foto: www.maratobarcelona.com

Marató de Barcelona 2008

Aj keď sa to nezdá, nadpis je správny

a je to jeden z najkrajších mestských maratónov v Európe.

Utekal a napísal Viliam Novák.

Je slnečné ráno, nedeľa 2. marca 2008, asi 8:20; za 10 minút by mal byť odštartovaný mestský maratón v Barcelone (nepodarilo sa mi zistiť, koľký ročník to vlastne bude, nikde to nie je napísané). Pred chvíľou sme s Mišom Holíkom vyšli z veľkej haly, ktorá v roku 1929 slúžila ako vystavná hala svetovej výstavy; počas maratónu sa tam odbavovali všetky pred a pomaratónske procedúry (registrácia, expo, pasta party, šatne), bolo tam príjemne teplo a bola pokrytá kobercom, poslednú polhodinu pred štartom sme strávili v nej, sediac na koberci a pozorujúc pretekárov a najmä pretekárky. Boli sme zvedaví hlavne na Stoličných, ale tí nás nejako obišli.

Pozeráme sa okolo seba. Plaza Espaňa je velkolepý priestor. Za chrbtom vrch Montjuic s pevnosťou a olympijským komplexom z roku 1992, s velkolepým Palau Espaňa, kde je teraz múzeum; pred nami ulica Avigunda Reina Maria Kristina, kde je oblasť štartu, vpredu ohraničená dvomi vežami podobnými na zvonicu na námestí sv. Marka v Benátkach. Vskutku veľkolepá kulisa. Pomaly sa trúsime do koridorov, ja do “žltého”, pre tých, čo to majú naplánované “pod štyri”. Mišo do “zeleného”, trošku za mnou. (Ako som však neskoršie zistil, tí slabší sa však záhadným spôsobom, napriek prísnej kontrole vždy dostanú dopredu, hneď za elitu a potom “zavadzajú” na trati. Ako je možné zistiť z internetu, aj náš borec Robo Berky – ktorý je nesporne výborný maratónec – bol vystrčený tiež hneď za elitou.). Keď sme pri Robovi, treba povedať, že sme narátali šesť Slovákov. Okrem nás dvoch s Mišom Holíkom, tam boli manželia Stoliční a tiež Paľo Hajduk z Bratislavy, prvomaratónec. Pred štartom sme však ešte v lietadle stretli akurát Paľa Hajduka.

Do reproduktorov púšťajú impozantnú pieseň z barcelonskej olympiády. Iste ju poznáte, spieva ju hrozne tučná speváčka, tuším Monserrat Caballé.

Slniečko hreje, hlásateľ čosi vykrikuje; obzerám sa okolo. Národa veľa, ako som sa dozvedel neskôr, bolo nás (prihlásených) 9019. Aspoň 60% maratócov má asicsy, potom sa vyskytujú nike, brooksy a mizuno- veľmi málo adidasov a ostatných značiek. Je relatívne teplo, drvivá väčšina pretekárov je v trenírkach a v tielku, ale nájdu sa aj menej skúsení; tí sú naobliekaní a postupne to budú odhadzovať. 

Zrejme sme odštartovali. Nič som nepočul, akurát sa to pohlo dopredu. Štartovací portál vpredu je oveľa užší ako naše bežecké pole; je to kvôli dosahu snímačov signálu čipov, ktoré máme na nohách, funguje to ako lievik, takže prebieham (lepšie povedané prechádzam) cez portál za 3:40. Za ním sa rozťahujeme do šírky a klušeme cez rozľahlé námestie. Oproti je aréna na koridu, opravujú ju. Vrátime sa sem po 10 kilometroch. Ale zatiaľ točíme doľava a miernym stúpaním smerujeme ku Campu Nou, čo ako iste viete je slávny štadión FC Barcelony, cez areál ktorého budeme asi po 4 kilometroch prebiehať. Ale zatiaľ sa tlačím v dave a zisťujem stav svojho biedneho organizmu. 

Nohy ťažké (asi dôsledok silného prechladnutia, s ktorým som nastúpil), pichá ma v ľavom kolene (vari to len prejde – a po pár kilometroch naozaj prešlo), pri každom kroku ma zabolí šľacha v klenbe ľavej nohy (vari sa to poddá –aj sa to po pár kilometroch poddalo). Preboha – kde sa tu vzala Evička Seidlová? pýtam sa sám seba vidiac zozadu dievčinu – no proste Eva. Postava, vlasy, spôsob behu, všetko tam je. Predbieham a pozerám – no je to nejaká tmavšiokožná (asi) Španielka, ale výkonom sa Evičke nevyrovná, jedine výzorom. Mierne stúpanie, beží sa mi ťažko, ale dúfam, že je to tým stúpaním, vari sa len rozbehám, keď pôjdeme od piateho kilometra mierne nadol.

