|
|
||
|
17.
Non stop beh hrebeňom Nízkych Tatier
Štefánia Šrámková (6:10 - 3. FFF) uvidela bezradného eN na zastávke autobusu v čase, keď už na Donovaloch zdochol pes a žiadne autobusy nechodia. Štefka sa pokúsila presvedčiť šoféra dodávky, aby zlomeNého, rovnako zdochnutého psa naložili do dodávky, v ktorej sedela. Šofér pribrzdil a donútil eN minúť posledné jouly energie na zodvihnutie fľaše s vodou zo zeme a k dvom zbytočným krokom smerom k dodávke a keď dodávka opäť pridala, ešte zbytočnejšie smerom späť. Preto o Brne v dieNTe story, s výnimkou uvedenej dvojice, už nepadne ani slovo. Samo je si na vine. eN mal výrazne lepší štart, ako Štefánia. Niekoľko desiatok, možno aj sto metrov viedol, ale nevyšla mu koncovka. V závere za ňou mierne zaostal (2:17:55). Štefka sa snaží činom rovnako šľachetným, ako zbytočným, vziať vinu na seba:
eN je neoblomný, čierny bod! Vie, že keby záležalo iba na nej, nemusel by robiť štyri zbytočné kroky a k tomu predklon a vystretie so záťažou, ale iba pár krokov veselých.
Tomáš Ondráček (4:38 - 1. / 1. M18), pred Senicou stredne veľká, po Senici malá, a po NT žiadna neznáma pre eN. Rečnili spolu v autobuse, lebo Doba poeticky posadila najrýchlejšieho a najpomalšieho "hrebendu" na jedno sedadlo. Tomáš sa eN pýtal, či je hrebeň behateľný. eN po ňom pár krát utekal, ale nikdy nepretekal. Vedel, že problém mu nebudú robiť stúpania, ale kamene a blato. V pozícii Tomáša bol v roku 1982 na Tatranskej magistrále. Obával sa stúpania na Ostrvu. Ale to bolo malina oproti balvanom, po ktorých sa utekalo za ňou. Tesne za Ostrvou ho predbiehal víťaz. eN vedel bez problémov jeho tempo udržať. Ale nevedel bežať a nepadnúť. Vykĺbené zápästie a prst na nohe, narazené, možno prasknuté rebro ho navždy odradili od ďalších pokusov pretekať po kameňoch. Po tej časti trati NT, keď sa z balvanov imitujúcich chodník vybieha na lúky, eN nebežal nikdy. Ale keď tam dobehol, spomenul si na Tomáša a vedel, že tu bude môcť naplno využiť svoju rýchlosť z cesty. Tomáš to v rozhovore s eN potvrdil. Na prvú občerstvovačku pri Chate Milana R. Š. vybehol v pohode s vedúcou skupinou. Za ňou nasadil Milan Madaj (4:40 - 2. / 2. M18) tempo, ktoré Tomáš nedokázal udržať. Nie pre nedostatočný výkon motora. Pre kamene, po ktorých sa uteká. Milan je na nich ako doma, aj keď úplne doma je pár čísel nad nimi, keď sú prikryté snehom a šinie si to po nich na skialpinistických lyžiach. Tomáš nevedel tak šikovne štrikovať nohami, meniť smer a dĺžku kroku podľa polohy kameňov, ako Milan. Vyriešil ale tento hendikep oveľa múdrejšie, ako svojho času eN. Nechal Milana aj s Michalom Glausom* (6:02 - 34. / 24. M18) ujsť a bežal tak, aby nehavaroval. * - za to, že druhý z bežcov, čo Tomášovi za Ch. MRŠ ušli, je M.G., eN ruku do ohňa veru nedá. Tomáš nevedel jeho meno presne a eN si jeho nepresnú informáciu tiež presne nepamätá. Na lúkach Tomáš odskočenú dvojicu dobehol a videl, že trhákom ublížili hlavne sebe. Držať sa Milana až do cieľa mu už nerobilo žiaden problém. V závere vedie trať NT hodný kus po asfalte, čo bola pre Tomáša voda na mlyn. Ale povedal eN aj to, čo zistil od Milana. Tento rok nebehá toľko, ako mával vo zvyku v rokoch najväčšej slávy. Má už 39 rokov. Nie dobrý vek na chytanie motivácie na pretekoch. Veselšie to bude o rok, v M40. Úsmevné bolo, keď sa Tomáš zo zdvorilosti opýtal eN, ako utekal. Keď počul nechápal. Na vine je Gabo Kováč (hneď o ňom dáme reč). Počas debaty v autobuse povedal A, že eN má maratón za 2:27, čo je porovnateľné s Tomášom (2:26). Ale nepovedal B, že eN v súčasnosti oslavuje čas Sub4 pomaly zriedkavejšie, ako Vianoce. A zdá sa, že ešte zriedkavejšie ako Vianoce, sa bude na hrebeni NT s číslom na hrudi zjavovať aj Tomáš. Pred rozlúčkou skonštatoval, že NT túžil okoštovať. Bolo to pre neho, napriek víťazstvu, kyseué vinečko. O druhý pohár vraj žiadať isto nemieni. Schovejte husličky, chčije...
