zľava: Vilko, Svaťka, Miško
foto: Milan Furín a písmenká Kriško

Utekal a napísala Svatoslava Justína Kacířová

tojím v koridore pre bežcov na čas 3:30 – 4 hod v slnečnom Taliansku a na miesto predmaratónskeho vzrušenia mnou lomcuje obyčajná nechuť bežať, toľkokrát zažitá v tréningu, kedy som sa von dokopala s veľkým premáhaním, sebazaprením a príslušnou dávkou masochizmu. Dnes, keď by som mala zúročovať čas a námahu vynaloženú pri tréningu, cítim len to, že sa mi šialene nechce. Zrejme k tomu prispieva i šoková zmena teploty. Minulý týždeň v Prahe temer padal sneh a teraz mi tuná škvarí slnko na hlavu. Napoludnie bude zaisto cez 20° C. Môj sen o ideálnom maratónskom počasí s 12 - 15° C sa dávno rozplynul rovnako ako praskla mydlová bublina bežať na čas 3:30. Necítim sa vo svojej koži a včerajší cca 5 km výklus okolo hotela, kedy som len tak ťahala nohy za sebou, ako by bol deň po maratóne a nie pred, ma utvrdil v myšlienke zabudnúť na atakovanie osobáku a veľmi uvážene zvoliť tempo, aby som vôbec dobehla. 

oridory sú postavené pri posledných domčekoch dedinky Vidor. Spoza pletiva na nás nakúkajú ani na zvieratká v ZOO ľudia, zrejme miestni obyvatelia alebo nebežiaci doprovod pretekárov. Najradšej by som tiež stála na druhej strane a len zízala na tých pochábľov v trenkách a tričku. Z ampliónu sa ozýva slávnostná reč v taliančine, veža kostola za nami je zahalená pod obrovitánskou vlajkou a nad hlavou sa nám vznáša akési historické lietajúce čudo z dielne bájneho Jana Tleskača – žlté prapodivne tvarované otvorené vznášadlo pre jedného človeka s dvomi vrtuľami. Len aby nám neplesklo rovno na hlavu. Vtom sa spoza kostolnej veže vyrúti malé práškovacie lietadlo a za sebou necháva farebnú stužku dymu v zeleno – bielo – červenej trikolore. Nalieta veru nebezpečne nízko. Michal Holík usúdi, že si to chce kaskadérsky strihnúť popod nafukovaciu maratónsku bránu. Avšak pilot taký frajer nie je. Vilko Novák si natešene mädlí ruky a nadšenie pozoruje dianie nad našimi hlavami. Miro Kriško, zvaný eN, sa záhadne stratil pri vstupe do koridoru. Milan Furín na všetko dianie hladí s nadhľadom skúseného matadora. 

ozptýlení a pobavení bežci pred nami sa pohnú vpred. Žeby už zaznel výstrel a zanikol v hluku lietadielka? Milan sa rozhodol merať si čas od výstrelu, nuž ho tento nečakaný pohyb privádza do pomykova. Posunieme sa o pár metrov a opäť zastaneme. Zrejme iba odstránili zátarasy medzi jednotlivými koridormi. Dav sa pohne po druhý krát, to už je nepochybne štart. Naša úderná štvorica vyráža v ústrety maratónskemu dobrodružstvu. 

rasa sa kľukatí po rovine medzi dedinami. Jedná sa o tzv. point to point maratón. Tento rok sa dokonca štartuje z 3 miest: Vidoru, ležiaceho na severozápad od Trevisa, z Vittoria Veneta, odkiaľ vedie priama cesta a z Point de Piave, ležiaceho na pravo a najbližšie k Trevisu, takže bežci bežia najskôr do vnútrozemia a až potom akoby smerom k moru. Všetky trasy sa zbiehajú na dvadsiatom druhom km pred mostom cez rieku Piave v dedine Ponte Priula a odtiaľ putujú do cieľa spoločne. 

vorne sme sa zhodli v tom, že začneme tempom 5 – 5:10 min/km aspoň po prvú päťku a potom sa uvidí. Vďaka trom miestam štartu nie je problém hneď bežať a ani sa netreba priveľmi predierať medzi ľuďmi. Pod nohami hladký asfalt bez dier a výmoľov. Jedinú zátarasu tvorí väčšia skupinka vedľa vodiča na 3:45. Kočíruje ich čiperná čiernovlasá drobná Maria, ako má napísané na farebnom balóniku. Taliansky niečo neustále švitorí svojím ovečkám. Rozhodneme sa ich predbehnúť. 

