foto: Vlastimil Kacíř, behajko, eN

PIM – Pražský medzinárodný maratón 11.5.2008

 ( 14. VW MARATON PRAHA )

utekala, napísala: Svatoslava Kacířová

Účasť na pražskom maratóne beriem ako povinnosť. Som v Stovežatej kvázi domáca a kto v mojej práci tuší, že behám maratóny, sa ma ani zaseknutý gramofón dookola pýtal, či pobežím. A aj preto, že sa PIM rozhodli po čase bežať i chlapci zo Železnej Studienky.

Naskytuje sa mi dokonca možnosť bežať v rámci Majstrovstiev Českej republiky. Pod touto honosnou pozlátkou sa skrýva praobyčajná zásterka lakoty. Nemusela by som  platiť nemalý štartovací poplatok. Toľko výhod v jednom, no neber to. 

Keďže netuším, aký je presný postup prihlasovania sa medzi onú českú elitu, vyplňujem prezieravo, pre absolútny kľud duše, ešte jednu prihlášku na nete. Aby sa nedajbože nestalo, že nebudem prihlásená. Istota je guľomet. Kolaborujem však príslušnosťou k českému registrovanému bežeckému klubu a zradzujem tak otcovský oddiel Železnej Studienky. Osudná chyba, ale o tom potom.

V piatok na maratónskom Expu suverénne pristupujem k brigádnikovi vydávajúcemu štartovacie čísla a asertívne na neho vybafnem kadenciou zbrane značky Kalašnikov, že som Kacířová, bežím v rámci MČR a chcem číslo. To všetko preto, lebo mám akési vnútorné tušenie, že s mojou prihláškou nie je niečo v kostolnom poriadku. 

Mládenec horlivo hľadá v počítači, pátra v oddelenej krabici so špeciálnymi číslami. Tvári sa nešťastne, pretože žiadne také nevie nájsť. Začínam znervózňovať. Znovu ťuká do počítača a zrejme objaví mnou odoslanú, ale nezaplatenú prihlášku. Podá mi obálku s čipom a číslom, čosi na nej označí perom a pošle ma vyzdvihnúť si tričko. Moja drzosť nemá hraníc a ja si ešte pýtam zoznam prihlásených v M-ČR, aby som dala vzniknutej situácii vážnosť a popri tom omrkla konkurentky. Brigádnik vytlačí a podá mi papier s menami. Letmo ho prebehnem a seba tam nevidím. Divné. 

Vyzdvihujem si biele funkčné tričko. Muži dostávajú tmavomodré. Motám sa po Expu a zabíjam čas. Vilko Novák s Michalom Holíkom pricestujú až o piatej. Vystavovatelia neponúkajú žiadne výrazné zľavy, okrem jedného stánku, ktorý dopredáva staršie modely bežeckej obuvi. Jedny mi padnú do oka a dokonca i na nohu. .

Nasleduje tradičné predmaratónske posedenie pri pive v spoločnosti Železnostudničkárov a Košičanov v stánku pred Expom. Všetci hýria vtipom a dobrou náladou. Lejú do seba jeden zlatý mok za druhým. Ja by som na takú dávku tohto paliva behať nemohla. Necítim sa dobre.

Vilko ako jeden z mála si všimne môj kŕčovitý strojený úsmev. Bolí ma hlava, cítim sa malátna a unavená, chcela by som si ľahnúť. Takéto stavy zažívam so železnou pravidelnosťou niekoľko posledných týždňov. A z piva to dnes veru tiež nie je. Potajme ucucávam z nealkoholického tváriaceho sa ako to pravé. 

Železnostudienkári Vilko, ja a Michal v Trevise 2008

Po tom, čo doznela eufória z dobre odbehnutého maratónu v talianskom Trevise sa chronicky cítim ani zbitý pes. Moje telo bojuje s rôznymi vírmi. Prejavuje sa to tiahlym zápalom oka, kedy ani antibiotika nezaberajú. Len čo doliečim tento deficit, trvajúci podozrivo dlho niekoľko týždňov, oslabenej imunite podkopne nohy ďalší záškodník. Na pere sa mi usadí opar. Obyčajne by mal zmiznúť do 5 dní, u mňa však v poslednom čase platí trojtýždňová perióda. Napriek tomu sa snažím behať, ale cítim sa mizerne. Nohy sú ťažké, točieva sa mi hlava, bolia ma svaly. Zaraďujem dni oddychu, behávam len každý druhý tretí deň. Tréningy sa menia po pol hodine na mučiacu agóniu. Ládujem do seba vitamíny, B – komplex. Nič nepomáha. 

