|
|
|
24. Firenze Marathon, 25.11. 2007 (alebo: René staršieho mládenca slovenského Viliama príhody a skúsenosti Vilo Novák, Bratislava Sobota pred maratónom sa začala strašne. Nie že by predchádzajúce dni boli plné optimizmu, lebo som si na preteku Lamač – Stupava natiahol na ľavej nohe šľachu, ktorá ovláda prsty na nohe, a pri každom kroku som cítil bolesť; len slabú, nič hrozného, ba dokonca i behať som mohol, lenže... ako sa to prejaví počas tých nekonečných 42195 metrov, ktoré tvoria dobre zmeraný maratón?
V sobotu ráno ma to už trápilo najmenej. Nie že by to nebolelo, ale objavilo sa čosi horšie: keď som ráno chcel vstať v hoteli Machiavelli palace vo Florencii z postele, s hrôzou som zistil, že nemôžem ohnúť pravú ruku v lakti, ba ju ani vystrieť! V „prirodzenej“ polohe, keď bola zohnutá asi o 20 stupňov, bolo dobre; ale zohnúť ju do 90-stupňového uhla (ako je to bežné, keď bežím), nebolo možné ani za cenu silnej bolesti. Obliekal som sa s pomocou manželky (dobre, že som ju vzal so sebou, jeden nikdy nevie, načo je aj vlastná manželka dobrá) a jedol som ľavou rukou, aj rožok mi bol prekrojený dodávateľsky. Pravú ruku som k ústam zdvihnúť nemohol, blokované to bolo silnou bolesťou v lakti. Vonkajšia príčina bola drobná opuchlinka na pravom lakti a zrejme zápal. Prečo? Neviem. Horšie však bolo, že som sa cítil malátny a mal som (zrejme) zvýšenú teplotu. Našťastie nemal som so sebou teplomer, takže neviem, aká to bola teplota. Zrejme to bol dôsledok zápalu lakťa, je to nakoniec prirodzená reakcia organizmu.
Čo urobím? Zaregistrovať sa na Campo di Marte
pôjdem, a potom... neviem. Pravdepodobne nenastúpim, lebo aký to má význam, aby som to po niekoľkých kilometroch zbalil? A nakoniec, aj Mišo Holík sa toľko nebude smiať, keď nevybehnem, ako keby som vzdal. Toto bol pravdepodobný scenár, ktorý ma však veľmi trápil. V priestore Expa (velikááánske expo s dobrými cenami) som sa zaregistroval; s úspechom som sa aj podpísal, ale bolo mi to uľahčené tým, že som si ruku (a papier) položil na stôl. Do igelitky (goodie bag) sme dostali okrem iného zimné elasťáky s logom maratónu a polyesterové tričko s dlhými rukávmi – čo je úplne nevídané a poteší škrobavú dušičku nádejného maratónca. Cestou do hotela (ktorú sme absolvovali aj s registráciou so spriaznenými dušičkami manželskými, ktorí už dávnejšie prijali spoločné priezvisko Stoličný, z ktorých čiperná Zuzka mala pred sebou vidinu prvého maratónu) sme dobre zmokli, ale využil som príležitosť a kúpil som si elastický obväz na lakeť; možno to pomôže (ale, ako sa neskôr dočítate –nepomohlo). Po skvelom popoludní, plnom slniečka, keď sme vyliezli na Berniniho kopulu Dómu Santa Maria del Fiore
(436 schodov a 6 „ojro“) s nádherným výhľadom na ešte nádhernejšie mesto, som sa začal v hoteli „kurýrovať“. Mal som pocit, že ruka sa trošku zlepšuje, ale teplotu som mal. Okrem toho ma boleli nohy „ako psa“. Manželka Katka sa čudovala: Ako to, však mňa nohy nebolia, ty si trénovaný a chodili sme rovnako... To môže mať dve príčiny – hovorím – alebo je to súčasť mojej choroby, alebo je to obyčajný „bežecký absťák“. Vy iste viete čo to je: keď sa niekoľko dní nebehá, tak nohy si to začnú „pýtať“ bolesťou. Našťastie, bol to „absťák“. Večer som si pohodlne ľahol na našu skvelú veľkopostel v teplej izbe s bielymi pozlátenými barokovými stoličkami a niekoľkostoročnými skriňami v tomto bývalom kláštore a dal som si superpyrín, potom multivitamím, potom (neskôr) paracetamol (a multivitamín) a čakal som veci „příští“.
