|
|
|||
|
foto: © Norbert Wilhelmi Zürich Maratón 2008 Výsledky...............................Fotogaléria
Myšlienka na to, že sa raz postavím na štart maratónu v Košiciach mi nebola cudzia, ale zatiaľ muselo pretiecť Hornádom veľa vody a tisíce maratóncov dobehnúť v Košiciach do cieľa, aby sa z predstavy stal reálny skutok. Teda pravdu povediac stal sa zatiaľ iba polovične, pretože som síce v Košiciach minulý rok na MMM štartoval, ale iba na polmierečnej trati. Tak či onak, atmosféru som zažil stopercentne, a čo bolo na tom najkrajšie tentoraz ako bežec. Už počas behu som v tichosti obdivoval všetkých maratóncov a rozmýšľal nad tým, aké by to bolo dať si druhé kolo. Aby neostalo len pri “endorfínových“ predstavách, tak som sa o dva dni na to, celý nedočkavý prihlásil na môj prvý maratón.
V priebehu mojej prípravy na polmaratón som si všimol, že Švajčiari sú rozhodne veľmi behavý národ, pretože počas tréningov v Berne, som v akúkoľvek hodinu stretával desiatky bežcov. Tréningov na Slovensku som absolvoval doteraz len zopár, a tak som našich maratóncov stretával aspoň virtuálne na stránkach www.42195.sk Snažil som sa zodpovedne pripravovať a všetko šlo ako po masle, až ma koncom novembra vyradila na dva mesiace z tréningu cysta pod pravým kolenom. Pokúsil som sa alternatívne trénovať ďalej, no motivácia klesala každým dňom čo som nemohol behať. Ale aj vďaka Mirovej nástenke som ju celkom nestratil a koncom januára som opäť, so zaťatými zubami a nulovou formou, pozvoľna začal trénovať. Pred maratónom som mal veľký rešpekt, bola to pre mňa zatiaľ veľká neznáma, a preto som aj začal pochybovať, či sa mi podarí do termínu štartu dohnať zameškané. Veď „Maratón je děvka.“, ako sa píše v jednej zo správ na nástenke, a ja nemám dôvod tomu neveriť. A tak sa pomaly, ale isto približoval termín môjho štartu a rozhodnutie bežať maratón som medzitým mnohokrát prehodnocoval, a keď som týždeň pred štartom, ako na potvoru, od syna chytil črevnú chrípku, myslel som, že je s mojim štartom koniec. Jediné tréningy čo som potom absolvoval, boli krátke intervaly smerom na WC. Nakoniec ale všetko prešlo, a v piatok dva dni pred štartom som si rezervoval cez internet hotel v Zürichu. Povedal som si, že nehodím predsa celú prípravu za hlavu a pobežím. Týždeň bez tréningu som si zadefinoval ako formu luxusnejšieho taperingu a moje obavy sa rozplynuli akoby šibnutím čarovného prútika. V sobotu dobeda som si zbalil mojich päť bežeckých slivák, prihodil k tomu vazelínu a jeleniu masť, zaregistroval moje štartovné číslo na sms službu pre poskytovanie medzičasov priamo z behu, aby moja rodinka, ktorá zostala doma, mohla mať o mojej púti čerstvé správy priamo z diania.
Krátko poobede som už sedel vo vlaku a popíjal jablkový džús s minerálkou, v snahe napresovať moje chorobou zdecimované zásoby na maximum. Podvečer som vystúpil na stanici v Zürichu a vybral som sa električkou do športovej haly, kde sa konala maratónska výstava, registrácia i pasta párty. Na cestu tam som využil voľný cestovný lístok, ktorí organizátori, podobne ako v Košiciach, pribalili k propozíciam, obdržané poštou asi 10 dní pred štartom. Asi po 15 minútach jazdy som vystúpil rovno pred športovou halou, pred ktorou bolo celkom živo a nedočkavo som zamieril rovno k miestu, kde sa vydávali štartovacie čísla. Všetko bolo rozdelené podľa štartovacích čísiel a nekonala sa žiadna veľká tlačenica, takže po chvíli som držal v ruke obálku s mojim štartovým číslom a čipom a okrem toho ešte vak na šaty, v ktorom bolo aj pár darčekových drobností a propagačné materiály. Usporiadatelia sa tento rok rozhodli vytlačiť na štartovné čísla aj mená bežcov, ale trochu im to nevyšlo a tak miesto krstných mien boli na číslach priezviská. Aj švajčiarska precíznosť stojí len na ľuďoch, takže predsa len malá chyba krásy v ináč perfektnej organizácii. Potom som si prezrel výstavu a kúpil na cestu pár energetických gélov, ako železnú rezervu. Po prezretí výstavy som si dal obligátny tanier cestovín, pozrel reportáž z predchádzajúceho ročníka a vybral som sa nazad do mesta, nájsť môj hotel, ktorý bol nakoniec len kúsok od hlavnej stanice, takže som po krátkej prechádzke som zakotvil na izbe. Rozhodol som sa, že pôjdem čo najskôr spať, aby som mohol ráno o pol šiestej bez problémov vstať a aby bol čas sa pred štartom trochu najesť a vykonať všetky predmaratónske prípravy s čo najmenším stresom. Nervózny som bol veru poriadne a aj riadnu chvíľu trvalo než sa mi nakoniec podarilo zaspať.
