|
|
|
16.
MORAVIAN ULTRAMARATHON - MUM 7.
etapa - Cimrman Po šiestej etape rozum eN presviedčal, že siedmu, venovanú českému gigantovi Cimrmanovi, utekať nemôže. Napriek tomu, že práve na túto etapu sa eN najviac tešil. Cimrman je jeho veľký vzor a chcel mu vzdať účasťou v jeho etape hold. Srdce zakríknuto mlčalo, velil rozum. Večer eN zrovnal finančné podlžnosti za dve odbehnuté etapy. Tretiu už plánoval sledovať len ako zapálený divák. V neďalekej krčme, kde do seba lial jednu nezdravú "kofolu" za druhou, ešte nezdravšou a zajedal to najnezdravšími "brambůrkami", sa dohodol s oficiálnym fotografom podujatia, že niečo jeho strojom pofotí.
Ktovie, prečo, dao fotí Danielov veľmi zriedkavo. Noc na ľavom boku, lebo pravý bol kontraindikovaný, trochu prerovnala temné myšlienky a na vrch položila výčitku nemú. Točiť sa chrbtom k Járovi je horšie, ako keď moslim po špáse s kamarátkou hodí do seba frťana, aby mu lepšie chutila bravčovina na obed v čase ramadánu. eN sa hanbil celým telom. Asi preto ho rebrá pri vstávaní boleli menej, ako včera. Zašiel si na raňajky a stále bol presvedčený, že nepobeží. Vrátil sa na nafukovací matrac a začal boj motívov. Srdce posilnené raňajkami vyrazilo do ofenzívy. Rozum z ataku zostal trochu zaskočený, ale argumentovať nedostatočnou trénovanosťou eN neprestal. Cez okno triedy dopadali na telo, v ktorom zúril boj srdca s rozumom, horúce slnečné lúče, ktoré veštili veľmi teplý deň. Napriek tomu, že to bola voda na mlyn rozumu, srdce začínalo mať prevahu. Srdce je ženský princíp. Keď si niečo zaumieni, niet rozumu, mužského princípu, ktorý by ho dokázal premôcť. Aby rozum zo súboja nevzišiel ako porazený, rozhodol sa spolupracovať.
Alena nie je súperka eN, lebo muž súťažiť so ženou nemôže. Ak súťaží, je to znakom jeho slabosti. Ale ak súťaží žena s mužom, je to znakom jej sily. Keď skončil rozum prednášku a do štartu zostávalo 10 minút, eN prišiel na to, že si včera neopral triko a trenírky. Aj keď mal v pláne utekať o 5 až 10 metrov za, predsa len plánoval utekať s dámou. Plavky, ktoré nosí najbližšie k telu včera opral. Silón a bavlnu vypláchal v studenej vode a bol "redy". 9:29 vybehol mokrý do rannej horúčavy, ale jeho vodička na štarte nebola. Bez nej bežať nemohol. Pozrel na rozpis štartov, lebo posledná etapa sa štartuje gundersenovou metódou. Alena štartuje až 10:20. „Výborne," povedal si eN, „nebudem utekať na supa" a bežal zaplatiť štartový poplatok a obed, ktoré v včera, pre malovernosť a ráno pre boj motívov nezaplatil. Nadiktoval meno a čas štartu do štartovej listiny, hodil si vo vestibule na zem nafukovačku, a vegetil si. Vedľa neho mal nafukovačku dao, ktorý si vegetiť nemohol, lebo už od 8,00 fotil štart každého účastníka záverečnej etapy. Vďaka tomu máme tento obrázok, ktorý dokazuje, ako disciplinovane a
od prvého do posledného kroku plnil eN odporúčania rozumu. Štartovali spolu s "vymítačem vybíhaní" Standou Jungem. Prvé metre eN pozorne počúval, či mu v motore niečo nehrkoce. Zdalo sa že nie, rebrá boleli v medziach znesiteľnosti a také isté bolo tempo, ktoré nasadili Alena a Stando. Cimrmanova etapa sa skladá z dvoch rovnakých okruhov. V druhom je povolená milosrdná skratka. Pred štartom ukázal Daniel eN na mape jeden úsek, skladajúci sa zo stúpania a prudkého stúpania. To bola jediná informácia o trase, ktorú eN mal. Ale on informácie o trase nepotreboval. Jeho automatický pilot bola Alena. Ona tempovo velila, eN len plnil jej nonverbálne príkazy. Prvá pol hodina sa bežala v protismere záveru Tišnovskej etapy, ktorú si Gabo Kováč s eN prekráčali čoby chodci maratónci. Výrazná dilatácia dĺžky sa už na nej neprejavovala, lebo Alena utekala, eN musel tiež. V slnku nemilosrdne žiariacom sa eN myšlienky schovali do chladnejších sfér. Riešil otázku, akému športu sa venuje Alena. Nikdy sa s jej menom dovtedy nestretol. Podľa svalstva na rukách a na chrbte usúdil už v predchádzajúcej etape, že jedine beh to byť nemôže. Máloktorý bežec vytrvalec ho má také zachovalé a u žien iba kondičné kulturistky, ale fitnesky. Miatol ho repre dres, ktorý mala na sebe. Niečo spoločné s bežcami mať musí.
