27. MMMM - Medzinárodný Moskovský Maratón Mieru 

Moskva, 9. 9. 2007

(alebo ako sa behá vodný maratón)

Prvé, čo sa mi zdalo nezvyčajné, keď som sa ráno, 9. septembra 2007 o 10:45 poberal na štart 27. MMMM, bolo to, že som nevidel nijakých účastníkov mestskej hromadnej dopravy, ktorí by pripomínali maratóncov. A štart bol naplánovaný na pravé poludnie z Červeného námestia. Vošiel som do metra stanice Oktjabrskaja na Kalužskoj ploščadi už značne premoknutý, ale napriek tomu, že je nedeľa, ľudí je všade stale veľa. Nečudo, Moskva, to sú minimálne dve Slovenská na kope, tu by tých “pobehajov” ako nás nazýva jeden môj pretučnelý kolega, malo byť hojne. Snažím sa medzi nimi identifikovať duše spriaznené, pozerám sa, kto má maratónky, alebo vyzerá na športovca, ale nikoho takého nevidím, je to dav zachmúrených, ponáhľajúcich sa kamsi ľudí. 

Zvláštne.

Spomínam si na iné maratóny, trebárs nedávny maratón v Los Angeles, alebo aj nám bližší, Pražský maratón. Tam smerujú k miestu štartu mohutné, (alebo aj menej mohutné), ale jasne identifikovateľné maratónske húfy, vždy tvoriace prevážnu časť cestujúcich. Hneď je jasné, že je MARATÓN. Tu to nepozorovať. Že by išli na štart tak povediac v “civile” a až tesne pred štartom sa zmenili na “maratóncov”? Jedna vec mi v Moskve hneď na začiatku udrela do očí: mladí moskovčania (- čanky) len málo nosia typickú obuv mládeže (nielen) slovenskej – drahé, samozrejme značkové maratónky, alebo inú športovú obuv- ale drvivá väčšina z nich sa aj v lete parí v “botinkach”, teda v poltopánkach rôzneho druhu, na čo slovenská omladina (ba i skúsenejší občania) ani len nepomyslia. Po odpoveď “prečo” som nemusel ďaleko chodiť, stačil najbližší obchod so športovým “zbožím”: všetky importované športové potreby (ale nielen tie), sú drahé, aj nominálne podstatne drahšie, ako je tomu trebárs u nás. No a ani mládež na to nemá. Teda, možno tam idú takto a potom… sa prezujú a prezlečú…

Ale ani po príchode na stanicu metra “Kitaj – gorod”, kde som vystúpil (lebo je najbližšie k Vaskovi Blaženému, pod ktorým sa štartuje), po obligátnom upozornení z megafónu “ graždane, vychodja iz vagona, nezabyvajte svojich veščej”, som maratóncov nevidel. Až, keď som chtiac - nechtiac vyšiel do dažďa na ulicu Varvarka, videl som pár postáv, smerujúcich k Červenému námestiu, ktoré by mohli byť maratóncami.

To teda zas dnes bude deň, myslím si. Obloha zatiahnutá, husto prší a je zima, nie viac ako 8 °C a nevyzerá na to, že by sa to rýchlo skončilo. Je to dážď, ktorý prší na polovicu Európy. Podľa predpovedí tu mal byť už v stredu, ale začalo pršať až v nedeľu asi dve hodiny pred štartom maratónu. Samotný dážď by mi ani nevadil, je to vždy lepšie, ako keď je teplo, ale v kombinácii s nízkymi teplotami vzduchu a vetrom je to čertovský problém. Teda problém s oblečením. Samozrejme, ideálna by bola kombinácia tenkých elasťákov s polypropylénovým tričkom s dlhým rukávom a na to tielko, čiapka, no a rukavice. Elasťáky nemám (kto by rátal s takou zimou začiatkom septembra?), no a polypropylénové tričko je s krátkymi rukávmi; ešte že som si zobral čiapku z NYCM a rukavice. Je to jasné, to všetko dám na seba a s pomocou Božou... to vari doklepem.

