|
|
|
25. Firenze Marathon (môj tretí maratón vo Florencii, alebo do tretice všetko najzmoknutejšie...)
Nikomu nie je do reči. Sem –tam niekto rozdá susedom kyslý úsmev – alebo skôr grimasu a očakáva veci budúce, teda hlavne štart maratónu, ktorý by sa mal udiať o päť minút, teda o 9:20 (vraj bol posunutý kvôli televízii o 20 minút).
Ráno, ešte o ôsmej to nevyzeralo zle. Tmavé mraky sa síce preháňali oblohou po nočných búrkach, ktoré nás občas dokonca zobudili, ale sem – tam bolo vidieť aj kúsok modrej oblohy. Ja, notorický optimista som predsa len veril, že možno zasvieti aj Slnko.
Potešil som sa mu, pretože nerád bežím sám a toto mi teraz hrozilo. Tak ako chceš ísť?, pýtam sa. Tak na 3:40, hovorí. No, ja by som išiel rád pod 3:50. Môžeme ísť zatiaľ spolu, navrhujem. Fajn, vraví a... bolo to celé lepšie.
Nepozrieť si Boticelliho by bol hriech. No a potom sme dve hodiny márne hľadali pizzeriu. Od tretej do siedmej bývajú zatvorené.
Bežíme v pohode. Cítim sa dobre a mám z behu radosť. Sme asi na 18 kilometri a dobiehame skupinu s cieľovým časom 3:45; zdá sa, že majú pomalšie tempo ako my, takže sa ich snažíme predbehnúť. Úspešne.
„Vilkóó!“ Je to Svaťa! Nazdáár, volám naspäť, je to stále fajn. 20-ty kilometer. Je to stále rýchlejšie. Na polmaratóne v blízkosti štadióna, kde sme sa prezentovali, máme síce slabý čas 1:50:22, čo je daň za ten začiatok. A vraciame sa do starého mesta. Mohutný Dóm nádherne obložený mramorom, davy ľudí okolo. Je to asi 28 kilometer a už cítim únavu.
Pred desiatimi rokmi som sa na bežcov s takým časom, ako to bežím ja dnes, pozeral so zhovievavým úsmevom. Ale s časom sa meníme - žiaľ fyzicky k horšiemu. Tridsiaty kilometer. Vbiehame do veľkého parku. Dag, choď ak vládzeš, nemotaj sa tu. Odbieha. Asi na 31 kilometri dávajú energetické gély. Dám si jeden. Ale lepí mi to pusu. Štyri kilometre musím čakať, kým si ju vypláchnem na občerstvovačke. Tridsiaty druhý. Zozadu pribieha Dag. Ako to že si vpredu, keď si bol vzadu? Pýta sa. Asi si sa zdržal na občerstvovačke, vravím. A už „to“ začína. Nohy ťažké, začínam byť predbiehaný. Pohľad do zeme a na nič nemyslieť. Predbieha ma čoraz viac ľudí, hlavne mládež. Vybieham z parku smerom k „holubníku“, ako nazýva Broňo Ponte Vecchio. Z jeho úrovne mierime do mesta, k nadhernému námestiu „de la Signoria“. Počet divákov narastá. Znova Dóm a za ním konečne „štyridsiatka“. Už neobčerstvujem, len bojujem. Neprší, iba mrholí. Zbieham na námestie Santa Croce (Svätý Kríž), kde je cieľ. Konečne!
Na časomiere svieti hrubý čas 3:46:29; čistý mám 3:44:08, spokojný. Medaila, hliníková fólia, ktorá naozaj pomáha, nejaký banán a šťastne pomaly kráčam ku kamiónom na brehu Arna. Pri tom „našom“ vidím Broňa. Tak ako? 3:07, vraví, ku koncu som už nevládal, ale aj tak je to môj druhý najlepší čas. Fajn, hlavná vec, že si tu. A kúpil som aj dve pivá cestou sem! Chváli sa. Pochvalu si zaslúži, lebo po maratóne musí byť pivo. Prezliecť sa a domov, na ten hrozný kopec.
No a Dag? Ten išiel záver výborne, zabehol maratón za skvelých 3:40:47. Kto dobehol a mohol byť aj dobehnutý, dostal unikátnu medailu, v ktorej je otočne uložená kópia mince, zvanej florén. Bola to významná zlatá minca, razená dlho aj v Kremnici. Vyzerala tak isto, ako tá florentská. Na jednej strane florénu je svätý Ján, na druhej ľalia, znak Florencie. Škoda, že to nebola kópia zo zlata. Boli by sme bohatší o 3,53 gramov zlata. Ale aj tak: zlatá (zlatý) je každá (každý), kto do cieľa dobehol. Z Florencie sme sa presunuli autom s Kacířovcami do Prahy a odtiaľ nočným rýchlikom do Bratislavy. Viem, je to ako škrabať sa pravou rukou za ľavým uchom, ale bolo to fajn. No a aby to malo ten správny maratónsky koniec, o tretej nad ránom sa za Břeclavou otvorili dvere kupé a ozvalo sa „Dobré ráno, kontrola cestovných lístkov!“ To k nám prehovoril Jožo Polák z Húlu, známy to maratónec. Vilo Novák, Bratislava, 8.12.2008
|
Je 30.
november 2008, 9:15, teplota vzduchu asi 10°C a intenzívne prší. Stojím uzimený a natlačený v koridore pre „atleti“ s cieľovým časom 3:30 –4:00 hodiny, medzi podobne postihnutými bežcami, zúfalo pozerajúcimi spod plastikových kapucní a klepúci kosu (trasúci sa zimou). 