Dnes, po tom, čo sa partia rozhodla presunúť do inej krčmy, poberám sa radšej domov. Na sobotu sa nedohodujem na stretnutí, plánujem ho stráviť na gauči, zatiaľ čo Vilko básni o prechádzkach Starou Prahou. Michal si brúsi zuby na nejaké nové maratónky za sympatickú cenu.

Deň pred závodom atletický zväz zverejňuje na webe zoznam prihlásených účastníkov do MČR. Nie som tam. Až teraz z manžela vylezie informácia, že vedúci oddielu, čo ma mal prihlásiť, mu hovoril o akýchsi problémov s internetovým odoslaním prihlášky. Nechcel ma ešte viac znervózňovať touto drobnosťou. Dosť som zdeptaná z môjho zdravotného stavu a z toho, že mi to nebehá. 

Návod pre držgrošov: ak nechcete platiť štartový poplatok na PIMe s kamennou tvárou tvrďte, že štartujete v rámci MČR, aj keď nie ste v zozname prihlásených. Zrejme mi chcel osud, či niekto hore naznačiť, aby som neliezla tam, kde ma nechcú ( kde nechcem ). Ak by si vypýtali pri preberaní čísla dvojnásobné penalizované štartovné, nepristúpila by som na to. Radšej by som ostala sedieť doma. Teraz, keď som sa dopustila nevedome podvodu, mám morálnu povinnosť postaviť sa na štart a veriť v zázrak. 

V nedeľu ráno stretávam na Mariánskom námestí pred prenosnými toaletami Michala v novom krikľavo neónovo pomarančovom tielku. Uťahujem si z neho, či ide robiť vodiča. Stretávám i Vilka a Ľuba Okruhlicu. Vo februári bežal pán doktor medzinárodný egyptský maratón a nenapísal o tomto exotickom dobrodružstve ani riadok. Vraj raz Michal sfúkol jeho umelecký doják a on na spisovanie zážitkov zanevrel. Škoda, rada by som si prečítala, ako sa behá v piesku okolo pyramíd. Vilko mi dáva otcovskú radu. V dnešnom teple nemám blbnúť a bežať s rozumom. 

Odovzdávam batoh do úschovne a mierim v sprievode manžela Linhartskou ulicou ku koridorom. Vyústime k vchodu do priestoru vyhradeného pre MČR. Pohybuje sa tam veľa s omnoho vyššími číslami, ako zvestuje vyvýšená tabuľka na tyči. Nuž tam skončím i ja. Sadám si na betónový pätník držiaci konštrukciu kovového zábradlia koridoru. Do štartu chýba ešte polhodina. Na tričku mám navlečené staré pyžamo, aby mi nebola zima na ruky. Sedím na slniečku, ale cvakám zubami.

Manžel Vlasťo sa naťahuje cez zábradlie a nežne ma hladí po pleciach. Dnes nebeží, o týždeň sa postaví na štart maratónu v maďarskom letovisku Siófok pri Balatone. Tam býva ešte väčšia horúčava, aká bude dnes napoludnie panovať v uliciach Prahy.

Po očku sledujem pulz srdca. Tepy skáču na displeii hodiniek okolo hodnoty 110. Žeby som dnes bola nažhavená ako nejaký prvomaratónec? Vplyvom tepla bývajú tepy vyššie, ale až tak? Snažím sa kľudne dýchať, tep veľmi neklesá. 

Počet bežcov v obmedzenom priestore sa zvyšuje. Obávam sa, aby ma neudupali. Radšej sa postavím. Vlasťo mi dáva pusu, praje veľa šťastia a presúva sa na Karlov most fotiť. Je desať minúť do štartu. V dave za chrbtom začujem slovenčinu. Obzriem sa a kohože tu nezbadám, Košičana Petra Buca a jeho známych. Okamžite som pri ňom. Zvítame sa a ja sa rozhodnem zo začiatku bežať vedľa neho, aby som neprepálila, ako mám vo zvyku. Stojíme ani nie 20 metrov od štartovacej čiary. Černochov však cez dav ľudí nevidím. 

