|
|
|
Globálne oteplený jubilejný Pražský medzinárodný maratón. Praha, 10.5.2009
Nie, že by v minulých ročníkoch tohto skvelého behu maratónci po dobehu neboli unavení, ale cez masku únavy u väčšiny prebleskovala z očí radosť nad tým, že sú konečne v cieli a že to dokázali. V nedeľu 10. 5. 2009 bola u väčšiny dobehnuvších na prvý pohľad viditeľná rezignácia. Radosť, spravidla sprevádzajúca posledné kroky maratónu, absentovala. Moje pocity sú podobné. Sedím v dobehovej zóne PIM-u na betónovej tvárnici, v ktorej je zastrčená kovová týč drôteného plotu. Oddeľuje cieľovú zóna od davu priateliek, alebo priateľov, vyzerajúcich svojho maratónca. Ak ho našli, strkajú mu cez plot do ruky najčastejšie pivo.
Väčšina štartujúcich pochádza spoza hraníc. Najviac ich je z Talianska. Vraj ich do Prahy láka Pražské jezuliatko, ktoré je pre Talianov také atraktívne, že sa im oplatí prísť do Prahy bežať maratón. Podľa kriku poznať, že sú to Taliani. Opieram sa o drôtený plot a pozerám na orloj, ktorý krátko po mojom dobehnutí o trinástej hodine, za rôznych zvukov od vŕzgania figúr, po zvonenie smrtky, predstavuje svoje dvojice drevených apoštolov.
Nech sa na mňa premilí sponzori tohto bohumilého maratónu „matoňáci“ nehnevajú, ale Mattoni, ktorej chuť pripomína destilovanú vodu, mi nechutí. Ani keď som smädný až hrôza. A to bola ešte tá „still“, bez bubliniek. A to sme vraj v krajine piva. Minulý rok bolo aspoň nealkoholické. "Pivo bez piva", ale predsa len pivo! Teda: do piva vydržím! A snažím sa zo zástupu vytrápených vyloviť niekoho z mnohých známych v tomto maratóne, aby som zistil, kto ma nepredbehol.
Je totiž citlivý na teplo a toho bolo na tomto PIM-e nie požehnane, ale priam nepožehnane. Broňo lamentuje, „Prečo som išiel na letný maratón. Čas sa zabehnúť nedá, človek sa len zbytočne trápi“. Pravdu má. Žiaľ je to tak.
Trošku bodrejší je Paľo Korotvička, ktorý sa tam vyskytol tiež. Jablko som dojedol, vodu nechcem, tak teda odovzdať čip (a dostať 500 Kč, ktoré som dal ako zálohu), prezliecť sa a ... na pivo.
Pomaly sa prezliekame, sediac na lavičkách pozdĺž stanov s odloženými vecami. Lavičky sú výborný nápad. Minule tu lavičky neboli a museli sme sa prezliekať kde sa dalo, sediac na obrubníkoch, či opierajúc sa o múry okolostojacich budov.
„Ty sa máš, máš pivo!“ „Daj si!“ reaguje Šaňo prajne.
<< Grafická poznámka eN: A sú tu Košičania, zdá sa, že sa zmierili s tým, čo už je minulosťou (myslím na to maratónske trápenie). Asi o pol hodiny sme sa (skoro) všetci stretli na pive (a jedle) v neďalekej samoobslužnej jedálni. My muži, väčšinou „skapatí,“ a dievčatá Erika a Zuzka naopak.
( Textová poznámka eN: Která pak Zuzana, pane Novák? Vo výsledkoch sú dve. Alexanderčíková a Cagalová. ) Obe dobre naladené ( Erika aj Zuzka ). Tie to veru svojim „partnerom“ a samozrejme aj mne ukázali, ako sa to „má“ behať!
No ale poďme od začiatku. Na tom začiatku bol aj Mišo Holík, ktorý má žiaľ smolu. Bolí ho päta. Broňo ho rád ho nahradil, lenže to nevedel, čo ho čaká. A tak je to vari aj dobre. Keby sme vedeli, čo nás v živote čaká, neviem, či by sme sa žiť odhodlali. Nedeľa 10.5.2009, 7:00 a.m. Schovávame si ruksak do úschovne na Florenci, lebo po maratóne chceme ísť domov autobusom. Hoci je ráno, už je teplo, iste aspoň 22ºC, obloha jasná – to teda dnes bude deň! 8:30. Tlačím sa do štartovného koridoru a snažím sa byť v tieni domu na Celetnej ulici, kade sa tiahne štartovné pole.
