|
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
BARCELONA MARATÓ 2009 - Barcelóna, 1. 3. 2009 (konečne maratón v takmer ideálnom počasí...) Bolo to vskutku na zbláznenie. Čo maratón, to horúčava. Tento istý maratón, teda maratón v Barcelone v roku 2008, ktorý sa bežal tiež 1. marca a kde sme očakávali teplotnú pohodu, bol horúci. Uvážte, nie je 25°C na prvý marec dosť? A to nehovorím o ostatných: Praha, Treviso, Istanbul, Rytro; svetlou výnimkou bol Rajecký maratón. Tam som však bežal iba polovičnú trať, očakávajúc horúčavu. Nakoniec nás v Rajci príjemne prekvapil dážď. Jedným z kritérií (nie jediným, samozrejme), podľa ktorých si vyberám maratón na ktorý chcem ísť, je predpoklad, že nebude oveľa vyššia teplota vzduchu, ako 20°C. V posledných rokoch sa mi to podarilo iba dvakrát, zhodou okolností na jednom mieste, vo Florencii. Teplota sa držala trošku nižšie, ako oných 20°C. Aj preto sme s napätím sledovali predpovede počasia pre Barcelonu; tá sa samozrejme menila každý deň, ale nakoniec to dopadlo skvele: 12°C na štarte a asi 16°C v cieli. Čo si viac môžeme želať? Predštartové procedúry (prezliekanie, šatne) sa odohri vo velikánskej výstavnej hale, pokrytej kobercom. Dalo sa na ňom sedieť, ba i ležať. Odovzdávanie batožín prebehlo rýchlo, oddychovalo sa príjemne. 10 Slovákov ( okrem Blaženkovcov ) sa sústredilo na koberci pri vchode a asi 10 minút pred štartom sme sa odobrali na monumentálnu Plaza Espaňa, kde bol štart.
Problém sa však našiel: východ z tejto haly tvorili vysoké síce vráta, ale široké len asi 2 metre, čo sa ukázalo málo priepustné pre masu bežcov. Na oboch stranách oných dverí sa vytvorili obrovské zátky z bežcov, ktorí chceli ísť von, alebo dnu (odovzdať batožinu). Trvalo mi najmenej 5 minút, kým som sa cez dvere prepchal. Podľa Miša Holíka neskôr vraj kohosi napadlo otvoriť bočný vchod. To situáciu znormalizovalo. Sám samojediný som sa dostal do koridoru, kam ma nasmerovala hrubá žltá čiara cez moje štartové číslo, do koridoru 3:30 –4:00 hodiny. Nikde známeho nevidím, tak si všímam nohy bežcov. Viac ako 50% ich má na nohách Asicsy. Potom nasledujú Mizuná, a Nike. Adidasy sú veľmi zriedkavé. Prečo? Ja mám s nimi veľmi dobré skúsenosti, preto ich mám na nohách aj teraz. Aj poobliekaní sú bežci rozdielne. Niektorí ako do fujavice s elasťákmi a flísovými bundami, ba i čiapkami (to sú tí neskúsení), asi polovica zo zvyšných má tričká s krátkymi rukávmi a druhá polovica ( aj ja som taký), máme tielko a trenírky.
Dav sa zhusťuje, začínajú lietať tričká, bundy, fľašky. Väčšina pristáva na hlavách bežcov, ktorí ich hádžu ďalej mimo koridoru. Výstrel som nepočul, len sme sa všetci pomaly pohli vpred, kde medzi dvomi zvonicami (pripomínajúcimi benátsku) bol úzky štartovný portál. Cezeň sme sa museli prepchať, aby nám náš čip registroval časomerný systém.
