|
|
|
28. 7. 2007
Malý štrbský maratón - Štrba 8.7.2007 bežala
a napísala:
Svatoslava Cintulová Rada sa vraciam na behy, ktoré vo mne evokujú pekne spomienky tvarované atmosférou preteku, súdržnosťou bežcov, diváckou kulisou, vhodnou voľbou trate, jej oku lahodiacim okolím a v neposlednej rade prístupom samotných organizátorov. MŠM pokladám za taký ojedinelý skvost medzi slovenskými podmierečnými behmi (rozumej behmi kratšími než maratónska trať). Minulý rok som objavila jeho podmanivé čaro a tak som si bez akéhokoľvek váhania rezervovala Cyrilo – Metodskú nedeľu na tento nevšedný športový zážitok. Moje odhodlanie nezmarilo ani cestovanie až z ďalekej matičky Prahy. Nadšenie a obrovská podpora tohto behu nevyžaruje len so samotných organizátorov nevyhnutne zainteresovaných do jeho hladkého priebehu. Mohutnú podporu cítiť temer od všetkých obyvateľov Štrby, malej to útulnej dedinky pod majestátnymi horami a od ostatných z obcí, cez ktoré vedie trať.
Minulého roku som si vyhliadla pekné ubytovanie na súkromí neďaleko miesta štartu a i cieľa na Hlavnej ulici. Jeho strategická poloha ma podnietila rezervovať si izby aj teraz. Pani majiteľka nepreferuje nocľažníkov na jednu noc, ale pre pretekárov MŠM spraví výnimku. Tak isto chytiť autostopa od vlaku z Tatranskej Štrby, alebo späť k železnici, ak človek nestihne využiť oficiálny odvoz, je otázka prvého prechádzavšieho auta. Bežec nezostane nepovšimnutý. Pri prezentácii v obecnom dome zažívam hrdosť na to, že som bežec, toľká pozornosť, ochota a ústretovosť je ku mne vysielaná. Milí organizátori sa snažia vyhovieť každému a každej z ich všakovakých požiadaviek. Okrem obdržania obligátneho štartovacieho čísla, lístku na obed, dostávam plagát s motívom podujatia a vyzývajú ma zanechať svoj podpis v hrubej pamätnej knihe bežcov – ojedinelý to úkaz.
V nedeľu, tých, čo by, nedajbože, chceli štart závodu alibisticky prespať, o deviatej hodine vydurí z postele dedinský rozhlas s rezkým ujúkaním. Z hovoreného slova rinúceho sa po ulici nerozumiem ani fň. Odhadujem však, že sa týka MŠM. Celé to splýva do jedného huhňania. No prebralo ma to z letargie vyvolanej polihovaním na posteli odetej do bežeckého mundúru s pripnutým číslom na hrudi. Ale ja sa neponáhľam. Mám to na štart čo by kameňom dohodil a držím sa zásady, že pred vytrvalostným závodom je výhodnejšie odpočívať, šetriť sily ako sa rozklusávať, prípadne nacvičovať nejaké zostavy z bežeckej abecedy, ktorú ani dodnes poriadne neovládam. Zbytočné mrhané síl. Ale na zastrašovanie potencionálneho súpera je to iste vhodná taktika.
Pod bielou nafukovacou bránou je živo a rušno. Ľudí ako na jarmoku. Miesia sa tu diváci a pretekári. Všade vrava, štebotanie. Zamiesim sa do davu a vyzerám Michala Holíka. Včera sa mi s nim nepodarilo stretnúť. Dal prednosť kamarátom z košickej výpravy bežcov. No jo, východniari sú zábavnejší, onakvejší ako my z dolniakov. V ich spoločnosti panuje bezprostrednosť, otvorenosť. Michala zbadám v menšom hlúčiku. Zvítame sa. Ako obyčajne riešim dilema s kým bežať. Nikde nevidím Evku Seidlovú, pritom cez internet bola predregistrovaná. Zrazu môj pohľad padne na známu drobnú postavičku. Ale, Evka predsa len dorazila. Michal Holík sa poberá k nej a dotiahne ju voľne nevoľky k nám. Diplomaticky sa jej pýtam, či môžem s ňou bežať. Posiela ma však samú. Už 2 týždne stráži vnúčatá, nebehá a ja som podľa jej slov na tom bežecky lepšie.
