Štrnásty PIM (a môj šiesty...)

Výborné opaľovanie v stredomorských podmienkach v strednej Európe.

Prečo na ten pražský maratón chodím tak rád ? Takúto otázku som si položil, keď ma eN vyzval, aby som doplnil doják z maratónu od kilometra 24 (kde to položila Svatka ) na doják úplný, teda doják z maratónu celého. No, príčin je niekoľko. Za prvé, Praha je Praha, je to skvost. Za druhé, stretneme sa tam s mnohými kamarátmi, hlavne košičania chodia v silnej zostave, no a ak tam ide Mišo Holík (zvaný Mike), spravidla som tam aj ja, odolný voči jeho nočným pazvukom. 

Je asi 15 minút pred štartom a už sa tlačíme v koridore v ústí Celetnej ulice (Peter Šebesta, Mišo a ja), ostatní zrejme tradične hneď za keňanmi. Je teplo. Radíme sa, ako to treba bežať. Šaňo Simon si z toho ťažkú hlavu nerobí: „pozriem sa nebo a je to jasné, dnes sa dobrý čas zabehnúť nedá“. Súhlasíme, pôjdeme na údržbu.

Štart.

Pokrik – a nič sa nedeje. Vari len tí vpredu vybehli, my stojíme. Po pár desiatkach sekúnd sa pomaly pohýname. Chôdza, klus na mieste a po 2:20 prebiehame popod štartovný portál. Ak to pôjde dobre, tak prebehneme tadeto ešte dvakrát, ale už iba v opačnom smere. 

Klusáme všetci traja spolu a sledujeme úpornú snahu niektorých neskúsených bežcov všetkých predbiehať. Sú to najmä tí, čo sú aj pri 21° C dobre teplo naobliekaní. Zúžený Karlov most -, ale ani v obmedzených profiloch nie sú problémy, je pohoda. Pri metre Malostranská sa dostávame pod svah Letnej, čo je signálom na masové drénovanie mužskej časti poľa. Kde to robia dievčatá? Tu niekde strácam kontakt s Mišom a Petrom. Vľavo sa okolo mňa prehnala tlupa bežiaca za 3:30. Len kľud, vravím si, lebo telo ešte vládze a priam by sa rado zapojilo do tej skupiny, podvedome zrýchľujem, ale hneď sa krotím. (Veď vieš, v akom si stave, vravím si). 

Bežím teda sám okolo Holešovickej tržnice Prvá päťka 26:28. Po nej prvá občerstvovačka. Dávam si iónový nápoj, teplo sa zatiaľ dá vydržať. 

Je tu most, za ním desiatka za 52:08. To som sa nepretrhol. A znova Staromestské námestie, Příkopy, Národní třída, divadlo, no a „naše“ dievčatá, ktoré tu robia hodne kriku.

V prvej časti maratónu sa vlastne nič nedeje, akurát každý vyhľadáva tieň a kľučkuje popod domy, stromy...ešte vládzeme. Míňam 20 km a po nej polmaratón. Nič moc. Čistý čas 1:50:29.  

Pomaly sa blížime k obrátke za polmaratónom. Slnko páli a ja vykrúcam krk, aby som videl známych v protismere. Konečne: oproti bežia s úsmevom Milan Furín a Jaro Horný. Tak a tadeto už nepobežím, teším sa a lejem si vodu na hlavu. 

Únavu už cítim, ale zatial bežím relatívne svižne a predbieham ľudkov, ktorí sú na tom ešte horšie ako ja. Ako napríklad Mira, zvaného eN. 

Ale to bolo asi na 23 kilometri, keď som pred sebou zbadal povedomú figúru dohola ostrihaného staromládenca s čelenkou, na ktorej bolo tradične pripnuté optické zariadenie, medzi národom zyčajne nazývané jednoducho okuliare.

Zdalo sa mi, že beží v pohode. Aby som sa uistil, že ho identifikujem správne, prihovoril som sa mu. Keďže sme v cudzine a chcel som ukázať svoju jazykovú zdatnosť, začal som zostra: Good mornig Sir. Do you speak Slovak? Miro na mňa pozrel a reagoval správne: „Tak trochen“. Bolo jasné, že sme obaja Slováci.

Ale poďme ďalej, na ten 24 kilometer. Oná biela tabuľa s čiernym číslom bola umiestnená v miernom stúpaní pred cestným mostom, ktorým sme mali prebehnúť do Smíchova. To som ešte netušil, aký významný kilometer to je. A netušíte to ani vy, ale to sa dozviete.

To, že ma tam predbiehal Ľubo Okrúhlica, samo o sebe významnou udalosťou nie je, lebo ma predbiehal viackrát. Nakoniec ma už ani predbiehať nemusel, lebo som bol predbehnutý definitívne. Ono to bolo asi tak:

Ja som si na občerstvovačke zobral pohár s ionovým nápojom, postavil som sa nabok a pomaly som ho vypil. Zatriaľ ma šibal Ľubo nezastanúc a pijúc v behu predbehol asi tak o 50 metrov, čo som potom niekoľko kilometrov sťahoval. 