Minuloročné predštartovné priestory boli v najväčšom hoteli v Rusku, ktorý sa volal (akože ináč) Rossija, ale ten miesto rekonštrukcie vo februári tohoto roku radšej zrútili, aby postavili nový, takže som zvedavý, ako to bude zorganizované, lebo včera, na registrácii sa to usporiadateľom podarilo utajiť, len nás uisťovali “vsjo tam uvidite” a čudovali sa, že “nam nado kameru chranenija”. Iste mali predstavu, že prídeme na štart v trenírkach rovno z domu. Neďaleko štartovného a cieľového portálu (teda medzi nimi) boli postavené biele stany označené intervalmi štartovných čísel (podobné, ako v Bratislave pre VIP-ov), kde sme sa prezliekli a svoje vrecia s označením štartovným číslom tam (čo nám iné zostávalo?) jednoducho nechali, pretože “kamera chranenija” tam nebola a nikto nám nevedel povedat, kam si veci máme dať. Nakoniec, keď mi to zmizne, plakať budem akurát za hotelovým preukazom…(Predbieham udalosti, ale po dobehnutí sme si sami svoj miešok našli a jedna dobrá pani skontrolovala, či onen miešok má naše štartovné číslo a bolo po paráde. Nie je to zlý system, najmä ak to porovnám s tou hrôzou na polmaratóne v Budapešti, kde sme odovzdali veci, na ktoré boli nalepené nejaké čísla a potom nešťastné dievčatá nemohli v tom zmätku nič nájsť.

Do štartu je skoro hodina, prší a prší. Stojím teda v stane a pozorujem okolie. Napravo sa usalašila skupina “Achilles”, na vozíčkoch. Kto bol na maratónoch v USA vie, že sa tam vyskytujú takto označené skupiny telesne postihnutých, ktoré sú sprevádzané zdravými bežcami. Medzi nimi spoznávam známeho zo včerajšej “pasta show”. Je to asi tridsaťročný mládenec, ktorý prišiel o obe nohy počas vojny v Iraku. Želáme si navzájom “good luck”. Odchádzajú do dažďa skôr, zrejme kvôli ich pozícii vpredu. Vedľa mňa, stojac na igelitovej fólii si robí kompletnú úpravu Dán, včítane strihania nechtov na nohách. Divím sa, že si to nechal na štart. Nie je to pohodlné, robiť to stojac na jednej nohe v chlade na asfalte, po povrchu ktorého tečie voda… Majú tu byť štartovné čísla 0 – 300, ale samozrejme aspoň polovica, hlavne Rusov, “učastnikov zabega sputnika na 10 km”, má iné čísla a od nás “marafoncev” s modrými číslami odlišujú číslami bielymi. Ale zatiaľ na nikoho neprší. Oblečenie Rusov je rôznorodé, prevláda bavlna, aj keď bežeckú obuv majú väčšinou značkovú. Len tie doplnky… v daždi to teda sranda nebude.

Je niekoľko minút do štartu, stále doslova leje. Vybehnem von. Okolo štartu vyhráva zmoknutá vojenská hudba, akože ináč, samé “bojové”. Mokrý je aj Kremeľ aj my všetci. Len hlásateľ nadšeným hlasom oznamuje, že práve prišiel nejaký majster sveta a olympijský víťaz. Ja sa obzerám, kam sa na tie tri minúty schovať (aj tak som už mokrý). Pomalým klusom sa vyberiem k Vasilijovi Blaženému, tam sa schovám pod odkvap…

“Eto neprofesionaľno, eto neprofesionaľno” zahrmí roztrpčený hlas komentátora za mojim chrbtom. Čo je neprofesionálne?; myslím si a pozriem sa za seba k štartu, kde je zhromaždený dav asi 2000 bežcov (z toho najviac polovica maratóncov). Všetci vybehli! Asi o dve minúty skôr, bez výstrelu. (Neskôr, večer v televízii som videl, čo sa udialo: nejaký nebežec vybehol z davu pretekárov s fotoaparátom, pred štartovné pole, aby ho sfotografoval.) No a nepozorní bežci z druhej strany poľa to považovali za štart a vybehli tiež…, pridali sme sa všetci. Problémom zostal chlad a voda. 

