|
|
|
II.
Výšľap na Devínsku Kobylu
Poznáme mená iba dvoch postavičiek. Niektoré si eN pamätá iba z videnia. Najlepšie pána Bígla. Svoje spolupáchateľstvo na čine eN čestne priznáva. V čase, keď sa robilo skupinové foto, už sedel doma a fúkal si rany utŕžené od Kobyly, ktorá mala sedem hrbov. Výšľap je 12-hodinovka na trase Devínska Nová Ves - Devínska Kobyla a späť. Jeden výšľap a zostup predstavoval 5,98 km a 340 výškových metrov stúpania a 340 výškových metrov klesania. Povolený bol beh a chôdza, vrátane severskej, teda s palicami. O víťazovi rozhodol počet výstupov, čiže razítok na štartovej karte. Honza Nedvěd sa Výšľapu tento, ani minulý rok nezúčastnil. Preto stále vyspevuje, "...že chceme vidět jeho tvář, razítka, kancelář a tak."
Keby prišiel, videl by nie len tvár, kanceláriu, batériu pečiatok sadu podušiek s rôznymi atramentmi a pešieho veľvyslanca Záhoráckeho kráľovstva Jozefa Karoviča. Malá stolička, kus preglejky na kolenách, čoby stôl. Na ňom každý výšľap odmenil otlačkom pečiatky. Dbal, aby neboli rovnaké. Prácu v prírodnom vzdušnom kanclíku na vrchole Kobyly vykonával Jozef s neskrývanou radosťou, až s láskou. Neprekážala mu vyše 12 hodinová pracovná doba, ani to, že odmenou mu boli iba "hezká panoramata" a pekné počasie. eN si vypočítal, že maratón je sedem výšľapov a cca 400 metrov. Tie si nechal na koniec. Vcelku bezstarostne uviedol svoje telo o 7:13 do komótneho pohybu. Nevedel, čo na neho za sídliskom čaká a to bolo jeho jediné šťastie. Čakala na neho sedemhrbá Devínska Kobyla.
Sedem hrbov, sedem stúpaní, sedem klesaní, sedem bolestí a sedem pečiatok na jednej strane. Na druhej jediná, veľmi zaslúžená akcia. Zapísal eN 18. p. 2008 Cesta do Devínskej Novej Vsi a nájdenie miesta prezentácie bolo na eN pomery podozrivo priamočiaré. Dobe určite záležalo na tom, aby sa na komikovi počas behu pobavila. Nepostavila mu do cesty prekážky, ktoré by mu štart znemožnili. Štart a cieľ boli kúsok od zastávky linkového autobusu č. 21, ktorým sa priviezol eN do DNV z Bratislavy. Pár chlápkov sa tam na tráve snažilo postaviť vojenský stan. Kým eN skočil do samošky, stan sa hrdo týčil k nebesám.
eN sa zaprezentoval, zložil ľudovú kauciu 20 Sk na znak, že to myslí s účasťou vážne, dostal papier veľkosti A4 s odseknutou mapou, čoby štartový preukaz a čakal. Po chvíli čakania si nedokázal odpovedať na otázku, na čo čaká, tak sa o 7:13 rozbehol s matnou predstavou kam. Pár minút pred ním vyrazil Jožo Rajchl, hlava organizátorov, so sprayom v ruke, aby označil asi kilometrový asfatový úsek zo sídliska do hory. Na konci sídliska ho eN dobehol a Jožo si pár metrov, po ďalšie miesto ktoré značil, pobehol vedľa neho. Asfalt tam má celkom výživný sklon. eN POLÁRný tréner začal vehementne protestovať. eN uznal, že má pravdu a trochu ubral. Asfalt skončil, Jožo ukázal kadiaľ ísť. Trať viedla do lesa a prudko stúpala kaňonom s nie dobrým podkladom na beh. Trať nebola v lese značená a eN hádal kadiaľ ísť, keď cesty rôzne vedú. Občas sa na strome objavovali informačné tabule o zverine les obývajúcej, medvede nevynímajúc. Na Kobyle je les pretkaný chodníčkami ako červotočom napadnutý strom. Od tabule k tabuli sa dalo ísť viacerými chodníkmi. eN sa riadil intuíciou. Skupinka s bíglom, ktorú stretol na jednej spojnici chodníkov a s ktorou sa stretal veľmi často, mu prezradila, že šiel okľukou. „Veľká určite nebola," odvetil a rušal ďalej.