Je ráno 5:30 a tri rôzne budíky, ktoré som si večer nastavil ma do minúty vydurili z pelechu. Bol som mokrý ako myš, pretože som celú noc vo sne „behal“. Dal som si sprchu a vybral sa na raňajky, ktoré boli kôli maratónu k dispozícii už od šiestej, takže som sa mohol v pokoji a v dostatočnom predtihu pred štartom najesť. Po raňajkách som sa vybral trochu „vládnuť“ a ani som sa nenazdal a bolo sedem hodín, do štartu ostávalo už len 90 minút. Riadne som namazal, aby som sa nemusel s vlkmi pasovať, obliekol som sa, obul BO, vzal vak na veci a pobral sa na električku, ktorá ma mala podľa propozícií odviezť priamo na miesto štartu. To bolo vedľa veľkej lúky (Landiwiese) pri jazere. Nedeľa skoro ráno, mesto ešte ako vymreté, až na pár postáv v športovom oblečení trúsiacich sa sem tam z uličiek, sa takmer ani nezdá, že o necelú hodinu sa budú ulicami mesta rútiť tisícky maratóncov. Na zastávke je však už rušnejšie a jedna partia organizátorov usilovne umiestňuje pásky pozdĺž trate. Na sekundu presne prichádza električka a po chvíli je plná bežcov. Po pár minútach jazdy vystupujem spolu s ostatnými kúsok od štartu dnešného maratónu. Tu už pulzuje život oveľa viac ako v 2,5 km vzdialenom centre mesta, a je tu rušno ako na jarmoku. Najprv som chvíľu nasával atmosféru a pomaly som sa prešiel po záverečných metroch trate smerom ku cieľovej bráne a predstavoval som si, aké to bude, keď sa mi podarí o pár hodín prekonávať záverečné metre. Do štartu ostáva asi dvadsať minút a tak som sa odobral k miestu, kde sa odovzdávali vaky s oblečením. Tieto boli deponované v poštových železničných vagónoch pristavených na koľaji asi 200m od štartu. Bolo ich dosť a boli označené podľa štartových čísiel, takže nebola žiadna tlačenica a o päť minút som už bol pripravený a pomaly som vyklusával smerom k štartovacím blokom. Bloky boli označené podľa farieb s predpokladaným časom. Pridelený blok mal každý vyznačený aj farebným pruhom na štartovom čísle, ale to bolo značne formálne, pretože v podstate sa mohol každý postaviť kdekoľvek, kontrola nebola žiadna. Postavil som sa teda do žltého bloku, medzi balóniky s časmi 3:45 a 4:00 a povedal som si, že keď ma štvorka nedobehne bude super, ale podstatné je vôbec dobehnúť. Tri minúty do štartu, zapínam hodinky a sledujem čo hovorí môj pulz. Je v pokoji na slušných 80%. Ešte len stojím, a vyzerá to so mnou biedne. Ale už začína byť rušno a moderátor typicky švajčiarskou nemčinou odpočítava posledné sekundy do štartu.
