Precízne zorganizovaný vytrvalostný závod na 31,5 km. Zo všadiaľ cítiť, že do jeho hladkého priebehu vložilo značné množstvo dobrovoľníkov svoju energiu, voľný čas, elán, schopnosti viesť ľudí, prekonávať prípadné prekážky, vyriešiť i najmenšie drobnosti k všeobecnej spokojnosti pretekárov. 

Všetka námaha vynaložená len pre úsmev spokojných bežcov v cieli, na trati, pre prchavé spomienky na víťazstvá, prehry, „súboje“ pretekárov medzi sebou a hlavne samy so sebou.

Webová stránka k závodu je graficky pekne riešená, aktualizovaná a záujemca o pretek na nej v prehľadnej forme nájde všetky potrebné informácie. Je možné sa prihlásiť vopred, ale štartovací poplatok sa vyberá až na mieste. 

Veľkým prínosom je i zverejnený zoznam prihlásených pretekárov, vyhľadávanie vlastných výkonov v predošlých ročníkoch bez nutnosti prezerania každej jednej výsledkovej listiny. Treba oceniť i možnosť vyzdvihnutie si štartovacieho čísla až v deň preteku. A plno ďalších drobností, ktoré si človek nevšimne, ak všetko funguje ani švajčiarske hodinky.

Ja som do Štrby zavítala po tretí krát. Tento pretek si ma opantal a nie som jediná, čo sa na štart stavia opakovane. Zaiste je veľa bežeckých matadorov s desiatimi i viacerými štartmi. 

Tradične prichádzam už v sobotu, z Bratislavy je do Tatier ďaleko a z Prahy ešte ďalej. Nie som priaznivec zmien, nuž sa do tretice ubytovávam v tom istom dome. 

V propozíciách som nenašla, od koľkej hodiny sa je možné v sobotu 12.7 prezentovať. Pri prejazde námestím krátko po poludní je už vyzdobený kultúrny dom, priľahlé nástenky zásobené fotografiami, vzormi pamätných tričiek a iných drobností, pred nimi je vystavená konštrukcia so stupienkami pre víťazov. Prvoradejšie mi je však vlastné pohodlie, preto sa najskôr ubytujem a brucho zásobím energiou vo forme neskorého cestovinového obeda.

Do kultúrneho domu prikvitnem okolo 16:30 hod. Na vstupných dverách sú nalepené plagáty i časový harmonogram, dnes prebieha prezentácia od 15 do 20 hod. Vnútri sú len 4 bežci, nuž všetky potrebné úkony prebehajú ležérne. Číslo, spinky, čierne igelitové vrece na úschovu vecí v mieste štartu a cieľa, lístok na obed. 

Jeden z organizátorov práve vytelefonováva pamätné bežecké tričká, ktoré by sa mali rozdávať už teraz pri registrácii, nie až po dobehu. 

Vítam to s nadšením, lebo minulého roku som sa pozabudla na prekrásnej trati so scenériou Tatier v pozadí a v cieli ostali len obrovitánske veľkosti. Mohutných pretekárov s parametrami 190 cm a 120 kg Malý Štrbský maratón veľa nebehá, i keď organizátori zrejme očakávajú ich nával, súdiac podľa najpočetnejšie zastúpenej veľkosti. 

Preto dnes neváham obetovať nejakú tú minútku čakania na dnešný poklad. Pani organizátorka nabáda, aby si tielko pretekári vyskúšali a prípadne vymenili. Nafasovala som najmenšiu možnú veľkosť zvanú Small, ale už od zbežného pohľadu mi je jasné, že spotrebiteľom by mali byť guliarky a nie útle drobné bežkyne, ku ktorým síce nepatrím, ale čo je veľa to je veľa veľké. Vyskúša si ho manžel, jemu je dobré a to sa do „size S“ z predajní športového odevu nezmestí. 

