|
|
||
III. Visegrad maraton Text: Vilo Novák, Lyrika: Eva Seidlová, Bratislava –Tlmače, jún 2008 Tento, prečudesne nazvaný maratón sa už dva roky bežal. Aj som o ňom vedel, že existuje, ale nebol som si istý, či to nie je len nejaká fikcia. Veď kto to kedy videl, aby sa kdesi na severnom Slovensku behal nejaký „Višegrádsky maratón“ a ešte k tomu do „Rytra“; však viete aké asociácie sa k takémuto slovu na Slovensku môžu viazať... Ale, situácia sa zmenila, keď sme sa s Mišom Holíkom alias „Mikem“ motali pred PIM po pražskom priemyselnom paláci a dostali sa nám do ruky slovensky písané propozície tohto maratónu.
Ale, ako sa ukázalo dve veci som nedocenil: veľký stupák je len jeden, ale menších – veľa. A okrem toho, som netušil, že nám pánbožko tak prajne prikúri. Ale maratón nás zaujal a pri dobrodružnej povahe aktérov nebolo ďaleko k činu. Najmä ak sa hlásila Evička Seidlová a Milan Furín, ba i Miro Kriško vraj príde. Vec bola hotová.
Však už je tridsať stupňov! Zahlási ktosi zúfalým hlasom spod balkóna Mestského domu, na ktorom sa zbiera honorácia v oblekoch a kravatách. Bežci debatujú, len sem – tam si niekto odskočí očúrať múr v bočnej uličke, prípadne sa napája výbornou minerálnou vodou „Piwniczanka zdrój“, ktorú priviezli naši poľskí bratia. Zatiaľ zábavu riadi šikovný ale aj dobre tučný mládenec, cvakajúc fotoaparátom. Zdá sa, že ho volajú „Maciej“. Oznamuje, kto dôležitý sa tu nachádza ( teda z Poliakov ), my Slováci sme všetci dôležití. Poznámka eN - Pán Pawel je "niezrzeszony" Poliak č. 222, Pwaeł Mej ( 5:45:08 - 252. / 37. M35 ). Bežal celý maratón a navyše bosý. Na horúcom asfalte a v dlhých klesaniach si jeho pedále prišli na svoje. Ale už to začína: slávnostné reči o priateľstve – ale tentoraz je to naozaj o priateľstve - fotky a čestný štart. Ako sme boli poučení, po prebehnutí Podolíncom (asi 1 km) nás zoberú autobusy a vyvezú nad Nižné Ružbachy, kde sa to „odpáli“ naostro. Spoločné odpočítavanie a na „zero“ vyrazíme. Samozrejme pomaly. Ja som spolu so Šaňom Simonom medzi poslednými; rozoberáme dnešné možnosti vychádza mám, že dnes pôjde o prežitie a na nejaký dobrý čas je treba zabudnúť. Pomalu, len pomalu (ako vraví Janko Nebeský). Bežíme a je nám jasné, že dnes to bude naozaj ťažké. Pozerám na matadora Šaňa a uvedomujem si, že on vôbec nemá bežeckú postavu. Robustne stavaný, s muskulatúrnymi nohami, vôbec nie chudý... a čo ten všetko dokázal „like no other“ zo Slovákov. Celkom pekné mestečko tento Podolínec. Na okraji čakajú autobusy, do ktorých sa natlačíme a... potíme sa príšerne. Po vystúpení povypíjame čo sa dá, vypočujeme si pravdivý výrok „organyzatora glownego“ prednesený po poľsky „dzišaj každy kto dobiegne bedzie zwyciezem“. Je to taká pravda, ako že je slnko nad nami. Na ceste je postavená divná konštrukcia, akási veľká slučka z drôtov. Tuším čo to je. Je to zrejme súčasť podivného meracieho zariadenia času. Lebo, každý maratónec má dve čísla: jedno vpredu na tričku –normálne číslo- ale to druhé, ktoré musí byť vzadu (len Mike ho mal naopak) je niečo ako čip. V jednom rohu je čosi ako čierny gombík, z ktorého sa po obvode čísla tiahnu zaizolované vodiče, čosi ako anténa. No a keď sme prebiehali polkou a potom „metou“ ono to riadne zahvízdalo, čiže „polski pomyšl techniczny“ fungoval. Š T A R T
Milan Furín, Anka Balošáková, Eva Seidlová a Mike zutekali dopredu, ale my so Šaňom sme to zobrali zvoľna – veď sa treba rozbehať. Ale nejako to nejde. Bežíme dolu kopcom, smerom k Ružbachom, ale aj ten pomalý klus je až príliš pomalý.
