Môj maratónsky sen naplnený

Pravidelnejšie som začal behávať v roku 1986. Mojim prvým maratónom bol v tom istom roku Kysucký v Čadci. Absolvoval som nepretržite 14 ročníkov Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach, 11 ročníkov Turčianskeho maratónu slobody v Žabokrekoch – Košťanoch z 12. Tam som zabehol aj svoj jubilejný päťdesiaty k mojej „50“-ke v apríli 2000 a stal som sa majstrom okresu v kategórii „C“.

Myšlienka zakončiť maratónsku kariéru na veľkom svetovom maratóne sa zrodila v r. 1997, keď mi kolega venoval prospekt New Yorského maratónu s mohutným mostom plným maratóncov. V r. 1999 som absolvoval neúspešný pokus o účasť, ale most ma ďalej priťahoval. Už som prestával veriť v naplnení sna, keď som bol zrazu v máji r. 2000 vybratý košickou fa PROGRESS PROMOTION do skupiny reprezentujúcej SLOVENSKO v zámorí na NEW YORK CITY MARATHONE. 

Päť mesiacov som mal na to, aby som pozháňal prostriedky na realizovanie mojej super maratónskej bodky. Už ten päťdesiaty maratón bol ohlásený ako posledný a ten zaoceánsky mal byť teda bonusový a posledný darček k marcovej „50“– tke.

Oslovil som listami i osobne vyše 350 sponzorov – firiem, organizácií, priateľov, kolegov a známych za účelom finančného a materiálneho zabezpečenia mojej novembrovej misie.

Ubehlo leto, časť prostriedkov sa mi podarilo pozháňať a dostal som pokyn z Košíc po registrácií v New Yorku, na vybavenie víz. Pôvodne bola vybratá 30 členná skupina maratóncov, ktorá sa z rôznych príčin zmenšovala.

S dôverou som sa vybral na veľvyslanectvo USA v Bratislave. 13. september však nebol pre mňa šťastným dňom, hoci nebol piatkom. Úradník veľvyslanectva rozhodol, že vízum na cestu do USA nedostanem. Bol to pre mňa šok, z ktorého som sa dlho dostával, ale nevzdal som sa. 

Nakoniec sa mi podarila s pomocou môjho šéfa, správcu Matice slovenskej Dr. Miroslava Bielika, predsedu slov. ligy v Amerike Dr. Ľudovíta Pavlu a veľvyslanectva SR vo Washingtone vízum vybaviť.

12. októbra som ho konečne držal v hrsti. Ale ten mesiac nervov a neistoty bol hrozný. Ako som sa neskôr dozvedel, víza bola hlavná príčina toho, že sa naša maratónska skupina zo Slovenska scvrkla na 9 maratóncov a doprovod.

Dva týždne pred odletom za veľkú mláku teda už nestáo nič v ceste k naplneniu môjho maratónskeho sna. Nastala posledná etapa zháňania prostriedkov, materiálneho vybavenia, suvenírov a v posledných dňoch balenie.

Hoci moje snaženie podporilo veľa dobrých ľudí, mnohí z tých čo sa ozvali, či sľúbili a sľuby nesplnili ma prinútili siahnuť na úspory rodiny, s čím som ale musel počítať. 

Prvý deň „D“ nastal v pondelok 30. 10. 2000, keď som plný očakávania nastúpil do vrtuľového lietadla ČSA na svoj prvý let v živote z Bratislavy do Prahy o 10.25 hod. Letelo so mnou cca 50 cestujúcich, z toho 3 z našej skupiny a s podstatnou, košickou časťou našej výpravy, sme sa stretli až na letisku Praha – Ruzině, kde sme po hodine letu vo výške cca 5000 m pristáli. Prvý let som prežil bez problémov, aj napriek malým atmosférickým poruchám.

Cez oceán sme leteli znovu linkou ČSA, ale už prúdovým Airbusom s kapacitou cca 200 cestujúcich v dvojnásobnej výške 9500 – 10800 m, rýchlosťou okolo 900 km/hod., kde vonkajšia teplota dosahovala hodnoty nad – 50 C. Z Prahy sme odlietali 12,20 hod. stredoeurópskeho času a po viac než 9 – hodinovom lete sme pristáli po 16,00 hod. na letisku v NEW ARK v New Jersey za riekou Hudson, ktorá ho oddeľuje od New Yorku.

