Foto: Zuzana a Riga

18. Nordea Rigas Maratons

Riga, 18. 5. 2008

Utekala a napísala Zuzana Stoličná

Výsledky

Pred Rižským maratónom som si povedala, že ak nepobeží žiaden skúsený pisateľ maratónskych „dojákov“ zo Slovenska a ak sa mne podarí ho dobehnúť (mierna pochybnosť bola spôsobená operáciou nohy necelé tri týždne pred termínom maratónu a lekárova chvíľková strata reči po mojej otázke o vhodnosti tohto behu), napíšem svoj prvý doják ja!

Manžel Martin, vďaka ktorému som nedávno začala maratóny behať, letí do Rigy so mnou, rozhodnutý opäť robiť počas behu spoločnosť a tým sa po tretí krát obrať o možnosť vytvoriť si osobák. 

Cesta z letiska do centra Rigy trvá iba 10 minút napriek tomu, že máme piatok popoludní a skúsenosti s cestami v Bratislave. Riga je totiž rozlohou a počtom obyvateľstva Bratislave veľmi podobná.

Ubytúvame sa v hoteli na Lipovej ulici (Kalku iela) s výhľadom na Radničné námestie a tešíme sa, že máme do centra tak blízko. Úsmev nám večer zamrzne na tvárach, keď si budeme líhať s vidinou zdravého spánku a po dvoch hodinách (našťastie úspešne) žiadať na recepcii izbu s oknom do pokojnejšej uličky. Pri výstavbe hotela sa evidentne nerátalo s víkendovými nájazdmi “turistov“ z Veľkej Británie, ktorí plne využívajú pohostinnosť miestnych podnikov trvajúcu do 3,00 hod.

V sobotu ráno ideme vyzdvihnúť štartovné čísla - Maratón Expo sa nachádza na 11. poschodí hotela Albert v dvoch neveľkých miestnostiach, takže celá registrácia aj s vyzdvihnutím trička netrvá dlhšie ako päť minút. A tak nám zostáva celý nádherný slnečný deň na prehliadku mesta. 

Historické centrum je síce rozlohou neveľké, no len máloktorá budova v ňom nestojí za povšimnutie (kostoly z 13. storočia, holandské renesančné domy, hrad, pozostatky pôvodných hradieb, secesné domy, radnica a mnoho ďalších). Niektoré sú krásne zrekonštruované, iné v lešení, ďalšie ešte len čakajú, kým na ne príde rad.

Počas noci zo soboty na nedeľu leje, a ráno je to len o málo lepšie! Vydávame sa smerom k štadiónu a máme šťastie - kým prídeme na štart, pršať prestáva! 

Na mieste je už množstvo bežcov – okrem päťstovky maratóncov a tisícky polmaratóncov aj vyše 3000 bežcov a chodcov na 5 kilometrov.

Na štadióne je všetko perfektne zorganizované, pri označenom okienku odovzdávame veci, zisťujeme, že toaliet je neúrekom vo vnútri štadióna i pred ním, vhodne umiestnených pri trati, aby boli použiteľné aj počas behu – keďže maratóncov čakajú tri rovnaké kolá a obzeráme si pripravujúcich sa bežcov.

Našu pozornosť priťahuje starší pán, ktorý vyťahuje z batožiny hustý zväzok žihľavy a dôkladne si ním šľahá nohy. Nato z priesvitnej izolepy šikovne vyrába náplaste a starostlivo si do nich balí prsty na nohách. A keď si nakoniec obúva plátenky so širokou gumenou podrážkou, úprimne mu želám v duchu veľa šťastia. (A mal ho, odbehol maratón tesne pod štyri hodiny!)

Presúvame sa na štart, moderátor zabáva, fotografi fotia (dvoch bežcov z Kene, z ktorých jeden určite vyhrá, bežcov v kostýmoch – prasiatka, Vikingov, húsenicu, chlebíky i spermie, bežci sa zhromažďujú.

Ozýva sa výstrel, o 5 sekúnd prebiehame štartom a vybiehame do prvého z troch kôl.

Prebehneme okolo dychovej kapely a zabočíme na ulicu Dziernu iela pokrytú dlažbou. Pole bežcov sa okamžite rozdeľuje na ľavý a pravý chodník a diváci ustupujú na cestu. 

Ďalšia zákruta a sme na Valdemara iela, najdlhšej ulici maratónu, ktorá vedie až k lanovému mostu Vanšu tilts, alebo bratislavský Nový most bez Ufa. 

Podchvíľou míňame kameramanov - priamy prenos z maratónu vysiela lotyšská televízia a aj my môžeme po ceste na obrovských obrazovkách vzhliadnuť, čo práve dávajú. 

Fotografov, roztlieskavačiek, zabávačov a povzbudzovateľov je ako maku. Najčastejšie kričia niečo ako „malači!“ – je to po rusky, alebo po lotyšsky? Prebiehame po moste na ľavý breh rieky Daugava a je tu prvá občerstvovačka. 