Telefonistu - organizátora naša módna prehliadka nahnevá:“ Čo sme tu nejaký obchod, aby sa tričká skúšali?“ 

Nechcem sa s ním púšťať do konfliktu, ale k čomu je pamätné tričko z funkčného materiálu určené? Na nosenie? Na behanie? Alebo na uloženie doma do vitrínky, aby ležalo ladom v skrini, sadal na neho prah, pretože je svojimi rozmerom nenositeľné? Veď by sa to dalo jednoducho vyriešiť tak, že bežec by vo svojej internetovej prihláške okrem iných údajov spresnil, akú veľkosť trička požaduje a to by mu bolo následne vydané. Perfektne to funguje na Hornickej desítke vo Frýdku - Místku a stretla som sa s tým i pri iných pretekoch. 

V nedeľu 13.7. ma z postele durí dedinský rozhlas. Mladý ženský hlas rozpráva o histórii behu, traťových a iných rekordoch. Rozumiem jej len každé piate slovo, pretože vety rýchlo rapoce za sebou, nestíhajú sa rozľahnúť ulicou, splývajú v jeden chuchvalec. Krásne o fenoméne pouličných rozhlasov rozprával herec Zdeněk Svěrák v dokumente Tatínek: po pár slovách treba vždy zaradiť pauzu, aby sa zvuk mohol poodrážať od domov a múrov, doputovať k poslucháčovi, inak sa to zmení na nezrozumiteľný miš - maš.

Pretek začína o pol desiatej, ale už temer hodinu vopred sa mi pod oknami rozklusávajú bežci, bývam totiž cca 100 m od štartu, stupňujú tak moju predzávodnú nervozitu. Po deviatej hodine neudržím na uzde ani ja svoje nabudené nohy a idem sa trochu s manželom Vlasťom rozklusať. Už takto ráno riadne pripeká slniečko. Dnes bude príšerne teplo, hlásia 27 – 30 oC, rozhodnem sa preto namočiť si šiltovku vodou už doma. Do prvej občerstvovačky na 8. km ďaleko. 

Moderátor hordou informácii a poznámok navodzuje tú správnu atmosféru pre bežcov, kráti dlhú chvíľu divákom a rodinnému sprievodu. Ľudí je tu neúrekom. Staviam sa dozadu, chcem začať bežať pomaly a s rozvahou. 

Pod nafukovacou bránou vidím postávať Ľuba Okruhlicu, doktora na liečenie spoločensky neprijateľných závislostí. Vychutnáva atmosféru, usmieva sa. Závislosť na behu a pretekoch vraj ešte nie je definovaná v zozname chorôb. Škoda, dnes by tu mal veľa nádejných pacientov. V dave sa mihne Iveta Kamenská, tuším má ostrihané vlasy, ja si ju pamätám s vrkočom, ale či jej nový účes svedčí nemožno posúdiť, tiež má na hlave šiltovku ako viacerí bežci. Iných známych zatiaľ neregistrujem. Podľa hlásateľa je dnes prihlásených 214 pretekárov.

Odratáva sa, ozve sa štartovací výstrel z pištole a...stojím na mieste. Hradba tiel predo mnou sa pomaly pohne až po pár sekundách. Keď maratón, tak so všetkým, čo k tomu patrí. Ak bude pokračovať vzrastajúci trend účastníkov behu, onedlho, aby stavali i koridory. Bežím voľne, vychutnávam si atmosféru a v hlúčikoch popri trati hľadám mamu so sestrou. Chceli fotiť, nuž im uľahčujem prácu cupitaním po pravej krajnici. Nevidím ich však. Odbočujeme doľava na malý okruh po Štrbe. Postaršie domčeky sa zmenili na novostavby a moderné vilky. Tu postáva menej ľudí ako na paralelnej Hlavnej ulici na štarte. 

Dobieham bielovlasého veterána Ervína Podžorného z Českého Tešína. Rovnako ako ja nemá rád teplo, prehodíme spolu slovko dve. 