A hurá vyrážame. Držím sa chvíľami vedľa Petra Buca a potom sa rozhodnem schovať za jeho mohutnejšiu postavu, tak aby mi razil cestu. Cez nás sa valia nekonečné vlny bežcov. Naisto rýchlikom prekážame. 

Snažíme sa držať na pravom kraji cesty. S hrôzou sledujem magické čísla monitorujúce činnosť môjho srdca. Tep rastie pomaly, čo je dobre, len sa ustálil na hodnote 178 tepov. To je veľa. Plánovala som bežať ako v Trevise pod 170 úderov. Tempo však nie je rýchle. Dobiehame Mira Kriška. Netuším, ako to ten chlap robí, ale vždy štartuje hneď za černochmi, aspoň sa nemusí trápiť s rozdielom medzi reálnym a oficiálnym časom. Miro stíha sledovať všetkým známych maratóncov, zdraví ich a po niektorých pokrikuje, že má pre nich diplom. Ulice sú široké. Na konci Křižovnické by mal byť prvý kilometrovník. Ako pozerám, tak oči vypliešťam, nikde ho nevidím. 

Karlov most je predelený páskou. Bežcom je vymedzená len jeho úzka časť. Nastáva pravá strkanica. Držím sa tesne za Petrom Bucom. Mira Kriška dav odtlačil dozadu. Ťapkáme historickým centrom po úzkych uličkách a dlažobných kockách. Na jednom nerovnom teréne pred nami sa potkne drobná dievčina. Bezmocne padá celým telom na zem. Peter zastaví, chce jej pomôcť, ale už sa jej ujali iní. 

Zbadám kilometrovník s označením 2. Sme tam v čase 10:35 minút. Tempo je dobré, možno až pomalé, tep však pre zmenu vysoký. Miestami až 180. Nepáči sa mi to. Peter postrehne, že neustále čučím viac na hodinky ako pod nohy, tak sa vyzvedá, či bežíme dobre. Nevie, že si sledujem tepy, nie sekundy. 

Predbieha nás asi tridsaťročný mládenec bežiaci na boso. Holými chodidlami dopadá na hrboľatý povrch. Zrejme je vyznávačom svojskej odnože podivínov, ktorí propagujú prírodný primitívny beh. Vraj je to zdravšie ako ťapať vo prefabrikovaných masovo vyrábaných unifikovaných topánkach, ktoré nerešpektujú individuálne potreby bežca. Som zvedavá, či to po tom rozpálenom asfalte vydrží až do cieľa. Ten musí mať ale hrošiu kožu na chodidlách. Peter vtipkuje, že si naisto zabudol topánky.

Okolo nás si to presviští Rosťa Tomeš. Dnes robí vodiča na 3:15. Je dobre, že ma predbieha tak skoro, to znamená vhodne zvolené tempo. Len tie moje tepy, málokedy klesnú pod 175. 

Pokračujeme po ľavom brehu Vltavy cez Holešovice. Necítim sa úplne vo svojej koži. Skľudňujem svoje splašené myšlienky. Aj po štarte pred 6 týždňami som zažívala obdobné stavy. To bude dobré, len treba vyčkať, aby sa telo dostalo do prevádzkových otáčok. 

Predbiehajú nás ďalší a ďalší ľudia, čo stáli hlboko vzadu v štartovacom koridore. Peter Buc zdraví známych, prehodí s nimi vetu dve, než nadobro utečú. Ani som netušila, že je tu dnes taká horda Slovákov.

Na päťke sme za 25:47 min. Petrovi sa tempo vidí rýchle, plánuje spomaliť. Ja bleskovo zvažujem, či ostať s ním, alebo bežať sama. Som presvedčená, že tempo niečo málo okolo 5 min by som mohla zvládnuť. Veď v Trevise som sa zbytočne prvú polku šetrila. Dnes nie som síce vo svojej najlepšej forme, ale hádam sa to zlomí. 