Samozrejme v tom bol už časový posun – 6 hodín, takže ten pondelok bol poriadne dlhý. Konečne sme sa dostali objednaným autobusom z letiska tunelom popod rieku na MANHATTAN do miesta ubytovania v študentskom hosteli International Hosteling na rohu 12-tej Amsterdam Avenue a 103-tej street blízko CENTRAL PARKU.

Ubytovanie bolo ozaj turistické, keď sme z našej 14-člennej výpravy /9 maratóncov a 5 doprovod/ spali na 12-posteľovej, skromne zariadenej izbe siedmi.

Cestu už z Bratislavy som absolvoval s priateľom, ktorého som ako jediného z výpravy poznal, Jozefom Zeleníkom z Partizánskeho, ktorý v New Yorku bežal svoj jubilejný „100“-tý maratón.

V druhý deň pobytu, utorok ráno, sme na cestičkách v rozľahlom Central parku v srdci Manhattanu vytriasali tréningovým behom únavu z cestovania. A neboli sme sami, asistovali nám desiatky, či stovky domácich.

Po skromných raňajkách v mexickej reštaurácii v štvrti Haarlem a technickej porade, sme sa vybrali na obhliadku stredného Manhattanu. Na cestovanie po 21 km dlhom a 3 km širokom srdci New Yorku sme si kúpili za 17 USD týždennú kartu na metro a autobusy. Manhattan je rozdelený na dolný – DOWN TOWN a horný – UP TOWN /Haarlem/. Z východu na západ je pozdĺžne rozdelený na 12 širokých avenue, priečne na cca 220 street.

Na Mid Town sme navštívili známu športovú halu s kapacitou 20 tisíc návštevníkov – Madison Square Garden, využívanú najmä na hokej, basketbal, ale aj napr. rockové koncerty.

Prešli sme popod známy Empire State Building so 102 poschodiami a 448 m výšky aj s televíznymi anténami – známu u nás z reklamy poisťovne AIG Amslico, ktorá tiež v nej sídli.

Poprechádzali sme sa po najznámejšej ulici Broodway a navštívili sme Rockefeller Center – komplex 21 budov médií /TV, rádia, tlač/ a otvorenú ľadovú plochu pred ním.

Tam sme náhodou stretli Slovenku Adrianu z Kotešovej pri Bytči, ktorá žije v New Yorku už 10 rokov a očividne sa jej darí. Pozvala našu skupinu ne večeru do reštaurácie, kde sme si pri amerických chuťovkách a pive, ktoré bolo horšie ako naše, srdečne pohovorili na všetky možné témy.

Ešte predtým sme prešli New Yorským Václavákom – Times Square a prezreli si prízemie mrakodrapu miliardára Donalda Trumpa, ktorý dal postaviť pre svoju bývalú manželku – českú modelku Ivanu – sú v ňom apartmány slávnych Hollywoodskych hviezd.

V ten deň oslavovali Američania Halloween a bolo to v metre i na uliciach vidieť – bolo veselo.

Neúspešne som v ten deň hľadal na správnej adrese Slovenské informačné centrum na 67. ulici, lebo ho pravdepodobne krajania pre nedostatočný prísun prostriedkov z vlasti zrušili.

Streda 1. novembra bola poznamenaná skorým budíčkom a odchodom autobusom do Washingtonu DC, hlavného mesta USA. Dorazili sme tam po piatich hodinách cesty autostrádami po príjemnej zastávke na motoreste v štáte Pensylvánia.

Prvým miestom, ktoré sme navštívili bol Parlament USA – Capitol – pýcha amerických občanov s kopulou vysokou 87,5 m.

Prešli sme povedľa kongresovej knižnice – najväčšej na svete s 20 mil. zväzkov kníh, 35 mil. rukopisov a miliónmi fotografií a máp. 

Washington DC je predovšetkým úradníckym mestom s federálnymi úradmi a ministerstvami, ale aj sieťou múzeí a pamätihodností rozprestierajúce sa na brehoch rieky Potomac.

Navštívili sme Národné múzeum letectva a kozmonautiky s najväčšou návštevnosťou na svete – 10 mil. ľudí ročne – v ktorom je vystavené 27 lietadiel, 50 rakiet a 100 kozmických družíc a ich častí.