Keď mu Jozef udieral prvú pečiatku, divil sa, čo má papier mokrý ako vecheť. eN sa nedivil. Nič lepšie, ako strčiť si ho za čelenku ho nenapadlo. Dole ho už niesol v ruke, aby trochu uschol. Lenže veci zo zadu vypadajú inak. eN s veselou utekal dole a s veselou aj zbehol z trasy. Nie iba o bíglovský kúsok. Prišiel na to, keď mu začali konáre do lebky udierať. Cestou hore po chodníku s tak nízkym stropom nebežal. Vybehol na lúke za sídliskom, vrátil sa na trasu a zbytočne premýšľal, kde to jeho bioGPS pos*alo. Prvý hrb spotreboval z časovej dotácie neuveriteľných 47:09. „Lebo som blúdil," chlácholil sám seba eN, keď si uvedomil, že má za sebou iba 6 km. Druhý už bude rýchlejší.
Pri druhej ceste na vrchol začal sám so sebou hrať hru na ko*ota. Vyhrá, kto začne kráčať. Na MUMe vyhrával ako na bežiacom páse. Vykráčal každý kopec. Na Kobyle budem "vybíhač", nie ko*ot, predsavzal si eN a rúval sa so stúpaním.
Janka Quitnerová ( 59,8 km - 1. ) na eN nedotierala. Ofúkla ho a zmizla mu z dohľadu. Pri každom stretnutí jej náskok rástol. eN už čakal, že ho predbehne o kolo, ale nestalo sa. Myslel si že bežala iba štyri, či päť kôl. Mýlil sa. Janka si dala asi počas jeho posledných dvoch kôl pauzu a potom pokračovala. Celkom natočila 10 kôl a kategóriu žien vyhrala. Pri druhom zostupe eN pochopil, že cesty dole budú rovnako tŕnisté, ako cesty hore. Noha sa mu vo veľkých BO natlačila do špičky a prsty len rozpučiť a rozpučiť. Brzdiť ale musel. Korene a kamene nie sú dobrý podklad na líhanie si na zem. Nechcel si zopakovať prasknuté rebro, čo si z MUMu priviezol. Ale pozitívne bolo, že neblúdil. Bíglovu trasu síce ešte neobjavil, ale okružná jazda ponad sídlisko sa už nekonala. Preto zostal zarazený, že bežal o dve minúty pomalšie. Okolo to nebolo kratšie, len cestou dole, ako prezrádza graf, si eN o 10 bpm orazil.
Ešte viac ho zarazilo, že nenašiel hlavný stan. Chlapáci ho zbúrali. Vraj nemali stavebné povolenie a starosta im čiernu, teda khaki stavbu zarazil. Z iného smeru, ako od starostu však vietor fúkal. Začína čas šarkanov a vietor je už celý žhavý, niečo do vzduchu vyzdvihnúť. Keď nevidel šarkana, dobrý mu bol aj khaki stan. Kanceláriu posunuli k nedalekej budove. Rušil sa hlavný stan, sťahovala sa kancelária, občerstvenie preto nefungovalo ani po druhom kole. Bez prípitku sa eN vydal za treťou pečiatkou.
Všimol si to aj Jozef. Odmenil ho kráľovskou pečiatkou na suchý papier, lebo eN si našiel mikroténové vrecko. „Nebudem ťa zastavovať, iba tretia tabuľa vľavo," poradil eN Jožo Rajchl, keď sa stretli v stúpaní pred vstupom do lesa. eN pochopil šifru tak, že pri tretej tabuli má odbočiť vľavo. Odpočítal tabuľu, ale ako na truc sa vyrútila dievčina nie zľava, ale z priameho smeru. Tak pre istotu aj tretí výšľap absolvoval nie v Bíglovej stope. Ale už tušil, kadiaľ Bíglove kroky vedú. Cestou dole si to "očíhol". Jožova šifra bola správna. Pribehol k budove a nenašiel ani zbúraný stan, ale ani kanceláriu. Chvíľu nechápavo očami gúľal, potom pribehol Jožo a pozval ho do nového centra II. Výšľapu.
Za chodu nájdené nové priestory boli na ideálnom mieste. A aj začal fungovať bufet. eN už bol dosť vysušený, stiahol pol fľaše vody a opäť hore.
Na Bíglovej križovatke sa navzájom ubezpečil s dievčinou, bežiacou dole, že to je tá správna stopa a štvrtou, pamätnou pečiatkou ho Jozef odmenil za absolvovanie polmierečnej dávky. Tej ťažšej, lebo už ho čakali iba tri stúpania a štyri klesania. V dolnom kanclíku už bol rozložený švédsky stôl. Nápojov čo hrdlo ráči. eN sa rozhodol nemiešať. Voda, banán a šup pre piatu pečiatku.