Števo behá iba tretí (štvrtý?) rok. Venoval sa horolezectvu a beh mal iba ako kondičný prostriedok. Nikdy v behu nepretekal. Na staršie, ako mladé kolená, sa začal venovať horským behom. Nestačia mu mierečné behy. Mieri vyššie. Okolo Mt. Blancu sa beháva 100 km a 100 míľový beh. Za tým mu srdce piští. Ale iba pištiace srdce nestačí. Treba sa tam kvalifikovať z vybraných horských behov. NSBHNT pracuje na tom, aby získal visačku kvalifikačného behu UTMB. Nečudo, že Števo NT utekal. A nečudo ani to, že sa mu do prázdneho auta napáskoval eN. Osa Zemianske Kostolany, kde Števo býva a B. Bystrica, kde bol zraz NT behuchtivých, osudovo pretína eN planétu. eN nevedel, že autobus z Donovalov do Bystrice odchádza o 18,00. A Števo zase nevedel, že eN sa celým srdcom oddáva šmýkaniu po blate a chôdzi. Nechal komika behu dohrať mad story, ktorá znamená NT a odišiel bez neho. Čo k tomu dodať? Keby sa Števo vedel spojiť s eN, určite by od neho dostal pokyn, aby nečakal a šiel. Keby boli pred behom dohodnutí, že sa nečakajú, eN by hodnú chvíľu nechápajúc nepobehoval okolo hotela. Až Ľubo Hrmo (neskôr) vniesol do búdky eN jasno, keď prezradil, že autobus, ktorý eN videl odchádzať z parkoviska, bol jediný motív, ktorý by ho donútil utekať. Keby bol eN na Števovom mieste, určite by čakal a sám by neodišiel, lebo nie vždy koná tak racionálne, ako konal Štefan. Aj druhý "čiernobodák" sa už eN ozval. Vyzvedal, či je živý a zdravý. eN ho ubezpečil, že všetko je v najlepšom poriadku, pochválil ho za 3. miesto, ale aj mu oznámil, že má na Nástenke čierny bod. Bod nechápal, lebo o Nástenke nemal ani chýru, ani slychu. Už má a možno v ňom máme ďalšieho čitateľa a spriaznenú dušu. Blato na trati Štefan poeticky prirovnal ku ceste do chlieva, ale mrzelo ho, že si nevychutnal vyhlasovanie víťazov v plnej paráde. Netušil, že je tretí. Dozvedel sa to až po.