Hlásateľ nadšene zvestuje, že na jubilejný 30. ročník MŠM sa prihlásilo až 299 bežcov. Michal ihneď nájde vinníka, čo zmaril nádhernú okrúhlu účasť. Je ním Vilko Novák, ktorý tu dnes s nami nie je. To je tá čierna ovca, ten 300.stý pretekár. Podľa Michalových slov a kamarátskeho doberania vraj preto, lebo dnes by tu nebol vzhľadom na silnú konkurenciu na bedni. Akoby sa preteky behali len kvôli umiestneniu. Priateľskému ohováraniu ale neprikladám žiadnu váhu. Výstrel a štartuje sa. Diváci tlieskajú, niektorí fotia a kamerujú a my sa poberáme na exkurziu po kľukatých uličkách Štrby. Bežím vedľa Michala, Milana Furína a Evky Seidlovej. Zatiaľ sa nieto kam ponáhľať. Pred nami sa vynie farebný had bežcov. Predštatrovná vrava veľmi neutíchla. Veľa ľudí vôkol mňa sa rozpráva, doberá, bežia voľne, nikto nejde na krv. Prvý kilometer si odkrútime ešte v dedine a potom šup ho po odbočení doprava cez cestný mostík na cestu smer Šuňava. Asfaltka lemovaná ľanmi poľa sa vertikálne vlní. K dispozícii je pre bežcov celá šírka cesty. Síce sa beží v plnej premávke, ale do Liptovskej Tepličky nechodí veľa aut. Opúšťam Evku a ostatných a po tom, čo som si v dave vyhliadla menšiu skupinku starších pánov bežiacich len o trošku rýchlejšie ako ja doposiaľ, pridávam sa k nim. Fúka silný vietor, tak chlapov používam ako štít. Moja prítomnosť im nevadí, aspoň nijak to nedávajú okato najavo.
Pomaly sa driapeme do kopca pred obcou Šuňava. Pole bežcov sa už roztrhalo, každému dáva ten kopčisko zabrať. Vznikli menšie či väčšie rozstupy. Ku všetkému stále fúka citeľný protivietor. Výhodou je mať sa za koho schovať. V zbiehaní dole pánkovia začínajú zrýchľovať, nuž ich nechávam bežať osve. To ostré tempo, i keď dolu kopcom, je na mňa prirýchle. Pred sebou vidím bežať dve dievčatá. Takto zozadu sa mi nejavia akosi hrôzostrašne nadupané, tak hádam by som mohla bežať tak rýchlo ako ony. Pred sebou ich vidím už hodnú chvíľu asi od odbočení z dediny Štrba na asfaltovú cestu. Skúsim sa na ne dotiahnuť. Mierne pridávam a ak ma oči neklamú, predo mnou volne cupitá v malej skupine kamoš Igor Breznen, Košičan bývajúci a pracujúci rovnako ako ja v Prahe. Žeby som fakt bežala nad svoje možnosti? Veď sa ani nezadýchavam. Vzduch do pľúc pumpujem rovnomerne, nenásilne, žiadne povrchné dychčanie. Cítim sa relatívne v pohode. Dobehnem Igora a hneď na neho vybafnem otázku, že či nebeží akosi pomaly, alebo ja prirýchlo. Verím, že platí prvá možnosť. Vraj beží na pohodu a výsledný čas by chceli mať 2:30 hod. Ja tiež!!! Aspoň si trúfam. Síce mám 2 týždne po nonstop behu hrebeňom Nízkych Tatier, ale zasa som tento rok bežala v Mnichovom Hradišti 25 km za 1:59 hod, nuž si robím nadeje. Pre dnes volím taktiku buď hop alebo trop. Ostávam pri Igorovi a jeho známych. Cestu začínajú lemovať ihličnaté stromy vrhajúce príjemný tieň. Trať sa neustále priečne vlní. Zákruta za zákrutou. Sklon ako na cyklistickom ovale. Napodiv je výhodnejšie bežať po vonkajšom oblúku. Beží sa mi príjemne. Košičania občas niečo zábavné hlesnú do éteru a ja len načúvam, nič nevravím, spokojne si lebedím. Trasa stále mierne klesá do Bieleho Potoka. Päťku máme za 24:17 min.