rasa vedie cez polia a kvitnúce lúky. Vlní sa ani had, takže je pekne vidieť pretekárov pred nami. Slniečko svieti. Otvorená krajina s výhľadom. Krásny teplý jarný deň. Za chrbtom v diaľke a občas zo strany si hovejú majestátne štíty Alp. Keby cestu lemoval ihličnatý les, cítila by som sa ako na Malom štrbskom maratóne. Aj páľava tomu zodpovedá. Len profil je absolútna placka, našťastie. Zdolávať terénne vlnky veru netúžim. Tieň stromov by sa ale zišiel. 

rvý i zopár nasledujúcich kilometrovníkov, uložených na zemi na pravej krajnici cesty, som prehliadla. Tempo kontroluje Milan. Trochu mu robí zmätok prerátavať náš skutočný čas a čas od výstrelu. Líšia sa temer o pol minúty, nuž sa trochu dohadujeme, či nebežíme prirýchlo. Môj subjektívny pocit mi našepkáva, že veru klušeme bystro, sviežo, ale prispôsobujem sa. Beží sa mi akosi divne, ťažko. Tepy mi hneď po štarte vyleteli nebezpečne vysoko na 160 - 165. Zrejme je to spôsobené horúčavou, alebo mi telo zvestuje, že dnes to bude veru urputný boj. Akosi sa stále neviem rozbehnúť. Inokedy mám tendencie štart prepáliť a dnes by som najradšej začínala krokom. 

atínam zuby a držím sa Vilka a Milana. Michal zaostal. Možno som tak mala spraviť i ja, a nie hrať sa na hrdinu. Naivne verím, že kríza prejde. Obyčajne by som tu mršku čakala niekde na tridsiatom piatom km a nie pár minút po štarte. Dnes to tu akosi nerozdýchavam. Nohy nebolia, prevažuje celková únava. Akosi ťažko sa mi naberá vzduch do pľúc, dychčím, stále ma to tlačí spomaliť, len tak mľandravo klásť nohu pred nohu. Silím to vpred, nechcem len tak ľahko opustiť kamarátov.
Vilko si pochvaľuje, aké je to dobré bežať pri svojich, prehodiť tu i tam slovko. Zvestovať si navzájom svoje pocity, podnety, radosti ale i prebúdzajúce sa strasti. Milan toho veľa nenahovorí a ja som rada, že som rada. Rozhovor viazne. 

biehame do dedinky Moriago della Battaglia. Domáci povzbudzujú, hrá kapela, na poriadkoch dohliadajú postarší bacuľatí páni v úbore, ktoré mi pripomínajú poľovnícky odev s klobúkom s pierkom. Vilko mi vysvetlil, že sú to príslušníci bývalých horských bojovníkov. Prvá občerstvovačka. V hustnúcom dave mám problém sa zorientovať, čo pri ktorom stole ponúkajú. Chňapla som po pohári s čajom. Je teplý a sladký. Smäd mi však nezahnal. Chcela som si vziať i špongiu, ale som je nenašla. Prvých päť km máme za 25:01 min. Rýchlejšie, ako bolo v pláne, mali by sme sa trochu hamovať, zhodneme sa svorne. 

omy poskytujú blahodárny tieň, aspoň na okamih. Stromov v tejto otvorenej krajine veľa nebude. Fúka mierny vietor, pretekárov je na ceste roztrúsených hojne, nuž ho ani necítim. Vanie smerom od mora proti nám. V diaľke pred nami našu pozornosť zaujali zelené balóniky. Milan usudzuje, že by mohli patriť vodičovi na 3:30. Nebezpečne sa k nemu približujeme. Mám obavu, či zvolené tempo skutočne nie je nad moje sily. Neustále sledujem hodinky a hrôzostrašne vysoké čísla s mojím tepom. Maratón sa vonkoncom nevyvíja podľa mojich predstáv. Nekochám sa ani krajinou a okolím. Mlčky hladím pod nohy a cupitám za svojimi dvomi spoločníkmi. Vilkovi sa na rozdiel odo mňa vodí dobre. Obzerá mladé žienky na trati. Jednej pochváli chudulinké nôžky ani srnka. Vraj sú ideálne maratónske. Ticho závidím, pohľadom skĺznem na svoje objemnejšie stehná vykúkajúce s prikrátkych bežeckých šortiek. Stále mám obavy, aby sa pri pohybe neodierali o seba. Preventívne som ich namazala hrubou vrstvou vazelíny. O chvíľku Vilko opevuje svalnatú vypracovanú postavu pretekárky pred nami. Mladé dievča odeté v čiernom úbore, so slúchatkami v ušiach. Dlho ju neobdivujeme, poľahky nám utečie.