Prvý kilometer je za 5 minút. Tempo nie je rýchle, ale chcelo by to bežať ešte pomalšie, opatrnejšie. 

Stretávam niekoľkých bežcov, čo ma oslovujú spisovateľka. Poznajú ma zo 42195.sk. Čo už, som internetová hviezda. 

Na konci ulice sa napojíme na cestu pre motorové vozidlá do Šuňavy. 

Kúsok za dedinou trasa stúpa do prvého kopca. Spomaľujem temer na krok. Poriadna fuška, musím zdolať prevýšenie zhruba 170 m. 

V otvorenom priestranstve obklopenom poliami fúka citeľný protivietor. Schovám sa preto za chrbát vysokého bežca z dvojice predo mnou. Neďaleko beží Iveta Kamenská. Zbadám druhý kilometrovník – žltú zapichnutú ceduľku s číslom. Pohľad mi sklzne na hodinky, tempo je znovu 5 min, ale nezdá sa mi, že by som do kopca bežala tak rýchlo. O pár desiatok metrov je ten istý kilometrovník namaľovaný bielou farbou na ceste. To by už viac zodpovedalo realite. Mätie ma,  prečo obe značenia nie sú na rovnakom mieste a ktorá vzdialenosť je správna. 

Pred ceduľou Šuňava si kopec konečne ľahne. To je úľava, trvá mi však dlho, dokým sa vydýcham. Dobieha ma Košičan Jaro Horný, cupitá svižne drobnými frekvenčnými krôčikmi, pýta sa „Ako?“ „Zatiaľ dobre, hádam bude lepšie ako v Prahe“, odpovedám, narážam na mnou vzdaný pražský maratón PIM 2008. Usmeje sa a predbieha ma. Na konci dediny rozkladajú školské lavice, stoličky, bandasky s vodou a iné veci potrebné na zriadenie občerstvovačky. Funkčná bude až na ceste späť.

Rada by som sa napila už teraz, ale musím 3 - 4 km vydržať. Slniečko riadne hreje, teším sa na tieň v lese. Z rozpálenej asfaltky sála teplo, riadne nám dnes prikurujú.

Podľa profilu cesta 4 km klesá až po odbočku Biely Potok. Mali by sme sa dokonca dostať o 20 – 30 metrov nižšie ako leží Štrba. Beží sa mi dobre, nohy idú temer samé. Držím sa stále za dvomi pretekármi. Konečne polia vystriedajú ihličnaté stromy. Slnko je prijateľne vysoko, nuž je tu príjemný chládok. Mám zmätok v kilometrovníkoch, či platia žlté ceduľky alebo biela farba na asfalte. Tempo si kontrolujem len zbežne. I dolu kopcom je niečo málo nad 5 min/km. Pred rokom som tu trielila ako namydlený blesk rýchlosťou pod 4:50 min/km. 

Trasa sa priečne vlní, to je dobre, nemám rada dlhé rovné úseky z ďalekým výhľadom, psychicky ma deptajú, pripadajú mi nekonečné. Takto človek dovidí len po najbližšiu zákrutu, dobehne tam a za ňou nasleduje ďalší krátky úsek. Kvapka ku kvapke a čo chvíľu je pohár plný. 

Miestami les zredne alebo úplne zmizne, ovalí ma nepríjemné teplo. Moja vnútorná termoregulácia nefunguje ideálne, pri vonkajšej teplote presahujúcej 23 – 25 oC, vtedy s obľubou vypína po 30 - 40 minutách „poistky“, mne sa beží pocitovo príšerne a neskôr nie som schopná vôbec vykonávať tento pohyb. Telo sa nadmerne prehrieva, potením rýchlo ubúda tekutín, beh sa stáva nepríjemným. Som zvedavá, či endorfíny vyplavené počas preteku utlmia moje negatívne telesné pocity, či hlava dokáže oklamať telo, či sa dokážem prekonať. Na päťke podľa bieleho značenia na vozovke som v čase 26:20 min, o 2 minúty pomalšie ako pred rokom. Žeby som konečne neprepálila pretek?

