|
|
|
zľava: Eva Seidlová, Vlado
Sucháň a Zdenka Trulíková Tlmače a maratón v New Yorku. Znie to síce neuveriteľne, ale nakoniec sa splnila veľká túžba Stala sa priamou účastníčkou NYC maratónu, jedného z najväčších na svete. Svoj v poradí takmer 160-ty maratón si zabehla práve tam. Sama hovorí, že tento počet maratónov ( na Slovensku a ani v Čechách ich žiadna žena nemá absolvovaných viacej ) ju oprávňuje k pomerne objektívnemu zhodnoteniu celého podujatia. Lenže nedá sa porovnávať s neporovnateľným. Bolo to niečo neskutočné. Už len samotná prezentácia, takmer 40 000 zaevidovaných bežcov a babylon národov. Perfektne premyslené a zorganizované by bolo všetko strácalo na efekte, nebyť stálej ochoty riešiť problémy, zdvorilosti a úsmevov každého jedného z personálu – podotýka, dobrovoľníka. Deň pred samotným maratónom bežci ( maratónci, ale aj iní ) absolvovali ešte beh na takmer dve míle – beh Spojených národov v centre NYC. Reprezentanti jednotlivých krajín z celého sveta sa zhromaždili pod svojimi vlajkami, podujatie sa nieslo v ľahkom tóne – oblečenie v národných farbách, dresoch, alebo len pomaľovanie, kto ako uznal za vhodné.
V nedeľu 4. novembra kto ako, ale skromná trojčlenná výprava zo Slovenska mala budíček o 4 hodine. Po takmer trojhodinovej ceste (metrom, loďou okolo sochy Slobody, autobusom ) sa dostali na miesto, kde sa zhromažďovali maratónci. Tí boli podľa výkonností rozdelení na areál zelených, oranžových a modrých. Podľa toho mali aj farebne rozlíšené štartovné čísla. Všetko sprevádzali prísne bezpečnostné opatrenia, každý sa dostal iba tam, kde mal určené. Niektorí maratónci na tom svojom „zhromaždisku“ zrejme aj spali – ostali po nich spacie vaky, campové súpravy, neskutočné množstvo teplého oblečenia, ktoré sa potom vyzbierali na charitu. Všetko malo svoje miesto, všetko fungovalo, malo svoj zmysel.. V obrovských stanoch sa konali bohoslužby, inde sa podávali teplé raňajky, nápoje. Veci, ktoré si maratónci chceli poslať na miesto cieľa na prezlečenie sa, odovzdávali v pripravených vakoch do vyše stovky vozidiel UPC. Prenosných WC bolo v pohode pre celú tú masu bežcov. Žiadne nedorozumenia, žiadne predbiehania. Aj na štart – štartovalo sa v troch „pruhoch“ sa zhromažďovali maratónci podľa svojej farby, Bolo to neskutočné, ako sa nad všetkými vznášala obrovská vzducholoď, na nej velikánska obrazovka, na ktorej bežci sledovali priamy prenos z vlastného štartu, samozrejme hlasný komentátor, hymna na živo, helikoptéry, to všetko dokresľovali atmosféru štartu za krásneho slnečného dňa.
To všetko bolo veľmi dojímavé a sugestívne a to ešte mnohí, ktorí tento maratón bežali po prvýkrát, netušili, čo ich čaká „ v meste“. Tie súvislé davy divákov po oboch stranách, tá hlučná atmosféra a povzbudzovanie, umocňovaná živými hudobnými kapelami, speváckymi skupinami (podľa toho v akej štvrti sa bežalo – írskymi, židovskými, černošskými roztlieskavačkami ) – no proste „Amerika“. Sprevádzala všetkých maratóncov, od tých, ktorí tam prišli zvíťaziť a vyhrať, po tých ktorí tam prišli zvíťaziť iba sami nad sebou, alebo prišli len tak za zábavou. Nedalo sa nebežať, človek si ani neuvedomil, že nevládze, alebo ho niekde niečo bolí, či pichá.
V cieli znova všetko zorganizované a premyslné do najmenších detailov = až to niekedy vadilo, že človek nemá na čo šomrať. Aspoň trošku. Dobré 2 kilometre maratónci pochodovali v rade a postupne prijímali medailu, pláštenku, občerstvenie, odopínali im chipy, fotili sa, preberali si svoje oblečenie z príslušných vozidiel. Samozrejme, boli prípady, že niekomu prišlo nevoľno, dostal kŕče = v tom momente tu boli zdravotníci a poskytli mu pomoc. WC, stany na prezlečenie, umytie, všetko bolo k dispozícii. Nikto cudzí sa medzi bežcov nedostal, okolo samý úsmev, ochota, gratulácie od organizačných pracovníkov a pomocného personálu. Až keď toto každý maratónec, ktorý dobehol do cieľa, absolvoval – mohol sa stretnúť so známymi, príbuznými. Na vopred dohodnutých stanovištiach, ktoré boli označené písmenami. Taký bol NYC maratón. A čas Evy Seidlovej?
Eva Seidlová 6. 12. 2007 |