Pridá sa k nám bežec Marián Haluza. Je to taký päťdesiatročný štramák. Beží ladne, elegantne, oči zahalené v imidžových slnečných okuliaroch. Pýtam sa ho, ako plánuje bežať. Vraj na čas niečo málo nad 3:30. Tak by som chcela i ja, nehladiac na neposlušné tepy. Možno športtester ukazuje sprostosti. Veď bežíme pod električkovým vedením. Nie je možné, aby mi srdce bilo tak usilovne. Dám sa teda bežať s Mariánom.

Ako je to fajn, len tak poľahky striedať chlapov počas maratónu. Chvíľu s tým, chvíľu s oným. Pred prvou občerstvovačkou sa ma pýta, či budem niečo piť. Žeby mi to chcel galantne priniesť? Ale zasa na takú primabalerínu sa hrať nemôžem. Chňapnem po pohári s vodou. 

Marián mi radí tlačiť sa do tieňa stromov a domov. I takéto krátke schladenie pomôže navodiť príjemnejší pocit. Malý výbeh na Libeňský most mi dáva poriadne zabrať. Mierne brzdím. Miestami vyhrávajú kapely, inde sa zhlukli rodinní príslušníci pretekárov a vyzerajú ich s fotoaparátom. Niektorí držia transparenty. 

Je teplo a mne sa začína mierne točiť hlava. Beriem si preto vodu aj na osviežovacej stanici, kde som mala v pláne ukoristiť iba špongiu. Temer vôbec sa nerozprávame. Ja mám čo robiť sama so sebou a Marián ma do hovoru nenúti násilím. Za to som mu vďačná. Hlásim mu jednotlivé časy na kilometer. Keď je tempo pod 5 min, sťažujem sa, že je to rýchle. Ospravedlňuje sa mi, vraj to bolo z kopca a trochu spomalí.

Tento rok vnímam v Karlíne každé jedno prevýšenie. Kde sa tu nabralo toľko vlniek? Veď som ich minule neregistrovala ani na štyridsiatom km, keď sa tadiaľto beží do cieľa. 

Pred Tešnovským tunelom je desiaty km. Sme tam za 50:26 min. V priemere by to mohlo byť správne tempo, aj keď sme vzhľadom na prvú päťku trochu zrýchlili. Začínam cítiť, že mi akosi skoro a rýchlo odchádzajú sily. Zvažujem či spomaliť, len sa mi nechce opúšťať Mariána. Hádam to dajako zázrakom zvládnem. 

Zo Štefánikovho mostu na mňa máva Vlasťo. Kričí, že bežím dobre. Nemôže tušiť, ako sa v skutočnosti blbo cítim. Predpokladá, že bežím na 3:30 a vzhľadom k tomu, by tempo bolo dobré. A možno ma chce len potešiť. Podľa môjho nahrbeného chrbta a ťažkého kroku vie presne zanalyzovať, ako na tom som. 

Parížskou ulicou mierime k cieľu. Takto nanečisto si skúšame dobeh. Dostanem sa sem vôbec o 30 kilometrov neskôr? Akosi tomu neverím, niečo ma podvedome varuje, že je zle a bude horšie. Prebiehame cieľovou bránou po modrom koberci a čítačka nám zaznamená dvanásty kilometer. 

Na Ovocnom trhu na nás zízajú prekvapení turisti a unudení predavači v stánkoch. Popri zátarasoch beží Vlasťo a fotí ma. Kričím na neho, že mám vysoké tepy, až 180 úderov za minútu. Je to veľavravné, ide to so mnou dole vodou. Toto nemôžem vydržať. Je nemožné sa s ním poradiť, čo mám robiť. Musím to vyriešiť sama. Mám spomaliť? Pomôže mi to? Zlomí sa to? Nastane zmena? Alebo to mám vydržať, pokiaľ to len pôjde? Veď tempo 5 min na km by nemalo byť pre mňa až také zdrvujúce. Snáď.

Pri Národnom divadle sa vraciame k Vltave. Trasu lemuje Tančiaci dom a iné turistické atrakcie. Už ma tieto dominanty Prahy nenadchýnajú tak, ako keď som tadiaľto bežala prvý krát. Človek vníma krajinu vôkol seba optikou podfarbenou pocitmi a emóciami. Dnes by ma nenadchli ani sebakrajšie architektonické skvosty. 

