Trojmaratón v Trevise 30.3.2008,

(tí Taliani majú ale nápady…)
Utekal a napísal Vilo Novák

Neviem ako vy, čo ste sa rozhodli strácať čas čítaním tohoto výtvoru, ale ja beriem maratón predovšetkým ako spoločenskú akciu. Tichý športový cieľ je podľa možností nebežať nad “štyri”, aj keď viem, že časom sa stane aj to. 

Najdôležitejšie je ísť v dobrej partii ( ktorej základom je už viac ako dvadsať rokov Mišo Holík, so zmyslom pre nezmysly ) a do zaujímavého mesta, alebo miesta. Tak je tomu aj teraz. 

Osvedčení borci Mišo a Milan Furín a malá neznáma Miro Kriško. Poznám ho ako skvelého eN, ale aký vlastne je v partii ? Predbehnem udalosti, keď poviem, že vynikajúci. Vzdelaný, so širokým spektrom záujmov a so zmyslom pre vtip. Už ho vidím, ako sa krúti, keď číta tieto riadky.

Tentoraz, sme sa rozhodli pre “vyprobovaný” maratón v Trevise. Nie preto, že je sídlom Bennetonu a že sa tam hrá prvá liga, ale preto, lebo sa nám tam v minulosti páčilo. Je to blízko Benátok a nie veľmi ďaleko od Bratislavy. A nemalo by tam byť teplo. A nakoniec rarita: Nezvyčajný “trojmaratón”– štart na troch miestach a jediný cieľ- organizovaný na počesť 80 výročia bitky na rieke Piave. 

Poznáte tú vojenskú latinu našich starých otcov: “ Keď sme bojovali na Piave, pochodovali sme cez Piavu tak, že nám trčali z vody len bodáky a dýchali sme cez hlavne pušiek”. Proste Piava je pojem. Práve pri Ponte di Piave bol nasadený “bratislavský” 72. peší pluk, ktorý počas ofenzívy 15. júna 1918 postúpil najďalej… ale mal aj najviac strát.

Pridali sa k nám aj dvaja borci českých krajín: Vlastík a Svaťa Kacířovi, Pričom Svaťa predtým, ako sa stala “kacírkou” behávala na Železnej studničke.

Z Bratislavy sme vyrazili Mišovým novým autom; do Trevisa sme prišli asi o tretej poobede, slnečné počasie, pohoda. 

Hotel Carletto, kde sme mali rezervované ubytovanie, bol asi 2 km od mestských hradieb, neďaleko nich bol štadión, kde bola prezentácia.

Mapu sme mali len biednu, ale mali sme výťah z internetu, opisujúci cestu cez mesto k hotelu. Išli sme ako po drôtiku. Ulica Zanella, z nej doprava an ulicu Marché a ešte raz doľava na ulicu Bibiana a sme tam.

Ľahko sa to povie. Vidíme tabuľku s nápisom Zanella; poďme po nej a po kilometri doprava, hlásim Mišovi podľa itinerára. Po kilometri cesta končí v poli. Asi je ten výpis blbý, hovorím. Naspäť. A pýtame sa nejakého rybára, ktorý v kanály chytal ryby, kadiaľ ísť. Na konci ulice, a pod železnicu doľava. Stalo sa. Keď sme nevedeli kudy kam, znova sa dotazujeme o miestneho obyvateľstva. To musíte naspäť a rovno. Išli sme. Hurá, je to ulica Marché. Lenže, chyba lávky. Po pár sto metroch tabuľka Deviazione (čo znamená obchádzka). 

Po nejakom čase obchádzania to viedlo naspäť do mesta. Radšej sme sa vrátili. Skrátka po asi hodinovom motkaní sa, riadení dobrými radami Talianov a žltými tabuľkami sme zastali a opýtali sa jedného chlápka (zhodou okolností tiež maratónca), kde to je. 

To je príliš zložité, on na to, vezmem si auto a zavediem Vás tam. Po fakt komplikovanom motaní sme hotel našli. V čom bol problém? Prvý problém bol ten, že z jedného miesta vychádzali dve ulice, obe Zanella, len jedna bola Percorso Zanella, druhá Via Zanella a my sme šli Percorsom, bez toho, že by sme vedeli o druhej možnosti. Druhým problémom bola oná “deviazione”. Bola umiestnená asi 500 m od hotela. Lenže, kto to vedel? 

Nedeľa.