a 7,5 km rozdávajú z lavórov špongie. Príjemné ochladenie. Dnes bude horúci deň. Trasa vedie peknou krajinou. Doprava kompletne odstavená, žiadne autá v protismere, široká cesta bez kociek. Michal mal veru pravdu, pekný maratón. Aj pretekárov je primerane, žiadna hradba tiel ani osamotené motkanie sa po pustej ceste. Zákruty vo veľkých tiahlych oblúčikoch. 

edinka Semaglia della Battaglia. Opäť povzbudzujúci ľudia, detská drobotina máva, podáva ruky na tlesknutie. Vyhráva kapela. Trochu nás popohnala vpred. Maratón bežia prevážne domáci Taliani. Cudzincov je pomenej. Dokonca i inštrukcie k doprave z Trevisa na miesto štartu boli len v miestnom jazyku. O preklad do angličtiny sme museli žiadať hostesky na Expu. V dave je veľa bežcov v unifikovaných tielkach v národných farbách. Akoby ich jedna mater mala. Desiatku máme za 49:42 min. Tempo sa ustálilo. Už sa mi beží trochu ľahšie, ale stále to nie je ono. Zaregistrovala som, že vôkol nás sú temer stále tí istí ľudia. Bežíme teda pomerne rovnomerne. Milan začína zaostávať. Za osviežovacou stanicou so špongiami sa nám stratí. 

ňa i Vilka zaujala neďaleko bežiaca veteránka. Drobná pani s mierne prešedivelými vlasmi zviazanými do dvoch vrkočov. Okuliare, modrá kvetovaná šatka na krku, bavlnené tričko, elastické šortky. Na svoj vek beží veru svižne. Vilko sa s ňou pokúša naviazať rozhovor, len nevie dobre po anglicky a my zasa po taliansky. Aspoň ju pochváli, ako dobre beží. Tempo má veru rovnomerné a je mi veľmi sympatická. Neustále sa drží ľavej krajnici, v zákrutách neprebieha zo strany na stranu, aby si skrátila trasu. 

esta lemuje stromoradie vyzdobené fáborkami natiahnutými skrz, tak, že tvoria akýsi šiator. Niektorí chlapi využívajú stromčeky na odľahčenie si močového mechúra. Ako ich tak vidím postávať, napadne i mňa, že sa mi chce, len radšej tú myšlienku rýchlo zaženiem späť. Nechcem zaostať a stratiť Vilka, veľmi ťažko by som ho dobiehala. Tieto cikpauzy sa mi už stali neraz osudnými. 

red dedinou Susegana sa terén mierne zvlní. Vybiehame kopček, onedlho ďalší. Dolu si to Vilko svižne púšťa upozorňujúc ma, že nohám treba dať voľnosť. Kúsok mi utečie, ale v ďalšom miernom stúpaní ho dobehnem. Dajako ho tieto vlnky naštartovali a zrýchľuje. Nové udané tempo sa mi akosi nepáči. Začínam nebezpečne dychčať. Volky nevolky ho nechávam trieliť a počkám si pani veteránku. Predsa len jej tempo mi je milšie. Vilka mám zatiaľ neustále na dohľad. Neviem presne čím ma tá pani so šatkou priťahuje, ale akoby z nej sálal pokoj, rozvaha, skúsenosti. Pred rokom sa mi veľmi dobre bežalo s Evkou Seidlovou v Bratislave. Úspešne ma doviedla do cieľa, nuž asi dúfam, že i táto talianska babička by mohla nado mnou rozprestrieť ochranné krídla, keď sa Vilko tak spochabil a trieli, ako by mu nebolo ani 66 rokov. 