Keďže odteraz je označený už len každý piaty kilometer, rýchlo strácam záujem o sledovanie času a bežím rýchlym tempom, ktoré udáva Martin. A tak v čase 1h.10min. končíme prvé kolo. Využijem ponuku množstva prázdnych toaliet, zdržím sa 2 minúty a beží sa ďalej. 

Po troch kilometroch prichádza otočka pre polmaratóncov a rovno pokračuje už len značne preriedené pole. Beží sa mi stále dobre, počasie je výborné – úplne zamračené, ale neprší nefúka, cca 13°C.

Keď sa na zemi objavuje označenie ½ , pozerám na hodinky a z času 1h.46min. je mi jasné, že takto ďalej bežať nemôžem. 

Navrhujem Martinovi, nech beží sám a nech si konečne zlepší svoj čas, zaslúži si to po dvoch „pomalých“ maratónoch so mnou. Veď už som „veľká“, je to predsa môj tretí maratón, viem čo ma čaká, zvládnem to aj sama! Martin sa uistí, že som v pohode a s neskrývanou radosťou vyrazí za lepším časom. 

Druhé kolo mám po 2h.26min. za sebou, ale do tretieho sa mi vôbec nechce!! Odkedy som osamela, čoraz častejšie ma prepadávajú čierne myšlienky, proti ktorým však zrazu nachádzam účinnú zbraň – usmievam sa na okolostojacich aj na bežcov oproti! 

Možno vyzerám ako idiot, ale mnohí sa usmievajú tiež a tak čerpám obrovské množstvo energie nielen z výborného jabĺčkového gélu (z ktorého si pravidelne ucuciavam pred každou stanicou a zalievam množstvom vody)! 

A tak sa nasilu teším z toho, že je to už naozaj POSLEDNÉ koliečko, že 15km je 29, 5km je 33 a 35km je napodiv 35! Na 38. kilometri (desiatom) začínam rozmýšľať o čase. Počítam, počítam a vychádza mi, že do 3h.50min. to musí vyjsť, aj keby som spomalila – čo niektorí bežci robia a tak ich predbieham a dokonca zrýchľujem (nemusí predsa nikto vedieť, že ma bolia nohy ako koňa a že meliem z posledného). 

Na občerstvovacích staniciach sa veľmi nezdržiavam, dobrovoľníci mi strkajú do ruky poháriky s vodou a ionťákom – súťažia, od koho si viac bežcov vezme, vodu dostávam dokonca aj zo stanice v protismere! 

Na 40.-om kilometri pociťujem známy strach, že nesplním svoj cieľ a tak rátam a rátam a bežím. Kilometer pred cieľom má svoje stanovisko skupina bubeníkov, z ktorých jeden sprevádza bežca predo mnou a po chvíli sa pridáva aj ku mne a jeho bubnovanie dodáva posledný prílev energie, na ktorú dobieham k cieľu. 

Z diaľky počujem Martinove skandovanie, vidím čísla 3:47 a je mi nádherne! Poznáte to! A viete, že to stojí za tú všetku námahu!

Konečný verdikt je 3:47:27 a zlepšenie osobáku o 8 a pol minúty!

Okamžite dostávam dve fľaše vody, tašku s dobrotami a čuduj sa svete – nádhernú ružu, ako každá dobehnuvšia maratónkyňa. Takže keď vzápätí chce nejaká slečna odo mňa čip, neviem, čo kam skôr položiť. Pomaly si sadám, snažím sa rozšnurovať tenisku, ale stále mi niečo chýba! 

Obzerám sa a vidím – medaily odovzdávajú pri východe z cieľovej zóny, kde ma už čaká Martin. Má to za 3:32:31, posunul rekord o 7 minút!

18. Nordea Rigas Maratons - Riga, 18. 5. 2008

##. meno ročník naši netto brutto ##.-kat
164. Zuzana Stoličná 68 SVK 3:47:27 3:47:32 29.-F35
94. Martin Stoličný 69 SVK 3:32:31 3:32:35 50.-M18

Keďže z predchádzajúcich maratónov mám krásne cieľové fotografie a aj tu ich organizátori sľubovali každému bežcovi, nedočkavo som doma sadla k počítaču, prehrýzla sa tisíckou fotografií, ale na žiadnej som nenašla ani seba ani Martina (ak nepočítam dve malé bodky na jednom zábere zo štartu). 

Podobne dopadli aj ostatní maratónci – fotografi sa realizovali najmä na tých, čo bežali 5km a polmaratón, na maratóncov už neostal „film“. 

Napriek tomu, organizáciu maratónu hodnotím známkou výborná, a.: 

„PALDIES, RIGA!“

Zuzana Stoličná, Bratislava