Každý maratónec mi iste dá za pravdu, že ráno pred maratónom je jedným z najdôležitejších (ak nie najdôležitejším) úkonom zbavenie organizmu pevných exkrementov. Táto skutočnosť nesie so sebou nevyhnutnosť vhodnej taktiky na jeho realizáciu. Preto, už v skorých ranných hodinách sa nádejní maratónci uberajú do miestností na to určených, aby sa pokúsili zbaviť sa spracovaných organických zvyškov, čo si spravidla vyžaduje dlhšie sedenie a presviedčanie vlastného tela, aby urobilo to, čo od neho chceme. 

Tým, ktorým sa to vydarí, vychádzajú z onej miestnosti s víťazným úsmevom. Na otázku, tak čo, zadarilo sa? Odpovedajú rôzne: väčšinou to znie: „no, len tak napoly, bude to potrebovať ďalší pokus“.

V našej izbe číslo 607, v najzamilovanejšom hoteli Carletto ( s podlahovým vykurovaním pod mramorovou podlahou ) boli oné zariadenia dva. To výrazne zjednodušovalo situáciu. Zamilovaní mali svoje na jednej strane a ja svoje na strane druhej, iba pre seba. 

Malá chyba krásy bola, že dvere sa ani na jednom z dvoch zariadení nedali zavrieť...

Skrátka po prvom, nie veľmi uspokojivom pokuse sme odišli na miesto vzdialené asi 2,5 kilometra, kde mali byť autobusy na prevoz maratóncov, o ktorom sme len zhruba vedeli kde leží. 

Rýchla chôdza do relatívneho neznáma spôsobila, že sme túžili opäť zopakovať onen úkon. Aby som uviedol veci na pravú mieru, Kaciřovci - Svatka a Vlastík, dvojica priam Romeo – Júliovská, sľúbili, že nás budú čakať na recepcii a dovedú nás k autobusom, pretože vedeli, kde tie autobusy stoja. Boli tam na prieskume autom. Ja som si pamätal zhruba miesto, ktoré mi prstom na mape ukázal Vlastík a ostatní nevedeli ani to. 

Keď sme však prišli o siedmej dole, ako sme sa dohovorili, nikde nikto. Asi sú pri aute, zašveholil ktosi. Pri aute neboli. Vrátili sa na izbu, znela druhá alternatíva. Ja ako najmladší, som vybehol hore, nikde nikoho. Ale aspoň som stretol Mira, ktorý bol posledný a pojali sme ho do nadávajúcej partie. 

Nedalo sa nič robiť. Vybrali sme sa tým smerom, ktorý som si pamätal. Nakoniec, takmer bez kufrovania, sme autobusy so šťastím našli. A boli veru dobre schované. Aby som nenapínal – vraj sa im, Svate a Vlastíkovi, „nachomejtol“ do cesty mercedes, ktorý ich odviezol, aby sa nevydali z energie. Ananás sa vy...

Ale vráťme sa o onej činnosti.

Po necelej hodine vozenia sa v autobuse sme dorazili do Vidoru. Toto máme celé bežať? Však je to hrozná diaľka! Súhlasím s Mirom, že najistejší spôsob, ako odradiť začiatočníka od maratónu, je odviesť ho po trati autom. Vidor je mestečko s pekným kostolom, kde okrem iných vecí boli aj tri (3) kadibúdky prenosné, pred ktorými stál veľký rad záujemcov o ich použitie. Času bolo dosť, viac ako hodina do štartu, ale Mišo neváhal a do jednej z radov sa aj postavil. Trvalo mu to dlho – predlho – takže si aj vyslúžil titul brzda fotodokumentácie, pretože Miro nám chcel urobiť spoločnú fotku a až potom odovzdať veci (bolo to treba urobiť do polhodiny pred štartom). No konečne sa Mišo objavil a Miro začal čarovať so svojim aparátom. (Mimochodom, najradšej fotí samospúšťou, lebo chce byť na každej fotke). 

Na plote pri ceste bola veľká tabuľa (žltá) so šípkami doprava a na nej bolo naznačené, že tam by malo byt WC. Aj sme to s Milanom preskúmali, ale tým smerom bol len štart. Chyba bola v tom, že tabuľu so šípkami zavesili na plot asi o 100 metrov ďalej...takže všetko to, na čo asi 7 šípok ukazovalo akože vpravo, bolo v opačnom smere, teda vľavo. Ale štart bol označený správne. 