Úseky lemované stromami striedajú lúky, plochy s vyťaženým drevom. Slnko sa posunulo vyššie nad hlavy a tieňa ubúda. Po trase sa trúsia malé skupinky bežcov, po jednom, po dvoch nás predbiehajú, ja klušem vedľa Ivety Kamenskej, staršieho pána a mladíka v dlhých nebežeckých šortkách po kolená. Súputníci zo začiatku preteku mi utiekli. 

Na Bielom Potoku sa cesta rozdeľuje, jedna smeruje rovno na Čierny Váh a ľavá do Liptovskej Tepličky. Hneď za odbočkou je prvá občerstvovačka na ôsmom km. Na školských laviciach sú porozkladané hranaté fľaštičky s úzkym hrdlom a nad každým stolom sa do výšky týči ceduľa s názvom: čaj, minerálka, voda, ion. Na konci je ovocie, čokoláda a lavór so špongiami. Každú lavicu obhospodarujú dvaja podávači. Všetko funguje ako švajčiarske hodinky. 

Teraz bude cesta približne 8 km stúpať až do Tepličky, ktorá leží v rovnakej nadmorskej výške ako Štrba. Prevažovať by mal les, otvorená plocha bude až 1 – 1,5 km pred dedinkou v prudšom stúpaní a potom až po samotnú obec. Častejšie v esíčkach prebieham z jednej strany vozovky na druhú, snažím sa čo najviac utekať v tieni. Premávka áut je malá a ak sa i nejaké vozidlo objaví, vodiči sú veľmi ohľaduplní. Radosť bežať tento pretek, len keby nebolo tak teplo ako dakde na slnečnom na juhu. Žiadne ochladenie od hôr, Tatry sú ďaleko.

Žlté ceduľky s kilometrami zmizli, zostali len tie na ceste. Desiaty km atakujem v čase 51:43 min. Trochu som zrýchlila, zrejme k tomu napomohlo klesanie po Biely Potok. Následné stúpanie ma zabrzdí. Mládenec v nebežeckých šortkách utiekol. Naša skupinka sa zmenšila. Na otvorenom úseku s vyťaženými drevenými kladami pri aute postávajú tri žienky fanynky odeté v žltom tielku s červeným bežcom a logom dnešného podujatia. Je im veľké a u jednej som si všimla, že ho má pod pazuchami prichytené zicherkami, inak by mala bočný výstrih až temer k pasu. Trpezlivo čakajú na toho svojho favorita a zatiaľ sa fotia navzájom. 

Ďalšia občerstvovačka je na dvanástom km. Suší ma v ústach, preto som sa rozhodla viac piť. Je neuveriteľne teplo. Obrátim do seba skoro celý obsah fľaštičky čo je asi 1,5 dcl vody, špongiou si vlhčím tvár, kožu za ušami, zápästia. Začínam sa cítiť dajako divne, unavene z tepla. Nie je to klasické vyčerpanie ani narastajúca bolesť nôh. Tie sú zatiaľ v pohode, len celkovo nie som vo svojej koži. Beh mi prestáva spôsobovať radosť, silím sa k výkonu, vytratila sa ľahkosť. 

Možno je to tým, že bežím do tiahleho kopca, utešujem sa. Pobolieva ma brucho, to tiež nie je dobré znamenie. Možno som vypila veľa vody a teraz sa mi natriasa každým krokom v žalúdku, alebo sa ozývajú tie neskoré raňajky. Tak sa mi dobre spalo v dedinke pod Tatrami, že ráno nie a nie vstať z postele. Keď som sa z nej konečne vydurila, bolo už len 1,5 hodiny do štartu. Pred takýmto vytrvalostným behom by sa malo ale posledné jedlo prijať 3 hod vopred. Taká školácka chyba a teraz na to doplatím.

