foto: Jozef Olejník

Druhý diel trojspmienky na bežecké príhody prežité s kamarátom Paľom Šurkalom venujem nášmu najvydarenejšiemu opusu. 

Spomienky musím čerpať výhradne z pamäti, lebo Oravskému maratónu v roku 1990 je zhodou okolností venovaná posledná stránka v mojej bežeckej kronike, o ktorú som sa poctivo staral a zapisoval do nej príbehy zo všetkých pretekov, ktoré som absolvoval od roku 1980. 

Ale, ako to už chodí, posledné stránky kroník bývajú nedokončené. Len vycifrovaný nadpis "Odfarbený príjem" je veľmi slabý predmet doličný na dokázanie, že som spolu s kamarátom Paľom popod Oravský hrad utekal. Príbeh som do kroniky už nenapísal.  

Našťastie mám aj dôkazy vyššieho kalibru. Výsledky a hlavne obrázky. Dokonca viem, že ich nafotil pán Jozef Olejník z Ružomberka. Keď sa v texte objaví jeho pečiatka, kliknite na ňu, zavedie Vás k nim. 

„Na Oave bude 9. septembua maatón. Pvá cena je faebný televízou! Choď ho vyhuať," pribehol na tréning Jožo Ištok, kamarát a realizačný tím prievidzských maratóncov v jednej osobe. 

„To je blízko pred Košicami. Ja chcem bežať rýchlo tam. Keď sa budem naháňať na Orave, potom nezabehnem dobre Košice," zamietol som Jožov návrh.

Jožo sa nedal: „Uvidíš, že tam nikto dobuý nepuíde, lebo takto bude uozmýšľať každý. Aj tak by si bežal dlhý beh v tuéningu. Môžeš ho bežať na Oave. A ešte za to dostaneš telku." Na Joža to bola nebývalo pravdivá prognóza.

Jožo požičal od známeho Aviu prerobenú na karavan, naložil bežcov, bicykel a šlo sa.

Paľo bol v tom čase neodmysliteľnou súčasťou každej našej výpravy za maratónom. Oveľa radšej pretekal, ako trénoval. S ním bola spojená aj moja stratégia počas behu. Od začiatku bežať s ním. Možno mu to pomôže k dobrému času.

Súčasťou stratégie nebolo iba utekať s Paľom, ale vyskúšať si aj jeho rituál prípravy tesne pred maratónom. Paľo sa venoval 99% z času pred maratónom ležaniu. Ak bolo pekne, vytiahol deku, nohy si vyložil na nárazník, ležal a bavil sa na nervózne pobehujúcich bežcoch. 

Občas si skontroloval lýtka. Ak ich nemal napuchnuté, trúfal si poraziť každého. Občas znervózňoval labilnejšie typy hláškou, ktorá bola veľmi často pravdivá: „To ti je zbytočné, dnes ťa aj tak porazím." 

Až tesne pred štartom sa zvykol presunúť na štart a bežal. 

Ja som tento prístup dovtedy nepoznal. Oravský maratón bol môj 30-ty maratón za desať rokov. Dovtedy som na štart vždy nastupoval s cieľom bežať najrýchlejšie, ako viem. 

Teraz som si mohol ohmatať iný prístup. Paľo behával maratón o 10 minút pomalšie, ako ja. To bola dostatočná záruka na pohodlie v zvieracej kazajke. 

Ale úplne do bodky som Paľov kľud napodobniť nedokázal. Nedalo mi, aby som si trochu pred štartom nezaklusal. V hlave mi uviazlo, že som dobehol k peknému, drevenému mostu so strechou. Musel sa mi veľmi páčiť, keď si to dodnes pamätám.

Na štarte som preletel okom znalca štartové pole a dal som za pravdu Jožovej prognóze, že na štarte nebudú maratónci mojej výkonnosti. Keby medzi nimi nebol Paľo Kamas z Lučenca, bola by to pravda. 