ežím po pravej strane krajnice a po očku sledujem svoju vzájomnú vzdialenosť od babičky. Evku Seidlovú by som takto nenazvala. Na rozdiel od tamtej osôbky má Evka mladícku štíhlunkú atletickú postavu ako dievčatko, opálené nohy, moderný krátky účes, tuším i farbené vlasy, ak jej nekrivdím, štýlové slušivé bežecké oblečenie. Proste kočka. 

a pätnástom kilometri (1:14:42 hod, päťka za 24:58 min) sa vrhám na občerstvovačku a ulapím si vodu vo fľaške, aby som mohla zapiť energetický gél, ktorý si už od štartu nesiem v ruke. Chcela som si dať na občerstvovačky svoje občerstvenie, len mi to zamietli. Toto privilégium majú len elitní bežci. V mojej krátkej maratónskej kariére mi vlastné občerstvenie odmietli prevziať zatiaľ len v Košiciach a tuná. Rozdávajú iontáky, len pri mojom precitlivelom žalúdku by pitie nevyskúšanej tekutiny mohlo dopadnúť katastrofálne. S prekyseleným žalúdkom sa veru ťažko beží. Tak si už 15 km nesiem v ruke dva gély. Mala som zo začiatku obavu, ako sa mi s nimi pobeží, ale keďže ja normálne behávam s polo zovretými päsťami, nevadia mi. 

a občerstvovačkou sa mi v dave stratila veteránka. Ostala som sama na začiatku diery, ktorá sa vytvorila medzi mnou a koncom objemnej skupinky, kde na samom začiatku kraľujú vysoko nad hlavami pretekárov zelené balóniky vodiča na 3:30. V mysli mi začne vŕtať neposedný červík a nabádať ma na preskočenie k bežcom predo mnou. Veď nemusím bežať zarovno s vodičom, stačí, ak len zmenším vzdialenosť medzi nami a tú si budem udržiavať. Tepy mi zatiaľ nerastú hore, ustálili sa na hodnote 171. Cítim sa akosi lepšie ako po štarte. Vydám sa teda na stíhanie. Osamotenej sa mi ťažšie beží proti vetru. Doposiaľ som sa držala pekne v závetrí. Musím si dávať pozor na tepy, chvíľami mi vyletia až na 180 a to je veru zlé. Po viac ako 1,5 kilometri sa šťastná zaradím na koniec skupinky. Ďalej experimentovať nemienim. Ešte nemám ani polku maratónu za sebou. Pokúšať diabla v anarobnom pásme mi veru netreba. Každé neuvážené zrýchlenie sa mi môže v záveru kruto vypomstiť. 

red domčekmi v Nervese della Battaglia dobrovoľníci rozdávajú tmavozelené šiltovky. Milé od nich, že na nás pretekárov tak úzkostlivo dbajú. Slnko nepríjemne pripeká, a tí čo bežia prostovlasí môžu dostať úpal alebo sa prehriať. Teplota je ako v sparnom lete. Ja mam na hlave už od štartu manželovu bielu šiltovku, darovanú si neberiem. Taliani si ich poctivo nasadzujú na hlavu. Pri druhej dievčine i spomalím a zvažujem, či si ju predsa len nevziať, len je taká obyčajná bez ozdobného pamätného nápisu, hrubá a trochu mi pripadá neforemná. Prenechám ju tím, čo nemajú žiadnu prikrývku hlavy, mne by boli dve šiltovky k ničomu. Prebieham cez snímač čipov na polmaratóne v čase 1:44:40 hod.
Až o sto metrov ďalej mi dôjde, k čomu tie čiapky slúžia. Blížime sa k miestu, kde sa stretávajú všetky tri trasy. Z jedného smeru sa tam miesia pretekári s bielou prikrývkou hlavy, z druhej s červenými. Tvoria tak vlastne taliansku trikoloru. Tento nevídaný obrazec sníma krúžiaci vrtuľník. I z môjho pozemského pohľadu je to pekný pohľad. Dav bežcov sa zahustil. Mierime k mostu cez vyschnutú rieku Piave. Vyhráva kapela, na moste stoja uniformovaní horský vojaci so vztýčenými vlajkami. Ľudia hlasno povzbudzujú. Koridor je úzky, všetko tu buráca. Podvedome pridávam do kroku. 