Tu ma predbehol Peter Šafárik. Kam, kam? Pýtam sa. Dopredu, je tam aj Paľo Hajduk, hovorí. Pre tých, čo ich nepoznajú, títo dvaja naturalizovaní bratislavčania sú z našej party a Peter sa pokúša o svoj prvý maratón. Takýchto voláme „prvnička“. Máme celkovo tri maratónske „prvničky“. Okrem Petra je to pekná, milá a šikovná slečna doktorka Evička Čurlejová, dcéra ďalšieho člena našej party, skúseného maratónca Joža Čurleja, a Jožko Štepanay z Nových Zámkov. Radosť bude mať iste aj eN, patrón maratóncov slovenských. Veď po skončení tohto preteku bude na Slovensku o troch maratóncov viac. Peter odbehol dopredu, zostal som sám. Päťka za 26:09, nie zlé. Však to bolo mierne stúpanie. Maratón v Barcelone je nesporne pekný, príjemný, ale... časy sú tu asi o 4 –5 minút pomalšie, ako inde. Skoro počas celej trate sú síce mierne (tak meter na 100 metrov), ale dlhé stúpania a klesania. Prihováram sa peknej francúzke Sabrine (má to napísané na chrbte) a asi kilometer bežíme spolu, ale zaostáva..., škoda. Stále bežíme v hustom dave bežcov (vraj nás je asi 10 000), ale je to pohodlné. Ulice sú široké, netreba sa „prepchávať“ cez pomalé bloky bežcov.
Blížime sa k oblasti štartu a cieľa. Pohľad na Montjuic je fascinujúci. Na asi 12-tom kilometri točíme na Gran via de les corts Catalanes, veľkú širokánsku, výstavnú ulicu, vedúcu celým mestom.
( Maryse Tigneres - 3:37/3:33 - 93./19.F45 ) >> Prihováram sa jej, chválim jej tempo, žiaľ angličtina jej nejde, tak sa dorozumievame posunkami. Zamračila sa, keď som ju oslovil „Mariška“,. Ona je vraj „Marisé“, s takým hrdelným „r“. Bežali sme spolu (alebo len kúsok od seba), celú zvyšnú dĺžku trate, aby ma asi na 41 kilometri definitívne predbehla. Jemne mrholí, je to celkom fajn, treba si však dávať pozor na vodorovné značenie; kĺže to na ňom.
Nádherný kostol vidím už n-tý raz, dojem preto už nie je taký silný, ako kedysi. Je tu 20-ty kilometer - 1:40:50 a v protismere beží prúd bežcov. <<< „Výborne Vilo“, počujem hlas Miša Holíka. Beží v protismere a má na mňa stratu asi 10 minút. Zase pletie z h.... bič, myslím si. Ale vyzerá dobre. Mohlo by to byť aj pod "štyri". Želám mu to.
Nohy oťažievajú, ale stále je to dobré. Zrazu, kde sa vzal - tu sa vzal, okolo mňa obieha Paľo Hajduk. Kde je Peter? pýtam sa. Peter je vpredu, odpovedá a mizne z dohľadu. Vyzerá sviežo, kde zas bol zalezený? ( Vraj si bol pri občerstvovačke čosi namastiť, dozvedám sa po dobehu ). Tak, už ich vidím >> obaja bežia vedľa seba, tempo slušné, len ten Peter sa mi zdá byť unavený. V nasledujúcom klesaní ich dobieham a hlásim sa k nim. Ale pred sebou som uvidel aj Marisyu, tak trošku zrýchľujem a pripájam sa k nej. Bežíme elegantnou mestskou zástavbou po ulici „Avigunda Diagonal“, ktorá vedie aj okolo Torre Agbar (čo znamená veľká veža), stavbe podobnej londýnskej „uhorke“.
Točíme sa do protismeru a hajde k moru. Pred odbočením k nemu je tridsiatka. Konečne. Posledná päťka bola za 25:39, celkovo 2:30:06. Je to lepšie, aspoň psychicky, pretože najhoršie sú pre mňa kilometre 20 – 30. Vtedy je pred nami ešte predlhá cesta. Po „tridsiatke“ je to už „len“ dvanásť, čo je bežná tréningová dávka na Železnej studničke. Vľavo more, slniečko sieti, otepľuje sa, vzduch vonia, atmosféra priam dovolenková. Nezadržiteľne sa blížime k starému mestu, k parku Ciutadella, kde bude 35 kilometer.
