som len 500 m od štartovacej čiary. Kladiem jednu nohu pred druhú v ústrety strmého kopca a odozvou mi je ostrá bolesť v stehnách pri každom jednom došľape. Nepomáha ani zaujatie polohy „Šumaváka“ – prikrčiť sa, ruky na stehná a pomaly sa šúchať vpred za hlasného lapania po vzduchu.
Kam sa podela moja kondícia? Cítim sa, ako by som vôbec nikdy nešportovala, nebehala.
Už i Vilka Nováka omrzelo moje pomalé prekladanie z nohy na nohu a predbieha ma. Snaží sa ma povzbudiť slovami, že mám dobré tempo a mizne v diali. Ja bezo zmeny pokračujem v zakrádaní sa smerom hore po kamenistom chodníku. Prekonanie balvanov naskladaných nad sebou ani schody si vyžaduje vynaloženie značnej sily a energie. Frekvencia dychu maximálna a kroku mizivá. Konečne som sa vyškrabala k serpentínam. Hneď v prvej mi uhýbajú turisti. Jedna pani sa snaží vylúštiť nápis na štartovacom čísle akéže podujatie sa to dnes koná.
Vlasťo Kacíř, ktorý ma sprevádza i tento rok, unudene fotí, každú chvíľku zastavuje a čaká ma. Nič nevraví, nepoháňa ma. Mlčky sleduje moje trápenie. Ani ja netuším, čo sa so mnou deje. Prečo mi dáva takto zabrať vyšliapanie 600 m prevýšenia. A to ma dnes čaká 49 km s 2 187 m stúpania a 2 327 m klesania. Možno by som mala dnešný závod zabaliť hneď na začiatku, keď je ešte jednoduché sa vrátiť. Vzdať na nízkotatranskom hrebení bude komplikovanejšie, pretože tu logicky neexistuje „zberný“ autobus pre odpadlíkov. Vydriapem sa hore na chatu a uvidím, čo ďalej. Kopec si líha a jeho sklon začína byť k behu vhodnejší. Neprechádzam do klusu ako minulý rok, ale potupene ostávam kráčať. Nevládzem. Žienky organizátorky s porozkladaným občerstvením na lavici oproti vchodu do chaty povzbudzujú a lákajú na ochutnanie dobrôtok. Klesnem na drevenú bedňu hneď na rohu chaty a rozšnurovávam topánky. Pri výstupe mi do nich zablúdilo zopár kamienkov. Pokiaľ ich vysypem, Vlasťo naberá vodu do fľašiek. To znamená jediné - budeme pokračovať. Verí mi, že sa vzchopím, spamätám. Na Štefáničke som síce o 2 min pomalšie ako pred rokom (čas 41:30 min od štartu) ale nič nie je stratené. Oprobujem bežať po Kamennú chatu a tam vyhodnotím situáciu. Hádam sa to dajako spraví do normálu. Vlasťo mi káže vziať si kúsok čokolády a zapiť ju vodou. I mne je zrejmé, že výstup som absolvovala prevažne v anaeróbnom prahu a načrela som si do vzácnych zásob cukru vo svaloch.
Napodiv sa už vcelku ľahko rozbieham po kamenistom chodníku v ústrety ďalšiemu dobrodružstvu. Tento rok však radšej volím opačnú taktiku ako spred roka. Bežím vpredu a určujem si tempo sama.
Skalnatý chodník ku Kamennej chate je liek na moje podkopane sebavedomie z výstupu na Štefáničku. Tep i dych sa ustabilizoval, začínam si vychutnávať cupitanie v krásnych horách obnažujúcich sa zo šatu utkaného z rannej hmly. Meteorológovia predpovedali na dnes dážď a búrky. Vplyvom ich predikcie som sa odela do ¾ bežeckých elasťákov a dlhorukávového trička a vymenila som ľadvinku s vodou za batôžtek, aby som si mohla vziať vetrovku a cyklisticky pršiplášť. No a mala som si tam pribaliť i modlitebnú knižku, lebo ak začnú skutočne vôkol mňa udierať hromy - blesky, iná záchrana nebude. Zatiaľ to na búrku našťastie nevyzerá.