Zatiaľ debatujeme, ale v jednej chvíli to Šaňo nevydrží a ide dopredu; no čo už s ním. Pred sebou vidím červenú ( má pekný červený úbor, ktorý jej ide k opálenej pleti ) Evu Seidlovú, chvíľu bežíme spolu, ale moje tempo je predsa len o čosi rýchlejšie, tak sa posúvam dopredu. Blížime sa k piatemu kilometru a pred sebou vidím Miša a Milana. Pridám sa k ním a chvíľu bežíme spolu. Je to tu ako na húpačke – hore kopcom – dolu kopcom, vpravo rieka Poprad, nad ňou slnko a tieň nikde.
Trať vedie doprava, na námestie sv. Mikuláša v Ľubovni a tu sa stretávame s tými, ktorí už na námestí boli. Je to dosť prudký výbeh (asi 30 výškových metrov), no a potom zbeh. Dávame pozor hlavne na ženy, teda na Anku Balošákovú. Čo to však vidíme? Obeh pekného námestia, kde Milana ohlásili ako „starého“ maratónca. Bolo to však blbé aj hlásateľovi, tak to opravil na „mladého“, čo bolo ešte blbšie. No a keď už Evu ohlásil ako devu z Českej republiky, sama sa tomu čudovala. Aj keď pravdou je, že jednu noc spala na izbe s istým Čechom (vraj pri všetkej počestnosti) a už získala občianstvo. Páči sa mi to – začem bumažki.
Hore kopcom sme zaregistrovali pochodovať aj optimisticky naladeného Mikeho.
A ešte sa natrieť hubkou s vodou. Asi pol kilometra bežíme v stúpaní. „Milan, choď si svoje“, vravím, keď je jasné, že sa mi prispôsobuje. Pomaly sa vzďaľuje. Eva a Šaňo mierne zaostávajú. Sme v stúpaní, ktoré je asi 5 kilometrové s výškovým rozdielom asi 200 metrov. Cesta je relatívne nová, stúpanie je rovnomerné, tak asi 5-6 metrov na 100 metrov, dá sa to bežať, len každý má to svoje „trvalo udržateľné“ tempo iné.
Polmaratón za 2:00:09. No to sa mi ešte nikdy nepodarilo, tak pomaly.
Slnko nad hlavou, cesta severojužným smerom, tieň len sporadicky. Povedzme tak 10% trasy. Predbieha ma zajac ( má to napísané na tričku ) s nápisom 4:00 s jediným spolubežcom ( asi spoluzajacom ) sa bavia kam pôjdu na pivo. A veru aj pred hranicou odbočili do krčmy. Blížime sa k hranici „Rzeczpospolitej“, colnica ( je to asi 29 kilometer ) a veru mám toho dosť. Za hranicou sa cesta výrazne zhorší a stúpa. Toto nebežím. Trinásť do cieľa, tak dve aj pol hodiny kráčania, za 5:30 som v cieli – hovorím si a hore kopcom kráčam. Nie som sám. Peškov je tu ako maku. Nečudo, v tieni bolo 29° C! Mišo (ako mi v cieli rozprával) bežal cez hranicu s jednou Poľkou, ktorá natešene zvolala „konieczne, juz moge skonac w domu...“ Či sa jej to splnilo nevieme, ale keď sme sa viezli cez Piwnicu domov, tiahol tade pohreb, načo Mišo poznamenal „teda Poliaci jej pohreb zorganizovali veľmi rýchlo...“
A máme tu rozťahané kúpele Piwnicza Zdroj. Cesta mizerná, áut veľa. Stanovím si taktiku: Hore kopcom kráčať, dolu bežať a po rovine... ako to pôjde. A tak som to aj robil. Pravda je taká, že už niekoľko rokov som na maratóne nekráčal, ale toto je prvý maratón, kde ľudia kráčali aj dolu kopcom. A masovo. Čakám na občerstvovačky, ani nie aby som sa napil, ale hlavne si namočil hlavu, lebo to pekne pripeká. Okolo zavíja sanitka. A čo ak ma šľak trafí od horúčavy (ako mi prorokuje jeden tučný spolupracovník). Počúvam srdce či ma „veľmo nebolí“, ale asi ho ani nemám, lebo nič necítim. Tak, dnes ma ten šľak asi netrafí.