Zrak mám zastretý stupňujúcou sa únavou. Marián Haluza mi ponúka hroznový cukor. Odmietam, lebo na 15. km by som mala mať svoje občerstvenie pozostávajúce z energetického gélu. Na prvom stolčeku sú rozložené rôzne fľašky, ale tu svoju s fialovou stužkou nikde nevidím. Zastanem a bezradne blúdim pohľadom po stole, hľadám podľa štartovacieho čísla, ale nič. Čo sa dá robiť. Rozbieham sa teda ďalej. Beriem si ponúkaný ionťák a vodu. Vraciam sa k Mariánovi. Sťažujem sa mu, že som na občerstvovačke nič nemala. Dáva mi odmietnutý hroznový cukor. Mám ho pomaly cmúľať. Rozhodnem sa tak spraviť, ale až pred osviežovacou stanicou, aby som ho mohla zapiť. Inak by mi veľmi vysušil ústa. 

Nasleduje štvorkilometrová slučka na Vyšehrad. Sídlisko zaliate slnkom je polomŕtve. Nedeľné predpoludnie rušia iba bežci valiaci sa v nekonečnom dave. Bránia chodcom s nákupnými igelitkami prejsť na druhú stranu cesty k domovom. 

Predbiehajú nás vodiči na 3:30 a za nimi roj pretekárov ani rozbesnené včely. Chvíľu nás pohltia, zoberú a nakoniec sa cez nás prevalia. Ani sa nepokúšam k nim pridať. Dnes na to nemám. Cítim sa mizerne, nohy bolia, tuhnú, búší mi v spánkoch, začína sa ozývať žalúdok. Zrejme mu nesadol ionťák alebo hroznový cukor. Takéto stavy by som mala mať niekde na 35. km a nie už na 17-tom. Snažíme sa s Mariánom držať vlastné tempo, ale pod taktovkou vodičov nevedomky zrýchľujeme.

Sme podstatne pomalší ako oni a pritom sa nám podarilo dva kilometre bežať za 4:53 min. Tak zasa mali pravdu tí, čo ma varovali bežať so Škorpilom ako vodičom. Vraj beháva podstatne rýchlejšie, ako aby mal. Ich tempo musí byť hlboko pod 4:50. Oni ľudí nevedú, oni ich utavia. Ja som dnes márna i bez ich pričinenia. Človek sa môže dokonale doraziť i sám bez pričinenia druhého.

Opäť cupitáme po Podolského nábreží u Vltavy a prebiehame cez Vyšehradský tunel. V protismere na promenáde môžeme sledovať tých, čo sa už vracajú z oobrátky na polmaratóne. Prekvapuje ma, koľko je medzi nimi žien. Netušila som, že toľké dokážu bežať maratón okolo troch hodín. 

Marián Haluza z dajakej kapsičky na trenkách vyťahuje energetický gél. Nechápem, ako sa mu tam mohli zmestiť také zásoby. Možno má nejakú tajnú priehradku ako klokan. Džentlmensky ma ponúka. Ucucnem si len trochu. lebo viem, že dnes ma už nič nezachráni. 

Telo mi dlhší čas a sústavne vysiela neomylný signál o markantnom ubúdaní síl. Pohybujem sa na hrane. Moje telo si so mnou robí čo chce. Mám toho akurát tak dosť. Počúvnuť ho, alebo zatlačiť na pílu? Vraj, keď človek nemôže, tak má ešte značné rezervy. No, len čí vydržia ešte na raz takú vzdialenosť, akú som už odbehla? To sotva. 

Z tréningu mám vyskúšané, že ak sa prekonám, tak zo seba vymáčknem zhruba tak 5 – 6 km pomalšieho behu a potom už vykapem definitívne. Predo mnou však bude ešte „smiešnych“ 15 a viac km pravdepodobne absolvované potupne chôdzou. 

Na dobehnutie celého maratónu už nemám sily. Baterky sú vybité. Má význam aj napriek tomu pokračovať? Mám lámať najslabší článok fiktívneho pohonnej reťaze v mojom tele, ktoré mi už pár týždňov naznačuje, že čosi nie je v poriadku? Nie je toto tá pomyselná poistka, ktorá ma má chrániť pred ešte väčšiu galibou? Zdravotne na tom nie som najlepšie už zopár piatkov. Ak by som mala čo i len trochu rozumu, nepostavila by som sa dnes vôbec na štart. 