Opatrne zbieham do Demenovskeho sedla. Mám priveľmi vycibrený pud sebazáchovy. Stoj čo stoj brzdím gravitačnú silu ťahajúcu ma dole a opatrne našľapujem na nerovnom teréne. Čiernovlasá pretekárka, ktorá sa už od štartu drzí tesne za mnou, preberá iniciatívu a obieha ma. Jej to ide z kopca svižnejšie. Nebojácne ani kamzík treli dolu a vzďaľuje sa. Tento rok sa na štart horského behu dostavilo nevídane početné pole 9 bežkýň. Nízke Tatry a ich pretek po magistrále vzrástol v obľube i u nežného pohlavia. Pred chvíľou ma obehavšia Čiernovláska sa mi v autobuse vezúcom nás z Banskej Bystrice na Trangošku zverila, že k účasti na tomto behu ju inšpiroval môj doják uverejnený na 42195.sk.
Dokonca vraj podľa neho i trénovala. Detaily jej tréningového plánu zostaveného na základe môjho opisu trate a trápenia sa na nej mi však neprezradila. Znalosti z dojáku však mala obdivuhodne. Pamätala si, že som v ňom písala o posune termínu behu Jasná – Chopok a iné drobnosti zo zákulisia bežeckého oddielu Železná Studienka BA. Veľmi pozorná čitateľka a ako vidím, tak ani samotnú bežeckú prípravu nepodcenila. Vzďaľuje sa, ale stále ju mám na dohľad. Neviem, či čítala i ostatne moje dojáky a či tuší všetky nástrahy na trati. Ja mám totiž v zálohe tajnú zbraň – Vilektróna. (Vysvetlenie pojmu Vilektrón je na konci textu pod čiarou). Zdolávam indiánskym behom – striedam chôdzu a poklus - prevýšenie ku Kamennej chate a potmehúdsky sledujem dianie predo mnou. Už na škole sme mali heslo: fyzika nepustí a nepustila ani dnes. Dokonalý záchyt volnej diery o Vilektrón - Vilka. Jeho čaro, charizma, uhrančivé modré očka a čo ja viem čím všetkým balamutí ženské, neochvejne zapôsobila i teraz. Čiernovláska spomaľuje a ostáva robiť spoločnosť Vilkovi. Aspoň mu nie je na trati smutno. Veď sa i vraví – dvom sa to lepšie tiahne.
Na občerstvovačku na Kamennej chate dobieham približne v rovnakom čase ako v predošlom roku – 1:36 hod od štartu. Dopĺňam do fľašiek vodu a čaj. Ochutnám nakrájaný banán a hrozienka. Vietor odvial mraky. Začína vykukovať slniečko, nuž sa mi žiada zakryť si hlavu šiltovkou. Nechcem strácať čas s odopínaním všetkých tých popruhov na hrudi a pase stabilizujúce batoh na mojom chrbte, tak smerujem na Vlasťa prosbu, aby mi vytiahol z batôžka šiltovku. Než by človek povedal švec priskočí ku mne mládenec obsluhujúci občerstvovačku a šiltovku mi vytiahne. Toľká ústretovosť a úslužnosť. Poďakujem a rozbehnem sa ďalej po kamennom chodníčku. Ide to vcelu svižne, pretože pred Derešami nasleduje pozvoľné tiahle klesanie. Skál ubúda. Prevažujú vetrom ošľahané trávnaté kopce občas okorenene kamennými suťoviskami.