No čo vám mám hovoriť, keď musíte „kopčiť“ v takej horúčave. Skúsil som pobehnúť, dobehol som trojicu v ktorej bol jeden fúzatý pán (okolo mojich rokov?). Keď ma videl, tak sa zachytil a počul som ho tak dvesto metrov supieť, ale nakoniec to zbalil. Ja som sa prikmotril k jednej Polke a spolu sme bežkali asi kilometer. Keď sme boli na dohľad cieľa, tak zrýchlila. Bacznosč, bo meta je na trawie! Kričí na mňa jeden pán. Pravda je, že posledných 200 metrov sa bežalo po hrboľatom trávnatom povrchu a bolo treba dávať pozor.
Konečne cieľ! Som oškvrčaný ako špekáček , pozerám na „zegarki“ – 4:17:54. To som si „polepšil“ skoro o 22 minút , môj najhorší čas bol 3:56 (doteraz). Ale som spokojný a rád, že som tu. Pekná medaila od peknej dievčiny. Prekvapko bolo, že som bol druhý v kategórii, len minútu za prvým. Za cieľom leží Milan. Tak ako? 4:01, vraví. A čo ostatní? No Anka za 3:43 a Eva za 3:54, sú druhá a tretia. Teda, tie sú dobré...
Sprcha, „posilek“, no a pivo darované Evou pri jubileu. Akom, to Vám nepovieme. Schovávame sa do tieňa, lebo je diabolsky horúco.
Viťaz Poliak Cziz to zabehol za 2:45, štvrtý bol taký borec ako je Vlado Lipovský za 2:52. Posledný, ktorý to z 255 klasifikovaných dal pod tri. A koľkí nedobehli? Nevie sa, v listine výsledkovej boli len „dobehnutí“. Ale prihlásených bolo 330 bežcov. „Karetka“, to ako sanitka, lietala ako divá.
Maratón je to pekný. Organizácia bola výborná. Počasie bolo hrozné. A ešte by som rád pochválil ochotnú a šikovnú Anku Balošákovú, ktorá nás zviezla do Ružomberka, a skvelým šprintom dobehla a zastavila odchádzajúci autobus, takže sme boli ešte večer všetci ( Eva, Mišo a ja ) doma. A čo o rok? Keby som vedel, že nebude tak horúco, rád by som išiel. Je to naozaj unikátny maratón. Len keby bolo Rytro bližšie... Či to bolo na západe – konkrétne v sobotu a v Senici, víkendové slnko rovnako hrialo a rovnaký rumeň na líci mali bežci spoliehajúci sa na svoje nohy rýchle na ďalekom východe, v poľskom meste Rytre. Ale i tak si myslím, že to za to stálo, Každý bojoval naplno, ako sa mu dalo. Všetci sme siahli až na dno svojich síl A hoc nik nedosiahol čas o ktorom tajne snil - -boli sme radi, že sme zdraví a konečne v cieli ...a mohli robiť plány, kam by sme bežať zas chceli.
Text: Vilo Novák, Lyrika: Eva Seidlová |
Predovšetkým ma zaujala pekná trasa, „point to point“ maratón z Podolínca do (naozaj) Rytra a k tomu cez hranice Slovensko –
Poľské (nakoniec, ináč to ani nejde). Kdesi v strede bol v pozdĺžnom profile síce naznačený viac ako 200 metrový „stupák“,
ale ten je aj v Rajci a nič sa nedeje. 