elené balóniky sa rozmnožili. Stretli sa tu vodiči vyrazivší z Vittoria Veneta a Ponte di Piave. Než sa dostanú na rovnakú úroveň, trvá im to nejaký čas, ale i tak je obdivuhodné, ako presne držia tempo. So zväčšením počtu pretekárov sa mi balóniky zasa pomerne vzdialili, ale tento krát ich nebudem dobiehať dajako na silu, aby som neprepálila. Polku mám síce za sebou, ale maratón začína až od tridsiateho piateho km. 

iekde okolo dvadsiateho tretieho km sa približujem k trom mládencom, čo udávajú to správne tempo na výsledný čas 3:30. Okolo nich je veru hustý roj maratóncov, temer samí muži. Ženy vidím len dve, a to nie je isté, či bežia so skupinkou, alebo sú pomaly postupne predbiehané. Zbadám Vilka, cupitá si to pred vodičmi. No ten má ale formu a do mňa krátko po štarte hustil, že bude rád ak maratón zabehne za 3:50 a v siedmom nebi, ak to budu okolo 3:45. Teraz tu trieli vpred ani splašený zajac. Chce asi atakovať 3:20. Kde sa v ňom berie tá zázračná forma?
Ja sa poslušne zaradím do druhej rady za vodičov, aby mi ich balóniky nebúchali do hlavy vplyvom protivetra. Nemám väčšie ambície, ako šťastne s nimi docupkať do cieľa. To by bola paráda dať maratón v mojom vysnívanom čase. Každú chvíľu ustráchane hladím na hodinky, či mi pri udanom tempe nestúpajú tepy do závratných výšok, či je reálna šanca to s nimi doklepkať až do cieľa. Na experimenty je ešte priskoro, nemožno sa nechať uniesť chvíľkovou eufóriou. 

a občerstvovačke na dvadsiatom piatom km sa strhne priam bitka. Dav okolo vodičov je veru hustý a každý si chce urvať to svoje pre pohodlný beh. Asi budem musieť pred ďalšou občerstvovačkou zrýchliť a popobehnúť dopredu, aby som sa vyhla najväčšiemu náporu. 

rasa maratónu sa mi veľmi páči. Beží sa odniekiaľ niekam jarnou rozkvitnutou krajinou medzi malými dedinkami, širokou cestou bez aut, po hladkom asfalte. Možno vnímať ticho a kľud. Žiaden mestský smog, rozpálené ulice so stojatým teplým vzduchom. Hluk. Povzbudzovanie v dedinkách, cez ktoré prebiehame, je intenzívne a postačujúce. Po mne nemusí niekto hulákať celých 42 km, aby sa mi dobre bežalo. Rada sa ponorím do seba a vnímam len svoj dych a krok. Pretekárov na trati je tak akurát, nie je problém predbiehať, ani človek nebeží sám, aspoň v mojej výkonnostnej kategórii. 

ohonila som Vilka. Až sa zľakol, keď ma zbadal. Ani sa mu nečudujem, zasa hlasno dupám ako slon. Čo krok, to sa rozľahne hlasné ťap. Po štarte som bola nemastná neslaná a na desiatom km sa sťažujem na bolesť achilovky na ľavej nohe. Veru ma to riadne vystrašilo. Päty ma trápia už 2 týždne, taká chvíľková pulzujúca tupá bolesť, ale ani raz ma to neobťažovalo pri behu, až dnes. Len, našťastie, ako prišla, tak odišla, iba čo ma vyplašila. Zvestujem Vilkovi, že som sa rozhodla bežať s vodičmi na 3:30, zatiaľ sa cítim dobre a pevne verím, dúfam a v duchu sa intenzívne modlím, aby som s nimi vydržala až do cieľa. Vilko zaostáva. Neodvážim sa obzerať za ním. V dave okolo vodiča som natesno zovretá a pred piatimi km sa jeden bežec nešikovne podkol, rozpleštil sa na zem ako bol dlhý a široký, rovno na tvrdý asfalt. Tí, čo bežali za ním, mali čo robiť, aby neskončili rovnako, niektorí sa však zastavili a pomáhali mu zdvihnúť sa.