Igor ešte s jedným mladíkom sa predsa len rozhodnú trochu do toho šibnúť, nuž sa rýchlym krokom vzďaľujú. Ja ostávam s oklieštenou skupinkou pánov v najlepších rokoch. Onedlho predbehneme jednu pretekárku, pravidelnejšiu účastníčku tohto maratónu v menšom vydaní. Košičanom to zrejme veľmi dobre známa osôbka, lebo si ju ihneď doberajú. Neskôr, keď ju v stúpaní za 7. km predbehneme, tak i trošku poohovárajú. Závidia jej privátny občerstvovací servis vo forme obetavého manžela posúvajúceho sa v aute tak, aby ju mohol na každom jednom km čakať s domácim elixírom. Podľa uštipačnej poznámky, takýto servis vraj ani super elitní bežci. My ostatní si vystačíme s ponukou organizátorov na oficiálnych občerstvovačkách. Prvá je na 8. km. Veď taký komfort a výber ako voda, čaj, iont, minerálka všetko v praktických malých fľaštičkách tvarovaných vhodne do ruky namiesto klasických plastových pohárov a pochutiny ako banány, pomaranče, čokoláda, sa len tak hocikde na preteku nenájdu. Ja sa uspokojím s pramenitou vodou a mokrou špongiou.
Po vítanom osviežení trasa naďalej pokračuje v započatom stúpaní. Nenápadne, nepatrne ale o to vytrvalejšie sa dvíha k obzoru. Beží sa mi čoraz ťažšie. Aby som udržala kontakt so skupinkou, musím vynakladať čoraz väčšie úsilie. Desiatku dávam za 48:21 min ešte v ich spoločnosti, ale začína mi dochádzať. Pri väčšom prevýšení zaostávam. Najskôr len pár metrov, snažím sa ich opäť dobehnúť. Kamarátsky na mňa počkajú. Pri ďalšom prudšom stúpaní sa však o dotiahnutie ani nepokúšam. Cítim, že ich tempo je nad moje sily. Obzerajú sa kde som, ale ostávajú si bežať svoje. Na mňa dolieha akási kríza. Doposiaľ bolo všetko temer ideálne, tempo svižné. Zdalo sa mi, že tak vydržím bežať stále, len ejhľa nohy tvrdnú, olovejú. Aby som nemusela dychčať, musím spomaliť. Zrejme som to zase prepálila. Hrôza. Kedy sa konečne naučím vhodne zvoliť tempo? Brať do úvahy všetky okolnosti ako únavu z predošlých závodov, nutnú dobu regenerácie, profil trate – ono Mnichovo Hradište leží na rozdiel od Štrby na rovinnej placke, dĺžku trate - iné je bežať 25 km a iné 32. Neskoro plakať nad rozliatym mliekom. Teraz namiesto s časom môžem bojovať sama so sebou a so svalmi zakyslenými laktátom. Tak mi treba, nemala som mať na štarte také veľké oči a chamtivé sny!