Tajná zbraň nezabrala. Asi neplatí pre rýchlejšie sa pohybujúce častice z Holomóca. Svaoslava za ňou zaostala 15 minút, Vilo 23 minút. A to bol Vilko rýchlejší o deväť minút v porovnaní s rokom 2006. Na rozdiel od mužov, boli ženy výrazne rýchlejšie, ako pred rokom. Štefánia by tohoročným časom Nonstop beh v roku 2006 suverénne vyhrala. Víťazná Maďarka Farkasdi Edina ( 6:18 - 1. FFF ) pribehla do cieľa o 40 minút skôr, ako pred rokom víťazná Svatoslava Justína Cintulová. Ale aj Justína bola o 5 minút rýchlejšia, ako pri minuloročnom víťazstve. Čiže päť dievčat bežalo rýchlejšie, ako víťazka pred rokom. Pri výstupe na Dereše sťahujem náskok Vilka a Čiernovlásky. Z kopca dole sú však oveľa rýchlejší. Takto temer svorne sa prehupneme cez Poľanu. Pri klesaní do Krížskeho sedla však Vilko prichádza o svoju súpotníčku. Uteká mu. Chvíľku ešte vidno jej červené tričko ako malú bodku na obzore, ale potom zmizne z dohľadu. Ja si zostup krátim pojedaním musli tyčinky. Poučená z minulého roka sa snažím predísť ukrutnému hladu. Človeku riadne pri tomto výkone vyhladne a treba priebežne dopĺňať energiu. Gély len pošteklia bruško, nezasýtia. Vrhnúť sa ani vyhladovaný vlk na pohostenie na občerstvovačke nechcem. Treba niečo nechať i tým za mnou, ktorých síce už veľa nie je, ale čo ak náhodou ... Dlho som zvažovala, akú potravinu si so sebou vziať na zahryznutie. Aby to bolo skladné, trvácne, ľahko prepravitelné. Potrava nesmie spraviť medvediu službu - ležať v žalúdku. Zvíťazilo musli, len si treba ustriehnuť, aby nemalo polevu a vysoký obsah tuku, ktorý zaťažuje tráviaci trakt. Tyčinku treba riadne zapiť. Čaj z Kamennej chaty je však príliš sladký. Našťastie Vlasťo nabral do druhej fľašky čistú vodu. Bude nám musieť vydržať celých 11 km až do sedla Ďurková.
Po tom, čo odvialo mraky a oblohu zalialo slnko mi začína byť v tmavom oblečení teplo. Ľutujem, že som uverila predpovedi počasia a neobliekla si prezieravo šortky a tričko. Občas však fukne silnejší chladný bočný vietor. Vtedy sa dlhý rukáv veru hodí. Nuž mi je striedavo príjemne a chvíľami teplo, ak fukne severák tak i zima. Nevyspytateľné počasie na hrebení. Typické pre hory. Vietor mi sfukuje šiltovku z hlavy. Musím si ju pridržiavať a popri tom balansovať na vratkom chodníčku. Preskakovať skalky, opatrne stúpať na vratké kamene. Tak isto voľba batôžka namiesto ľadvinky nebola najšťastnejšia. Pri každom kroku mi skacká zo strany na stranu. Fixujúce popruhy cez hruď a pas nestabilizujú neželaný bočný pohyb. Popruhy maličkého batôžku nesedia v strede pliec, sú blízko pri sebe a tým pádom sa mi zahryzávajú bolestivo do krku. Vydierajú pri každom pohybe kožu. To mam za to, že som si batôžok neotestovala pri žiadnom dlhšom behu. Za hlúposť sa platí. Chodník stúpa ku kopcom Kotliská a Chabenec. Disciplinovane pri každom väčšom zdvihnutí sa terénu prechádzam do chôdze. Čerstvo nadobudnutá obava z kopcov a neadekvátnej reakcie môjho tela na ne sa mi hlboko zakorenila v mysli. Takéto dlhé behy s veľkým prevýšením treba bežať s rozumom a rozvahou. Nemrhať zbytočne silami. Šetriť si ich na zaver, keď človek už melie z posledného, únava gniavi telo, bolesť zviera svaly. Zatiaľ sa cítim relatívne v pohode. Po chodeckých vložkách sa opätovne rozbieham bez väčších problémov.