a tridsiatom km (2:28:21 hod) si dávam druhý gél. Tepy mám ustálené na hodnote 175 úderov za minútu, to je dobré znamenie. Začínam si veriť, že by to mohol byť dnes osobák, i keď stále nemám vyhrané. Ešte sa to môže celé negatívne zvrtnúť. To, že mi to odsýpa na tridsiatom neznamená, že sa tak bude diať i o 5 km ďalej.

eraz, keď som sa otrepala z počiatočných obtiaži, mám čas (manžel je dostatočne ďaleko) poobzerať si trochu skúseným okom a zhodnotiť junákov, čo udávajú tempo. Traja mladí vyšportovaní mládenci, svaly im len tak hrajú pri každom kroku, tielko a šortky odhaľujú pomerne dosť zo sparťanského tela. Ich osobáky na maratón sú trúfam si odhadnúť i o hodinu lepšie, na aký čas nás vedú. Tento pre nich mierny poklus si náležite užívajú. Sú očividne domáci, hlasnými pokrikmi sa zdravia s obyvateľmi dediniek. Občas prebehnú zo strany na stranu, aby si ťapli ruku s kamarátmi postávajúcimi popri trati. Ústa sa im ani na minútu nezavrú, neustále niečo po taliansky rapotajú ani baby na trhu. Zrejme sú to vtipy alebo humorné komentáre, lebo sa spolu s nimi smejú i bežci, ktorí sú schopní sledovať ich prúd slov. Pri niektorých označených kilometroch si od obklopeného davu pretekárov vyžadujú akési nadšenie zvolanie, či čo. Nerozumiem im, len to foneticky približne znie ako hurá. Čím dlhšie bežíme a ľudia navôkol sú viac unavení, zvolania sú slabšie a menej nadšené. Jedno mohutné oživené nastáva pri tridsiatom druhom km. Asi vodiči zakričali: „Už len 10 km do cieľa !!!“ a na to zaburácalo jednohlasné „Paráda!!“ . Ja som si to tak preložila. 

omaly, ale isto, sa blížime k Trevisu. Zmenil sa ráz krajiny i obydlí. Z malých dedinských domčekov sa stávajú väčšie honosnejšie prímestské vilky. Aj cesta sa rozšírila na dvojprúdovku, aby pojala hustnúcu dopravu. Dnes je však celý maratón bez aut. Iba občas vôkol nás presviští motorka s fotografom. Dohliadajúci horskí policajti jemne tlačia dav bežcov na ľavú polku cesty. My, držiaci sa zubami nehtami vodičov, sme rýchlejší ako tí, ktorých predbiehame, preto sme sa celá rojnica presunula doprava do volného prúdu ako na diaľnici. 

ridsiaty piaty km (2:53:14 hod, päťka za 24:49 min) som zdolala bez krízy a ani nič zatiaľ nenasvedčuje tomu, že by tá mrcha mala prísť. Tep mi vzrástol len na 177. Tempo sa mi zdá prijateľné, nemám problém držať krok so skupinkou. Cítim sa relatívne v pohode, nohy nebolia a ani nie sú obzvlášť ťažké. Až je mi to divnô. Zvažujem, či by sa mi oplatilo spraviť rovnaký husársky kúsok ako na Pražskom maratóne minulého roku, kedy som od tridsiateho siedmeho km zrýchlila a svižnejšie tempo udržala až do cieľa. Je to však značný risk, posledných päť km v maratóne môže byť zradných. Jeden dva km to vydržím a potom môžem zhorieť ako fakľa. Ak zostanem pri vodičoch, čas 3:30 mám istý, ak neuvážene zrýchlim, tak nakoniec budem potupne zničenie do cieľa kráčať a neskutočne trpieť bolesťou a pošramoteným sebavedomím. Je lepší vrabec v hrsti alebo holub na streche? No, ale risk je zisk. A kto sa bojí, nech nechodí do Trevisa. Idem do toho!

a značkou tridsiateho siedmeho km sa odpútam od klbka okolo vodičov ani volný elektrón vo valenčnej hladine v atóme, keď ho pošteklíte potrebnou energiou a frnk si to dopredu. Tep okamžite vystrelí na 184 úderov za minútu, dych sa zrýchli, funím ani kováčsky mech, hlasno a odhodlane si to dupám smer cieľ. Bežcov pred sebou rad za radom predbieham, dokonca i vypracovanú slečnu v čiernom úbore, ktorú obdivoval Vilko.