Som rád, že ho vidím a navrhujem mu, aby sme aspoň ten začiatok skúsili bežať spolu. Nerád bežím sám. Ľubo súhlasí, ale strúha mi nemiestnu poklonu v tom zmysle, že na mňa nemá. Nebol by som proti, ale „mladosť“ hovorí v jeho prospech. Nakoniec nie sme konkurenti, hoci trošku možno áno. Veď aj o tom ten šport je. Mal som pravdu. Niekoľko minút mi v cieli „naložil“. Skúsenosti mi nepomohli. Staromestské námestie ma vždy fascinuje svojou nádherou a aj tým, čo sa na ňom a okolo neho stalo. Je tam pochovaný Tychon de Brahe, slávny astronóm, ktorého pozorovania nebeských telies poslúžili Keplerovi ako základ pre formulovanie tzv. „Keplerových“ zákonov, a ktorý zomrel na následky prasknutia močového mechúra.
Alebo slovenského rodáka Jána Jesenského z Jasena v Turci, rektora Univerzity Karlovej, ktorého tu popravili spolu s 24 českými pánmi spôsobom najkrutejším. Pred sťatím mu vyrezal pražský kat Jan Mydlář jazyk (asi ho mal veľmi ostrý), rozštvrtil ho a jeho hlava bola ( aj s hlavami iných „vybraných“ českých pánov ) vystrčená na tyči z malostranskej veže.
Konečne štart.
Naozaj to bol on, je to teda väzba! Pomaly sme sa pohli (aj keď sme nič nepočuli) a ako dúfam (že s pomocou Božou) sme sa posúvali po Parížskej ulici. Asfaltový povrch samozrejme využili tí neskúsení, aby sa pokúsili dobehnúť (ešte lepšie predbehnúť) Keňanov. Brali to dolu ulicou priam šprintom.
Trať maratónu je mierne zmenená proti predchádzajúcemu roku, lebo ozdoba Prahy, Karlov most, sa opravuje. Takže si svorne odlievame do kríkov pod Strakovou akadémiou (rozumej: súčasný Úrad vlády ČR) a nerobíme to z dôvodov politických (aj Topolánek je len človek), ale naozaj nám „treba“.
Asi 5 metrov pred nami sa svižne pohybuje štíhla dievčina s krátkymi vlasmi. (A sme doma. Tá Zuzka, o ktorej bola reč hore, nie je Zuzka Alexanderčíková, druhá z behajúcej družiny zamestnancov (nie pacientov) CPLDZ. Tá hore bola Zuzka Korotvičková, ktorá PIM neutekala.) Dobehli sme ju a prihováram sa jej, chváliac jej zjav a krok. Dobrý deň pán riaditeľ, osloví Ľuba, bez irónie. Ľubo sa ohradzuje, že na maratóne... Však ťa neurazila, bránim ju. Mal by si jej zvýšiť plat, keď aj behá. Ak si nezlepší čas, tak jej ho znížim, vraví Ľubo.
Piaty kilometer. Ten je teda pomalý, 27:20! Ale v tlačenici sa to ani rozbehnúť nedá. Zrazu som sa ocitol v dave s balónkármi 4:00! Teda!? Kde som sa tu vzal? Veď ja chcem ísť „pod štyri!“ Kontrolujem čas a zisťujem, že to bežia tak na 3:50 a lepšie. To mi vyhovuje, zostávam, veď dávno sa mi nestalo, aby som si už na „päťke“ nalial na hlavu pohár vody, tak hrozne mi je teplo! Toto svoje zistenie (o čase) oznamujem Paľovi Hajdukovi, ktorý sa tam vyskytol.
Ale ona bežala. Rovnomerne a dobre. Počula môj komentár a vysvetľovala mi, že ona beží na čas „vod výstřelu, ne na čistý čas". Je to blbosť, ale vysvetlenie som akože prijal. Faktická poznámka eN: „Zajačica“ s balónikom“ bola Iva Pilařová. eN
si myslí, že vodič by mal bežať na čistý čas. Ale
musí sa merať. Netto čas vo výsledkoch PIM dlho nebol. Už je. No a Paľo mi zatiaľ odhaľuje svoju „taktiku“ pre tento maratón. „Vieš, ja pobežím s nimi tak po 35. kilometer a potom, ak budem vládať, zrýchlim.“ Pôjdeme spolu,“ vravím, v tomto teple ide o prežitie. Časy neurobíme. V tom momente kašlem na to, či ma Paľo urobí, ako sa zastrájal, alebo nie (neurobil).
Všade veľa ľudí, Paľa som stratil a kdesi okolo tešnovského tunela sa stratil aj balónik s balónkárkou. Kde sú? Vpredu alebo vzadu? Je to jedno. Prežiť, aj keď zatiaľ je to pomalé. Necítim sa zle, to sa ešte len budem. Ešte vodu na hlavu a trošku do úst. 12. kilometer – a sme znova na Staromestskom. Šebrle – statná to postava, hotový Adonis – statočne stojí na štarte a sleduje davy.