Ale ja som ho z videnia nepoznal, napriek tomu, že ma v Rajci pred mesiacom porazil. Bol druhý, ja tretí. Ale nepamätám sa, či sme sa stretli na vyhlasovaní víťazov, lebo si nepamätám ani vyhlasovanie.

Po štarte sme sa s Paľom dopredu príliš neponáhľali. Veselo sme rečnili, nech chlapáčkovia utekajú. Aj tak ich dobehneme. Stalo sa, ale až niekde za 5-tym kilometrom. Priplížili sme sa k vedúcej štvorčlennej skupine a zrovnali sme naše tempo s nimi. 

Jožovi na bicykli sa naše zašívanie príliš nevidelo. Z triatlonov, na ktoré mi chodieval pomáhať a ktorým som sa v 1990 prestal venovať, bol zvyknutý pokrikovať na usilovnejšieho pretekára. 

Jeho vyžarovanie som ignoroval, ale k môjmu zdeseniu ho zachytil Paľo. Nakýbloval sa dopredu a zrýchlil dovtedy veľmi pohodlné tempo. Nemal som problém prijať ho. Medzi plynovým pedálom a podlahou som mal ešte veľkú vzdialenosť, ale trochu to naštrbilo plán utekať voľne. 

Neviem, či už pod Paľovým vedením, ale o chvíľu nasledujúcom mojom, sme zo skupiny vytriasli troch cestujúcich a zostali traja.

Bežal som prvý a začal som cítiť upnutosť, s akou Paľo Kamas sledoval každý môj pohyb. Nalepený na mojom chrbte, až nepríjemne sledoval moju stopu. 

Nikdy mi neprekážalo, keď za mnou bežal neznámy bežec. Pokiaľ mi nekopal do nôh, nevšímal som si ho. Na Orave to neplatilo. Prebiehal som z jednej strany cesty na druhú, menil tempo, vyberal som tú najnevýhodnejšiu stopu. Všetko márne. Číslo štyridsať bola na mne vákuovo pricucnuté a nedalo sa rušiť.

Keby som si musel odskočiť mimo trať, tak by som sa mu určite vykadil na špičky maratóniek, lebo by stál tesne za mnou. Dokonca som zastal, on zastal tiež. 

To ma donútilo k zmene plánu, ktorý znel utekať s Paľom z Prievidze, nie z Lučenca. Rozlúčil som sa s pohodlným behom a pár kilometrov za obrátkou som začal pretekať.

Bolo mi jasné, že tempo, aké som nasadil ma skôr, či neskôr zabije, ale dúfal som, že až pár metrov po skone súpera.

Paľa sme v momente nechali za sebou. Škoda, že neviem medzičasy. Hodnú chvíľu sme museli utekať tempom hodne pod 3:30/km. Vpred ma hnala zlosť a zlosť nikdy nie je dobrým radcom. Ale kocky boli hodené.

Hrali sme hru, kto prvý povolí, prehrá. Pavol Kamas bol v tej sezóne lepším bežcom, ako ja. V Rajci bežal 2:32, ja až 2:36. Na Zvolenskom maratóne o pár mesiacov neskôr, kde som zabehol najrýchlejší maratón v živote, bežal o 50 sekúnd rýchlejšie a vyhral ho. Bolo moje šťastie, že som to na Orave ešte nevedel. Nebol by som taký smelý.

Keby ma tak úzkostlivo nesledoval a utekal dopredu, nebol by som ho naháňal. Utekal by som podľa plánu s mojim kamarátom Paľom. Ale číslo 40 ma úzkostlivo sledovalo, dopredu neutekalo, tak som musel zúrivo utekať ja.

Neviem koľko kilometrov sme držali seba zničujúce tempo, ale pamätám sa, že som ho už začínal mať plné zuby. Iba zúrivosť mi nedovolila povoliť. Ale ani najväčšia zúrivosť nedokáže divy. 