A to sa opakovalo viackrát. 

Posledné, definitívne predbehnutie sa udialo kdesi po 33 kilometri. Ale na kilometri 24 a čosi pri výbehu na most som mu dal jasne najavo svoj postoj: 

„Ak ma budeš stále predbiehať, prestanem sa s Tebou kamarátiť!“. A bolo. Chcel som ho vystrašiť, nedal sa. Takže, jeho štýlovo zaujímavý beh so široko rozkročenými nohami a dlhými krokmi som v záverečnej fáze PIM-u nemal možnosť pozorovať. Ten chlap sa lepší!

Zbeh z mosta a do Smíchova. Konečne, dolukopec a 25 kilometer. Posledných „päť“ za slabých 26:19. Mimochodom, všetky boli slabé. Niečo urobí teplo, už na štarte bolo 21° C, ostatné iné nedostatky. 

Pravidelne si na hlavu vycedím špongiu s vodou, aby som nedostal úpal a aby mi nebolo tak hrozne teplo. Robí to aj mestská zástavba. Po viacdennej horúčave všetko sála energiu. Žiaľ len teplenú. 

Konečné sa naše cesty približujú k tej, na ktorej sú protibežci. Majú na nás asi 3 km náskok. Ale tí najlepší, sú dávno mimo dosahu našich optických zariadení (očí). 

V protismere sa približuje hlúčik bežcov. Držia sa vodičov s balónikmin na ktorých je nápis 3:00. Bežia svižne. Bože, veď pred rokmi som takto a rýchlejšie behal aj ja! Kde tie časy sú... 

Ale pozor, asi 50 metrov za hlúčikom sa pohybuje známa postava. Dávid Nagy z Bratislavy. 

Beží ťažko, je jasné, že toto tempo neudrží, pretože je to „len“ asi 29 kilometer. Nakoniec dobehol za 3:23. Teplo, teplo...

Obrátka za 27 kilometrom a ja dobieham ďalšieho „evergrýna“. To znamená, že sa s ním na trati často stretávam. Prvý krát sme sa stretli asi na 7 kilometri. Predstavili sme sa bez pusy. Počas behu sa bozkáva ťažko.

Bol to Peter Slanina z Veľkého Krtíša. Skoro šestdesiatnik, v cieli bol pár minút predo mnou. (1:06 brutto, v netto čase Peter zaostal o 26 sekúnd - eN).

Jeho štýl nie je efektný, ale ako nás presvedčil, efektívny. Povzbudíme sa, ja zastavím a napijem sa. Vodu na hlavu a ďalej. Peter je už hodne vpredu. 

S tým zastavovaním na občerstvovačkách si to musím premyslieť. Ak sa zastavím na každej, to je spolu osem krát. Ak zakaždým dostanem 50 metrov, to je spolu...no hodne,. 

Vykrúcam krk a sledujem protibežcov. Hlavne sa snažím objaviť Miša Holíka, zvaného Mike. Má na sebe neprehľadnuteľné, krikľavo oranžové tielko. Kúpil ho v sobotu v Adidase. 

Ale Mike nikde. Ako som ho mohol dvakrát prehliadnuť? To som ešte netušil...

Ale, sú tu iní známi: Milan Vago a Jarda Šeliga z Trnavy, znami svojou taktikou zvanou „trnafská“. Spočíva v pomalom začiatku a keď to telo dovolí, v rýchlejšom konci. 

Ba vidím (asi tri km za mnou) aj Petra Šebestu, zvaného spolužiak (Janka Nebeského). Vyzerá dobre, beží bez viditeľných problémov a na môj výkrik „spolužiak“ mi milostivo kývne. No konečne živý „železnostudničkár“ na PIM! 

Pre menej informovaných: náš klub sa volá BÚŽS, alebo Bežecká Únia Železná studnička, alebo tiež „bežci úžasní“. Máme v ohni štyroch: Svatku, Mike(ho), spolužiaka a mňa. 

Fakt, je to oheň, tie ulice pražské.

Bežím ďalej. Tridsiatka (posledných 5 km za „ucházejících“ 26:52 ), doprava na most a na jeho konci povzbudzujúce dievčatá z Bratislavy Anka Voleková ale aj Milan Nižňan s manželkou. Ten prečo nebeží? 

Ale je tu aj Jano Hazucha. Je zranený. Fotí ma a povzbudzuje „Neflákaj sa toľko!“. A veru povzbudenie potrebujem. Okolo Karlovho mosta to už nie je žiadna malina. Aj malé stúpanie cítiť. Zase cez most na druhú stranu. Čaká nás ešte asi 10 kilometrov. Ale akých! „Samych tjažolych,“ ako mi to vysvetľoval jeden Rus.

Nevládzem síce, ale ani ma nič veľmi nebolí. Je to zvláštne. Na behu Devín – Bratislava, ktorý sa bežal 4 týždne pred týmto maratónom som si pri zrýchlení asi na 5 kilometri, pri ostrove Sihoť natiahol stehenné priťahovače. Hamstrings, ak neviete po slovensky.