Prichádza mi na myseľ Jaro Horný, ktorý by tu tiež iste rád bol.
Zbiehame spod Nuselského mosta späť k Vltave, je teplo, ale nebeží sa mi zle. Čo sú to za biele balóny obklopené hrčou bežcov? Ukázalo sa, že je to parta 3:45. No cez tých by som ísť nemal, na to nemám. Prepracovávam sa pomaly k nim.
Jaro? Ten nebehá, je rád že chodí. No počkaj, je zranený? Dostal masívny infarkt a behať už asi nebude. Skoro som spadol z nôh. Jaro, samá sranda, mnohonásobný maratónec, a toto... Bežím mlčky, stratil som náladu, ak som vôbec nejakú mal.
(Na prvom obrázku je Jozef Krčmárik. Vilo trval na Krčmárovi, ktorý sa pred eN vo výsledkoch maskoval ako Krčmář. Asi cítil v súvislosti so svojim menom zodpovednosť, my dodávame že úplne zbytočnú, za absenciu piva na PIM. Vilo mal na mysli Jozefa v zelenom drese.) Vyzerá sviežo a beží naozaj ľahko. Prikvitol aj Paľo Korotvička. Tiež sa zdá byť v dobrej forme. Teším sa, že sme spolu a v duchu dúfam, že sa podarí dobehnúť s bielym balónom. Dvadsiatka ( 1:43:44) je veľmi dobrá, ale už cítim, že je to na mňa prirýchle. Polovicu pohára na hlavu, ale tak, aby nenatieklo do trenírok, polovica do úst. Radšej zastanem. Kým sa rozbehnem, už nikoho z našej trojice nevidím.
Polmaratón nie je ešte zlý (1:49:50), ale v nohách cítim neradostnú budúcnosť. Slabnem. Prebiehame na druhú stranu Vltavy, blíži sa 25. kilometer (posledných 5 km mám za 26:30), ale balóniky sú predo mnou už vari 100 metrov, je jasné, že to s nimi nevydržím. Okolo prebieha Jano Uhlárik, je na tom lepšie ako ja.
Som na 27. kilometri a v protismere sa zjavuje obraz biedy - Broňo. Ešte som ho nevidel takého odrovnaného, doslova zvädnutého. Broňo! Kričim na neho. Len kývne znechutene rukou. Vidím, že je na tom zle. Ak mne nerobí teplo dobre, jeho doslova likviduje. Tento maratón rozhodne nebude patriť medzi vydarené.
Tridsiatka (2:39:19), čiže mám hodinu dvadsať na 12 kilometrov. Zvládnem to? A zase sú tu mažoretky z Bratislavy a Milan fotografuje. Ja sa snažím tváriť hrdinsky. Až na fotke uvidím, ako sa mi to podarilo. Opäť dobrovoľné umývanie hlavy na občerstvovačke v detskej vaničke, čosi do žalúdka. Napriek tomu, že mi to tam žblnká, som smädný.
Rád ho počúvnem a asi tridsať metrov svižne kráčam, ale ozýva sa vo mne aj ten druhý „lepší“ Vilo. Ten radí: radšej pomaly, ale nechodiť, lebo... Ešte v stúpaní sa pomaly rozbieham, nechcem mať s tým čertom nič spoločného, aj keď hudie veľmi ľúbeznú pesničku. A veru, verte alebo nie, až do konca maratónu som bežal. Teda beh to veľmi nebol, ale nekráčal som. No veď posúďte: medzi tridsiatym a štyridsiatym kilometrom to bolo za 63 minút!
Už nepijem, len si oblievam hlavu a zatínam zuby. Nejako ťažko sa mi dýcha. Nejde ma šľak trafiť? Kdesi som čítal, že ťažké dýchanie je jeden z príznakov infarktu. Začínam sa pozorovať. Dýcham zhlboka, skúčam kašľať ( Kdesi som sa dočítal, že to vraj treba robiť. Ale nebolí ma nič, akurát som nevládny. Na šľaktrafenie to nevyzerá, ukľudňujem sa.
Zatínam zuby a pred sebou vidím ľavotočivú zákrutu do Pařížskej ulice. Neverili by ste, ako dlhých dokáže byť 400 posledných metrov maratónu. Trvajú nekonečne. Konečne. Cieľ. Čistý čas je 3:55:59, hrubý je asi o 1:30 horší.
Posledná poznámka eN: Na 1/2M bol Vilko tretí! Mišo to skomentoval jednoducho. No, keď ostatní neprišli... Medaila a hurá na pivo. Už viete, že po dobehu nebolo. Ešte že majú v Čechách krčmy!