Pred nami sa objavilo stúpanie a ja som vedel, že ak ho neutrhnem od seba tam, tak utrhne o chvíľu on mňa. Stúpanie našťastie nebolo príliš prudké, tie mi nikdy nevyhovovali. Ale v miernejších som býval silný. Vedel som ich vybiehať dlhým krokom. Zafixoval som zrak na vrchol a začal z posledných síl tempo stupňovať.

V polovici sa vôbec nezdalo, že sa od štyridsiatky odlepiť dokážem. Bol zahryznutý príliš hlboko. Ale podľa dychu som usúdil, že nie je ďaleko od kolapsu. Zapol som forsáž, on asi tiež, lebo stále sa ma držal. 

Až pár metrov pred vrcholom ho zlomilo. Ja som vydržal ešte pár desiatok metrov, prebehol cez vrchol a zlomilo aj mňa. Klesanie mi pripadalo ako stúpanie.

Z hmly pred očami sa vynoril Jožo s radou, aby som nespomaľoval, lebo sa preberie a dobehne ma. Niet nad dobrú radu. Veľmi dobre som vedel, že nesmiem spomaľovať, ale nevedel som nespomaľovať. 

Musel som Joža odohnať, aby ma podobnými radami netrápil. Poslal som ho dozadu za Paľom, nech radí jemu. Ak štyridsiatku prekotí, mohol by ju dobehnúť a skončiť druhý.

Jožo zmizol a začal mi chýbať. Aj dnes sa počas maratónu hrávam na Lótovu ženu. Nesmiem sa obzrieť. Ak sa obzriem skameniem. Keby bol Jožo pri mne, mohol mi hlásiť, čo robí súper.

Neviem, či mi Sodoma za chrbtom horela, alebo nie. Neobzrel som sa ani raz. Preto som neskamenel a do cieľa dobehol na prvom mieste. Vyhral som tak svoj druhý maratón v živote. 

Pavol Kamas druhé miesto uhájil. Zaostal za mnou necelú minútu. Až tak dramaticky ho moja vabank hra nezranila.   

Najrýchlejšiu koncovku mal podľa mňa Paľo Šurkala, ktorý dobehol tretí. 

V momente, keď som sa od Pavla Kamasa odpojil, mal za mnou určite väčšiu stratu, ako jeden a pol minúty. Poznám jeho závery a viem aj to, že keby sme boli na 40-tom kilometri vedľa seba, tak by vyhral on. Ani vtedy, keby som chcel. A nepomohla by mi ani stokrát väčšia zlosť, ako tá, ktorá mi pomohla poraziť Paľa Kamasa.

Môj najlepší bežecký opus, odohraný v dvojici s kamarátom Paľom, skončil iba o trošku horšie, ako absolútnym úspechom. Ale keby sme chytili prvé a druhé miesto, úplne jedno, v akom poradí, to by už nebol opus, ale rozprávka. A zažiť v živote rozprávku, to je veľký dar.

Škoda, že fotograf nefotil aj vyhlasovanie víťazov. S Paľom sme od rozprávky neboli ďaleko. Mohli sme mať náš vydarený opus zapísaný nie len v hlavách, ale aj času odolnejšou formou, svetlom do strieborného prachu. 

P. S. Prečo som tento príbeh, ktorý som plánoval, ale nikdy do kroniky nezapísal, nazval - Odfarbený príjem? 

Za prvé miesto televízor bol. ČB malý Merkúr. Preto odfarbený príjem. 

Odfarbený, ale televízor. Jožo sa nemýlil. TV už nemám. Niekomu som ho daroval, lebo mu pískalo vysoké napätie. Ale oveľa viac, ako z TV som sa potešil mosadznému zvoncu, ktorý mi k Merkúru pridali. A teším sa z neho dodnes, lebo stále pekne zvoní a vysoké napätie mu nepíska.

spomínal: Miroslav Kriško - 16. 7. 2007