|
|
|
foto: MMM a Peter Valach 84. Medzinárodný maratón mieru v Košicich
Je to dané aj krásnym námestím, usporiadateľmi a divákmi, ktorí ho aj ako spoločenskú udalosť berú, a tak sa aj chovajú. A aj my maratónci máme pocit sviatočnej udalosti, kde sa strach pred tým, čo po tej tridsiatke bude (aspoň u mňa), mieša so slávnostnou atmosférou, ktorú ešte zdôraznil svojou prítomnosťou prezident SR.
Hneď som ju spoznal, podľa fotografií, ktoré som kedysi videl v knihách a časopisoch. Štíhla, s prešedivelými vlasmi (len tým sa odlišovala od snímok z mladosti), s úsmevom sa s nami privítala. Keď sme si presadli k väčšiemu stolu, mal som to šťastie, že som sedel oproti nej. Nemecky hovorím slabo, ale vďaka angličtine sme sa celkom dobre porozprávali. Posledný maratón bežala v roku 1990 ako 40-ročná a odvtedy behá každý deň, ale jej najdlhšia trať je polmaratón. Je jednou z mála bývalých elitných bežcov, ktorí behajú aj po ukončení aktívnej činnosti. (Polmaratón tu zabehla za 2:07:48, spolu s dvomi Zieglerovcami, tiež z Wuppertalu, zrejme išli spolu). Na svoje „profesionálne“ obdobie, ktoré trvalo 5 rokov, nespomína najlepšie; nebolo to nič príjemného byť pod stálym tlakom zarobiť si na živobytie. Najkrajšie to bolo, keď chodila do práce a popritom behala, vtedy sa dostaví radosť z behania, vtedy totiž človek „nemusí“. „Do Košíc chodím rada“ – povedala – „hoci ľudia sú všade na svete priateľskí, tu v Košiciach som vždy mala pocit, že nič nepredstierajú, ale sú radi, že sme tu, a tak sa aj chovajú“. Pán Ziegler pozrel na hodinky a, žiaľ, „Wuppertalci“ museli odísť na oficiálnu časť programu. Tak teda „všetko dobré zajtra,“ lúčime sa s nimi.
Nedeľa ráno. Po absolvovaní neopakovateľnej „predštarovnej“ atmosféry na plavárni, v tom ľudskom mravenisku, kde sa mieša pach mužských tiel s vôňou indulony a všelijakých mastí, a po obligátne vystátom rade na WC sme vyšli už v „bojovej výstroji“ von, na ulicu. Je to dobré, teplota akurát, zamračené, a naša trojica (Mišo, Milan a ja) pomaly klušeme k Slovanu. Na štarte je 12°C, ale v dave maratóncov (– a maratónkyň!) je príjemne teplúčko a je veru čo obdivovať. Devy s tým správným množstvom tuku rozloženom na tých správnych miestach sú veľkým motivátorom všetkých tlačiacich sa tu mladíkov rôzneho veku. Okolo sa tlačí množstvo známych tvárí a želáme si dobrý maratón.
Čas štartu (10:00) sa blíži; už niekoľko sekúnd pred výstrelom sa strhne rev, uvolňujúci napätie, výstrel – a vybiehame. Zatiaľ pomaličky, kontrolujeme polohu kamarátov a snažíme sa bežať po úzkom kľukatiacom sa pruhu červeného asfaltu. Ako to len dopadne? pýtam sa sám seba. Ešte pred týždňom som ani len klusať nevládal za Mišom Guttmannom a Jankom Nebeským (dnes bežia polku), stále ma bolia svaly, som malátny, hoci to jednoznačne vyzerá na virózu, teplotu nemám. Aj na posledných tréningoch som sa síce cítil zle, ale bežalo sa mi dobre. Je to nejaké divné. Samozrejme, mám obavy, ako to dopadne.
