|
|
|
|
16.
MORAVIAN ULTRAMARATHON - MUM 6.
etapa - Bystřická Ranná eN snaha zmeniť vertikálne polohy na horizontálnu prezradila, že náhla zmena vertikály na horizontálu počas 5-tej etapy, bez následkov nezostala. Narazené rebrá počas etapy necítil vôbec. Večer trochu, no a ráno už veľmi. Veľkým problémom bolo postaviť sa. Kašľanie, smrkanie, kýchanie, tlačenie (však viete kde), vylúčené. Keby sa utekalo ráno, kto vie, či by mohol. Ale utekalo sa až poobede, po návšteve Múzea v Bystřici nad Pernštýnem. „A vy dvaja ste sa tu kde vzali?" prekvapene vyvalil eN oči v Bystřici na námestí. Kašna, vodná priekopa, uprostred stĺp, na ňom nosiči viery. Kamenným pohľadom sledovali nanovo oháknutý stánok oproti.
„Kladieš hlúpe otázky úmyselne, alebo nevedomky? Si na Morave! I sem smeroval náš veľký krok zo Solúnu. Nezabúdaj, že Morava bola vtedy Veľká," usmernili prekvapeného bratia. Bystřice je staré mesto. Okolie je bohaté na minerály, rudy, urán. Ešte dnes sa urán ťaží, aby sa mohlo obohacovať obohacovaním. Už to nie je taká sláva, ako v rokoch budovania socializmu. Vtedy sa sem v čase výplat "sjížděli holky z celý republiky. Havíř, to bylo něco." Výplaty sa brali v kilových papierových vreckách. Vrecká pozná eN z vyprávania starých baníkov na jeho, tiež baníckej planéte, urán a holky zo zaujímavého výkladu sprievodcu múzeom. Z múze pochádza aj dilema, koník verzus somárik. Jedného si bolo treba zvoliť za patróna etapy. V pozadí patrónov je motív, tiež ukradnutý z múzea. Tak by to mohlo dopadnúť pri špatnej voľbe.
Zablúdil až k železnej ľalii, ktorá ďakovala za slnko slobody smrťou vykúpené. Premyslel si taktiku a zas sa chôdzou musel ponáhľať na štart. 14-ta hodina sa chvatom blížila. Štart pri mariánskom stĺpe. Mária iba zalomila rukami a utekalo sa. Prvá vlna nemá takú silu, ako druhá. Rozbieha sa oveľa komótnejšie. Rebrá eN boleli ani kilometer. Potom na ne zabudol.
Druhý krát si prišiel zabehnúť Svaťo Sedláček. Operoval v čele skupiny, ale príliš sa neponáhľal. Držal sa stáda, ktoré tvorili, Alena Žákovská, Vilma Podmelová a Milič Hluchán a eN Po pár minútach klesania z námestia a pohodovej roviny prišla divočina. Silne nebežecký úsek s úzkymi, prudko stúpajúcimi chodníkmi, špaliere žihlavy vysokej ako nízky chlap, nerovnosti, korene, kamene, Sodoma, Gomora, Jericho. Svaťo a Milič utekali skupine v stúpaniach. Alena dostala od eN krycie meno zjazdárka, lebo stratu vždy zlikvidovala v klesaní. eN s Vilmou plápolali s odstupom za nimi.
eN si v druhej hodinu užíval veľkú pohodu. Ventilátor vrtel iba polovičné obrátky. Bez problémov držal Satchmove tempo v stúpaniach, Alena prestala zrýchľovať v klesaniach. Boľavé koleno ju brzdilo. eN nebolelo nič, ani patologicky sa zväčšujúce sebavedomie. Nič dobré netrvá večne. Okolo polovice trate Satchmo zrýchlil a o pár desiatok metrov ušiel. eN hútal, či riskovať priskoré zrýchlenie, alebo bežať s Alenou, ktorej tempomat diktoval vzácne vyrovnané tempo. Spýtal sa somárika a dal na jeho radu. Utekal za Satchmom. Za chvíľu ho dobehol a zistil, že útek v úmysle nemal. Predmet v jeho ruke ho usvedčil. Nebola to vreckovka, ale vec k znižovaniu obsahu tekutín v mužskom tele. Chcel si iba urobiť náskok, na vykonanie aktu. eN sa spýtal somárika, čo teraz. Somárik verný svojej povesti, povedal aby utekal sám. Somár eN radu somárika akceptoval a utekal. Osamotený už nemohol myšlienkami blúdiť po iných svetoch. Šípky bolo treba sledovať. Vybehol na asfalt, ktorý podozrivo dlho klesal. Somárik na kolieskach mu samozrejme nepomohol. Vraj je exponát z múzea a na asfalte by sa mu zodrali kolieska. Popraskať mohli boľavé rebrá, tak sa eN rehotali, že sa nechal napáliť somárikom na kolieskach. Samozrejme, že aj patrične boleli.
Štartoval hodinu pred Danom a rozhodol sa, že ho nedobehne skôr, ako po troch hodinách behu. Samozrejme 3 hodiny eN behu myslíme. Dan mal vtedy za sebou iba dve hodiny. Stalo sa, ani nevieme v akej dedinke. eN maturoval, či ďalej po ceste, či rovno. Vtom vedľa neho preletel expres dao. Viete čo mal vtedy eN na stopkách? 3:00:23! A keby nematuroval, možno by to bolo aj 3:01. Trať ešte kúsok klesala. Potom sa vyrovnala a zaviedla bežcov k rieke. Malebná, ako keby ju Ota Pavel perom kreslil. eN malebnosť nepotešila. Jediné, čo ho mohlo potešiť bol cieľ. Ale ten bol oveľa ďalej, ako sa nazdával.