Občerstvovačku v sedle Ďurkova z diali zvestuje oranžová zástava. Je to vítané rozptýlenie. Dobehám tam v čase 3:05 hod. Zastihla som tu i Vilka, ale akonáhle ma zbadá, fujazdí rýchlo preč. Obsluha je milá, vždy pridá povzbudivé slova. Tentokrát ale odmietam čaj a ionťák pred nabratím do fľaše najskôr ochutnám. Najbližšia občerstvovačka je až na Veľkej Chochuli, slniečko riadne svieti, je teplo, síce nie horúco, voda však príde vhod. Na vrchol Ďurková sa škriabe zopár postavičiek, tak sa chytro pridávam k nim. Rozostupy medzi nami nie sú až tak veľké. Pri zbehu sa však pole pretekárov roztrhá. Niekto si to šinie dole kopcom svižnejšie, iný opatrne. Ono na úzkom chodníku s príkrymi hranami je vcelku obtiažne bežať. I nohy oťažievajú a nepočúvajú tak ako na začiatku. Na hopsanie môjho neposlušného batôžka si pomaly zvykám. Popruhy ma naďalej derú, ja však začínam byť voči tejto bolesti odolnejšia. Prebíja ju vzrastajúce celkové ukonanie tela. Pripadá mi , že už bežím len zo zotrvačnosti. Akosi sa vytratilo nadšenie, očarenie, napätie z neznámeho. Skôr mi to dnes pripadá ako bohapusté sa naháňanie s časom. Na kontrolných bodoch - občerstvovačkach, zrovnávam čas s pred roka, či som tam skôr alebo neskôr. Žiadne objavovanie nepoznaného. Kopce sa navzájom podobajú ako vajce vajcu. Monotónne sa vyškriabem na jeden, zbehnem dole, nasleduje kvázi rovná lúka a vzápätí sa všetko opakuje. Kochať sa prírodou a pohľadmi nemožno, človek musí neustále pozerať pod nohy, aby nezakopol. Takže len sleduje úzku udupanú brázdu vo vetrom ošľahanej tráve. Pri škriabaní na kamenistú Latiborskú hoľu sa doťahujem na Vilka. On i ja začíname cítiť odbehnutých 26 km v horskom teréne. Nepatrný zlomok chvíle na obdivný pohľad z hole na majestátne vrchy a šup ho dole do sedla pred Veľkou Hoľou.
Terén je pomerne zvlnený, tak často prechádzam do chôdze. Niektoré menšie prevýšenia by som i mohla vybehnúť, len mam obavu, či by ma to zbytočne neobralo o drahocenné sily a energiu. Neverím si. Som opatrná, možno niekedy až zbytočne. Mohla by som viaceré kopčeky vybehnúť, len asi som na to lenivá. V hlave mi vŕta červík: načo sa trápiť behom, keď nie je o nič rýchlejší ako chôdza. Na vrchole Veľkej Holi dobieham Vilka. Cestička sa tu rozdvojuje a ja sa na radu Vlasťa vydávam vľavo. Vilko pokračuje po pravej strane a nereaguje ani na upozornenie Vlasťa, že magistrála odbočuje. Zrejme si musí odskočiť do kríčkov. Veď čoskoro nás dobehne. (Nedobehol. Tak isto ako mne pri Pražskom maratóne vypomstilo sa ono odskočenie do kríčkov.) Za sedlom Skalka sa chodník stráca v hustej kosodrevina. Pridobre sa mi tento úsek vryl do pamäte. Pred rokom som tu mala bežeckú krízu. Dnes našťastie nič nenasvedčuje tomu, že by sa história mala opakovať. Akési zakliate toto miesto veru musí byť. Obieham tu dvoch ukonaných bežcov. Jeden z nich je vcelku mladý. Zrejme si zle rozvrhol svoje sily.