Spomaľujem. Predbieha ma zopár ľudí, mne to je momentálne jedno. Prestávam sledovať kilometrovníky. Započal boj samej so sebou a s traťou. Nepríjemné pocity narastajú akonáhle zmizne i ten zvyšok stromov vôkol trate spolu s tieňom. Vyhňa na slnku dáva najavo svoju zničujúcu silu. Teplo sála zo všetkých strán, zo vzduchu zohriateho letnými lúčmi, z asfaltu pod nohami, z lúk pri ceste, po vetre ani pamiatka. K tomu všetkému ostrejšie stúpanie do kopca pred Liptovskou Tepličkou. Do tohto prevýšenia sa zapriem, zatnem zuby a potom to bude dobré, cesta späť bude z kopca, utešujem sa. V protismere sa už vracajú rýchlejší pretekári. Tým je hej, svižne si to mastia dolu.

Ceduľa s názvom dediny, prvé domy a malý hlúčik deťúreniec z najpočetnejšej slovenskej menšiny. Povzbudzujú obvyklou riekankou: do toho, do toho, nebojte sa nikoho, ale akosi im vyprchal elán a živosť, radosť prejavu. Zrejme i ony majú toho postavania pri rozpálenej ceste na žhavom slnku dosť, had pretekárov je nekonečný a rozťahaný na kilometre. Z roka na rok sa počet prizerajúcich detí v Tepličke zmenšuje. Zrejme i táto osada pod horami vymiera, mladí odchádzajú za prácou do mesta. Škoda, vyprcháva tak nezabudnuteľná a nezameniteľná atmosféra i jedinečnosť tohto behu.

Túžobne vyčkávam obrátku okolo kapličky, či čo to má byť za budovu. Nikdy som nemala čas ani náladu špekulovať, čo to vlastne obiehame. Dnes sa mi dedina zdá nekonečná, rozťahaná ani sopeľ. Tam zhluk domov, voľné priestranstvo, tam osada v osade, len námestie nikde a cesta len stúpa a stúpa, rovnako ako moja nepohoda, únava, nechuť ďalej sa trápiť. Kedy už tam konečne budem? Kedy to bude z kopca a nohy pôjdu samé? Zatínam zuby a súrim sa: bež, bež, bež!! Popri ceste postávajú miestni diváci, povzbudzujú. 

Hlásateľ opäť zvestuje prizerajúcim sa, ktože to dokvitol na obrátku. Len tak zo zvyku mrknem na hodinky 1:26 hod a nejaké drobné, nič moc. Do Tepličky bolo stúpanie a ešte k tomu je dnes príšerne teplo, treba bežať opatrne. 

Na priľahlej občerstvovačke si beriem dve umolehmotné fľaštičky s vodou. Z jednej sa napijem, druhu vylejem na hlavu a nakoniec sa utriem špongiou. Kvapky vody mi stekajú po chrbte a ja sa cítim ani vodník s mokrým šosom. A hybaj ho dolu kopcom do Štrby. Počiatočné nadšenie mi však vydržalo len pár metrov. Vôbec mi to nebeží samo, i von z dediny sa musím do utekania siliť, necítim sa dvakrát dobre. To prejde, len čo vbehnem opäť do lesa, utešujem sa, veď nádej zomiera posledná. Predtým sa však treba vyškriabať na kopček za Tepličkou. V opačnom smere som ani nepostrehla, že chvíľu bežím dolu svahom. Žiadna úľava. 

Bolesť brucha sa stupňuje. Čím to len môže byť? Nestrávené raňajky, nadbytok vody? Alebo galibu robí ten energetický gél, čo si nesiem v ruke od štartu a po troške cmúľam od občerstvovačky na dvanástom km? Gél mám dobre otestovaný na maratónoch, tam mi problémy so žalúdkom nerobí a to ich vtedy užívam dva až tri, no len tam nebýva tak vražedne teplo. 