Takže, odovzdať veci a pokúsiť sa o reparát. Ale v tých troch kadibúdkach nie, tam sa dlho stojí. Skúsme to radšej kdesi za dedinou, poďme po vedľajšej ceste, vravím Mirovi, lebo Milan vsadil na istotu a išiel ku kadibúdkam. Ale čo, keď sa mi zadarí, budem si musieť premazať...vravím si v duchu. Našiel som riešenie. Do nejakého vrchnáka od tuby, čo sa tam povaľoval som si pred odovzdaním vreca vytlačil indulonu a vrchnák schoval.

Po miernom kluse smerom k Piave odbočovala poľná cesta do zeleného vinohradu, kam sa zakrádalo viacero postáv pohlavia mužského. To potrebujeme! Miro mi nadelil zo svojich zásob hojne papiera a každý sme si našli to svoje miesto; Miro kamsi do krovia, ja na kopček s pekným výhľadom. Nech to má aj estetické parametre. Zadarilo sa! 

S úsmevom zbiehame okolo množstva rozptýlených papierov do dediny a je nám blažene. Navštívime aj Milana; poctivo stojí v rade, ale má nádej, že do štartu uspeje.

Ešte si namazať... Ej, niečo nesedí, štípe ma to! Vrchnák bol z tuby s nejakou "dračou masťou". Aspoň rýchlo pobežíš, smeje sa mi Mišo. Neváham. Zvyškom papiera odstraňujem mazivo a nanášam iné, z nájdeného ružového krému, z ktorého sa na mňa smeje bábätko. Po chvíli sa aj ja usmievam. 

Sme všetci naľahko, v trenírkacha v tielku. To bude teplo... Je asi 9 hodín a veru nezimíme sa.

Pozeráme okolo seba. Pekná dedina, pomenovaná podľa istého Vidora, ktorý doniesol do miestneho Benediktínskeho kláštora (asi okolo roku 1100) ostatky svätého Bona. Zvyšky sú na kopčeku nad Vidorom. 

Na fotkách z I. svetovej vojny vidieť, že vo Vidore nezostal ani jeden dom nerozbitý, pretože frontová čiara bola na Piave. Všetko, aj kostol, aj osobitne postavená zvonica, ako je to v Taliansku zvykom, sú novopostavené. Aj keď je to replika pôvodného kostola, je tu pekne.

Pomaly sa poberáme na štart, ktorý je na konci dediny. Je nás asi 2000 a veru, púšťajú nás len do tých koridorov, do ktorých podľa čísel patríme. Nás štyroch (Svaťu, Miša, Milana a mňa) do koridoru 3:30 – 4:00, ale Mira dali kamsi inam. 

Ak dobehneme pod 3:40, bude to superčas, ako do 3:50 bude to skvelé, ak pod štyri dobré. Nad „štyri“ by to vari nemalo ísť, zhodujem sa s Milanom v cieľoch našej misie. Napätie vrcholí. 

Štart. 

Je 8:45 a nad nami prelietava lietadlo a vytvára z dymových generátorov taliansku trikolóru, teda zelená, biela, červená. Je to paráda. Ako celý maratón, koncipovaný ako trikolóra. 

Štarty sú totiž tri: Ten náš „zelený“ štartuje vo Vidore, „biely“ vo Vittorio Venetto a červený v Ponte di Piave. 

My bežíme po prúde Piavy, „červení“ proti prúdu a „bieli“ smerom k mostu cez Piavu, ktorý sa volá Ponte della Priula, kde by sme sa všetky tri prúdy mali v čiapkach príslušnej farby stretnúť... No, uvidíme.

Zatiaľ je pohoda. Pomaly klušeme v slnečnej žiare, dávame si pozor, aby sme sa nestratili navzájom a obzeráme okolie. Je to tu ako na leteckom dni. Lietadla krúžia, sú tu aj motorizované padákové krídla a jeden zázrak, čo som ešte v živote nevidel: vírnik (alebo tiež autogiro). Je to letecký aparát s pohyblivými (ale nepoháňanými) otočnými nosnými plochami – tak ako ich má vrtulník. Čo ho poháňa, je tlačná vrtuľa, umiestnená za chrbtom pilota. Ten sedí v trupe podobnom cigare. Smer udržuje zvislými chvostovými plochami, ofukovanmými vrtuľou. Pohybom vpred sa roztočí nosný rotor a celý krám sa vznesie. Ten by ale spadol, keď mu vyjde benzín, mieni Mišo. Ale kde, ten sa znesie autorotáciou na zem.