Tu ja sotva pomôžem, pomyslím si a pokračujem. Snáď mu to prejde, vyzeral tak mlado. Žiaľ, neprešlo. 27 ročný Ír po 34-tom kilometri už v behu do cieľa nepokračoval. Odbehol do večných lovíšť. Asi infarkt. Je tu 35 kilometer. Posledných 5 km za 26:32. Spomaľuje sa to. Stojím na občerstvovačke. Dám si, ako obvykle, deci Powerrade. Bežím ďalej a myslím na onoho mládenca.
Samozrejme, ešte treba prebehnúť 40 km - 27:39, za ním doľava a v diaľke vidieť pilastre veľkej haly, za ktorou tušíme CIEĽ. Nie, že by som bol svieži, ale vďaka počasiu to ešte ujde. Nesľubujem si (ako občas), že toto je isto iste môj posledný maratón. Že ich už mám dosť, nech sa trápi niekto iný. 42 kilometer, točíme doľava a vidieť cieľový portál. Finišovať nemá zmysel. Dobieham v pohode. Malo by to byť pod 3:40. Hypnotizujem časomieru. Keď pretínam hypotetickú cieľovú čiaru je na nej čas 3:38:38. Čistý čas bude aspoň o dve minúty lepší. Bol. 3:36:19, môj najlepší čas za posledné 4 roky. Ruky nad hlavu, však poznáte ten neopísateľne príjemný pocit po dobehnutí maratónu.
Pred sebou vidím červenú štíhlu postavu Marisye. Ako Zuzka Stoličná, len trochu menej pekná, pomyslím si. Objímame sa. Môj priateľ je 10 minút za mnou, nadšene mi oznamuje lámanou angličtinou. „Are simply the best," hovorím jej a lúčim sa. S medailou na krku idem do šatne a myslím na pivo. Nepijem nič, na vodu nemám chuť.
Dozvedám sa, že resuscitovala onoho nešťastného Íra. Vtedy som ju predbehol. Na tridsiatke bola asi 40 sekúnd predo mnou. Len preto dobehla chvíľu za mnou. Ale čistý čas mala aj tak lepší. Taký debut, to už hej. Pomaly sa trúsia ďalší: Evička Seidlová, Jožo Čurlej, Peter Pavuk, Andrej Jacko, Jožo Štepanay; v tomto poradí aj dobehli. Ale pred nich sa vklinili Paľo a Peter, ktorí sa konečne odkiaľsi primotali a medzi nich zase ja. Dozvedám sa, že tá potvora Paľo Hajduk ma predbehol na cieľovej rovinke, keď ma zbadal. Ja som ho nevidel. Pre istotu kontrolujeme čisté časy a je to tak, porazil ma. Blahoželám.
Evka
Č., Evka S., Blaženka, Objavuje sa nešťastný Mišo Holík: Čo sa stalo? Ukázalo sa, že asi na 24 kilometri ho začala bolieť päta (zrejme úpon achilovky, stará to bolesť). Veľa toho prekráčal, ale dobehol. Objavili sa aj Blaženkovci (Blaženka a Martin Laukovci), ktorí dobehli (ako väčšinou) spolu.
Daj-li nebo nedaj-li mi tu medaili. Bilancia je radostná: všetci dobehli, dokonca Eva S. bola tretia a ja šiesty vo svojej kategórii. Najväčším a najpríjemnejším prekvapením ale bola Eva Čurlejová a jej čistý čas 3:35:16. Mišovi naordinovala 2 týždne nebehať a užívať ibuprofen na tú pätu. Mišo sľúbil poslúchnuť, hoci nikoho už desaťročia neposlúcha. Divné, že na Eve našiel iba jednu malú chybu (nepoviem akú), zatiaľ čo na ostatných, vrátane mňa, nie že by nemal pravdu, aspoň 10 vážnych nedostatkov.