Stojíme na daždi už skoro 40 minút, odkedy nás jeden z posledných autobusov doviezol na Piazalle Michelangelo, plošinu, asi 70 metrov nad úrovňou riečky Arno, kde je tradičný štart
tohto maratónu, ktorý sa koná už 25. raz. 
Čo si obliecť? To je kardinálna otázka, s ktorou som si zatial skoro vždy poradil. Trenky sú jasné, však je aspoň 10°C, hore na termotričko s krátkymi rukávmi tielko, čiapku a veru si
vezmem aj rukavice. Bolo to dobré rozhodnutie, aj tie rukavice. Ale
zatiaľ mi je zima... 
Keď sme sa rukami - nohami pýtali nášho domáceho aká je „prognosis“ počasia, rozopäl ruky ako farár pri pozdvihovaní a so širokým úsmevom nám oznamoval (ako by to ináč mohlo byť) že bude „sole“, teda slnko.
Po raňajkách, asi o ôsmej vyšli z domu.
„Sole“ síce nebolo, ale ani nepršalo.
Veľa áut po tých úzkych uličkách nechodilo, takže sme v zdraví dorazili do oblasti Santa Croce, kde boli kamióny, ktoré preberali naše zvršky. 
Ale, to už bolo pol deviatej a začalo pršať.
Rýchlo na seba pláštenku a do autobusov. Mimochodom pláštenka. Bola to súčasť štartovného balíčka, kde okrem toho bolo oranžové tričko, bežecká vetrovka – no a oná pláštenka. Bola šikovne urobená z plastového vreca tak, že na oboch stranách vreca boli vystrihnuté kruhové otvory pre ruky.
Jeden cíp vreca bol tiež odstrihnutý, takže to vyzeralo, ako keby tam chýbal štvorec.
Dalo sa cezeň pozerať. Druhý cíp vreca bola kapucňa. Celkom dobre to
fungovalo, až na to, že voda nám stekala na nohy, ktoré boli zakrátko celkom mokré, spolu s maratónkami.
Vyšli sme z autobusu a natiahli na seba pláštenky; schovať sa nebolo kam, tak sme sa ešte chvíľu potulovali okolo sochy Dávida. Do toho znel strojene nadšený hlas komentátora,
ktorému sme našťastie nerozumeli. Snažil sa „robiť“ náladu. 
Bežci sa radšej pomaly ukladali do koridorov, rozdelených podľa polhodinových intervalov plánovaných dobehov a odlíšených farbou čísla.
Tam sme dúfali zohriať sa vlastným teplom, ktoré sme (napriek zime) všetci vyžarovali.
Veď teplota telesa (alebo tela) je asi 36°C, čo je zdá sa viac ako 10°C a teda podľa prvého zákona termodynamiky, by sa teplo malo prenášať do
okolia. To sa zrejme stalo, ale mrzli sme aj tak. 
Poctiví usporiadatelia púšťali dnu len príslušne “farebných“. Ako sa však ukázalo, mnohí v prihláške „zacigánili“ a aby sa dostali dopredu, nahlásili si časy, ktoré nezabehli a tak vytvorili zátku, cez ktorú sme sa museli „my poctivci“ krvopotne prebíjať. 
Stojac v koridore a trasúc sa od zimy, prvý raz som začal myslieť tak, ako to občas robím po tridsiatke. Načo som sem ja somár išiel? Musím sa takto
trápiť a mrznúť? A to sme ešte nevybehli! Niektoré dievčiny boli blízko zúfalstvu.
Ostatní Slováci (a Češi) zmizli. Vlastu Kacířa som na štarte ani nevidel, Broňo ako „modrý“ išiel medzi trojhodinových a z rajčanov som tam tiež nikoho nevidel. Len už bežme, hrozná zima je tu, myslím si. Pláštenku si ešte počas behu chvíľu nechám a potom ju odhodím. 
Okolo
mňa stojí mnoho bežcov, oblečených ako do fujavice. To sú tí neskúsení.
Však sa budú potiť a zahadzovať výstroj, ak im jej nebude ľúto, alebo s ňou bežať, čo je ešte horšie.
Štart sa blíži, začínajú lietať časti odevov, pláštenky. 