Na ceste je stále husto. 5 km za 24:59 , je to dobré, ubezpečujeme sa, len tak držať. Dobiehame hustú skupinu, bežiacu na 3:45. To by nebolo zlé, ale nakoniec sa rozhodujeme ich predbehnúť. Nie že by sa nám bežalo pomaly, ale v hustom balíku nebežíme radi. Sme ešte všetci. Ľudia okolo spustia krik ak sa objaví nejaký „domáci“ , vyzerá to, ani keby mu nadávali, ale tá taliančina je jazyk hlučný... Muziky hrajú, beží sa fajn- Miša už nevidím, asi ide to svoje. Milan hlási časy za jednotlivé kilometre; je to stále pod 5 minút, brzdíme. V dedinách s prídomkom „della Bataglia“, čo znamená „na bojisku“ je veľa ľudí a vyhráva miestna hudba. Občerstvovačky sú výborné: Gatorade, voda San Benedetto a sladučký –teplučký čaj. Ten si dávam. 

Desať kilometrov: 49:53. Nie je to prirýchle? Mám dojem, že bežím voľne, ale na čas pod 3:30 nemám, radšej pribrzdiť.

Zaujímavé: každý má svoje prirodzené tempo, ktoré sa odlišuje od tempa iných. Obzerám sa po našich (Svati a Milaovi) a prispôsobujem sa ich tempu. Nakoniec ma to prestane baviť a bežím si svoje; rozdiely aj po kilometroch sú minimálne, mierne sa rozťahujeme v smere behu.
Obzerám sa: partia sa po 10 km viac – menej stabilizovala- okolo sú skoro tí istí ľudia. Po ľavej strane cesty beží malá dáma v okuliaroch, elasťákoch pod kolená, asi tak 45 ročná a drží tempo. Priklusal som k nej s otázkou „Do you speak English“? „Only a little“ ona na to. Máte dobré tempo, hovorím. Ďakuje. “Good luck!“, želám jej. Napriek pozdĺžnym posuvom som ju registroval skoro po celej trati.

Bežím po pravej strane cesty a tu zbadám známu figúru Mira. Žltá čelenka, moirácke tielko, za ušami (má za ušami), ale má tam aj zaháknuté okuliare, ktoré má vpredu dômyselne uchytené k čelenke prúžkom so suchým zipsom. To musí byť on! Buchnem ho po pleci. “To mi nerob“, zakričí polovážne. Kam si sa zašil, ja na neho. Ale nechceli ma k vám pustiť. Mal totiž inú farbu čísla.

Pätnástka, posledných 5 za 24:58. Bežím so Svaťou, ide nám to fajn. Drží sa trošku vzadu a mám pocit, že je to na ňu rýchle. Chvalabohu - ako sa ukázalo neskôr – síl mala dosť. Dobiehame „balónkárov“, ktorí bežia za 3:30. Cez nich nejdem, ani na toto nemám, vravím Svate. Ani ja, ona na to. Sú tu dva „hupáky“, keď prebiehame cez údolia , ktoré ústia do Piavy. Nič moc, tak asi 20 metrov dolu a hore. Slušne sa potím a utieram si pot (a sople) o stehná. Nie je to kritické, ani nevyužívam špongie, ktoré sú uprostred medzi občerstvovačkami. 

Na občerstvovačkách si vždy zastanem, napijem sa a až potom idem ďalej. Nechcem sa obliať sladkým čajom. Bežci mi zatiaľ odbehnú asi 50 metrov, čo ja v priebehu kilometra (zatiaľ) dotiahnem. 

Je tu polmaratón, čas 1:44:26, Svaťa aj Milan sú zrejme vzadu, sme všetci roztiahnutí na ceste v rozmedzí stoviek metrov.

Nohy sú ťažšie, ale stále pohoda. Dievčatá na pravej strane cesty rozdávajú zelené čiapky. Chmatnem jednu a bežím, držiac ju v ruke.

A sme v Susegane, v obci tesne pred mostom cez Piavu. Nasadzujeme si čiapky. To je skvelé! Na sekundu presne pribieha biely „balík“(3:30) z Vittoria Venetta! Z “červenej“ strany (Ponte di Piave) tiež, ale tam ich je menej... No paráda. Davy ľudí jasajú. 