Alena pribehla k autu prekvapivo zadýchaná. eN nerozumel prečo. Veď stúpania o ktorých hovoril Dan ešte neboli, hoci podľa mapy to mierne už malo byť za trojicou. Po občerstvení sa odbočilo do lesa a začalo stúpanie. Standa v momente prešiel do kroku a eN asi o dve desatiny sekundy po ňom. Alena srdnato so stúpaním bojovala, ale o pár metrov tiež zanevrela na spolok "vybíhačov". eN bol zo stúpania dosť zmätený. Ak bolo toto mierne, aké bude "preranyoné" to prudké? Na vrchu stúpania Standa odbrzdil a neuveriteľne rýchlo utiekol dvojici z radaru. Nasledoval tempom dvojice hodinový poľný úsek, kde dávalo slnko nemilosrdne najavo svoju prevahu. Ale prudké stúpanie nebolo ani tam. Našťastie.
Len tak naľahko a bez slova ofúkol ČSSR dvojičku. Pretekári to nemajú ľahké. Musia byť rýchli, lebo im firmy nepredĺžia zmluvu. Pavlovi ju Honda predĺži aj na budúci rok. Predbehol dvojicu o hodinu. A nie je to až tak dávno, čo eN predbiehal Pavla. Majstrom sveta môže myť iba ten, kto vydrží. eN nevydržal, Doba mu zmluvu nepredĺžila. Už nie je pretekár, ale je rád, že je aspoň zberač v režime matriarchátu zbierajúci.
Môže si dovoliť prehodiť slovko s bežcami, ktorých predbieha. Nemusí sa obávať, nepredĺženia zmluvy. Stačí presvedčiť jedného človeka a zmluvu má. Koho ľahšie presvedčiť, ako seba. Zmluvu si predĺži. Bežal dobre. Dvojici ušiel 50 min. Horšie je to s Mirovými obrázkami. Verte, nám. Malá, aj veľká postava je Miro tesne pred štartom. Miro predbiehal Alenu s eN chvíľku po Pavlovi. Štartovali spolu. Zúfalca povzbudil a Aleny sa spýtal, či plánuje Taliansko. Vraj ešte nevie a eN mal na pár kilometrov zábavku.
Ale doplňovanie musel prerušiť. Vybehli na cestu s novým asfaltom. Cesta klesala a trakcia Aleniných podrážok náhle vzrástla. eN to vydesilo, lebo pri snaživom behu dole ho boleli rebrá. Našťastie o chvíľu začala cesta stúpať čerešňovou alejou k druhej občerstvovačke. OS2 na 12km. eN pil ako správny pustovník iba vodu. Veliteľka Alena je už veľká, môže piť aj pivo. A okrem piva mala na OS2 nachystala aj vlastné občerstvenie. Morálne. Asi trojročného syna, s ktorým eN deň pred tým obdivoval meč v Bysřickém múzeu. Oholiť by sa ním už asi nedalo, ale stále je lepší, ako drevený, vo výzbroji malého rytiera. Meč vo vitríne za sklom, nemusel patriť najlepšiemu rytierovi. Možno nebol ani najkvalitnejší, či najkrajší. Ale vydržal. Vo vitríne si hovie on a nie iný z tisícok iných mečov, ukovaných v 14-tom storočí. Kto vydrží, bude majster sveta, alebo exponát vo vitríne v múzeu. Tak to už v žití chodí. Nasledoval uvravený úsek k OS3. Uvravený preto, lebo pustovník asi po 15km behu prvý krát prehovoril. Zdalo sa mu, že Alena prehliadla šípku, tak sa rozrečnil: „Tudy." Trestuhodné plytvanie energiou to bolo. Alena mala trasu pod kontrolou. OS3 na 16km obsluhovala Vilma Podmělová. Zaujal ju patent eN na držanie okuliarov. eN by jej prezradil aj vylepšený eN-Horákov variant, zicherka pripnutá priamo do kože na čele, ako piercing. Ale nebolo času na reči, veliteľka vypila pivo a už utekala. Alena je tiež pretekárka. Zaujímalo ju, aký náskok ma Stano Junga. Kto vie, prečo ju to interesovalo. Ale ako sme povedali v úvode, pretekanie ženy s mužom je znak kvality ženy, pretekanie muža so ženou ... eN s Alenou nepretekal. Len sa jej snažil zubami nechtami držať. Klesavý úsek lesom vyviedol dvojicu na asfaltku k Lomnici. Asfalt je eN kamarát. Nemusí dvíhať nohy k nebu. Veľmi nepekné panoramata ponúkla Lomnica dvojici v polceste. Prudké stúpanie ku kostolu eN príliš nevoňalo. Ale pod ním bolo napájadlo OS4. Alena sa expresne rýchlo napila a vyrazila na krížovú cestu ku kostolu. eN sa so stratou 10 - 15 metrov gúľal za ňou. „Kam to běžíš?!" ozval sa za dvojicou hlas ako keby z neba. Chlapci z občerstvovačky ukázali správna smer. Rovinka v tieni, ktorá vyškrtla stúpanie a následné klesanie od kostolu priviedla pútnikov do druhého kola. Teraz už eN prvé stúpanie pred OS1 precítil do bodky. Čumel dopredu a nechápal, ako si mohol nevšimnúť taký kopec. Asi aj pri behu platí, čo oko nevidí, nohu nebolí. V Hostinci u Pavelku hodili do seba pár pohárov vody, druhé stúpanie vykráčali a nasledovali horúce polia.