Stano nie je "vybíhač". Prudšie kopce zo zásady kráča, aby z vrchu, s pomocou kámošky gravitácie, ozlomkrky do údolí uháňal. Z asfaltu sa odbočilo do lesa. Cesta stúpala. Stano kráčal, eN kráčal, ale Stano eN utekal. Aký paradox. Keď sa Stano stratil vpredu, za chrbtom eN sa vynorila Alena. Časť trasy, po ktorej utekali, bola eN povedomá. V roku 2006 tadiaľ bežal, ale v opačnom smere. K občerstvovačke na 33km dorazili v čase tesne pod štyri hodiny. eN bol spokojný. OS na 33km považoval za OS na 38km. Keď sa Alena pýtala, koľký je to kilometer, pohotovo jej prezradil svoju "pravdu". Veľmi zlým pohľadom ho Alena za ochotu zbila. Vedela, čo eN nie. Ten najvýživnejší úsek 6-tej etapy na nich ešte len čakal. Na ďalšiu OS, už naozaj na 38km v Ochoze, sa stúpa až blízko k nebu po ceste, ktorou ráno rušala kolóna do Bystřice.
Tempo, ktoré Alena v stúpaní diktovala, bolo rovnomerné, ale presne na hranici eN možností. To sú tie najhoršie. Pri nich krúži smrť okolo človeka neuveriteľne dlho. eN si vymyslel, že z Ochozu sa uteká po ceste a tá väčšinou to klesá. Ak za Alenou vydrží do Ochozu, vydrží až do cieľa. Ale bola to iba tretinová pravda. Cesta z Ochozu fakt klesá. Ale trasa a cesta nie jedno boli. Hneď za OS sa odbočilo z cesty do divočiny. Trasa mala od klesania ďaleko a eN od toho, aby sa za Alenou udržal, ešte ďalej. Na vinné sú pekné ligotavé kamene. Poľná cesta bola nimi vyhádzaná, ako keby mala osýpky. A navyše stúpala! Z posledného melúci eN sa na pekných ligotavých chrastách potkýnal. Zakopnutie o pekný, či o škaredý kameň, jedno je, Hubu máte rozbitú vždy škaredo. Po druhom zakopnutí, ktoré ustál iba zázrakom, škaredo zaklial, čo bola rozlúčka s Alenou, a začal kráčať. Do cieľa už mašinku nerozbehol. Zbytočne ho fotograf dao vyzýval, aby pobehol. Predstava behu bola eN tak vzdialená, ako štvrtý rozmer. Dokráčal za povážlivých 5:30:19. Somárik na kolieskach nebola správna voľba. K slovu prišiel motív na backgrounde, posledná večera. eN bol pevne rozhodnutý, že na tretiu etapu už nenastúpi. A ako dobehli ostatní hrdinovia druhého MUM príbehu? Svatopluk je mazák. Utekal za 4:59 a v závere zvádzal tvrdý súboj so Standou Jungem. eN to samozrejme vidieť nemohol, tak nám to Svaťo opísal. Je proste mazák, využil toho, že Standa "není vybíhač".
Alena dobehla za 5:07. Na posledných 5 km utiekla eN o 23 minút.
eN "rezignujíciho, kráčajícího" predbehla aj Vilma. Bola v cieli skôr o 12 minút. Akurát Satchmo sa ukázal ako kámo. Aby nemusel eN predbehnúť, tak radšej 3 km pred cieľom zablúdil a dobehol za 5:48. Napriek tomu, že to bol nekonečne dlhý a nekonečne stúpavý beh, bol zároveň nekonečne pekný. Mnohé lesné úseky sa veľmi podobali lesom, v ktorých svojho času usilovný bežec eN rád behával doma. To, že už neusilovného bežca etapa nekonečne prekotila, jej z peknoty neubralo ani kúsok. Zapísal eN 15. 7. 2008 |
eN
si vybral somárika. Nechal sa oklamať kolieskami. Veril, že ho bude
dole kopcom voziť. Rebrá ho pri pokuse o beh boleli. Preto musel hľadať
miesto, kde by si v drepe premyslel taktiku, chôdzou.
Nič
špatné netrvá večne. Pred prvým napájadlom sa terén umravnil a ak
sa človeku dalo bežať, tak mohol bežať. Svaťo už bol singel. Milič,
Alena a eN vytvorili trojicu. V stúpaniach dominoval Milič, ktorého
eN poctil menom Satchmo. Podľa veľkej bielej vreckovky, ktorou si
utieral podchvíľou zarosené čelo a tvár. Slnko sa neflákalo.
Usilovne kúrilo.
eN
mal pred etapou niekoľko utkvelých predstáv, ktoré nenaplnil. Aspoň
jednu sa mu ale splniť podarilo. 
Na
asfaltke, na ktorú eN doviedla šípka sa vedľa eN prerúti vegetarián
Stanislav Junga. Valil to dole tak, že ani
dao by sa pri ňom nenudil. 
Ivan
Ďurkovský na stúpanie eN pred etapou upozorňoval, ale eN v
aute driemal, nebol v obraze. 