Vybiehame na most cez Piavu. Formuje sa živá trikolóra; na pravej strane zelení, potom bieli a červení. Márna sláva tí taliani majú zmysel pre parádičký. Hrá vojenská hudba, na moste sú rozostavení veteráni s vojenskými zástavami. Cítim veľkosť chvíľ, aké sa často neopakujú. Po celom, asi 500 m moste stoja veteráni, nad hlavami prelieta lietadlo s dymovou trikolórou, ľudia sú nadšení aj pri zbiehaní z mosta.

Nohy sú už ťažšie. Cesta sa znova zaplnila bežcami. Celkovo nás bolo asi 6500 a je to poznať.

Tak teda konečne 25 km, posledných päť za výborných 24:44. Pomaly ma dobieha Svaťa. Fajn Svaťa, len to udrž. Nereaguje. Je asi 28 kilometer, bežíme spolu. 

30 kilometer. Posledných 5 mám za 25:12. Trošku pomalšie, ale stále dobré. Na občerstvovačke sa ako vždy zastavím, Svaťa pije v behu a už je 50 metrov vpredu. Už ju nedoťahujem, ani to čelo, bežiace za 3:30, aj keď mi veľmi neutekajú. 

Na 35 kilometri sú predo mňou vari 100 – 150 metrov, ale je mi jasné, že s nimi bežať nemôžem, na to nemám. Posledných 5 km (30-35 km) je o niečo pomalších: 25: 50. 

A potom to príde. Ako podľa maratónskych príručiek. Je mi jasné, že odchádzam. Spomaľujem a väčšina národa mi uteká. Ale bežím. Niektorí už chodia. Na 37 kilometri počujem: Tak ako? To ma obieha Milan Furín. „Nanič“, vravím, ale po chvíli dodám „Ale bolo aj horšie!" Obieha ma svižne, po kilometri je vpredu viac ako 100 metrov. Tomu to ide, myslím si. Trápim sa. Pozerám do zeme, snažím sa na nič nemyslieť, len sem – tam sa pozriem na okolie, aby som neprehliadol nejakú pamiatku.

Konečne Treviso. Kde je konečne tá štyridsiatka! Vbiehame do hradbami ohradeného mesta, ponad vodnú priekopu. Konečne, vpravo vidím portál s nápisom „40“, lenže asi 200 metrov ďalej je žltá tabuľa s tým istým oznamom (posledných 5 je za 27:52. Bieda, ale fakt bolo aj horšie. Nakoniec, to je jedno, dobehnúť to musím. Dlažba, kocky, zákruty, obiehajúci ma ľudia. Tie dva kilometre sú nekonečné, však to všetci poznáte. Konečne, po veľkom počte zákrut a ulíc vidím v diaľke cieľ; trošku pridám, snažím sa dovidieť na časomieru, je to 3:26 a čosi; keď pretnem cieľ 

je to asi 3:37:04, a čistý čas 3:36:35. Je to skvelé! Teda ten čas. Cítim, ako mi horí koža na čele; celý čas bežíme na slnku. Berú mi čip, dostávam vodu a medailu. 

Pomaly idem do stanu s občerstvením. Ale, veď je tu už dáma v okuliaroch! Idem k nej a blahoželám jej. Za chvíľku prišla za mnou a vraví, že by mi chcela dať šatku, ktorú mala ako čelenku, a ukazuje na nej nápis „Marmolada“. Je to názov ich horského strediska. Ale ja vám nemám čo dať! Ja na to. Ale ja nič nechcem, vraví. Tak som sa poďakoval a hrdo som si ju uviazal na krk.

Mlieko, voda, hruška, vianočka, to všetko som do seba pchal na druhej strane stanu, kde sedeli na betónovom múriku Svaťa a Vlastík. Tak ako? Obidvaja si urobili osobáky: Svaťa za 3:28, Vlastík za 2:43, po chvíli sa objavil Milan: za koľko, pýtam sa. 3:34. Fajn, ale myslel som si, že mi dáš viac, však si letel ako šarkan. Aj ja som odišiel na 39 kilometri, vraví Milan. Miro prišiel s časom 3:44. Onedlho, zakrátko sa objaví aj Mišo; je jasné, že to nie je zlé.  4:14.

Sme spokojní. Všetci? 

V. Novák, Bratislava, 3. 4. 2008