Je nedeľa, 22.júna, čosi pred deviatou hodinou ráno, stojíme (
aspoň trošku v tieni ) na Mariánskom námestí v Podolínci, pred Mestským domom, kde je vztýčený nafukovací, modrý portál
„startu honorowego“., lebo mám pocit, že som v Poľsku. Všade polština a Poliaci
( spomedzi klasifikovaných 255 pretekárov som napočítal 31 Slovákov, no možno som sa o nejakého aj pomýlil, ale prevaha našich „polnocnych„ susedov je jasná. 
Keď už povyvolával všetkých, tak prišiel na rad osvedčený zabávač, niečo ako ekvivalent nášho Tiborka Vaňa, pan
Pawel. Podarená figúrka asi 35 ročného usmievavého muža v
ošúchanom bežeckom úbore, ktorý sa už v sobotu pri čestnom otvorení vo Vyšných Ružbachoch prezentoval spevom, podupávajúc po sklených črepoch, ktoré si na nejakej látke doniesol a bosý sa na ne postavil. Aj teraz je bosý, so štartovným číslom a veru sa nenechá ponúkať.
Spieva poľsky do mikrofónu jedna radosť. Ostrým, ale nie nepríjemným
hlasom. Je to pozoruhodná figúrka. Zvláštny kolorit mu dodáva štvorcový, tmavý otvor v ústach, tvorený dvomi chýbajúcimi hornými prednými zubmi. 
Asi po dvoch kilometroch vbiehame do Nižných Ružbách, pár ľudí povzbudzuje, slnko pečie sprava, asfalt sa rozpaľuje. Ale neverili by ste, že aj v takýchto príšerných horkách sa nájdu neskúsenci, ktorí majú oblečené dlhé nohavice a tričko s dlhým rukávom, tomu fakt
nerozumiem. Poznámka eN ( Štartujúci v
mundurowej kategórii. Vojaci, policajti, hasiči, železničiari...ale
musia utekať v uniforme. Striptérky som zatiaľ nezaregistroval. ) 
Päť kilometrov za 26:24. No, však je to začiatok, potom pridáme, treba sa rozbehať, myslím si (zle, ako sa ukázalo). Prebiehame cez obec Hniezdne a na obzore sa vynára Stará Ľubovňa. Chvíľu bežím sám, ale dotiahne sa Milan v modrom. Ale vieš, Mišo ma vyhnal, aby som na neho nečakal. Dobre urobil, ja na to. O chvíľu sa pridala Eva, ba aj Šaňo sa našiel. 
V diaľke vidieť Ľubovniansky hrad; kraj je tu teda pekný, len keby nebolo tak teplo. „Toto je zostava snov!“ – hovorím. Veď uvážte: Šaňo Simon, Eva (obaja majú najviac maratónov na Slovensku vo svojom „gendri“, legenda dlhých behov Milan Furín ( ja sa sem samozrejme nepočítam). 
Ako prvá žena zbieha Gražyna (Popiel), asi 45 ročná
päťdetná chudá dáma, ktorá nechcela spať s Evou na izbe, lebo „ja naprawde chropie“, potom
ktosi a až štvrtá je Anka. Tá Gražyna to nemôže vydržať, hovorím
si. Ej, ale som sa zmýlil – vydržala. >>>
Konečne
občerstvovačka. Sú husto a sú dobre zásobené výbornou minerálkou Piwniczanka a sú tu aj asi decové flaštičky s izotonickým nápojom. Ja som však na vodu. Jeden pohár do žalúdka a druhý na hlavu; len pozor, nenaliať si do trenírok, to by boli odreniny... 
Je tu pekne. Klesáme k Hraničnej a potom k Mníšku nad Popradom, ale všade je ten čertovský úpek. 
Konečne je tu Mišo, za 5:04, ale nevadí, aj matador Šaňo to urobil za 4:40, o nič predsa nejde. 