Obzriem sa za seba, čo u mňa nie je zvykom a situácia je mi hneď jasnejšia. Ladným drobným krôčikom si to ku mne cupitá ba priam sa rúti Evka Seidlová doprevádzaná pretekárkou náročnou na kvalitu a kvantitu občerstvenia. Stráženie vnúčat má asi dobrý vplyv na bežecký tréning, alebo je pes zakopaný v rozumnom pomalšom začiatku? Evka ma pozdraví, prehodí milé slovko a frekvenčne svižným bežeckým krokom pokračuje ďalej. Druhé žieňa tak isto zaujme pozíciu predo mnou, ale nevzďaľuje sa. Dlžíme si temer konštantný rozstup. Takže možno ani tak strašne nespomaľujem, keď sa mi nevzďaľuje. To len Evka zaradila forsáž. Tak si teda bežím osamote nejakým v momentálnej situácii v rámci možností udržateľným tempom. Pole bežcom je dočista roztrhané, málokto už beží v skupinke. Les sa zelenie. Tu už nefúka silný protivietor ako na začiatku v otvorenej krajine. Vôkol kľud a ticho. Premávka na ceste nie je temer žiadna. Moju myseľ opantáva len bolesť nôh a ich drevenenie. Neteším sa na cestu späť. Aké útrapy ma budú čakať za otočkou v Liptovskej Tepličke? Zrak fixujem buď na zem a teším sa z každého ďalšieho odbehnutého kilometra alebo sa dívam na pretekárku predo mnou. Začína stvárať nejaké podivnosti. Opakovane si hrabne rukou zozadu na bežecké trenky, odhrnie ich bokom, ozvú sa telesné zvuky nehodiace sa do spoločnosti. Žieňa len viac rozkročí nohy a bez toho, aby spomalila alebo zastala pokropí zem prebytočným odpadom asi zo zázračného povzbudzujúceho elixíru, len už iného chemického zloženia a konzistencie. Celý tento nezvyčajný úkon má zrejme nacvičený, lebo pri akútnej potrebe by sa to neskúsenému človeku tak elegantne nepodarilo bez toho, aby sa ušpinil. Prípadne menej zanietení pretekári by radšej volili variantu vzdialenia sa do kríčkov. Musím sa začať viac pozerať pod nohy ako pred seba, aby som nestúpila do niečoho, čo vraj prináša šťastie. Už je tu križovatka a odbočka do Liptovskej Tepličky. Kopec čoraz prudšie stúpa. Začínam mať toho plné zuby. Cestou naspäť asi umriem. To bude nekonečný návrat. V protismere sa postupne trúsia pretekári na čelných pozíciách. Bežia rýchlo, svižne a ľahko, temer sa vznášajú na rozdiel od môjho slonieho dupotania. Krajina sa otvorila, les ustúpil a predo mnou stoja dva kopčeky a za vzdialenejším sa črtá dedina. To už musí byť naisto Teplička.
S neskrývanou námahou funím do kopca. V rómskej osade učupenej pred dedinou náruživo povzbudzujú deťúrence:“ Do toho, do toho, nebojte sa nikoho!“ Dospelí obyvatelia sa len mlčky prizerajú na tých bláznov so štartovacími číslami, červenými tvárami od námahy, čo nemajú v nedeľu na obed nič užitočnejšie na práci ako niekde zbohdarma pobehovať. Neustávajúci krik detí ma však schopí. Dokonca tak veľmi, že na otočke v dedine dobieham súperku. Hlásateľ zvestujúci do éteru prizeravším sa divákom meno a klub pretekára, mňa pomaly ani nestihne nájsť v štartovacej listine. Cestou nazad sa mi beží oveľa lepšie ako tam, veď je to z kopca. Žienka predo mnou do toho riadne šibne a krásnym zrýchlením mizne v diaľky. Asi jej pomohlo to ohlahčenie si, keď teraz tak fujazdí. Občas pozerám do protismeru, na tých, čo bežia len k otočke. Vyzerám Michala Holíka. Zbadá ma skôr ako ja jeho a kričí mi, že bežím dobre. Vyvediem ho z omylu. Prepálila som. Povzbudí ma. Teraz je dôležité ako tak udržať tempo a dobehnúť. To má veru pravdu. So závodením to už nemá veľa spoločného. Výsledný čas je mu ukradnutý, hlavne aby som to nedajbože nemusela vzdať alebo potupne dokráčať. I keď ani terajšia rýchlosť nie je nijak úchvatná, ale ešte stále sa dá povedať, že bežím.