Apropo, stúpanie. Mladý Maťo Guttmann mi pred maratónom vravel, že maratón nie je rýchly, lebo sú tam stúpania. Vzal som si profil trate a zistil som, že sú tam asi tri tiahle stúpania, každé tak asi tri kilometre a celkové prevýšenie je asi 64 metrov, čo je na slovenské pomery bagateľ. Ako som sa však neskôr presvedči na koži vlastnej mal pravdu; hoci prevýšenia sú nepatrné, problém je v tom, že tie stúpania sú dlhé a výrazne spomalia. Aby som to porovnal k slovenským pomerom, je to približne stúpanie kysuckého maratónu, je to o čosi menej ako meter na 100 metrov. Ale cítiť to. Aj víťaz z Kene mal čas asi 2:14:40 a další Keňan bol skoro dve minúty za ním. Je to zrejme v tom.

Asi štvrtý kilometer, vbiehame do areálu Camp Nou. Štadión FC Barcelona je pekná (a moderná) stavba, zo skla a betónu; smeje sa na nás nápis oznamujúci existenciu slávneho múzea, ktoré mi viacerí doporučili (a kde má svoju expozíciu aj o slávny “Ladislao” Kubala). Snáď inokedy. Vbiehame na vari najdlhšiu ulicu Barcelony Diagonal (kedysi samozrejme pomenovanú po Caudillovi Francovi), po nej budeme ešte bežať viackrát.

5 km, za 26:19, ešte ujde, nasleduje mierne klesanie, vari sa rozbehám, stále som v dave, s predbiehaním sú problémy, ale aj tak na to nemám, nejde mi to. 

Vpredu je znova oblasť štartu a za rohom (na druhej najdlhšej ulici Barcelony, Gran Via Corts Catalanes, teda Veľká ulica katalánskej šľachty) je desiatka, (päťka napriek klesaniu a voľnejšej ceste “len” za 25:33). Asi trinásty kilometer, znova tiahle stúpanie; je mi jasné, že je so mnou zle, uvidím ako ďaleko to vydržím. Vedľa cesty tlačia si 4 metre vysoké oblečené figuríny s maratónskymi číslami, ľudia povzbudzujú. Dobieham štíhlu dievčinu asi tak štyridsiatničku; vzadu na tielku má meno Magda a zoznam všetkých maratónov, ktoré odbehla, ten stý je práve tento. Teda, klobúk dolu dievča.

Pätnásty kilometer; posledných “päť” za 26:05 je to dobré, ale viem, že budúcnosť je ťažká, len nech je tu aspoň “polka”. 

Vbiehame na pešiu zónu Avigunda Gaudí, čo je priezvisko staviteľa najnavštevovanejšieho miesta v Španielsku už 120 rokov budovaného kostola Sagrada Familia. 

Dočítal som sa, že ho vraj hodlajú dostavať v roku 2088, aby to bolo 200 rokov po započatí stavby. A aby to nebolo také jednoduché, počas občianskej vojny spálili plány a zničili, čo sa dalo. Bežiac nadol ju vidíme v plnej kráse. 

Kde je tá dvadsiatka, myslím si. Ľudia povzbudzujú: Animó, animó ! ( Je to vraj čosi ako slovenské “Do toho”, vysvetlil mi neskôr náš recepčný v hosteli ). 

Dobieham na dvadsiatku. Štvrtá päťka za 26:22; pomaly síce, ale aspoň, že sa hýbem. Polmaratón je za 1:50:03. 

Blížime sa k “uhorke”; je to mrakodrap uhorke podobý, volá sa Torre Akbar, čosi take majú aj v Londýne od toho istého architekta.

Dvadsaťpäťka: 26:17 za posledných 5 km, len aby nebolo horšie (myslím si), lebo zle už je. Mám sucho v ústach, ale nie od smädu, ale mám zrejme virózu, na občerstvovačkách mi ani nechutí Powerade, ktorý je výborný, chcem len vodu. Ak dobehnem na tridsiatku začnem chodiť, sľubujem si, lebo sa cítim mizerne. Je teplo, ale nič hrozného. Ako som sa po maratóne dozvedel, bolo 17 °C v tieni, na slnku viac, potím sa síce zdatne, ale nie je to nič kritického. Tridsiatka je zaujímavá aj preto, lebo po nej sa budeme vracať do mesta, teraz sme na východnom konci Barcelony, je to moderná časť, všade nádherné stavby a čistota.