Ráno, 25.11.2007, deň maratónu. Pozriem von – polooblačno a zrejme teplo, lebo ľudkovia chodili naľahko. Uvedomil som si, že ma v podstate nič nebolí. Cítim sa viac-menej normálne. A čo ruka? K ústam ju ešte zdvihnúť nemôžem, ale je to podstatne lepšie, keď maximálne skloním hlavu, môžem sa ruky dotknúť. Horúčku necítim, spal som dobre. Nedám si ani ďalší paracetamol a kašlem aj na elastický obväz, pri prirodzených pohyboch ruky na úrovni pása ma nič nebolí. Rozhodnuté – pôjdem, uvidím, ako sa to vyvinie. Ak ste dočítali moje lamentácie až sem, ospravedlňujem sa za ne. Ale bez tejto výpovede by zrejme nevyniklo čaro tohto maratónu. A nakoniec, kto z vás nemal v minulosti podobné problémy? Ale aj tak, obával som sa dôsledkov. Po raňajkách asi o 7:45 sme vykročili na námestie Santa Croce, kde je
cieľ a odkiaľ nás vyvezú autobusy na štart, na Piazzale Michelangelo, ktoré sa týči nad riekou Arno, asi kilometer od cieľa. Pretože Katka (manželka moja verná) išla so mnou na štart, nevyužil som možnosť uložiť si do kontajnerov vrecko so šatami, ale viezli sme sa oblečení nahor. Cestou sme videli, ako Zuzka a Martin Stoliční klusali na štart na nohách vlastných, my na kolesách autobusových. Pri kópii Dávida na Piazale Michelangelo (nie Nagya, ale Dávida od Michelangela)
sme sa všetci štyria stretli a uvažovali, ako sa obliecť. Bolo príjemne teplo (asi 18° C), bolo to na tielko a trenírky, lenže... časť oblohy bola zatiahnutá a vyzeralo to na skorý dážď. Tak som to riskol a nechal som si okrem tielka aj polypropylénové tričko; nech mi je radšej teplejšie, ako chladnejšie. Vbehol som do davu, tlačiaceho sa v koridore so zelenými číslami, s čipom (div sa, slovenský svete!) nie na topánke, ale prilepenom na čísle zospodu. Nuž, iný kraj, iný nemrav. Lenže štart sa odložil asi o 20 minút (to viete, všemocná televízia RAI 1), čo som využil k obdivovaniu panorámy Florencie, úžasného to mesta.
Výstrel – konečne štart. Chvíľu – aspoň minútu – sa nič nedeje, až potom sa pomaly nie rozbiehame, ale „rozchádzame“, aby som asi po troch minútach konečne prešiel štartovným portálom a... konečne vyklusal. Klusáme síce dolu kopcom, ale pomaličky, stlačení v dave bežcov. Som sám. Mišo, s ktorým obvykle behávam, zostal v Bratislave. Stoliční sú kdesi vzadu, bežia spolu; majú v pláne dobehnúť do 4: 30. Obzerám si okolie – veľa dievčat a iných zrejme málo skúsených bežcov. Veď keď sa niekto vydá na trať maratónu pri 18 C v elasťákoch, vetrovke, ba aj pletenej čiapke, je jasné, že o behu toho veľa nevie. Dôsledkom toho je okolie trate obsypané tričkami, bundami, čiapkami... Snažím sa trošku zrýchliť, ale nejde to, je tu tlačenica. Zbiehame na rovinu, je to asi štvrtý kilometer a je vidieť impozantnú mestskú bránu Porta Romana.