Práask, zaznie výstrel a v našom koridore sa nedeje vôbec nič, teda až na to, že do vzduchu vyleteli z každého koridoru po dva balóny rovnakej farby ako príslušný koridor. Po chvíli moderátor oznámil, že odštartoval prvý blok a ďalšie budú nasledovať v 30 sekundových intervaloch, že sa netreba náhliť, pretože čas sa meria aj tak len netto a ešte upozorňuje aby sme po ceste využívali každú možnosť občerstvenia, popraje veľa šťastia, pekný maratón... A už je na rade aj náš blok a asi po minúte som naozaj na štarte a moja 42195 metrová púť za mojim maratónskym cieľom začína. Najprv pekne pozvoľna, ale asi po minúte je tempo ustálené, keďže cesta je pomerne široká a štartovalo sa v odstupoch, nie je veľká tlačenica. Poskakovanie zo strany na stranu nehrozí. Po asi 400 metroch letmý pohľad na hodinky. Pulz sa vyšplhal do nebezpečných výšok, 92%! To je teda zlé, ale tempo sa mi nezdá vôbec ostré a cítim sa úplne skvelo, tak som si povedal že ešte do prvého kilometra pobežím týmto tempom a keď pulz neklesne, tak zvoľním. Po chvíli je tu prvý kilometer. Pohľad na hodinky ukazuje medzičas 5:15 pulz 91%. Keď vezmem do úvahy prvých značne pomalých 200 m, tak som to prekúril. Takže nohu z plynu dole a po chvíľke nachádzam nový rytmus. Aj pulz je čo chvíľa mimo nebezpečného anaeróbneho pásma, zapínam si teda pomyselný tempomat a pokračuje sa. Kontrola na druhom kilometri, medzičas 5:35 a úroveň pulzu má klesajúcu tendenciu. Cítim sa skvelo a pomaly sa začínam aj viac obzerať okolo seba a hľadať nejakú skupinku, ktorá beží mnou zvolené tempo. Po chvíli sa mi to podarí, a to sa už aj blížime do centra mesta. Po pravej strane je most cez kanál, na ktorom práve beží čelo pretekov. My však máme ešte pred sebou približne 3 km po centrálnych uliciach, kde sú už napriek pomerne skorému nedeľnému ránu veľké skupiny divákov a zo všadiaľ sa ozýva hlahol typických švajčiarskych kravských zvonov. Asi na 4.km prebiehame okolo pódia, na ktorom sa za zvukov samby vlnia brazílske tanečnice v červeno bielych kostýmoch s helvétskymi vlajkami v rukách. Rytmus hudby ma akosi automaticky poháňa a keďže sa mi zatiaľ beží vynikajúco, všetko si náležite vychutnávam. Tempo kontrolujem každý kilometer a vyzerá to zatiaľ veľmi dobre, aj pulz je už ustálený. V tomto momente som nesmierne šťastný, že som to napriek úskaliam v príprave predčasne nevzdal a teraz bežím.
O chvíľu je predo mnou prvá občerstvovačka a ja si v letku beriem plastikovú fľašu s minerálkou a v behu pijem po malých dúškoch. Povedal som si, že budem poctivo využívať každú možnosť občerstvenia. Radšej pár sekúnd straty, ako potom 10 km pred cieľom totálne zvädnúť. Z pár dlhých tréningov absolvovaných na sucho viem, čo dokáže s tempom narobiť dehydratácia. Vo vrecku mám pre istotu na neskôr ešte dva energetické gély. Nerád by som na kilometri 35 stretol pána s kladivom. Ale v týchto momentoch si verím a spolieham sa aj na to, že predsa len som čo to natrénoval, aj keď ideálne to celkom nebolo a nemám zatiaľ žiadne reálne skúsenosti čo ma čaká. Zanedlho sme vybehli na most, ktorý nás prevedie cez kanál na druhú stranu jazera a s ním je tu aj prvá päťka za 27:32. Pomyslím si, super len tak ďalej a balón so štvorkou nemá šancu. Medzitým sa naša skupinka s ktorou bežím asi od 3. km vzdaľuje od centra a trať teraz vedie pozdĺž jazera. Podľa mapky z propozícií viem, že trasa vedie cez 5 prímestských častí Zürichu a medzi 18. a 19. km v dedinke Meilen na nás čaká obrátka a cesta naspäť do mesta.
Zatiaľ všetko prebieha perfektne, asi každý druhý kilometer je na kraji cesty nejaká živá kapela, žánrovo veľmi pestré, takže každý si príde na svoje. Kakofónia zvukov hudby, povzbudzujúcich pokrikov divákov a zvonenia zvonov nás neustále sprevádza a spríjemňuje cestu. V diaľke predo mnou sa v slnečnom svite vynímajú končiare alpských štítov. Pre Zürich typická až takpovediac gýčová scenéria. A ja využívam ideálnu viditeľnosť a kochám sa pohľadom. Aj počasie dnes ani nemohlo byť lepšie, príjemná teplota a takmer bezvetrie. Ani sa nenazdám a je tu meranie medzičasov na značke ¼ maratónu v Zollikone. Čochvíľa dostanú moji blízki prostredníctvom SMS prvú správu z trate. Môj medzičas je 57:48. Zatiaľ nepociťujem ani len náznak únavy, beží sa mi úplne fantasticky, takmer ako keby to nebol pretek, ale môj pravidelný nedeľný regeneračný jogging, hoci realita je samozrejme iná, a ja len dúfam, že to takto potiahnem čo možno najďalej.