Konečne tridsiatka (27:29, takto skoro som ešte nad 27minút nešiel, uvidíme čo bude ďalej). More. Nádhera. Slnko svieti do tváre, pred nami dva mrakodrapy v bývalej olympijskej dedine, naľavo modré more, pohoda. Tu nezastanem. Skúsim dobehnúť na métu 35 km a potom to už dôjdem, myslím si. Snažím sa na nič nemyslieť a vnímam modré more a ľudí, čo ma predbiehajú už menej. Vbiehame do parku Ciutadela (kedysi tu vraj naozaj bola citadela), kde je okrem ZOO aj víťazný oblúk.

Tridsaťpäťka (alarmujúcich 29:20). Tak a tu začnem chodiť. Animó veterano! Kričí na mňa tiež nejaký nebežiaci veterán. Prikmotrí sa ku mne bradatý Španiel a čosi mi hovorí. I do not understand, vravím mu. To mu však nebráni, aby sa ku mne nepripojil a stale mi čosi nehovoril. Tempo mal tiež pomalé, tak som s ním zostal klusať, však budem chodiť neskôr. 

Je tu staré mesto, plné ľudí, ktorí povzbudzujú. Tu sa ťažko chodí, mám pocit, že sa to nejako nepatrí. Katedrála, pozostatky rímskych opevnení mesta Barcino (ako sa za Rimanov volalo toto mesto) a Rambla, korzo 1,5 miliónového mesta! Tu sa chodiť nedá. Klušeme spolu a ja už verím, že tento maratón dôjdem. Bude to pod “štyri?”. Jedine ak nebudem chodiť. Ale to je jedno, len nech som v cieli. 

Tesne pred 40 kilometrom prebiehame popred náš hostel na Ronda de Sant Pau s hrdým názvom Palaiso Travellers Hostel, kde bývame v izbe bez okna. 

Našli sme ho cez internet, že tam nebude okno sme nevedeli. To by ani tak nevadilo pri spánku, horšie je len to, že nevieme či už je ráno. Preto občas vstávame, zapaľujeme svetlo a kontrolujeme hodinky. Máme poschodovú posteľ, ktorá je zároveň našou sedacou súpravou, lebo nemáme stoličku. 

Ale poloha tohto podniku je skvelá - asi 1200 metrov od štartu (a cieľa) a tiež tak ďaleko od Rambly. Takže chodíme pešo v príjemnom počasí a v tričkách. Mišo vytiahol krátke nohavice a Barcelončania sa divia, čo je to za exot…

Štyridsať. Posledných 5 km za 31:40, je to môj osobák v negatívnom slova zmysle. Ale, začínam veriť, že to dobehnem. Občerstvovačka, už nepijem. Ale čo to vidím? S pohárom sa tu motá Paľo Hajduk. Nazdar, kričím na neho, nereaguje. Klušem s mojim bradatým spoločníkom ďalej. Vbiehame na rovnú dlhú ulicu (volá sa Sepúlveda), najej konci vidím stĺporadie v blízkosti cieľa. Na ulici je chvalabohu tieň, trošku ma to povzbudí. Tá ulica nemá konca – kraja, určite je aspoň 1.5 km dlhá. Na 41. kilometri ma obehne Paľo a aj Španiel sa s úsmevom odporúčal...
Plaza Espaňa, vidieť cieľ, pomaly dobieham, snažím sa tváriť hrdinsky, však to fotia a stláčam stopky: 3:52:30. 

Pribieha ku mne môj supútnik, Španiel. Podávame si ruky a blahoželáme si (aspoň si to myslím, možno, že mi nadáva, že som pomalý).

Pomaly sa uberám hore ulicou, berúc Powerade, vodu, banán – no a medailu. Pod kontajnerom sedí Paľo, dobehol 9 sekúnd predo mnou, prisadám k nemu a pomaly pijem. Objavujú sa Stoliční! Ruka v ruke, majú to za 3:55: 58. Je to pod štyri, to som chcela, vraví Zuzka. A čo Mišo? Ten nepríde skôr ako za 4:30 hovorím, máme čas, poďme do šatne a posedíme. No, poďme pozrieť Miša, vraví Martin, už by tu mohol byť. Sotva, vravím. Ideme k “ceruzke”, čo je jedna z veží na začiatku námestia, kde sme si dali zraz. 