Zastavili sme sa pri Washingtonskom monumente, pripomínajúcom obelisk, alebo ceruzu, vysokom 169 m, ktorý bol v roku 1888 po dokončení najvyššou stavbou sveta.

Obzreli sme si Biely dom /White house/, oficiálnu rezidenciu a úrad všetkých amerických prezidentov po G. Washingtonovi, dostavaný r. 1801.

Na rozľahlom Arlingtonskom národnom cintoríne sme si uctili pamiatku bratov Kennedyovcov a ich rodiny, veteránov amerických vojen a ďalších významných Američanov.

Po občerstvení a prehliadke obchodného centra v George Towne sme sa neskoro večer vrátili do New Yorku.

Štvrtok ráno bol opäť venovaný tréningu a po ňom sme sa šli zaregistrovať na nedeľný maratón do haly na brehu Hudsonu na West Manhattane. Bola tam výborná atmosféra a organizátori zvládli bez problémov tisíce návštevníkov. Zaprezentovali sme sa aj na sobotný medzinárodný beh priateľstva od komplexu budov OSN. Navštívili sme aj veľkolepú predajnú výstavu EXPO – sponzorov a partnerov New Yorku City Marathonu 2000 s ochutnávkou energetických nápojov, gélov, čokolád a rôznych služieb pre športovcov. Svoje maratóny tam propagovali organizátori z celého sveta.

V podvečer sme sa ešte prešli časťou maratónskej trate za mostom Quensboro a po prvej avenue.

Večer som navštívil na domácej adrese vrútockú rodáčku p. Máriu O., ktorá žije v New Yorku už vyše 30 rokov a stále pekne hovorí po slovensky.

V piatok sme navštívili Down Town /južný Manhattan/. Loďou z Battery parku sme odplávali k Ostrovu slobody a po 322 schodoch sme vystúpili do členky 46 m vysokej Sochy slobody – medenej slečny s pochodňou, 225 ton ťažkej na 46 m vysokom betónovom podstavci. 

K 100. výročiu nezávislosti ju americkému ľudu darovalo Francúzsko a od r. 1886 vítala lode s prisťahovalcami, ktoré zakotvili najprv na neďalekom Elis Islande – ostrove, na ktorom sídlila v rokoch 1892 – 1954 imigračná stanica a prešli ňou milióny vysťahovalcov, aj našich predkov. Dnes je v nej zriadené múzeum vysťahovalectva.

Prešli sme sa po najbohatších uliciach finančného centra, napr. Wall Street s najbohatšími svetovými bankami, popri svetoznámej New Yorskej burze. 

Pri 412 m vysokých mrakodrapoch Twins – dvojčatách so 110 poschodiami + antény, najvyššími budovami USA a donedávna aj na svete sme sa cítili ako trpaslíci v krajine obrov – v nich a okolo nich sídli svetové centrum obchodu /World Trade Center/.

Oddýchli sme si v parku pred New Yorskou radnicou City Hall a Civic Center so súdnymi budovami.

Prešli sme sa čínskou štvrťou, v ktorej žije v typicky čínskom prostredí vyše 20 tisíc amerických Číňanov a štvrtou SOHO s typickými liatinovými balkónmi, mrežami a vonkajšími schodišťami – dnes umelecká kolónia a štvrť zbohatlíkov.

Sobotňajšie ráno patrilo manifestačnému Medzinárodnému behu priateľstva od komplexu budov OSN na brehu East river do Central Parku. Zúčastnili sa ho tisíce zahraničných i domácich účastníkov nedeľňajšieho maratónu. Hoci organizátori behu ponúkli len spoločnú tabuľku CZECHOSLOVAKIA, pod ktorou sme bežali spolu s početnejšou českou výpravou, vlajku Slovenskej republiky už prichystali. Dostalo sa mi cti bežať trať 7km spolu s Čechom Arnoštom s našou veľkou vlajkou na žrdi až do cieľa na čele niekoľkotisícového davu.

Popoludní som si prezrel a vyfotil dom a miesto vraždy Johna Lennona a pomníček na jeho pamiatku v blízkom Central Parku.

Čas do večere som ešte vyplnil prehliadkou mesta, drobnými nákupmi a fotografovaním.