Či by ma zachránilo pomalšie tempo budem riešiť až spätne. Teraz, tu na trati, musím zachraňovať čo sa dá. 

Lámať to nasilu, alebo potupne zabaliť? Maratón by mal byť pre bežca sviatkom. Zavŕšením niekoľko mesačného poctivého tréningu. Také záverečné víťazné koliečko. Odmena za úsilie, námahu a čas, vložený do prípravy. No, len ja mam tie Vianoce akosi pričasto a husto za sebou. Prestávajú mať pre mňa to nezabudnuteľné čaro a neodolateľnú atmosféru, napätie, očakávanie, mravenčenie v bruchu. 

Maratón sa nevzdáva. Pravda, mal by byť víťazstvom ducha a ľudskej nezlomnej vôle nad malichernosťou a vrtochmi zhýčkaného tela, pištiaceho pri každej väčšej námahe. Veď i legenda o bežeckom poslovi gréckom vojakovi Pheidippovi vraví, že prekonal všetky útrapy tela. Bol hluchý k vysielaným varovným signálom. Prekonal sám seba, magickú vzdialenosť, aby doručil posolstvo a vyčerpaný skonal. 

Je to príklad hodný nasledovania? Stal sa z neho hrdina, no takých hrdinov sú plné cintoríny. Pridať sa k nim? Nie je to však len ďalší príklad o ľudskej namyslenosti a pýche predchádzajúcej pád? 

Zasvätení vedia, že Pheidippides pred poslednou púťou z mesta Marathon do Atén absolvoval ako profesionálny vojenský posol púť približne 250 km dlhú. Bez adekvátneho oddychu a načerpania síl bol vyslaný, alebo sa sám dobrovoľne prihlásil, na absolvovanie kratšej trasy do Atén, ktoré sa mu stala osudná. Na druhú stranu sa stal nesmrteľným, ospevovaným a nasledovania hodným hrdinom. Bolo to je životný zámer, cieľ, osud? Napadá ma ako možná odpoveď urývok z Krylovej Písně neznámeho vojína: „copak si myslíte, že jsem chtěl zdechnout?“

Ďalej sa tu naskytuje otázka, či skutočne svoju poslednú trasu celú odbehol, alebo si pomohol i chôdzou, keďže skonal na celkové vyčerpanie. Ono máloktoré telo ide na plné obrátky do poslednej chvíle a potom, ako by uťal, klesne mŕtve na zem. 

Ubúdanie síl je pomalý a spojitý proces. Budem tiež hrdinom, ak dnešný maratón dokráčam, lebo nič iné mi reálne neostáva? Nemal by sa maratón, ako bežecká disciplína odbehnúť celý? Ja osobne beriem vloženie dlhších chodeckých páuz za zlyhanie, ako by som bývala ten maratón psychicky vzdala, i keď sa aj chôdzou posúvam k cieľu. Pre mňa je  prehra. Rezignácia. Nie som na takto zdolané maratóny hrdá.

Stalo sa mi dvakrát, že som maratón dokončila aj za pomoci kráčania. Do mysle sa mi hlboko vryli negatívne spomienky. Bezradnosť, trápenie tela, neskutočná bolesť. 

Nerada dávam navonok na obdiv svoje emócie, ale ako som si to tak ubolene kráčala do cieľa, nedalo sa predstierať pohodu a nadšenie. Len kŕčovitý výraz, odzrkadľujúci bolesť mi krivil tvár. Ťažká, šmatlavá chôdza. Pretekárska agónia. Zhrbený chrbát pod ťarchou únavy. Z hrobu vyhnaná mŕtvola. Cítila som sa, ako by som pred divákmi kráčala nahá, ponížená. Absolútne zlyhanie. Prítomnosť ľudí a dobre mienené povzbudzovanie ma namiesto nabudenia a dodania síl neskutočne dráždilo. Myseľ mi zastieralo prežívané utrpenie, s ktorým som si nevedela rady. V onú chvíľu som sa domnievala, že sa na mojom trápení bavia. I keď to nebola pravda, chcela som byť sama. Chcela som byť niekde inde ako v rozpálených uliciach mesta. Chcela som to nezmyselné trápenie ukončiť. Medaila, ktorú mi v cieli zavesili na krk, mi pripadala ako výsmech. Keby som bývala celý maratón odbehla, aj v podstatne pomalšom čase ako som dokráčala, mala by som z toho behu radosť. Takto nie.