Začínam pomaly, treba sa rozklusať a snažím sa obiehať obrovské kaluže. Je to však márne. Bežíme cez Veľký kremeľský most na ostrov, ktorý je tvorený riekou Moskvou a tzv. “vodootvodnym kanalom”, ktorý vykopali vari v 19 storočí, aby zvýšili prietočnú kapacitu rieky Moskvy, ktorá sa vylievala a zaplavovala mesto pod Kremľom. Mali by sme tu prebehnúť prvých 5 kilometrov a potom, zvyšok po “Naberežnoj reky Moskvy”. Bolo to ináč, po prebehnutí asi 3 km sme si zvyšok odkrútili pod Kremľom. Teraz sa koncentrujem na dve veci: bežať “pomalu” (ako vraví Janko Nebeský) a obchádzať kaluže. To druhé sa mi nedarí hlavne preto, že 1) kaluže sú veľké a sú všade. 2) Kto bol v Rusku vie, že odkvapové rúry z domov nie sú vyvedené do kanalizácie, ale ich plechové “tlamy” chŕlia vodu na chodník, táto steká na cestu a až na jej druhej strane cesty vteká do kanála. Takže, brodíme sa cez potoky vody; čo už, aj tak sme mokrí.

Päťka: tesne nad 25 minút, je to dobré, len tak ďalej. Môj plán bol dobehnúť v čase okolo 3:40, každý čas pod 3:50 je dobrý, čas pod 3:30 nie je reálny, takže “päťky” by mali byť nad 25 minút, ono to neskôr bude aj tak pomalšie, pretože nemám veľa nabehaného a vek hodne nad 20 rokov…

Moskovskaja naberežnaja. V prospektoch sa tento maratón označuje ako jeden z najkrajších na svete. Jeden malý (asi 5 km) a dva väčšie okruhy sú pekné. Beží sa okolo Kremľa, je to rozprávkový hrad, aj keď v daždi a v zime sa pozerám pod nohy na na Kremeľ len fľochnem okom. Impresívny mrakodrap “Barrikady” a blížime sa k Červenému námestiu, kde je cieľ “desiatky”. Pretekári finišujú, sú to kvalitní atléti odetí v tielkach, však produkujú pri ich rýchlosti hodne tepelnej energie, voda strieka na všetky strany. Teda, desiatka, tiež tesne nad 25 minút za posledných päť kilometrov. Zostalo nás v tom daždi menej, diferenciácia je značná. Pod mostom je občerstvovačka. Piť, či nepiť? Studenú vodu? Brr, nechcem. Čaj, čaj, kričia pod mostami schovaní občerstvovači. Čaj, to si môžem dať. Je teplý a celkom sladký, vypijem deci. Okrem čaju a vody majú na občerstvovacích staniciach vo vandloch nakrájaný čierny chlieb, kocky tak asi 2 x 2 cm. Ďakujem, neprosím. Periférne vnímam obrovský znovupostavený chrám Krista spasiteľa, ten pôvodný bol postavený na počesť víťazstva nad Napoleonom a Stalin ho dal v tridsiatych rokoch zbúrať- mal tam byť Dom sovietov. Vľavo, za riekou je obrovský pomník Petra I. a v diaľke, v parku je vidieť jeden zo 14 exemplárov raketoplánu Buran; je to v podstate kópia amerického raketoplánu. 

Potreboval by som si odskočiť, pozerám na vhodné miesto, asi na 12 kilometri zabieham k plotu a som ľahší. Hneď je život krajší, ale rovnako mokrý. V diaľke vidieť siluetu bývalých Leninských, teraz Vrabčích (vorobjich) hôr, tesne pred otočkou je pätnástka (25:02), dobre, konštatujem. Ale po otočke je to horšie – k studenému dažďu sa pridáva studený protivietor – takže pozerám, za koho by som sa schoval. Pomaly sa blížim k mužovi, ktorého tričko hlása, že je z Linca. Dotiahol som sa na neho a chvíľku bežím v závese, je to však príliš pomalé aj pre mňa, vybehnem teda pred neho. Akoby do neho niekto strelil – zrýchli a vzdiali sa na niekoľko desiatok metrov. Ty si teda prípad, myslím si. Po kilometri sa na neho bez zrýchlenia zase doťahujem, a celá procedúra odbehnutia sa zopakuje. What are you doing? Nedá mi, aby som sa nahlas nepodivil. Neodpovedá a vzdaľuje sa. To pre neho nemôže dobre dopadnúť, myslím si. Po niekoľkých kilometroch, niekde pri Kremli som zase pri ňom. Pokúša sa ma chytiť, ale nezvláda to, zaostáva. Je mi ho ľúto, zrejme neskúsený borec. 