Na nasledujúcej občerstvovačke opäť siaham len po fľaške s minerálkou a po je vypití sa snažím trafiť prázdnu fľašu do koša popri trati. Nepodarilo sa, nevadí o pár kilometrov si hru môžem zopakovať. Medzi 13. a 14. km vidím oproti v diaľke, že sa blíži čelo pretekov a onedlho sa oproti nám, presne na značke 25km, prirútia plece pri pleci dvaja vedúci borci. Takto v protipohybe bola ich rýchlosť ešte znásobená. Keď som dobre postrehol čas na sprievodnom vozidle s časomierou, mali na 25. km čas okolo 1:15. Po pár sekundách začína v protismere masa bežcov naberať na rozmeroch a onedlho sú obe strany cesty jeden súvislý had bežcov, plaziaci sa popri brehu jazera. V stále približne rovnakom tempe sa dostávam na 15. km, medzičas 1:22:35. Bežíme popri jazere a napriek tomu, že sme už poriadny kus od centra Zürichu, na okraji trate je pomerne dosť divákov a občasnými pokrikmi: „hoi zäme“ nás zdravia. Zakrátko prebiehame popri bráne na druhej strane cesty, ktorá vyznačuje polmaratón, ale na túto métu si musím ešte nejaký ten kilometer najprv odbehnúť. Nerobím si z toho hlavu, zatiaľ je všetko v pohode. Kúsok za 18 kilometrom si beriem na občerstvovačke ďaľšiu fľašu s vodou, ponúkaný gel som prepásol, a tak použijem môj vlastný a zapíjam ho výdatne vodou. Popri občerstvovaní sa naša trasa na chvíľku odkláňa od protismernej a pomaly začíname stúpať miernym oblúkom smerom na obrátku, ktorá je takmer na začiatku dedinky Meilen. Tu vyhráva do kroku rocková kapela a po prebehnutí kontrolnej časomiery umiestnenej pod stanom sa začíname vracať nazad do Zürichu.
Trať vedie chvíľočku dole kopcom, ale potom je zase rovinatá, ako vôbec celá trať, ktorá je v podstate takmer placka, celkovo je tu len asi 25 výškových metrov. To že som po ceste pitný režim nezanedbal sa začína prejavovať čoraz silnejším nutkaním, až si nakoniec musím na chvíľu odskočiť a pokropiť vinicu pri kraji cesty. Moja skupinka, s ktorou som sa držal od tretieho kilometra je medzitým preč. Po malej pauze trochu pridávam a nakoniec je tento v poradí už 20. kilometer za 5:14, zo všetkých najrýchlejší. Asi o šesť minút nato prebieham cez značku polmaratónu, ktorý bol za 1:55:55. Ako pri dlhých tréningoch si v duchu poviem, teraz sa už len vrátiť „domov“ a maratón je vo vrecku. Viem však, že v maratóne sa delí predsa len trochu ináč, takže sa snažím naďalej držať rovnaké tempo a dúfam, že daň za zrýchlenie v 20. kilometri a eufóriu v prvom nebude príliš vysoká. Ale po 25. kilometer je stále všetko v najlepšom poriadku, a aj moja skupinka je opäť v dohľade. Nesnažím sa za každú cenu dotiahnuť a bežím radšej rovnomerne ďalej. Na občerstvovačkách teraz kombinujem ionťák s vodou, snáď to môj žalúdok nejako strávi. Dostávam sa do zóny, kde som to v tréningoch začínal mávať plné zuby, ale kupodivu sa teraz nič závratné nedeje a to sa už pomaly, ale isto približujem k 30. kilometru. Ako na potvoru si musím počas 29. kilometra opäť odskočiť. Tak teraz neviem či som to s tou hydratáciou aj trochu neprehnal, pretože tentoraz ma to stálo aj s naštartovaním do tempa takmer minútu straty. Ale tridsiaty a aj nasledujúcich takmer 5 kilometrov stále bežím v takmer rovnakom tempe ako na začiatku.