Je to typicky široká ruská duša. Keď sa debatovalo o značení trate reagoval, „Kagda ja uže zdes, bylo óčen charašo." V Tišnovskej etape predbiehal Saša Gaba s eN veľmi neskoro, napriek tomu, že od štartu bol pred nimi. Niekde zablúdil. Druhý krát cez pole bol pre eN najťažší úsek. Napájadlá boli od seba až hodinu. Ak začnete s energetickými gélmi, hodinová medzera je veľká. Znovu začnete pociťovať nepríjemné pocity, ktoré vyvoláva prechod k spaľovaniu hlavne tukov. eN čakal na napajedlo, lebo chcel gél, tak ako sa patrí, zapiť. Pri vybehnutí na asfalt sa opäť obával zvýšenej trakcie podrážok Aleny, ale tá sa nedostavila. V čerešňovej aleji bežal skoro vedľa nej a skoro jej úslužne zotrel z lakťa hrčku vazelíny, v omyle, že ide slinu. Ešte že tak neurobil. Mohol to byť jeho "posledný dobrý skutok" v živote. Alena by z neho jedným úderom vyhnala posledné stopy života, ktoré v ňom ešte zostávali. Ale vazelína bola ďalšie písmenko do doplňovačky. Vazelína na lakti, to sú maniere ultrabežcov. Miereční ich majú skôr vôbec, ako zriedkavo. Alena musí byť medzi nadmierečnými bežcami doma.
Alena je na cesty mimo civilizáciu zvyknutá. Dan na ňu prezradil, že bola nedávno v Afrike, v oblasti civilizáciou nedotknutou. Zažiadalo sa jej trpasličí domorodý kmeň navštíviť. Viac o tom prezrádza koniec story. Divočina našťastie nebola nekonečná. Vypukol asfalt, po ktorom už raz utekali. Problém bol, že eN nemal predstavu, ako ďaleko od Lomnice sa nachádzajú. Alena sa rútila tempom, ktoré vedel akceptovať, ale nie do nekonečna. Pevný bod na tachometri bolo to, čo mu chýbalo. Pamätal si smerovú tabuľu LOMNICE 4 km. Ak bola pred ním, vedel, že tak dlho tempo nevydrží. Za chvíľu ju v diaľke uvidel a zosmutnel. Keď pribehli bližšie a prečítal si LOMNICE 1 km, potešil sa. Vedel, že už za Alenou uvisí napriek tomu, že ich čakalo ešte nepríjemné stúpanie ku kostolu. Už nemusel byť nemý a skonštatoval to, čo si všimol v prvom kole. Že pri ceste videl viac krížov ako u nás. V dobrom rozmare chcel požiadať oproti kráčajúcu "Ráchel" o dúšok z fľaše, ktorú niesla v ruke. „To byla Jiřina! Ta je už v cíli?" nechápala Alena. „Tá s fľašou? Ja som ju nespoznal. Chcel som si od nej pýtať vodu. Musela to po prvom kole zabaliť. Štartovala kus za nami a nepredbiehala nás. Gratulujem Ti, si celková víťazka," odpovedal prekvapenej Alene eN.
Poradie na MUMe sa robí tak, ako na Hamburgoch. Najprv kilometre, potom čas. Preto, ak chcela druhé miesto udržať, nemôže si dovoliť utekať menej, ako 43 km. Ani vo sne ju nenapadlo, že by mohla vyhrať. Jiřina Kociánová, mala od súperiek väčší výkonnostný náskok, ako Dan od súperov, teda súpera.