Bežecký elán ma okamžite prejde, akonáhle sa priblížim k úpätiu Košariska. Riadny kopčisko, ale vlastne len také predjedlo pred Veľkou Chochuľou. Hore sa pomaly štverá nejaký bežec. Ja tiež nemám o nič rýchlejšie tempo výstupu. Za kopcom sa mi priťažko znovu rozbieha. Musím presviedčať samú seba, aby som na rovinke konečne započala cupitať a nekráčala. Nohám sa akosi nechce. Človek je taký čudný tvor. Ako jediné zviera sa vie donútiť bežať len tak, pre „zábavu“ nie v ohrození života alebo kvôli zháňaniu potravy. Bez objektívnej vonkajšej príčiny dobrovoľne klusať po kamenistých chodníčkoch v horskom teréne cez pravé poludnie chce určitý stupeň pochabosti – neodvážim sa napísať šialenstva. Pomaly kráčam hore na Veľkú Chochoľu. Čas od štartu 4:44 hod. Teším sa na dúšok čistej vody. Sladký ionťák mi už lezie ušami. Obsluha občerstvovačky však vyniesla málo vody, nie je možnosť si ju doplniť do fliaš, iba sa napiť dúšok z plastového pohára. Máme vydržať do „blízkeho“ Hiadeľského sedla. Celkovo na občerstovačkách málo pijem. Len navlhčím pery. Väčší osoh mi spraví naliatie vody do fľašky, z ktorej pomaly upíjam počas behu. Tentokrát z občerstvovačky však odchádzam nasucho. S premáhaním vzrastajúcej únavy nútim ubolene nohy do behu na krátkych úsekoch medzi členitým terénom, kde si vypomáham kráčaním. Trávnatý povrch sa zmenil na kamenistý podklad a nasleduje najťažšie miesto trasy – dvojkilometrový prudký zbeh do Hiadeľského sedla.
Inokedy mi zbehy nevadia, ba priam ich s nadšením vítam ako oddychové miesto, ale tu si veru nepovegetím. Čo krok, to ostrá bolesť v stehnách. Popri tom treba dávať veľký pozor kam človek stúpa. Bežať sa veľmi nedá. Suťoviskový podklad sa šmýka a zvrtnúť si nohu veru nie je problém. Ale ani opatrné pomalé kráčanie neodstraňuje pálčivú bolesť stehien. Nohy sú už natoľko unavené, že brzdenie gravitačnej sily, ktorá ma ťahá dole, ich ničí a doráža. Útrpné klesanie pokračuje a pokračuje. Nekonečna agónia. Zatínam kŕčovito zuby, snažím sa zabudnúť na neustále vystreľovanú bolesť. Jej bičovanie za nedá ničím prehlušiť.
Zmena povrchu zo skál na udupanú hlinu s koreňmi stromov neuľavila mojej vzrastajúcej bolesti v nohách. A svah si stále nelíha, len klesá a klesá. Na lesnej ceste so stabilnejším podkladom znovu bežím a priam neuveriteľne trpím. Zo zúfalstva ma nenapadá nič rozumnejšieho, ako začať hlasno nadávať. Dáma nedáma, potrebujem si uľaviť. Mám toho už fakt dosť. Ani výstup na Štefáničku nebol taký strašní ako toto. A stále nie som dole z kopca. Míňam na bobku sediaceho mládenca. Ani mi nepripadá divné, že tu sedí. Vlasťo má našťastie viac duchaprítomnosti ako ja. Správne vyhodnotí situáciu a pýta sa mladíka, či mu netreba pomôcť. Mňa ani nenapadlo, že by mohol byť zranený!! Zrejme sa priveľmi zapodievam sama sebou a svojim trápení. Mládenec má niečo s kolenom, ale pomoc odmieta. Bežíme teda ďalej. O pár desiatok metrov ďalej kráča iný mládenec so sadrou na ruke smerom hore. Na občerstvovačke som sa dozvedela, že patril k obsluhe a šiel po zraneného mladíka. Zrejme nie je ťažké z mojej grimasy vyčítať, ako mi dáva trasa zabrať, nuž ma povzbudí, že dole je to už len 100 m. A má pravdu. Onedlho počuť hlasy a vravu z občertvovačky. Výhľad zastierajú stromy. O chvíľku sa však rozostúpia a je tu túžobne vyčkávaná lúka.