Už som bol rozhodnutý, že to skúsim na polke, ale nakoniec som si povedal, že sa zaregistrujem na celý, a potom sa uvidí... Ak to po desiatke bude zlé, tak to zbalím, hovorím Mišovi. Máš ho vidieť, vraví Mišo, ešte si maratón nevzdal a dobehneš to za 3:38:30! Bodaj by tvoje slová boli zlaté, hovorím, budem rád, ak to bude pod štyri... Zatiaľ mám za sebou niekoľko stovák metrov, je to ešte dobré, no uvidím, taká desiatka už niečo napovie. Bežíme v hustom dave po námestí, okolo samí „polkári“ s červeným podkladom čísel, skôr klušem ako bežím a pozorujem sa, či sa niečo zlé nedeje. Je tu päťka, je za výborných 24:45, pozerám po synovcovi Tomášovi, ale nevidím ho. Stále je to dobré. Počasie nemá chybu, značenie trate je skvelé, dokonca za Aničkou je označené aj zúženie cesty. Výkriky „Miki, Miki“ už nepočuť. Zaostal? Vybiehame na Okružnú, pred sebou vidím štíhlu dievčinu v trištvrťových elasťákoch, ba vlastne ju vidím už niekoľko kilometrov, má také isté tempo ako ja. Dobehnem tých niekoľko metrov a prihovorím sa jej „Ahoj, dobre Ti to beží, na koľko ideš?“ Neviem – ona na to – je to môj prvý polmaratón. No, ak vydržíš toto tempo, tak to bude pod 1:45, ja na to. To by bolo skvelé, odpovedá. No a táto dievčina (ako sa neskôr ukázalo, volá sa Libuška a je to švárna košičanka) veru so mnou bežala až skoro do konca polmaratónu. Keď som asi na 19. kilometri videl, že je na tom dobre, tempo držala bez problémov a okolo nás sa pomaly posúvala iná dáma – polkárka, tak som ju poslal dopredu s radou „Choď dopredu a ak môžeš, snaž sa ju udržať.“ Ako som neskôr zistil, jej čas bol 1:42:20 a onú dámu vo finiši „urobila.“ Bežali sme príjemné tempo asi 24:30 na 5 km a pravdu povediac, aj som zabudol, že by som mal mať nejaké zdravotné problémy. Polmaratón som mal v pohode za pre mňa dobrých 1:43:20, tak som si povedal, že niet dôvodu skončiť, aj keď na druhej strane som vedel, že tie moje problémy sa nejako musia prejaviť. Len kedy? Po obrátke sa pole bežcov poriadne preriedilo. Videl som ich pred sebou asi troch a usilovne som sa pozeral na druhú stranu do protismeru na kamarátov. Ako to pôjde im? Milan je čerstvý ako rybička, vnuk sa ledva ťahá. A zase k Aničke. Nohy už tvrdnú, ale to je normálne. Konečne synovec s fotoaparátom. „Mám ťa!“ kričí. Posledných 5 km za 25 minút, už sa to spomaľuje. Doťahujem sa na peknú dievčinu (bola to Zuzka, ako som sa dozvedel od povzbudzovačov, ktorí podľa čísel hľadali v zoznamoch a prekvapovali povzbudzovaním menami). Výbeh z parku. Aj tu je jedna z veľmi dobrých občerstvovačiek. Ionťák v malých fľaškách – čo je výborný nápad – a ten ionťák je dobrý! Po občerstvení pomaly dobieham Peťa Buca (aby ma on predbehol na 40. km), podávame si ruky, Peter je svieži a na otázku, čo tak voľne, hovorí, že sa nikam neponáhľa. Ani ja, hovorím, ale toto tempo mi vyhovuje (netrvalo to dlho, žiaľ...). Žltý bežec s povoleným obväzom na kolene, ktorého dobieham, je predsa Slavo Glesk! Na čo ideš, pýtam sa. No tak pod štyri, on na to. Nejaký kilometer bežíme spolu, keď sa už zmienená Zuzka zrýchľujúc dostala predo mňa. Slavovi to nedá a vzďaľuje sa s ňou, po chvíli mizne vpredu. (Nakoniec som kdesi Slava predbehol, ale zrejme som nevnímal okolie, neviem kde to bolo.) Ale so mňou to začína ísť dolu vodou. A na 30. km mám poslednú päťku za 26 minút, začína ma bolieť väzivo ľavého bedrového kĺbu a nohy sú hrozne ťažké... Pozerám sa do zeme a snažím sa nemyslieť na nič, aby som to prežil. Úsek medzi 30 – 35. km je za 27:32 a 35 – 40. mi trvá 28:50! Tak, toto sú dôsledky tej (zrejme predsa len) virózy. V porovnaní s poslednými maratónmi (Praha, Moskva) je to oveľa horšie. To, čo som robil doteraz ja druhým (predbiehal som), sa mi vracia a som predbiehaný. Prečo sú tie kilometre po tridsaťpäťke také dlhé!