Aha, tam je Mišo, vraví Zuzka. Vskutku. Čo tu robíš, za koľko to máš? Za 4:12:21, vraví skromne Mišo. Teda počuj, ty fakt vieš pliesť z h… bič, hovorím, narážajúc na jeho biedne kilometre v príprave. Ba aj starostlivý Jano Baláž si ho ešte na tréningu pred maratónom vzal stranou a dohováral mu: „Nemal by si ten maratón bežať. Veď ty tam môžeš aj umrieť!“ Napriek tomu, že viem o Mišovej pevnej vôli a slušnom základe z minulosti, nejde mi do hlavy, ako to mohol takto relatívne dobre zabehnúť. Ale prajem mu to, veď s kým by som behával maratóny, zvyšok “Železnej” sa do nich nehrnie.

Aby sme to skompletizovali, z internetu sme sa dozvedeli, že Robo Berky to zabehol za 4:08:15, čo je na jeho pomery bieda. Prvú “desinu” mal pod 40 minút, polmaratón za 1:31, ale úsek medzi 35 – 40 km išiel 54 minút! Teda chodil. Prepálil? Iný problém? Nevieme.

Krásny maratón v krásnom meste. Nedbal by som sem prísť aj inokedy, samozrejme pri lepšom zdraví, s bývaním v izbe s oknom, ale kto vie, čo a kedy na človeka spadne? 

A čo bolo v sobotu pred maratónom?

Na sobotu bol naplánovaný tzv. “Brekfast run”, alebo “Raňajkový beh”. Išli sme naň hlavne preto, lebo tento 4,195 km beh mal cieľ na olympijskom štadióne na vrchu Montjuic a zafinišovať si na olympijskom štadióne je vždy zážitok. Pamätníci si pamätajú hrozné stúpanie v posledných kilometroch olympijského maratónu v roku 1992. 

No a potom tu boli tie predpokladané raňajky. Pomaličky sme s Mišom bežali, kritizujúc dievčatá. Podzemným tunelom sme vbehli na štadión a urobili jedno kolo na tartane s pozdĺžnym rýhovaním; obzerali sme sa, kde sú teda tie očakávané raňajky. Nikde nič. 

Zo štadióna nás vypúšťali druhým koncom usmerňovali dolu, na miesto štartu. 

Tie raňajky mi ale chodili po rozume, tak som sa rafinovane opýtal jednej usporiadateľky, prečo sa tento beh nevolá “Morning run”, teda “Ranný beh”, ale “Breakfast run”. No to preto – vysvetľovala mi slušnou angličtinou táto dobrá duša v žltom tričku – lebo dolu budú raňajky. To sme chceli vedieť, hneď sme boli veselší. A naozaj, bola káva, keksy, voda… A do hostela sme pomaličky odkráčali v slnečnej žiare na svojich, aby sme poobede išli na ohlásenú Pasta party.

Vzadu, v hale je stočený medzi vodiacimi šnúrami slimák bežcov, čakajúcich na cestoviny. Zaradili sme sa do davu a po necelej hodine sme prišli na rad. Sami (!) sme si mohli nabrať, koľko sme chceli (alebo lepšie, koľko sa spratalo na plastikový tanier), k tomu kolu a nadlábli sme sa naozaj dobre. Večer sme to len prikryli salámou a pivom a po rannom čaji s kúskom vianočky sme boli pripravení na maratón.

Pár poznámok pre budúcich účastníkov tohto maratónu:

Barcelona nie je ďaleko, lebo tam z Viedne lieta Sky Europe; cena spiatočného lístka je okolo 100 Euro - ak sa skoro zarezervuje - tak lacno sa tam iným spôsobom nedostaneme. 

Z letiska odporúčame cestu vlakom – je (alebo aspoň bola) zadarmo. Z terminálu na železničnú stanicu ide autobus (tiež zdarma) je to asi 500 metrov. Interval odchodov vlakov je 30 minút, cesta trvá asi 20 minút. Vlak ide cez stanicu Barcelona Sants (čo je hlavná stanica) do Barcelona Franca (čo je ďalej v meste). Je to však skoro jedno, lebo z oboch staníc jazdí metro, ktoré je vybavené kvalitným informačným systémom a jeho sieť je hustá. Odporúčame kúpiť si lístok na 10 jázd (v automate), stojí to (teraz) 7,60 Euro. Rezervácia hotelov cez internet funguje (na rozdiel od Turecka) a pivo v obchode je lacné. Ostatné informácie nájdete na www.maratobarcelona.com

Vilo Novák, Bratislava, 8.3.2008