abuľa s tridsať osmičkou. Prvý km zo stíhacieho závodu mám za sebou, druhý už začína byť trochu nepríjemný, ale zatiaľ sa držím. Ono dobrovoľne strašiť v závere maratónu v anarobnom pásme nie je nič lahodné. Bežím po meste, som v okrajovej časti Trevisa. Predbieha ma jeden veterán. Bleskovo zhodnotím jeho a moje tempo, nelíšia sa od seba o veľa a bez zaváhania sa k nemu rozhodnem pridať. Dvom sa to predsa len lepšie tiahne. 

iváci popri trati hustnú a povzbudzujú. S nadšením vítajú naše zrýchlenie. Vyčnievame z davu. V tejto fáze však maratón začína bolieť. Chvíľkami si i vyčítam, či mi je tento chvátavý beh treba, veď som si to mohla relatívne v pohode odklusať so skupinkou, ale vidina lepšieho času je silnejšia. Motivuje ma prítomnosť veterána. Predsa, keď on nespomalí, prečo by som ja, mladucha, mala? 

povznesení dokonale odkysličenej mysle stanovujem tézu o maratónskej nerovnosti: čím človek rýchlejšie beží, tým sú kilometre od seba vzdialenejšie. Teraz sa mi zdajú nedostihnuteľné. Úplne to popiera elementárne zákony fyziky. Túžobne vyzerám štyridsiatku (3:17:30 hod, päťka za 24:19 min). Občerstvovačku míňam bez zastavenia. Už by som sa nerozbehla. Veterán činí rovnako. 

atáčame a vbiehame do historického centra rovno na dlažobné kocky. No paráda, takú masáž chodidiel som veru na posledných 2 km veru potrebovala. Vsadím sa, že až do cieľa budeme krúžiť centrom po hrboľatom povrchu. Môj odhad je, bohužiaľ, správny. Drevenými priečkami vymedzený koridor nás vedie kľukatými uličkami, samá zákruta, v pravo v ľavo, stúpajúca ulička, kryty kanálu, výmoli. Miesta je málo, motajú sa tu unavení kráčajúci bežci. Predbiehanie je problematickejšie, snažím sa silou mocou držať dočasného bežeckého kamaráta. Historické budovy a krásu centra nevnímam, postávajúci ľudia mi splývajú do machule. Mám toho plné zuby. Na hodinky sa nepozerám, je mi jedno, ako plynie čas, viac zrýchliť už nedokážem. Túžobne za každou zákrutou vyzerám označenie štyridsiateho prvého km. Je to nekonečné. Prebiehame cez kanál a malý mostík. Tuná sa mi už trasa nepáči. Chcem to mať už čím skôr za sebou. Zatínam zuby, začína to fest bolieť. 

abuľku so štyridsiatym druhým km nevidím, ale spoza kamennej brány, ktorú podbiehame, vytŕča sa vršok modrej nafukovacej. To ešte isto nebude cieľ, ale ten musí byť blízko. Strácam prehľad, kde je veterán, s ktorým finišujem. Asi je niekde za mnou. Fixujem pohľad na biele hranaté čudo. Tam by mal byť koniec môjho utrpenia. Posledná zatáčka a rovinka do cieľa na námestí. Konečne!! Na časomiere svietia 3 hod 27 min a nebezpečne rýchlo naskakujú sekundy. Pod dvadsaťosem min to nestihnem, i keď do finišu dávam všetko. Tie posledné metre sú neuveriteľne dlhé. Už aby som tam bola. Celou svojou dušou túžim dupnúť nohou na snímací koberec a konečne sa zastaviť. Ukončiť to nezmyselné trápenie. Tep sa mi v záverečnom šprinte, kedy zdolávam posledných 2,195 metrov v čase 10:14 min vyškriabe na 194 úderov/min. Podbieham bránu, stláčam stopky, zastavujem a som nesmierne rada, že mám maratón za sebou v tak parádnom čase

real time dokonca

Stálo to za to.

Svaťka Kacířová, 6. 4. 2008