Po technickej porade, večer pred maratónom, sme sa zúčastnili v priestoroch cieľa v Central parku pri Tavern on the Green spoločného stretnutia bežcov na Ronzoni Pasta Party. Podávali sa tam len cestoviny s rôznymi prílohami, nealkoholické nápoje, pivo, ovocie a zmrzlina. Pekný večer zakončil nádherný ohňostroj na nočnej New Yorkskej oblohe.

V nedeľu 5. novembra 2000 nastal druhý deň s veľkým „D“. Čakala nás trať NEW YORK CITY MARATHONU 2000, dôvod kvôli čomu sme merali cestu zo srdca Európy cez Atlantický oceán.

Po rannom strečingu, auto masážach a prípravách bežeckého výstroja sme od budov Verejnej knižnice na 42. street autobusmi ACADEMY odchádzali na štart v STATEN ISLAND. Tristo autobusov sa otočilo dvakrát. Znovu perfektná práca organizátorov, ako aj neskôr na štarte či v cieli. Ako sme sa neskôr dozvedeli, na štart v pevnosti vo Fort Wadsworth sa pripravovalo vyše 35 tisíc bežcov.

Po ľahkých raňajkách, hygiene a rozcvičení sme sa vyzliekli do bežeckých dresov a veci odovzdali do úschovy vo vreciach do 66 hnedých áut UPS, ktoré sú známe po celom svete pri doručovaní zásielok. O celé perfektné zabezpečenie maratónu sa starali tisícky dobrovoľníkov a mysleli aj na najmenšie detaily.

Zaradili sme sa do štartovacích línií – červenej, zelenej a ja so štartovacím číslom 4716 do modrej a v tzv. coralloch po tisíckach sme kráčali na miesto štartu.

Po sprievodnej americkej hymne zaznel o 10,50 hod NY času výstrel z dela, ktorý odštartoval riavu desať tisícov nôh. Po najdlhšom moste v NY – Verrazano Narrows Bridge /3,2 km/, ktorý oddeľuje Hudsonov záliv od Atlantiku, sme prebehli pod mrakom silného nárazového vetra do 2. časti NY – BROOKLYNU. Cez celý Brooklyn sme sa dostali na métu polmaratónu. Trať bola pre nás Európanov značená nezvykle po každej míli /1,7 km/ a po 5 km. Trať lemovali tisíce skandujúcich divákov rôznych rás a národnosti, ako bolo aj pestrofarebné zloženie štartovacieho poľa. Popri trati boli okrem hustých občerstvovacích staníc rozmiestnené hudobné skupiny rôznych žánrov a štýlov, ktoré nám spríjemňovali beh a odprevádzali na ďalšie kilometre. Bolo to úchvatné bežať v takej riave bežcov, veď NYMC je tradične maratónom s najmasovejšou účasťou, čo umožňuje aj 10 hodinový časový limit na jeho prebehnutie.

Ja som bežal v drese v slovenských farbách, s bielou šiltovkou so slovenskou zástavkou s nápismi SLOVENSKO – SLOVAKIA a v ruke som mal malú vlajočku Matice slovenskej, ktorou som pozdravoval divákov. Snažil som sa citlivo vnímať a prežívať priebeh maratónu, ktorý bol zážitkom pre zvyšok môjho života. 

Po prebehnutí na územie QUEENSU sme sa oblúkom cez most QUEENSBORO dostali do cieľa na MANHATTAN, no od cieľa v Central Parku sme sa vzďaľovali smerom do BRONXU, kde sme prebehli mostom ponad East river a ďalším sme sa vrátili späť na MANHATTAN. To už do cieľa chýbalo „len“ čosi vyše 7 km. Tie bývajú často na maratóne najťažšie. No v búrlivom prostredí každý maratónec prežíval krízu ľahšie. Vykuklo aj slniečko a aj ja som sa blížil do cieľa v Central Parku. Bežeckými trasami cez CP sme ukrajovali posledné kilometre maratónu pozdravovaní hustými špaliermi nadšených divákov. Celkom sme prebehli cez 5 mostov, na ktorých fúkal silný studený vietor, ako aj v dlhých a širokých avenue.

A už tu bol cieľ. Môj čas 3 hod. 37 min. 44 sec. stačil na 4452 miesto z takmer 30 000 bežcov, ktorí maratón dokončili.