Naposledy, čo som vo vyhni nad 26° C bežala začiatkom leta závod na 25 km v Mnichovom Hradišti, tak gél ma na otočke nakopol ani živá voda, brucho ma po ňom nebolelo, len dnes sa proti mne telo spiklo. 

Postupne odpája rôzne kontrolky ako do série zaradené poistky a zdôrazňuje čoraz naliehavejšie svoju žiadosť, aby som ho už konečne prestala trápiť. „Dosť, už dosť“, kričí a môj mozog a psychika podlieha stupňujúcemu sa tlaku.

 Už len tak vrávorám z nohy na nohu po ceste. Valia sa cezo mňa davy bežcov. 

Po druhej strany krajnice vozovky ma obieha drobná útla postava Evky Seidlovej. 

Jej opálené nôžky svižne cupitajú ani stroj. Zelené lúky a polia za dedinou vystriedal les. Tieňa v ňom je však poskromne, slnko je už vysoko nad hlavou. Žiadne osvieženie, zmiernenie páľavy. Devätnásty kilometer. Ale to pomaly ubieha, ešte nekonečných dvanásť do cieľa. Mám obavu, či to dobehnem. 

Za chrbtom sa mi ozve hlas môjho anjela skazy: „Už minulého roku si písala, že si dáš pozor, aby si neprepálila a zasa si sa hnala,“ míňa ma služobne najstarší slovenský maratónec Juraj Fotul z Košíc. 

Nemám silu mu odpovedať a presviedčať ho, že tento rok som si dala pozor. Veď na päťke som bola o 2 min pomalšie ako pred rokom, na desiatke o 3,5 min a .....

“Nevzdávaj to!“ zaznie varovanie a čierne svedomie sa demonštratívne vzďaľuje. Výstražný monológ je dokončený. 

Tak a mám to. To všetko preto, že svoje dojmy a predsavzatia vytrubujem do bežeckého sveta slovenskej komunity. Za dobrotu na žebrotu.

Prejdem do chôdze. Tento blesk z čistého jasného slnečného neba musím vydýchať, i kontrolky v tele už pištia ani splašené myši. Kráčam, ale nedá sa povedať, že by sa mi bohvie ako uľavilo. Telesná nepohoda a divný pocit pokračujú, do toho sa ozýva neposlušné brucho. 

Na rozum mi príde hlboko do pamäte vrytá životná múdrosť, ktoré som dostala tuším od otca Rajeckého maratónu Pavla Uhlárika, keď som tak rezignovane kráčala na Košickom maratóne 2006: „ Treba bežať, je to rýchlejšie.“ 

Svätá pravda, len keby to utekanie nežiadalo toľko energie, sebaprekonania, zapretia, keby tak nemučilo unavené telo. 

Rozbehnem sa, dlho to nevydržím, znovu kráčam. Takýmto pomalým behom a chodeckými vložkami veľmi pozvoľna ukrajujem zo spiatočnej cesty.

Predbiehajú ma ďalší a ďalší bežci.  Niektorí prehodia milé slovo, povzbudia ma, iní mlčky prebehnú pohrúžení do seba. Domotkám sa na občerstvovačku na dvadsiatom km. Akosi podvedome mi skĺzol pohľad na tmavovlasú slečnu prechádzajúcu z jednej strany vozovky na druhý. Okamžite sa ma pýta, či nepotrebujem pomoc, že tu stojí sanitka. Aha, zdravotníčka. No zas tak špatne mi nie je a hlavne to memento anjela skazy. Ubezpečujem ju, že som v poriadku, len trochu unavená. Napojím sa a pre potvrdenie svojich slov sa sťažka rozbieham. 

Keď nohy neslúžia ako majú, moju myseľ zamestnávajú odporúčania a životné múdra skúsenejších bežcov.