Vilo Novák, 18.5.2009 |
|
|
Drvivá väčšina tých, ktorí defilovali pred mojím zrakom, bola úplne zničená, sotva ťahajúc za sebou nohy. 
Hryziem jablko, hoci by som si najradšej dal pivo. Ale „pivo není“, ako mi s ľútosťou oznámila milá dievčina za stolmi, kde sa dávali jablká, banány – no a Mattoni! 
Prvý „známy“ bol syn
Broňo, ktorý ma síce predbehol, ale vyzeral ako vyžmýkaný citrón. 
Ale je tu
Milan Furín. Utrápený, skrivená tvár, z celého zjavu kričí únava, nohy doslova ťahá za sebou. Chcem vstať a prihovoriť sa mu, ale vstať sa mi nedarí; len mu čosi
zakričím a zakývam. 
A vidieť slimačím tempom sa ťahajúceho
Paľa Hajduka
(t.č. Bratislava) aj so svojim batohom. 
Je
tu aj priam optimisticky hrešiaci Šaňo Simon s pivom Corgoň v rukách. Po obligátnych výmenách názorov na PIM a bohovaní na počasie poznamenávam: 
Veru som neodmietol a dal som si dva glgy. Neverili by ste, ako mi to urobilo dobre! 
Nielenže dobre vyzerajúce, ale
Erika Billa navyše výborne zabehnuvšia. 
Obzerám sa, či neuvidím nejakého známeho, keď sa pri mne objavil
Ľubo Okruhlica. 
Vraj nás (na rozdiel od rokov minulých, keď bol štartérom sám Václav
Klaus a bežci na neho volali „Nazdar Václave,“ čo on radostne opätoval) mal odštartovať olympijský
víťaz Šebrle. 
No, Boh s vami, chlapci neskúsení. My s Ľubom sa rozklusávame. Ľubo nasadzuje svoj typický štýl behu: dlhé kroky sprevádzané mávaním okolo bokov takmer vystretými rukami. Ale ide mu to dobre. Tešíme sa, ako si „odlejeme“ pri „múre“ pod Letnou, lebo záchody pri štarte boli beznádejne obsadené.
Tam vpredu, je moja kolegyňa – vraví mi Ľubo Okruhlica. Ktorá? No, tá v bielom tričku, vola sa Zuzka. 
A čo spravíš s tými, čo nebehajú? Nemal skrátka pre
túto alternatívu premyslený postup. Kde sa dajú zohnať takéto kolegyne? Pýtam sa.
Ale počula nás dievčina „zajačica“ s balónikom“; mala neuveriteľné nohy „iksovky“, na ktorých sa podľa môjho názoru nedá bežať. 
Lenže prišla „občerstvovačka“ na 10-tom kilometri. Druhá 5-ka za
25:17. 
Na Národní tříde sú naše mažoretky, ktoré nám dodávajú energiu: Lidka, Majka a Anka, no a samozrejme Milan Nižňan, ktorý tento raz nebeží (viem si predstaviť, ako mu je, aj ja som to zažil, povzbudzujúci maratónec má vždy blbý
pocit. 
Tlačím sa do tieňa domov, bežím sám, Boh vie, kam sa Ľubo podel. Je vpredu alebo za mnou?
Bol vpredu.
Nazdar! Pozriem sa hore (na vysokého chlapa) –
Milan Vago
z Trnavy. Ahoj, kde je Jaro Šeliga? Už párkrát som sa s nimi stretol na PIMe, bežia často
spolu. 
Pripojuje sa k nám Jožo Krčmár(ik?). 
Tá únava na mňa prišla doslova z minúty na minútu. Nevládzem. Držím sa síce balóna, ale ten po centimetroch odchádza. 
Už v protismere vidím bežať
Dušana Siteka. Vyzerá byť v poriadku, má na mňa vyše dvoch kilometrov (asi 10 minút).
Smíchovská obrátka. Umyjem si hlavu vo vaničke na osviežovacej stanici
a pozerám na cestu. Snažím sa na nič nemyslieť. Bežím ako automat
(ale automat pomalý). 
Vpredu vidieť asi 100 metrov dlhé stúpanie a čert vo mne mi navráva: „Vilo, netráp sa, pochoď si, do limitu siedmich hodín to dôjdeš...“ 
Trošku ma trápi, že ma predbiehajú roje dievčat. Ešte že to nevidí Mišo Holík, ten by mal poznámky...
Aj keď mi neuveríte, som
s výkonom spokojný. V daných podmienkach áno. A to som nevedel, že s tak mizerným časom som skončil v „age group“ M65 štvrtý.
Asi aj iným bolo teplo. 