Na 36. km si beriem na občerstvovačke gél a vodu a popri „hodovaní“ som prvý krát trochu povolil z tempa, čím som stratil asi 30 sekúnd. Potom som opäť zrýchlil, hoci na pôvodné tempo to už nevydalo. Napriek miernemu spomaleniu, stále držím tempo asi 10 sekúnd pod šesť a zatiaľ nemám pocit, že sa nejako neskutočne trápim. V tréningu som ešte nikdy takto ďaleko nezabehol, a to som prežíval aj omnoho väčšie muky. Teraz už bežíme ulicami mesta a divákov je podstatne viac, ako tomu bolo ráno, a aj hlučná srdečná atmosféra popri trati mi dodáva potrebnú silu. Okrem toho, stále viac bežcov prechádza do kroku alebo výrazne spomaľuje, a tak okolo nich doslova „prelietam“, čo mi psychicky výdatne pomáha. Na 38. kilometri opäť bežíme okolo brazílskych tanečníc a rytmus samby ma opäť magicky prinútil zrýchliť aspoň na malú chvíľu tempo. Stále nemám krízu, ale kilometre do cieľa v duchu nedočkavo odpočítavam. Tempo ostáva stále nezmenené a keď ma na ostávajúcich troch kilometroch výrazne neprekotí, tak viem, že to dnes dám pod štyri. 40. kilometer vedie trochu menej ľudnatejšou ulicou, ale onedlho dobieham na poslednú občerstvovačku, kde to vyzerá na poriadnu párty. Mnohí postávajú a posiľňujú sa v stoji pri stoloch pred záverečným finišom. Výber občerstvenia je tu zatiaľ najväčší. Ja však ani len nespomalím a bežím ďalej, veď na posledných kilometroch mi už aj tak moje telo nič nestihne spracovať, a tak v predcieľovej efórii, ale už so značnou námahou „stupňujem“ tempo až takmer na úroveň, ako tomu bolo počas prvých kilometrov. Po chvíli sa dostávam na takmer dva kilometre pekelne dlhú cieľovú rovinku. Zatínam zuby a už nevychutnávam atmosféru, ale jednoducho ako v tranze bežím s pohľadom zafixovaným smerom k cieľu. Diváci stojaci popri trati hlasno povzbudzujú a cieľová méta sa pomaly, ale naozaj neskutočne pomaly približuje. Posledné stovky metrov sa zdajú relatívne nekonečné. V dohľade už mám aj kúsok pred cieľom stojace auto s oficiálnou časomierou a pokúšam sa o záverečný finiš. O niekoľko sekúnd nato s víťazoslávnym gestom prebieham cez cieľovú bránu a uchu lahodiace pípnutie zosníma môj konečný čas 3:57:02.
Okamžite po dobehnutí som bol plný emócii a mal taký úžasný pocit, že už len preň sa oplatí byť maratónom. Usmiaty som si prevzal pamätnú medailu, odovzdal chip, za ktorý som obratom dostal účastnícke tričko. Praktické, pretože za čip nebola vyberaná žiadna záloha a takto bolo pre organizátorov skoro na 100% zaručené, že sa chipy minimálne od tých čo dobehli spoľahlivo vrátia. Potom nasledoval koridor s občerstvením a za ním už nasledovali prvé vagóny s deponovanými vakmi na šaty. V kľude som sa občerstvil a po prevzatí vecí som ešte využil služby maséra, hoci hodnú chvíľu trvalo než som sa dostal na radu. Sprchy boli k dispozícii v neďalekom areáli plážového kúpaliska. Potom som sa pobral nazad do mesta, kde bola v hoteli uschovaná moja ostatná batožina. O necelé dve hodinky som už sedel unavený, ale spokojný vo vlaku smerom domov. Odbehnutý maratón v čase, keď som začal písať tieto riadky, stále síce poriadne cítim v nohách, no napriek tomu sa už dnes neviem dočkať, kedy budem môcť bežať ďalší. A ten bude čo nevidieť, na jeseň v Košiciach. Prihlášku cez internet som už poslal. Výsledky...............................Fotogaléria Peter Wolaschka |
Keď človek vyrastá v Košiciach, tak mu je téma maratón tak trochu dôvernejšia. Raz do roka celé mesto maratónom jednoduche žije, a tak som aj ja už od detstva vnímal vzrušujúcu atmosféru maratónskeho behu. 
Náš Košický sa mi zdal vtedy priveľmi vzdialený, v zápale som si povedal, že moja maratónska generálka musí byť čo najskôr s tým, že v Košiciach to potom bude to pravé orechové. Zhodou okolností som v tom čase pracoval vo Švajčiarsku, a tak padlo rozhodnutie, že pobežím môj prvý maratón 20. apríla 2008 v Zürichu. 