V kútiku duše som dúfal v umiestnenie do 2000. miesta, no to by som musel zabehnúť čas na úrovni svojho osobného výkonu, na čo už momentálne nemám trénovanosť, ale aj dosiahnutý čas bol len o minútu slabší ako na mojom prvom maratóne v r. 1986 v Čadci. Ako som sa už z pondelňajšieho vydania THE NEW YORK TIMES dozvedel, skončil som v prvej sedmine výsledkovej listiny.

Všetky dôležité údaje o časoch zaznamenal čip umiestnený na šnúrke mojej maratónky. Aj čistý čas, ktorý bol o 1 min. 25 sec. lepší - toľko mi trvalo, kým som sa dostal na štartovnú čiaru, medzi čas na 10 km, polmaratóne, 20 míľach i v cieli.

Doma z internetu som sa okrem týchto údajov dočítal aj o umiestnení v mojej kategórii 50-54 ročných, kde som z 2616 štartujúcich skončil na slušnom 331. mieste.

V cieli ma dekorovali vkusnou medailou, prikryli ma fóliou proti prechladnutiu, ponúkli pitie a jedlo. Vyzdvihol som si z môjho auta UPS svoje osobné veci, prezliekol som sa do suchého a išiel sa osprchovať a oddýchnuť si na hotel.

Vyhodnotenie v luxusnom hoteli SHERATON v centre mesta malo svoju spoločenskú atmosféru. Víťaz mužov Maročan el-Mouaziz i Ruska Ludmila Petrovová, víťazka kategórie žien, 26.! v celkovom poradí, boli odmenení šekmi po 60 tisíc USD a pohármi, ako aj ďalší vo vekových kategóriách a vozičkári.

Nedostatkom záverečného ceremoniálu bol nedostatok miesta v sále i priľahlých priestoroch na záverečnom bankete, ďalšie stovky maratóncov prichádzali i odchádzali, teda sme odišli spať na hotel a po maratóne sme všetci riadne unavení spali tvrdo.

Pondelňajšie dopoludnie bolo našou rozlúčkou s NY a MANHATTANOM. Prechádzkami po meste, drobnými nákupmi a balením sme končili náš pobyt v USA.

Meškanie autobusu, ktorý nás viezol na letisko New Arku i 2-hodinové meškanie lietadla ČSA posunuli náš odlet do večerných hodín a rozladili nás.

Od Americkej pôdy sme sa odlepili o 19,30 hod. a na letisku Praha – Ruzyně sme pristáli v utorok ráno o 9,55 hod. po časovom posune + 6 hod. airbusom ČSA. Spoj do Bratislavy sme zmeškali a leteli sme teda košickou linkou s medzipristátím v Bratislave o 11,45 hod.

Konečne na Slovensku a večer po ceste rýchlikom doma.

AMERIKA – krajina veľkých možností a veľkých protikladov. Nablýskané mrakodrapy a limuzíny – špinavé a ošarpané černošské getá. Čisté hlavné avenue – špina a sprayerské nápisy na stenách v metre a bočných uličkách. Bohatí miliardári – chudobní žobráci a potulní muzikanti.

Vidieť a zažiť áno, ale bývať v NYC a USA by som nechcel.

Som teda späť doma, aj keď si úradník veľvyslanectva myslel, že tak veľmi túžim do USA emigrovať a odmietol mi prvý raz vydať vízum, čo ma stálo zbytočných 45 USD a nervy.

Skúsenosť, ktorú som za týždeň v zámorí zažil však ostane trvalou a hlbokou spomienkou najmä na to hlavné – maratón.

Verím, že o tom budem ešte dlho rozprávať rodine, známym a neskôr i vnukom, či pravnukom, ktorých sa chcem dožiť.

A MARATÓNY? Nateraz koniec, zdravotne sa dať do poriadku a nevylučujem, že si zabehnem maratón aj ako dôchodca v Košiciach, či napr. v Londýne.

V závere mojich spomienok na pobyt v USA sa chcem za splnenie môjho maratónskeho sna poďakovať všetkým tým, čo ma v úsilí naplniť ho podporovali a povzbudzovali. Ďakujem všetkým čo mi pomohli finančne, materiálne či morálne.

Predovšetkým Vám, ktorí ste mi priali a pomohli uskutočniť môj maratónsky sen patria tieto spomienky.

Vďačný autor Jozef Liskaj