Pokračovať, aby som si do posledného sústa vyžrala to, čo som si navarila? Aby som sa poučila do budúcnosti, dala priučku svojej namyslenosti, pýche a stavala sa na štart maratónu s náležitou pokorou? 

Spravila som chybu, priznávam. Dokážem skloniť hlavu už teraz v polke maratónu? Je nutné kráčať slepou uličkou až do konca? Narážať hlavou o múr, len aby som poriadne pocítila, že v mi v ceste stojí prekážka postavená vlastnou hlúposťou? Z taniera otrávených húb mi stačí jedno trpké sústo, aby som zistila, že jedlo nie je jedlé, vypľuvla ho a zapamätala si horkastú príchuť. Nemusím zjesť celý tanier a absolvovať výplach žalúdka, prípadne priotráviť telo s trvalejšími zdravotnými následkami.

Dokončiť, aby som podala náležitú úctu súperom? Aby si mohli vychutnať plným dúškom svoje víťazstvo a moju prehru? Veru, patrilo by sa poskytnúť im možnosť sledovať vzrastajúci náskok. Dopriať im sladké pocity uspokojenia, keď si budú prerátavať, o koľko minúť mi to dnes natreli. Ako by som rada ponúkla toto zadosťučinenie, len nemám silu otvárať Pandorinu skrinku zhubného utrpenia, telesného vyčerpania a po tom všetkom zlom šmátrať na jej dne po poslednom dare Bohov - nádeji. Tú som už dávno stratila.

Tieto všetky myšlienky mi zbesilo víria myslou. Už nevládzem držať krok s Mariánom Haluzou. Svorne spolu prebehneme métu polmaratónu v čase 1:46:20 hod. Za obrátkou poviem, nech ďalej beží sám, tempo je na mňa rýchle a ja už nevládzem. Stále nie som definitívne rozhodnutá, čo urobím. 

Spolubežec zmizol v dave, ja spomaľujem, i keď neverím, že ma to zachráni. Smutne a s uznaním si prezerám pretekárov v protismere. Bežia pomalšie ako ja, ale z ich tváre čitať nadšenie a odhodlanie.

Vidím Vilka Nováka. Kýve mi na pozdrav. Prečo som len nedala na jeho slová? Možno by ma to zachránilo, možno. Ťahám za sebou olovené nohy, v spánkoch mi búší, začína sa mi divne točiť hlava. Žalúdok mi zovrela tupá bolesť. Už ani nesledujem rýchlosť medzi jednotlivými kilometrami. 

Predbieha ma Milan Furín s ďalšími Východniarmi. Milanovi teplo svedčí. Tvári sa pohodovo, beh si užíva. Konštatujú, že to už za 3:30 nedám. Pre mňa to nová informácia nie je. Viem to už pár kilometrov. Neriešim výsledný čas, ale či sa vôbec ocitnem v cieli. Nemám stanovený limit 4 hodiny a la pomyselnú rieku Rubikon slovenských zberačov maratónu. Ak by som si bola istá, že dajako dobehnem, nezaoberala by som sa výsledným časom. Číslovka 4 pre mňa nie je strašiakom. Ja však meliem temer z posledného. 

Očami blúdim z nadšených bežcov v protismere, na chrbty tých, čo ma predbiehajú. Je ich čoraz viac a viac. Už len vyklusávam. Mohla by som bežať i rýchlejšie, ale načo. Nemám motiváciu. 

Rovno predo mnou sa naskytuje pekný pohľad na Branické skaly. Keby sa dal ten maratón aspoň doťapať v peknej prírode, nie po rozpálenom asfalte slnkom zaliatych ulíc, v ťažkom stojatom vzduchu. 

Ak vzdám, nestane sa z toho blbý zvyk? Nebudem sa utiekať k tejto poslednej záchrane vždy, keď ma čo i len trochu pichne v nohe, ucítim bolesť, nepohodu? Dokážem sa ešte v budúcnosti prekonať? 

Na Palackého moste sa prebieha na druhú stranu Vltavy a pokračuje na Smíchov. A čo ja? Hrdina alebo dezertér? Odopínam číslo.

Svatoslava Kacířová