Cesta sa rozširuje, skúšam ísť dopredu. Moju pozornosť upútava drobná žena so žltým tielkom s nemeckým nápisom – 100 maratónov. Obieham ju; je to aspoň šesťdesiatnička v okuliaroch. Máš toho za sebou dosť, myslím si (aj na Evičku S.). Piaty kilometer (za biednych 26:06), pred ním občerstvovačka a tlačenica; radšej nepijem a obieham tú skrumáž. Zmena smeru skoro o 180 stupňov, bežíme späť. Vpredu sa objaví zovretý dav bežcov; nad nimi zväzok červených balónikov s nápisom 4:00. Pomaly ich predbieham, okolo nich je tlačenica. Znova uzučké uličky, vydláždené veľkými, asi 40 x 40 cm vápencovými dlaždicami. Sú krivé a často polámané, je si treba dávať pozor na každý krok, tvoria asi pätinu dĺžky trate, hlavne v centre mesta. Predbiehať sa nedá. Pred sebou vidím prešedivelého muža s nápisom na bielom tielku „Marian“ a pod tým „Žory“. Je to zrejme Poliak „Šlonzak“. Pan jest z Polski ? zapriadam reč. Tak – on na to – a pan (to ako ja) tež? Nie, ja jestem z Bratyslawy, w Slowacji. Porozprávali sme sa asi počas troch kilometrov, čo sme spolu bežali. Vyjavil mi, že by chcel ísť „pod štyri“, rád chodí na Slovensko. Veľmi sa čudoval, kde som sa naučil tak dobre po poľsky. To Poliaci mimoriadne oceňujú, lebo len máloktorý cudzinec vie po poľsky. A pri ich – nazvime to eufemicky – patriotizme sa to cení oveľa viac, ako keď Poliak hovorí po slovensky. Trkotajúc sme prebehli okolo desiateho kilometra (tam som si vypil dva poháre teplého a sladučkého čaju), s časom 25:24 za posledných 5 kilometrov, prebehli sme okolo paláca Pitti
a bežíme po nábreží rieky Arno, okolo mosta Ponte Vechio
(alebo holubníka, ako ho nazýva Broňo, pretože je na ňom množstvo zlatníckych krámov, naozaj to vyzerá ako holubník). Asi na 12. kilometri, na osviežovacej stanici, sa Marian rozlúčil – asi to bolo pre neho trošku rýchle. Na trinástom kilometri prebiehame na druhú stranu Arna. Hladký asfalt, zrýchľujem. Pätnásty kilometer, pri občerstvovačke je už menej ľudí. Vpredu stoly s občerstvením pre „top runners“, za nimi „personal refreshement“, teda kto si čo dá, to si aj vypije, za nimi nápis „Salt“, čo znamená izotonický nápoj Enervit, za nápisom „The“ sa skrýva teplý, sladký a dobrý čaj; ten som pil stále, a potom nápis „Water“, čo znamená vodu San Benedetto, Broňo o nej hovorí ako o destilovanej vode a má pravdu. Za týmito stolmi je ešte „Fruit“, kde je ovocie – banány, citróny, pomaranče a cukor v sáčkoch, ba na poslednom stole mokré špongie. Vždy som zastavil, vypil a rozbehol sa. Zaujímavé bolo, že chvíľku mi trvalo, kým som sa dostal do tempa. Označenie 15. kilometra (ale aj ostatných „okrúhlych“) bolo vždy za občerstvovačkou. Čas 26:10; to sa podpísalo spomalenie s Marianom a úzke uličky. Úsek trate medzi 13. – 27. kilometrom sa beží vo východnej časti Florencie, v relatívne novej zástavbe, veľa zaujímavého sa vidieť nedá, ale o to lepšie sa beží. 20 km – posledná „päťka“ za 24: 39, ďalšia 24:42 (25 km), polmaratón za skromných 1:47:13. Asi na 17. km vidím balóniky s označením 3:45 a okolo nich hustý dav bežcov; horko-ťažko som sa cez nich dostal, kľučkujúc pomedzi bežcov a autá, zaparkované na chodníkoch.