S radosťou prijímam zátišie lesa lemujúceho cestu. Vôbec mi nevadí absencia divákov a povzbudzovania. Sústreďujem sa na beh, ponáram sa do vlastného vnútra. Dolu kopcom sa cupitá ľahšie. Vôkol mňa je kľud. Predbehol ma iba jeden nanajvýš dvaja ľudia a ja tiež nikoho neposúvam nižšie v poradí. Pozorne sledujem kilometrovníky a odratávam od 32 koľko mi ešte chýba do cieľa. Na rovnejšom úseku zbadám roztrúsených bežcov predo mnou. Nepremáham sa dobehnúť ich. Udržujem si svoje pomalšie tréningové tempo, o ktorom viem, že ma spoľahlivo dovedie do cieľa. Oproti rýchlemu začiatku som si preradila pomyselný rýchlostný stupeň 1 z pôvodnej 3. Už nemám pochybnosti, že akosi dobehnem, ale nádej na pekný čas som dávno stratila. Predpokladám, že bude dokonca horší ako pred rokom. Je mi to ukradnuté. Nie každý pretek sa musí vydariť a tých prepálených ešte bude. Hlavne, že vládzem pokračovať.
Za Bielym Potokom na cca 23. km trasa prejde z klesania do stúpania, ktoré bude pokračovať až po Šuňavu. Chcela by som mat koľko energie, koľko som mala, keď som týmito miestami bežala smerom tam. Kde sa podel ten elán a ľahkosť, s akou som prepaľovala začiatok. Radšej som si mohla adrenalín a iné chemické potvory, ktoré ma tlačili dopredu na štarte odložiť do úschovy na cestu späť. Teraz by ma tak maximálne popohnal nejaký špásujúci medveď alebo iné lesné strašidlo. Niekde v tom päť km namáhavom i keď len pozvoľnom stúpaní sa doťahujem na troch za sebou bežiacich veteránov postaršej vekovej kategórie. Ani ma nenapadlo, že by sa niekto na trati mohol trápiť oveľa viac ako ja. Oni zrejme neprepálili, len nemajú toľko silových rezerv ako omladina. Jeden z nich zmorene prechádza občas do chôdze. Pri krajnici pred autom ich vyčkáva buď ich známy alebo sám tréner, lebo okrem osvieženia vodou ich častuje radami ako zdarne zdolať trať. Tomu kráčajúcemu volá, aby sa zavesil za tú mladú babu – akože mňa. Možno „tréner“ čítal doják Mira Kriška z maratónu Perly Karpát 06 o „televízore“ na trati.