Mierim rovno k stolíku s vodou. Vôkol postáva horská služba obsluhujúca občerstvovačku. Posedávajú tu i 3 unavení pretekári. Ani sa im nedivím, že sa neponáhľajú ďalej, mňa tiež ten zostup poriadne dobil, až by sa dalo povedať, že definitívne dorazil. Napodiv od junákov z HS dostávam kompliment, ako dobre = málo unavene vyzerám. Džentlmeni za každých okolností. Dopĺňam si vodu do fľašiek, zjem ponúkané banány a nenáhlivo kráčam k poslednému väčšiemu kopcu na trase – Koziemu chrbtu. Chodník je blatistý, šmýka sa. Sklon kopca priam láka k štveraniu sa po štyroch. Nenáhlivo kladiem jednu nohu pred druhú. Napodiv bolia menej ako pri zostupe do sedla. Týmto slimačím tempom dokonca predbieham pretekára, ktorý sa z občerstvovačky zdvihol skôr ako ja. Naozaj oproti nemu pôsobím relatívne sviežo. Pri mojom opatrnom kroku som sa ani raz nešmyklo na blate. Mierne sa zdvíhajúci chrbát Kozy sa mi ale vonkoncom nechce bežať. I na miernom svahu ostávam kráčať. Až pri klesaní sa rozbieham a opäť si vychutnávam bolesť stehien. Našťastie je to už kratšie utrpenie.
Predo mnou sa otvoria donovalské lúky. Trasa je výrazne označená žlto červenými fáborkami (zablúdiť by sa dalo snáď len v hmle) a na jej cestičke sa v diaľke tmolia nejaký pretekári. Vydám sa za nimi kopírujúc ich rozhodnutie, kde kráčať a kde bežať. Lúka totiž miestami stúpa do mierneho kopca. Nemať v nohách viac ako 40 km, tak si beh po cestičke v tráve vychutnám. Bola by to nádhera. Takto si to viac menej len odtrpím. Snažím sa pozitívne motivovať samu seba sugesciou, že celý pretek mám už za sebou a vlastne len vyklusávam. Že je druhý deň po preteku, nohy síce bolia, ale najväčšie útrapy sú už zabudnuté. Zázraky sa nedejú, ale predsa len trochu táto taktika zaberá aspoň na rovinkách. Na lesnej ceste smerujúcej do Polianky v kopci dokráčavam utrmácaného pretekára. Ten sa skutočne presúva len silou vôle a zotrvačnosťou. Po ľahnutí si kopca sa neochotne rozbieham. Pretekár z klubu TJ liga stovkárov Olomouc, ako zvestuje svetu nápis na jeho tričku sa zavesí za mňa a Vlasťa. Nevydrží mu to však dlho. O chvíľku odpadáva. Ja pokračujem v preskakovaní kaluží na ceste. Na Donovalách muselo riadne pršať, keď je tu taká spúšť.
Konečne sa objavuje Polianka. Na ceste sú vyblednuté nápisy povzbudzujúce Igora Bučeka do cieľa. Tento rok ich však nik neobnovoval. Nepozerať sa stále pod nohy ani ich nezbadám. Na ľavej strane sa otvorí výhľad na areál Donovalov. Konečne cieľ!! Cca o 800 m posunutý ďalej oproti minulému roku. Smer trasy vyznačujú červené šípky nastriekané na asfalte. Pomalým tempom obieham výletníkov s rodinkami. Snažím sa čo najviac zamaskovať, aké útrapy mi spôsobuje beh a že už toho mám fakt dosť. Odbočka doprava pod slávobránu z nadpisom Donovaly a výbeh na krásny štýlový drevený nadchod. Nemať Vlasťu sa sebou, prešla by som do chôdze, veď mostík sa dvíha do oblúka, ale jeho prísne: „ Hádam to nevykráčaš!“ ma prinúti i cez bolesť nôh bežať pomalinky ďalej.