Jednotvárnosť behu prerušil pohľad na čiernovlasú štyridsiatničku, bežiacu v čiernych trenírkach, ktorú som dobiehal asi na 23. kilometri. Veď tú som videl pred štartom! „You are running great!“ prihovoril som sa. „Thank you“ ona na to. Videli sme sa na štarte, pri soche Dávida, hovorím. „Oh yes, David is ahead“ ona nato. Ako sa ukázalo, muž menom David bol aj jej muž, ten, na koho som myslel ja, bola kópia sochy od Michelangela pri štarte preteku. Skrátka, príjemne sme si potrkotali, tempo sa mi zdalo pomalé, tak som odbehol so slovami „Good luck“, na čo ona za reagovala zvolaním „Thank you for quoting me!“, čo znamená Vďaka, za prihovorenie. Milé. To však nie je koniec príbehu. Bol som už na 37. kilometri a moje tempo už nebolo také svižné, keď počujem „Hey, how are you?“ To ma s úsmevom predbiehala oná deva. „Fine, Go ahead!“, vrátil som jej úsmev ja. Ako som neskôr zistil z výsledkovej listiny, oná dáma sa volá Julia Gleeson z USA (F40) a do cieľa mi „dala“ jeden a pol minúty... Holt, kto ťa predbehne naposledy, ten sa smeje najlepšie...
Vybiehame z mesta do parku „delle Cascine“. V ňom strávime ťažkých 7 kilometrov. Beží sa po širokej asfaltke, v už preriedenom poli bežcov. Hneď na začiatku je občerstvovačka, kde dávajú aj energetické gély. Dám si jeden a zapijem čajom. Vari to pomôže. Teda tridsiatka (posledných päť za 25:12), tridsaťpäťka, je to horšie (26:46). Od 38. kilometra sa beží po nábreží s pekným výhľadom; „breathtaking view“ na Piaza Signoria aj s Loggiou dei lanzi,
Úzka ulička s dlažbou. Predbieham. Ako sa ukázalo, v posledných dvoch kilometroch som sa dostal z piateho miesta v kategórii na „bedňu“. Márna sláva, tréning na „Železnej“ je základ. Koniec sa nezadržateľne blíži, zrýchľujem. Ale zrýchľujú aj ostatní, hlavne tí mladší, a niekoľkí ma aj predbiehajú. Kde ste boli doteraz, myslím si. Posledné stovky metrov, vidím Katku, čosi na mňa kričí, je tu námestie Santa Croce s katedrálou,
kde sú pochovaní Michelangelo, ale aj Galileo Galilei, červený koberec a cieľový portál. Snažím sa bežať pekne – iste to fotia – a cieľ: na hodinách je hrubý čas 3:41:16, čistý čas 3:38:11. Ako som sa až doma dozvedel, skončil som tretí v kategórii M 65. To som nečakal ani vo sne. To zas bude Mišo organizovať premeriavanie trate, napadá ma. Medaila, občerstvenie, hliníková fólia a vychádzam z koridoru. Manželka už čaká s oblečením. Konečne stojím. Zrazu si uvedomujem, že ma nič nebolí. Aj ruka je v poriadku, ani teplotu nemám, ba aj noha poslúcha. Je to takmer zázrak! Musím v niektorom kostole zapáliť sviečku.
Išli sme vyzerať Stoličných. Začalo mierne mrholiť. Stojíme na poslednej zákrute (ultima curva, tak sa to volá po taliansky). Pred časom 4:15 tu nemôžu byť, hovorím. Zrazu sú tu! Bežia vedľa seba, Zuzka aj Martin, usmievajú sa, vyzerá to, ani keby si boli len tak zabehnúť. Viem, že to môže klamať. Veď si vyzeral, ani keby si vôbec nebol unavený! vravia mi občas. Ale len ja viem, ako som sa trápil. Obaja dobehli v dobrom (čistom) čase 4:20:15, Blahoželám hlavne Zuzke, ktorá zabehla svoj prvý maratón. Takže (aby ste vedeli), máme o jedného maratónca na Slovensku viac. Večer som bol na omši v kostole Santa Maria Novella
a zapálil som aj kahanec. Pre mňa bol 24. Firenze maraton malým zázrakom. Rád by som sa sem znova vrátil. Viliam Novák, 30.11.2007 |
Po 26. kilometri to začalo byť zaujímavé aj z turistického hľadiska.
Galeria Academia (kde je onen originál sochy Dávida), nádherný Dóm (krajší kostol som nevidel), námestie Republiky, no proste paráda; len treba dávať pozor, lebo bežíme po dlažbe.
kde je vystavená aj socha Donatella „Perseus“, ktorá sa neskôr ukáže na nádhernej medaile za dokončenie maratónu. Túto lodžiu pozná aj Ľubo Kasa a Broňo, tam sa posilňovali vínom po maratóne v roku 2004.