Blížim sa k štyridsiatke. Opäť za sebou počujem „Miki, Miki!“ Je mi to jasné. Okolo mňa prebehla v svižnom tempe skupinka s expremiérom a Peťom Bucom na čele, bolo ich vari päť. Ich tempu som síce nestačil, ani mi o to nešlo, ale nejako som sa vzchopil a záver (2,2 km) som zvládol za (pre mňa) dobrých 11:43. Hlavná ulica, ľudia mohutne povzbudzujú a ja sa snažím vyzerať (bežecky) dobre. „No vidíš,“ vyčítavo mi vraví Mišo Holík, pohodlne usadený na lavičke asi kilometer pred cieľom. A ja som rád, že sa to blíži k záveru. Už vidím cieľový portál, je na ňom asi 3:33:32, hypnotizujem meniace sa číslice, aby sa neponáhľali a aby to bolo pod 3:37. Podarilo sa! Mám to za 3:36:49, nechce sa mi to veriť. Skončil som 210. zo 458 finišujúcich mužov, je to skvelé. Vy, čo to čítate, poznáte ten skvelý pocit po dobehu. Dokonca ma nič nebolí (okrem nôh).
A je tu priateľ zo SAV-ky Marian R. Celý čas ma aj s manželkou vytrvalo povzbudzovali, presúvajúc sa z miesta na miesto, aby ma nakoniec odprevadili na stanicu. Vraj to bol krásny zážitok. Len neviem, čo bolo obsahom onoho zážitku. Najskôr masa totálne odrovnaných maratóncov počas druhého kola. Vychádzam z koridoru, s Mikim D. si blahoželáme, vravím, že som rád že je späť (po tej škaredej zlomenine). Medaila, PIVO (!), sadnem si a uvoľňujem čip a začína ma triasť a trasiem sa až po plaváreň. Sprcha ukončí toto trápenie. Stisky rúk kamarátov s otázkou „Za koľko to bolo? A kam najbližšie?“ Nedá mi zopakovať pochvalu organizátorom, dokonca aj počasie zariadili dobré! Padol traťový rekord (2:09:52), ale aj Vanko. Ak si spomínam na nejakú slabinu, tak ma napadá len nemožnosť použiť WC počas pasta party, na ktorej Miro Kriško dekoroval „stovkárov“ Betku Tiszovú a Jara Horného. Teda vrátime sa o rok? V. Novák, 10.10.2007. |
Veru, veru, radosť ho bežať. Aj keď na Slovensku máme aspoň jeden ďalší, veľmi dobre zorganizovaný maratón (kolegovia maratónci iste dobre vedia, na ktorý myslím), ten košický má aj správne elegantný spoločenský „šmrnc“.
No, ale predsa len najväčším zážitkom v Košiciach bolo pre mňa stretnutie s
Christou Vahlensieckovou. Legendami opradená dáma, päťnásobná víťazka Košického maratónu, prvá Európanka, ktorá to zabehla „pod tri“, dvojnásobná držiteľka najlepšieho svetového výkonu v sedemdesiatych rokoch (2:34) sa zrazu objavila v spoločnosti Wuppertalčanov v kaviarni Bomba, kde sme si (Milan Furín, Jaro Horný, Mišo Holík a ja) dávali jednu predmaratónsku „desinu“.
Blížime sa k Aničke, dav sa trošku rozriedil, dbám, aby som bežal na voľnobeh, teda bez výrazného úsilia. Za sebou počujem výkriky divákov „Miki, Miki“. Došlo mi, že to bude asi
Miki Dzurinda, ktorý vraj beží.
Tesne za divadlom na mňa kričí Tomáš Orfánus- „Vilo, Vilóó!“ Asi po kilometri vidím „žlťáska“
Miša Holíka. Tak a má to za sebou, závidím mu. Až na konci hlavnej ulice vidím poklusávať Milana Furína s vnukom.
Aj Ty (Brutus) myslím si, keď ma svižne obieha pekná
Betka Tiszová. Prehodíme pár povzbudzujúcich slov a pomaly sa posúva vpred.