Prenos sa však nekoná. Divák beh vzdal po pár chabých krokoch. Ja teda pokračujem v šúpaní nôh milimeter nad povrch asfaltovej cesty a postupne predbieham i ostatných dvoch veteránov. Akonáhle sa rozostúpi les, naskytne sa prekrásny výhľad na majestátne Vysoké Tatry. S čerstvým snehom pocukrovanými vrcholmi hor kontrastuje bledomodrá obloha. Nádherný pohľad. Na istú dobu pozabudnem i na bolesť nôh, únavu, na to že mojou prvoradou úlohou je behom sa dostať do cieľa. Už ma nezaujíma asfalt a netrpezlivé vyčkávanie na označenie ďalšieho odbehnutého kilometra. Som fascinovaná krásou prírody, skál, hôr. Veru tak, čum na hory a zabudni na útrapy! Času a kilometrov na obdivované pohľady na Tatry je nadostač. Unavených bežcov, či sa tak vôbec dajú nazvať motajúce sa postavičky po celej šírke cesty, podľa toho kto ako uzná sa vhodné rezať zákruty či komu je ako sympatická pravá alebo ľavá krajnica, utešuje obsluha poslednej občerstvovačky na 28. km kúsoček pred vrcholom dlhého stúpania na Šuňavu, že ďalej to bude len a len z kopca. Takže hlavu hore, vystrieť chrbát a hurá popustiť nohy v skoro 2 km zbehu. Jeden detailista pesimisticky ale pravdivo upozorní že ešte máme jedno stúpanie tesne pred Štrbou. To už je temer bagateľ. Z vrcholu vidno do dediny a tí skúsenejší už vedia i lokalizovať presné miesto cieľa. Dolu kopcom dostávajú zabrať svaly stehenné a možno i iné, tieto však dávajú o sebe vedieť najbolestivejšie. Našťastie povrch trate je hladký, nuž nehrozí zakopnutie. Pustím to dole ako to len ide. Avšak hravo a veľmi svižne ma tu obieha jedno mladé dievča. Musela riadne zrýchliť v druhej polke, pretože na otočke bola dosť vzadu. Taký záver túžim mať i ja, len síl na to nieto. Možno nabudúce.
Vbieham do dedinky Štrba. Na krajnici je označenie 31. km. Trať lemujú domáci diváci a samozrejme hlasno povzbudzujú každého jedného pretekára. Nezabudnú dodať, že už je to do cieľa skutočne len kúsoček. Ja dĺžku toho kúsočku odhadujem tak na 800 m. Minulého roka ma pomýlilo, ba priam až deprimovalo, že mám bežať ďalej, keď už som zdolala avizovanú dĺžku preteku. Považovala som to za podraz, ale tento rok som už o tomto vtípku vedela. Ešte ma čaká záverečné defilé po dlhej Hlavnej ulici, na konci ktorej je vytúžený cieľ. Snažím sa trochu pridať do kroku, aby som vyvolala zdanlivý dojem rýchleho finišu.
Cesta nazad nebola nakoniec až tak strašná. Napodiv som si vylepšila i minuloročný čas na 2:39:21 hod. Ani som to nečakala, po tých útrapách a štrajkovaní nôh od 13. km. Svatoslava Cintulová, 23. júla 2007 |
Krátko po štvrť na desať nastal čas poberať sa. Po Hlavnej ulici pobehujú podivní týpci s číslami na hrudi a ja, aby som nekazila športovú kulisu, pridávam sa k nim pomalým klusom k štartovacej liane. 
Len mi tak poposkočí sebavedomie. Dostať kompliment od pani Bežkyne poteší. Ja tiež poškuľujem po výrazne lepšom čase, aký som odbehla minulého roku (2:44 hod). Skúsim si teda tempo určovať sama, niekedy sa to musím konečne naučiť. 
Z mojich nekonečných žalmov na téma prepálený pretek ma vytrhne poznámka tlieskajúceho diváka osamotene stojacieho na krajnici pri aute: „Skvele dievčatá, držte sa pekne pokope.“ Dievčatá? Pokope? 
Občerstvovačky sú vítané rozptýlenie. Tento krát ochutnávam i miestny ionťák, avšak iba dúšok, je sladký preto si beriem aj vodu. Chvíľu si ju nesiem a popri tom zisťujem, že i keď anatomické tvarovanie fľaštičky je výborné, voda mi pri mojom skackavom pohybe špliecha na nohy. Prepláchnem ústa vodou a fľaštičku odhadzujem. 
Ja mám dnes biele šortky adidas o nejaké to číselko väčšie, takže na mne vlajú ako suknička. To by nemusel byť zlý TV program. 