Dvadsiaty kilometer, posledná päťka za 25:34, celkove 1:38, dobré je to, vravím si; len dokedy? Je mi zima na nohy a trošku tvrdnem, ale ináč som v poriadku. Zase si potrebujem odskočiť, je zima, to sa mi ešte nestalo, aby som počas maratónu išiel drénovať dvakrát. Som v cenre Moskvy, aj keď počas maratónu sa všeličo toleruje, ale tu v Moskve sme obklopení policajtami na každom kroku. V diaľke vidím novinový stánok, pred ním stojí milicionár; obehnem za bok stánku, keď vybehnem, milicionár sa začudovane pozerá, čo sa to deje. Už nič.

Tu kdesi by mal byť polmaratón, žiadne označenie však nevidím, odhadom by som to mal mať za 1:43 – až príliš dobré. Otočka a zase späť. Kaluž vody a hustý dážď ma uzavreli do seba, nediskutujem ako obvykle. Keď však dobieham peknú dievčinu, nedá mi aby som sa jej opýtal “Nu kak devuška? Neznaju, eto moj pervyj,” ona na to. “Jesli vyderžiš, budet eto niže trjoch sorok” povzbudzujem ju. Žiaľ, nebolo.

Som asi na 24 kilometri, keď sa v protismere objavujú prví maratónci, ktorí majú do cieľa asi 4 kilometre. Je ich len niekoľko, a všetci bieli, žiadny Keňan, aj keď ceny za prvé niesta sú asi 4000 dolárov, pre nich zrejme málo. Za nimi obrovská medzera, až po niekoľkých kilometroch sa objavujú roztrúsene ďaľší bežci. Za veľkým Kamenným mostom je konečne 25 km (môj čas 2:05:29). V občerstvovačke pod mostom pijem druhý a posledný raz.

Utešuje ma len jedno – tadeto už viac nepobežím. V protismere vnímam bežcov a bežkyne, ktorí sú na tom horšie ako ja, niektorí bežia vyzlečení do pol pása. Ich bavlnené tričká nasiakli vodou a chladia, radšej bežia vyzlečení, aj keď im musí byť príšerne zima. Sú tu dokonca bežiaci na boso – to sú tí ktorým sa bavlnené ponožky zhrnuli a spôsobili pľuzgiere, nezávidím im. 

Našťastie, moje polypropylénové tričko funguje perfektne; je vodoodpudivé a takmer nechladí, aj polypropylénové ponožky sú skvelé, nie je mi zima na nohy,a necítim otlaky; čiapka z NYC maratónu nesklamala – vlasy mám vlhké, ale nie mokré. Je to tak. keď je pekne, dá sa behať vo všetkom, ale ťažké podmienky si vyžadujú dobrú výbavu, chvalabohu, ja ju mám.

Kde je tridsiatka ? Už mala byť. Otočka a do cieľa, aj keď s protivetrom a so stupňujúcou sa únavou. Chytám sa za Rusa v červenomodrom tielku a bežím s ním, jeho tempo mi vyhovuje, postupne zbierame jednotlivých bežcov. Pred Kremľom je tridsaťpäťka, (2:57:47), podľa známeho pravidla, by som mal byť za 40 minút v cieli, ale tvrdnem, neviem, neviem. Vyzerá to tak, že pre mňa je toto tempo rýchle; radšej spomalím, však ide len o dobehnutie. Tá posledná otočka sa stale neblíži, len aby tu už bola. Mám podchladené nohy a tvrdé svaly; koncentrujem sa na seba a nevnímam okolie, takto to rýchlejšie ubieha. Konečne štyridsiatka, posledných 5 km za biednych 28:43, v diaľke vidieť zlaté kopuly Kremľa, pre Boha, toto sú dva kilometre? Veď to vyzerá byť hrozne ďaleko… 

Stále prší, už trošku menej intenzívne, nakoniec už mi je to jedno. Ohrada, za ktorým bol hotel Rossija, na jej konci 42 kilometer a potom zátačka doprava a po 150 metroch do kopca pod Vasilijom Blaženým cieľ. Asi 20 metrov pred sebou vidím staršieho bežca. Skúsim to? Zabral som a prekvapujúco ľahko som zrýchlil a bez problémov som ho predbehol, čo dokonca vytrhlo z letargie niekoľkých zmrznutých divákov a ozvalo sa “charašo, charašo”. 

Cieľ. Moje stopky ukazujú 3:39:20, veľká časomiera zrejme zmokla, lebo ukazuje kliky – háky. Medaila, folia, minerálka a bonboniera. Počujem hádky medzi vydávateľkami bonbonier “toľko dlja marafoncev”, ktoré chcú vylúdiť aj “desiatkári”. 