Šesť etáp absolvovala spolu so svojim "bodyguardom" Hozou Škrdlou s neuveriteľnou ľahkosťou. V siedmej ju zastavilo prehriatie. Už sme viac krát spomínali, že poľný úsek bol dlhý, horúci, bez vody, čiže zákerný. eN sa Jiřky pýtal, prečo to aspoň nedokráčala. Mala taký náskok, že by prvé miesto nestratil. Povedala, že to mohla aj dobehnúť, ale stálo by ju to viac síl, ako bola ochotná MUMu venovať. Má pred sebou ciele, ktoré by jej dorazovo utekaná posledná etapa mohla narušiť. Nemožno s tým podľa nás nesúhlasiť.
eN počul rovnaký názor pár minút pred tým od Ivana Ďurkovského. Ten mu povedal, že MUM sa nemá utekať na maximum. Je to tréning, ktorý má pripraviť bežca podať maximálny výkon na "významnejších" akciách, ako sú majstrovstvá republiky, Európy, či sveta. Práve preto, že Ivan niektoré ročníky MUMu utekal na maximum, treba jeho slová brať vážne. Po týchto vetách eN ešte viac obdivuje Alenu., ktorej nasadenie bolo podľa neho blízke maximu a tak sa dlho behať nedá. Podľa toho doplnil ďalšie písmenko, že Alena toho veľmi veľa v tréningu nenabehá. Ale eN tiež nie a tiež neutekal na pol plynu. Cimrmanovu etapu bežal blízko svojho maxima. Bez rovnomerného dávkovania tempa Alenou by niečo podobné zabehnúť nedokázal. Preto, keď ho v posledných metroch vyzvala, nech dobehnú plece pri pleci, musel odmietnuť, Zostal verný zásade, neprekroč, ani nevstúp do svojho výkonnostného Rubikonu.
Pre eN bolo cťou utekať aspoň jednu celú etapu za víťazkou 16. MUMu. Dva pokusy utekať pred ňou skončili fiaskom. Svaťo Sedláček vytušil, že doplňovačka o Alene je nad eN sily, tak mu poslal "webťahák". S ním je doplňovanie hračka. Nelámte si hlavu ani Vy a kliknite si na web, kde hrá hlavnú úlohu herečka menom:
Zapísal en 16. 7. 2008 |
Ak
už má utekať, tak s Alenou Žákovskou.
Ona je eN výkonnostným Rubikonom, ktorý nesmie prekročiť. Musí utekať
stále za ňou. Ani krok pred ňou. Ak bude Alena kráčať, eN musí kráčať
tiež, ak bude stáť, eN musí stáť tiež a čakať, kým nezačne utekať.
Ak Alena vzdá, čo je veľmi málo pravdepodobné, môže eN vzdať tiež. 
Zrazu
občerstvovačka na 5-tom km. Zodpovedný vedúci Václav
Pavelka. MUM býva súčasť jeho pracovnej dovolenky. Napriek
tomu, že je výborný bežec, nebehá. Pomáha s organizáciou. Robí
hostinského na občerstvovačkách, vodiča a hlavne maséra. Celý MUM
je postavený na ochote takýchto dobrovoľníkov.
V
poli sa pred dvojicu, v matriarchátnom režime napredujúcu k cieľu,
prepracoval pretekár stajne Honda, Pavel Horák.
Nesedel na pretekárskom stroji, nemal na hlave prilbu, ani oblečený
kožený oblek. 
Miro
Osladil je tiež pretekár. Ale vyhútal to oveľa lepšie, ako Pavel.
Preteká za stajňu IRICO a tá na neho nevyvíja tak enormný tlak, ako
majú vo zvyku samuraji z HONDY. 
Doplňoval
do doplňovačky neznáme písmenká. Taliansko bude asi MS v behu na
100 km. Alena si reprezentačný dres pravdepodobne nekúpila na blšáku.
Zostal jej, čoby reprezentantke ČR po ultra podujatí. Len to svalstvo
eN nesedelo. 
Tam
ich predbehol Alexander Alekseev. Ruský
ultrabežec, ktorý si tento rok naordinoval oddych. Vynecháva veľké
podujatia. Do Lomnice si prišiel iba zatrénovať. Doprial si štyri
etapy. 
Od
OS2, ktorú v druhom kole premiestnili na opačnú stranu cesty sa trať
odklonila od prvého kola. Nasledovala povolená a vynikajúco značená
skratka po lučinách a skalinách. eN brblal ako chorá vrana, lebo musel dvíhať nohy. 
Večer
pred poslednou etapou Alena pozerala výsledky a lamentovala, že tretia
v poradí Martina Němečková behá síce
pre zranenie pomaly, ale vždy dobehne. Preto musí dobehnúť aj
ona. 