Vďaka tomu absolvoval veľmi pomalé kolo. A aj veľmi boľavý zostup. Prsty na nohách protestovali proti útlaku gravitáciou a boleli. Hlavou eN preletela zhubná myšlienka, aby na to kašľal. Pol litra vody a banán zhubnú zhubil.
V šiestom kole už eN vedel, že ho dobehne a vedel, že dobehne aj siedme. Čas bol druhoradý, prioritou bola akcia. 58 minút a 24 sekúnd mu trvalo, kým preklopýtal šiestym kolom a šiestu pečiatku priniesol dole.
Do kaňonu vbiehal s cieľom, že ho vybehne. No nevybehol. Začal kráčať a chlapík s lyžiarskymi palicami, ktorého behom dobiehal, mu pri chôdzi výrazne odchádzal. Keby vládal utekať, tak ho pred posledným pečiatkovaním predbehne. Pre pečiatku si severský chodec dokráčal skôr. eN sa s Jozefom rozlúčil a vydal sa na posledný zostup. Ak chcel stihnúť šieste zvonenie, musel nepočúvať boľavé prsty a dole kopcom imitovať beh. Stihol to s odretými ušami za
Čas na maratón viac ako podivný. Ale len eN vie, ako mu bolo. Ako sa narobil, kým stopky zastavil.
Ale Jožo Raichl sa ukázal ako charakter. Uznal eN veľkú obchádzku v prvom kole a tri menšie Bíglovky a pridal k podmierečnému číslu 1 km. Nie iba eN, ale aj ďalším štyrom chlapcom a dvom dievčatám, ktorí tiež zo začiatku obchádzali. Z eN plánov utekať vo Wroclawi, zostala iba košulka z minulého roku, v ktorej utekal sedem krát hore a sedem krát dole, aby si zaslúžil náhradnú akciu. Aj keď sa narobil viac ako predpokladal a viac, ako by niekto vyčítal z dosiahnutého času, rozhodnutie cestovať do DNV bolo dobré rozhodnutie. Výšľap je ojedinelé, liberálne podujatie, oprostené o pretekársky stres. Atmosférou trochu pripomínalo eN MUM. Akurát žiadna z etáp MUMu nie je tak brutálne členitá. A ešte jeden dobrý dôvod k ceste za Kobylou mal eN. Konečne mohol Jožovi Rajchlovi odovzdať Diplom a uterák MMM, ktorý mu veľmi dávno pridelil Najvyšší Nástenkový súd.
Zapísal eN 19. 9. 2008 |
Medzi
páchateľmi II. Výšľapu na Devínsku Kobylu eN nehľadajte. A ani od
nás nechcete menovať zľava: Táto story bude totiž nebývalo
sebastredná.
Na
vrchol Kobyly eN trafil, ale čas sa mu príliš nerýmoval. Je
pravda, že si kúsok nadbehol, ale celý úsek utekal. 
Po
prvom kole nebol rozložený bufet. eN nechcel otravovať, druhý hrb
zdolával na sucho. Cestou hore našiel miesto, kde pri prvom zostupe
chybil. Hodil tam naprieč chodníka konárik so zelenými listami, aby
okružnú jazdu neopakoval.
Tep
rástol, Polarny tréner pindal, ale eN si aj po druhú pečiatku na
vrch vybehol. Ale nemyslite si, že utekal závratnou rýchlosťou. V stúpaní
stretol jedinú postavičku, ktorú poznal. Písal o nej v 
Tretie
kolo, o minútu pomalšie, ako druhé, eN pošeplo, že pod 5 hodín to
nestihne. Ale aj po tretiu pečiatku dokázal vybehnúť. 
Štvrté
kolo, ďalšia minúta plus. Ale eN nebol na vine. Na vine bolo zemské
vrásnenie. Stúpania začali byť prudšie, ako v prvých troch kolách.
Úplne
šup to ale nebolo. Kaňon ho v piatom kole zlomil ako zápalku. Začal
kráčať. Nie moc sa mu žiadalo k behu sa vrátiť.
Predposledné
úseky, alebo kolá sú najťažšie. To eN pred Výšľapom vedel, ale
pre istotu si to overil. Chôdza v stúpaní a boľavé prsty v klesaní
zrazili priemerný tep do fyziologického suterénu.
Pred
posledným siedmym výšľapom sa čas na stopkách veľmi povážlivo k
šiestim hodinám priblížil. Ak eN nechcel utekať cez 6 hodín a to
nechcel, musel posledné kolo utekať tak, ako druhé. 
Hneď
ako eN dobehol, mu slečna vypísala diplom a schladila ho číslom
41,86 km. Veď to je podmierečný údaj! eN v boji so šiestimi
hodinami úplne zabudol, že musí v cieli ešte dobehnúť ten
zbytok.