Začína mi byť zima a trasiem sa, teda rýchlo pre veci, prezliecť sa a do hotela. Je tu malý problém: v ruských hoteloch nie sú zátky na upchatie vane ani umývadla; tak teda na otvor na dne vane igelitový sačok, zaťažený skleným popolníkom, plná vaňa horúcej vody a pivo, to je ten správny koniec tohoto ťažkého maratónu.

A čo bolo pred maratónom…

Samozrejme registrácia vo športovom komplexe “Olimpijskij”, ktorý tvorí všešportová hala a vedľa nej bazén. Práve v priestoroch krytej plavárne (vchod č.8) bola registrácia. Pretože o piatej mala byť tzv. “pasta show”, prišiel som tam asi o trištvrte na štyri, aby som sa pohodlne zaregistroval a stihol aj onú “show”, o ktorej som vedel, že na nej bude psina. V oblasti registrácie boli stoly, kde sedeli nejakí chlapíci, žiadne označenia. 

Chvíľu som sa bezradne potuľoval po chodbách, nakoniec som oslovil muža v žltej veste, aké sú v autách. “Kde možno zaregistrirovaťsja na marafon požalujsta?” Odkuda Vy? Iz Slovakii. “ O kak charašo!, rozžiaril sa a odprevadil ma do dverí s označením “10 km”, kde za stolom sedel chlapík, registrujúci zahraničiarov a pred ním dvaja zrejme nádejní maratónci a na stoličkách ďalší dvaja. Sadnite si. Sadol som si s tým, že to pôjde rýchlo. Chyba lávky. Registrácia jedného maratónca trvala asi 10 minút. Prečo, to som pochopil, keď som prišiel na rad. 

Nu kak? S úsmevom sa na mňa obrátil onen chlapík. Možno govoriť po ruski? Možno, ja na to. Prihlásil som sa online, vravím mu. No boli by ste tak láskavý a vyplnili prihlášku ešte raz ? Nemali žiadne počítače ani vytlačené prihlášky. Mám kópiu ja na to. Da? Kak chorošo. Na marafon? Začal ju prepisovať do ruštiny. Eto dlja kompjutera, objasnil mi. 

Zaplatil som a začal mi zháňať tričko, dal mi čip a nakoniec igelitku. Bol som hotový za desať minút. Bolo asi 4:10. A vot billet na pasta show, eto načalos v četyre, no eto rjadom, povedal mi. “Kak v četyre? Veď dolžno bylo byť v pjať! Eto izmenilos. 

Tak som teda išiel do reštaurácie Kino. Tam ma však nechceli policajti pustiť, ale nakoniec po dvoch kontrolách som sa dostal so reštaurácie, kde už bolo nabité a na pódiu tancoval nejaký dievčenský spolok, spievajúc si k tomu pesničku “Ja ty, on ona, vsja strana…” 

Na stoloch sendviče so salámou, džúsy (to má rád Mišo pred maratónom) a ovocné šaláty. Teda to, čo sa pred maratónom nehodí, len nie “pasta”, ale bolo pivo, tak som vypil dve a venoval som sa programu. Na pódiu sa striedali pekné dievčatá s peknými hlasmi a spievali nejaké ruské pesničky. Po kažej pesničke vystúpil nejaký chlapík a žiadal “vaše aplodismenty”, teda potlesk. Musím povedať, že po dvoch pivách sa mi to celkom páčilo. Akurát partia z Južnej Afriky, s ktorou som sa zoznámil bola z toho vyjašená. Po jeden a pol hodine nám zaďakovali za “vizit restavracii” a zaželali príjemný marafon.

A čo na záver?

Samotný maratón (trasa aj organizácia) boli vcelku zvládnuté aj v provizórnych podmienkach a v zlom počasí. 

Iná kapitola je informovanosť a registrácia. To bolo na úrovni nepodarených dedinských pretekov. Žiadne PC, nikto nič nevedel, ale aj zlá propagácia najmä v Moskve. Pre nás je tento maratón drahý špás. Ubytovanie v Moskve je vari najdrahšie na svete, pod dvesto dolárov za noc sa nevyspíte ani v lacnom hoteli. Vložné je vceľku ľudové: pre “inostrancev” 35 dolárov, čiže 875 Sk. Aj doprava je kameňom úrazu: Moskva je ďaleko. 

Viliam Novák, Bratislava, 14.9.2007.