Pomaly sa poberáme do svojho barcelonského domova „Barcelona Sound Hostel“ na ulici Rambla Nou, kde na izbe č.101 nás býva 8 na štyroch poschodových posteliach. Ale cestou si kupujeme, čo sa kúpiť musí, PIVO! Pitný režim je vec predôležitá. A čo sa ešte stalo? Mnoho. Nedá sa to opísať dosť dobre, preto to opisovať nebudem. Len to, čo by niekoho mohlo zaujímať.
Doprava spoločnosťou Skyeurope bola výborná. Náš B 737 pilotovali južní susedia. Cestou tam Miklós Horváth, ktorý pristál trošku tvrdšie, ako Ištván Szabados, pri návrate. Letušky boli pekné, lebo to boli Slovenky. Let bol lacný, príjemný, vrele odporúčame.
Svojim sebavedomím zaujal Paľo Hajduk. Natipoval sa na prvé miesto a uhádol! Mal tú česť investovať výhru do vopred určených verejnoprospešných tokov, do piva. Netreba vari ani pripomínať, že sme si v pondelok pozreli mesto a ešte raz Sagradu Familiu.
Pohľadnice sme napísali, kúpiť známky bolo ťažšie. Keď sa nám to podarilo, šiel som za Evou S., nech nadiktuje Mirovu adresu. Nevedela! Dohovorili sme jej, že privilegovaná účastníčka Chodby, (čo sa nám ostatným nepodarilo), si musí adresu eN pamätať. Pohľadnica s adresou Maratónec Miro Kriško, Prievidza, Slovensko, Europe, bola odoslaná. Príde? Vilo Novák, Bratislava, 5. 3. 2009
Za doják posielame Vilkovi do Bratislavy darček. Je to náš príspevok do dnešnej MDŽ diskusie. | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
| |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
......................42195.sk............................................. 42195.cz...................... | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Kým som tade prešiel,
trvalo to 2:19. Potom to už šlo bez prekážok. Mierne stúpajúce široké
ulice nás priviedli k futbalovému štadiónu FC Barcelona Camp Nou. 
Až za ním, na ľavej strane bol nejaký park, kde sme sa viacerí
rozhodli zbaviť sa prebytočných tekutín v tomto chladnom počasí. 
Pred sebou vidím štíhlu dievčinu v červenom úbore, tak asi 35 ročnú Francúzku s nápisom
„Marisya“ na chrbte, beží približne mojim tempom.
Obiehame Sagradu Familiu od Gaudího. 
Polmaratón - 1:46:02. 
Čo to? Naľavo, na ceste (sme asi na 34 kilometri) leží človek, nad ním sa skláňa viacero postáv a
masírujú mu hrudník; počuť trúbenie sanitky a vidím bežať zdravotníka s brašnou. 
Staré mesto, rímske hradby, Rambla, okolo sochy Kolumba točíme na
Parallel, na konci ktorej je cieľ. 
Pri stĺpe, kde sa máme stretnúť,
Eva Čurlejová >> už robí strečing.
Dobre sa na ňu pozerá. Blahoželám jej k prvému maratónu. 
No a nocľah? Ten Sound Hostel bola výborná voľba. V blízkosti centra, ale aj štartu a cieľa maratónu,
čisté izby s raňajkami, ôsmi na izbe (čo bolo zo všetkého najlepšie) a kopec
srandy. Viacerí sme si pripomenuli zelené časy, keď sme bránili vlasť pred „imperialistami“. 
Zaujímavá bola tipovacia súťaž s vkladom 1
Euro. Tipovalo sa poradie, v ktorom dobehnú obyvatelia izby (teda bez Čurlejovcov a Blaženkovcov) do cieľa. 
No a nakoniec, sme chceli z letiska poslať pozdravy do
celého sveta a medzi inými mal byť pozdravený aj eN
(Miro Kriško). 