Pohli sme sa. Je to štart? Nič som nepočul. Ale zrejme áno, lebo sa spojite posúvame k štartovnému portálu a po dvoch minútach stláčam stopky aj ja. (Ako som sa neskôr dozvedel, vraj výstrely padli dva,
čo zmätky ešte zvýšilo. 
Zatiaľ je to pomalý klus. Za plotom z pletiva stoja natlačení zrejme blízki štartujúcich a hlasno povzbudzujú. Odhadzujem pláštenku a za pár minút som úplne mokrý. 
Len aby som si nenatiahol (a nedajbože nenatrhol) sval na nohách, ktoré sú podchladené, preto
radšej pomaly... Však rýchlo sa ani nedá. Sú to kilometre pomalého klusu, ktorý narušujú ambiciózni bežci, snažiaci sa dostať dopredu,
obiehaním pomalého zástupu po tráve. 
Tretí kilometer, Porta Romana, cesta je už horizontálna a plná kaluží, ktoré sa snažím (väčšinou neúspešne) preskakovať a obiehať. Zdá sa však, že prší menej a pocit zimy prestáva.
Vedľa bežiaci muž v sivom tričku a s čelenkou, asi päťdesiatnik mi čosi hovorí. Nerozumiem, ale opýtam sa „Do you speak English? A Little“, počujem odpoveď. A do toho: „Čo ma nepoznáš? Naozaj neviem, ja na to. No som predsa Dag Úlehla – on na to. Jasné, ty si predsa ten turecký národovec, došlo mi. 
Pre neinformovaných a neuniformovaných: V roku 2007 sme sa zúčastnili
Pomaly dobiehame zajacov s balónkami na ktorých je číslo 4:00. To bol ďalší z „faux pas“
tohto ináč vydareného maratónu. Všetci balónkari (aspoň tí ktorí to vodili do 4 hodín) stáli vpredu na štartovnej čiare a vybiehali s prvými, zatiaľ čo ich „klienti“ by mali byť hodne vzadu.
Lenže, bolo to zrejme ináč, lebo ten balík mali za sebou už od začiatku. Bežci sa zrejme nejako dostali dopredu a potom vytvorili oné „zátky“. Horko – ťažko sme ich
predbehli. Ale potom to bolo o čosi lepšie.
Konečne piaty kilometer. Hrozne pomalý. Hrubý čas 28:50, čistý asi o 2:20 rýchlejší.
Je to príliš pomalé, to sa dobehnúť nedá. A predbiehať tiež nie.
Je tu veľmi husto. 
A
navyše sa mi nebeží dobre. Mám ťažké nohy a spôsobil som si to sám, lebo včera som absolvoval celodennú prechádzku.
Domov som prišiel až o pol šiestej. Boli sme s Broňom na kopule dómu (450 schodov), potom som bol v Galérii Uffici. 
Takže boľavé nohy, ale mohlo by to povoliť. Méta 10 km je v úzkej uličke smerujúcej k Palazzo Pitti. Predbiehať sa
stále nedá, občerstvovačky sú zásobené veľmi dobre. Teplý čaj, voda
San Benedetto, ionťák. S Dagom dbáme, aby sme sa nestratili. Druhá päťka bola za
26:51. Je to lepšie, ale nie je to ono.
Vybiehame na nábrežie rieky Arno, mám pocit, že sa mi beží lepšie.
Už mám z behu pôžitok a na širšej ceste predbiehame davy bežcov. Aj Dag je v pohode; skôr ho krotím, aby to neprepálil. Ak budeš vládať, tak po tridsiatke,
potom zrýchľuj. Teraz to nemá význam, vravím, vediac, aký má osobák. Začína byť teplo; zasúvam čiapku za
trenírky, rukavice mi dobre slúžia na utieranie potu z tváre a ich druhá strana na utieranie nosa.
Na 19. kilometri počujem volanie: 
Dag, choď dopredu, na mňa je to už rýchle, hovorím mu.
Nejde, skôr sa prispôsobí môjmu tempu. Ako sa ukáže Dag zrýchlil.
Päťka medzi 25 km a 30 km bola moja najrýchlejšia, za 24:51. 
Tridsiaty piaty kilometer, posledných „päť“ za 27 minút, je to pomalé a bude ešte horšie. Ale pod 3:50 by to mohlo byť, presviedčam sa a bojujem. 
Doma je už nebežiaci kapitán Svaťa aj s Vlastíkom, ktorý sa vyhovára na chorobu, ale aj tak
bežal vynikajúco, za 2:45. Vraj chcel lepšie.
Neskôr sa ukážu Korotvičkovci. Zuzka je hviezda. Bežala to za 3:17:47 (netto) a skončila medzi mladicami šiesta! Ja som bol piaty
v M65. 
Ako sa ukázalo neskôr, najlepší zo Slovákov bol Ondro Veselovský z
Rajca, za 2:50, druhý bol Broňom. Nikto nevzdal.