Za mostom som zmetená, kadiaľ do cieľa, lebo cesta sa rozdvojuje, smerová šípka chýba. Zreteľne však počujem hlásateľa s mikrofónom. Vlasťo ma nežne chytí za ruku a navedie na cestičku smerujúcu mierne dole. Aha, už konečne vidím cieľovú čiaru. Prebiehame cez ňu stále sa držiac za ruku. Naše gesto je ocenené potleskom divákov. Zastavujem stopky – celkový čas je 6:53 hod. Svatoslava
Cintulová, 23. mája 2007 Vysvetlivka: Fyzikálna podstata PN priechodu v sktratke: Zrušením niektorých väzieb v kryštále vznikajú dva typy voľných častíc s nábojom a to voľné elektróny a diery. Vhodnou technológiu môžeme vytvoriť dve oblasti s rôznym typov vodivosti - PN priechody. Oblasť monokryštalického polovodiča, v ktorom sa mení vodivosť z typu P na typ N alebo opačne sa nazýva PN priechod. Pretože v oblasti P je nadbytok dier a v oblasti N je nadbytok elektrónov, začne ihneď po vytvorení priechodu medzi obidvoma oblasťami pôsobiť príťažlivá elektrostatická sila - Coulombovská sila. V najbližšom okolí prechodu prechádzajú diery z oblasti P do oblasti N a elektróny z oblasti N do oblasti P atď...... Aplikácia na bežecký oddiel Železná Studienka BA Skupinka bežcov v oddieli Železná Studienka bežiaca od Patrónky k otočke autobusu je polovodič s elektrónovou vodivosťou typu N, pretože má viac voľných elektrónov - chlapcov ako dier - dievčat. Vhodnou technológiu - stretnutím nejakej devy bežiacej buď rovnakým alebo opačným smerom po trase behu, vzniká PN priechod, pretože osamotená bežkyňa predstavuje oblasť typu P s nadbytkom dier. Keďže oblasť typu N - oddiel Železná Studienka má nadbytok len jedného ale zato špeciálneho voľného elektrónu – VILKA = Vilektróna, ihneď po vytvorení priechodu PN rozumej stretu oddielu a bežkyne, začne medzi obidvoma oblasťami (v našom ponímaní medzi Vilkom a bežkyňou) pôsobiť príťažlivá Coulombovská sila a voľný elektrón VILKO = Vilektrón prejde z oblasti N - z oddielu Železná Studienka do oblasti P - k bežkyni. Z toho vyplýva dogma: „ Vilektrón sa zachytí na každej diere.“ |
Ako sviatočný turista s pár kilami navyše. Hrôza. Veď minulý rok som tadiaľto presvišťala ako pojašený guľový blesk. Dnes je ten výstup na Štefáničku nekonečný a to zatiaľ nie som ani v serpentínach pod chatou.
Pokiaľ ta prídem, umriem.
Z môjho pripnutého na hrudi sa jej to veru nepodarí, lebo pozícia Šumaváka odhaľuje len môj predklonený chrbát a vypučený zadok. Ťažká paródia na beh. Ani sa mi nezdá, že by som bola rýchlejšia ako títo turisti, ktorých „obieham.“ Nuž aspoň nonstop kladiem v slimačom tempe nohy pred seba a posúvam sa nepatrne dopredu. 
Vlasťo dostal funkciu tieňového „ministra“ - tichej morálnej podpory, kontrolóra dopĺňania vody a dávkovača energetického gélu a v neposlednej rade exkluzívneho fotografa. 
V diaľke po kľukatej cestičke tatranskej magistrály sa mihocú farební mravčekovia – bežci. Vilko Novák nie je až tak ďaleko. Ľahko rozoznám jeho čipernú postavičku v bielom tričku. Turistov je dnes pomenej. Zrejme ich odradila dážď sľubujúca predpoveď. Pofukuje chladný vietor. Hádam odvanie preč mraky a ja nezmoknem.
Poznámka
42195.sk - Pozorná čitateľka je Štefánia
Šrámková ( 6:38 -
4. FFF ) z Olomouca. 
Kráčam ďalej. Nekončiaca cesta do pekla. Mysľou sa mi preháňajú negatívne záblesky ako: Ktorý sadista túto cestu vymyslel? Fakt sa táto mučiareň nedala dajako obísť? Keby nebolo tohto vražedného zbehu, ani by som sa necítila tak zničená, zmorená, dobitá. 