Zapísal eN 28. 6. 2009
Leszek Naziemiec (6:59 - 62. / 37. M18), sedel v čase príchodu eN do cieľa už vysprchovaný, najedený na schodišti hotela. Bol pre eN prvou známou tvárou, s ktorou sa stretol. Na otázku, kde je batožina, Leszek povedal, že eN veľmi pekný ruksak zobral Gabo Kováč. Ale Gabo sa na viditeľnom mieste nenachádzal. eN hľadal, nenachádzal. Opäť hľadal, nenachádzal a pindal. A opäť hľadal, nenachádzal, pindal a preklínal. Gaba, koho iného? Asi po hodine bezradnosti spozoroval svoj pekný ruksačík na podstienke domčeka tesne za cieľom. Gabov biely Partner v tom čase už ukrajoval z kilometrov medzi BB a LV. S eN ruksakom Gabo dočinenia nemal. Vzal si iba paličky, ktorým dal eN košom a do BB ho zaviezla dobrá "bufetárska" duša, ktorá ho z divočiny doviezla na Donovaly. Ruksak ležal celý čas, ktorý ho eN hľadal, na najlogickejšom mieste aké na sa na Donovaloch dá nájsť. Ale eN logicky nemyslel, lebo zúril. Ani to, že Leszek na Donovaloch pravdepodobne získal "setnu" akciu ho od čierneho bodu nezachráni. Premiestnil fáborky z chodníka logiky na cholerický chodník. Poľsko má čierny bod. S tým sa už nič nedá robiť. Gabo Kováč (NDC), keď eN so Števom Karakom dorazili na parkovisko pred VÚB-ečku, ich privítal širokým úsmevom, napriek tomu, že frčal v obchodnom jednaní o nord walking paličkách, s ktorými plánoval utekať. Dojednal sa a mal dvoje. Jedny ponúkol eN, ktorý držal posledný krát bežecké palice pred mnoho rokmi na bežkách. Zdalo sa mu, že paličky pomocníčky by v stúpaniach pomôcť mohli, vzal si ich, ale...
SZM nemá zákonnú normu, ktorá by používanie palíc, čo je nepochybne technická pomôcka, upravovalo. Preto sa na poslednú chvíľu rozhodol, nevziať si ich. Ale zákon bude potrebný, lebo od paličiek je skok k barlám, chodúľom, či iným vychytávkam, uľahčujúcim beh. Precedens je na svete:
Janči Hazucha (6:41 - 51. / 4. M50+) má vek, v ktorom je palica v ruke skôr pravidlo, ako výnimka. Utekal s paličkami a musel sa pomeriavať s mladíkmi tesne nad 50-kou. Ročník 1943 nemá veľa šancí proti borcom aj o 16 rokov mladším. O tretie miesto sa hrdinsky lámal so Števom Karakom. Osem rokov bolo na strane Števa. Janči zaostal o 79 sekúnd, v M50 skončil štvrtý a ako najstarší borec dobehol v polovici štartového poľa. Zákony SZM paličky zatiaľ nezakazujú. Jančiho 53-tia akcia, alebo 6-ty ultra beh (všetko NT) je smeroplatne a neodvolateľne zaknihovaná a retroaktivita sa v SZM nenosí.
Gabo, na rozdiel od eN, paličky nepustil, ale opustilo ho šťastie. Chatu MRŠ uvidel presne vtedy, keď eN. Doplnil tekutinu, aby sa jej za chatou zbavoval. eN cupkal ďalej a echolokátorom pátral po klepote Gabových paličiek na kameňoch. Prekvapivo dlho neklepalo nič. Potom kleplo a Gabo sa s veselou ozval, „Paličky ma prezrádzajú, však." „Ani nie. Dlho som Ťa nepočul," odpovedal eN. „Mal som veľkú stratu," bola posledná Gabova veta. Po nej stíchol on aj klepot. Ozval sa až mailom. Dovtedy eN netušil, kde je sever:
Pred štartom Gabo spomínal radu jeho kamaráta. Non stop nevzdávaj! Do cieľa je najjednoduchšie prísť po trati. Ak sa vyberieš do dolín mimo trasu, bude Ti to trvať oveľa dlhšie. To eN mýlilo. Keď udrela mierečná hodina, čo je pre eN štvrtá hodina behu, rozhodol sa, že na Gaba počká, lebo sám sa nevedel vyhrabať z náručia chôdze. Gabo nechodil, eN mal výhovorku, prečo kráča. Nemal problém, že by obzvlášť dramaticky nevládal. Zažil aj horšie stavy. Miro eN Kriško (8:27 - 90. / 12. M50) bol zúfalý z BO. NT ho donútili k obutiu NB, v ktorých zažil muky na Výšľape na Devínsku kobylu. Ale to boli iba osminkové muky, v porovnaní s NT. NB sú široké. Noha je v nich slobodná, ako teN vták. Na pomalý beh po asfalte sú výborné. NT sa uteká pomaly, ale nie po asfalte. Na balvanoch za Ch. MRŠ si ich eN pochvaľoval. Ale ako náhle začalo pršať, začalo sa chodidlo v nich šmýkať rovnako, ako do živého zodratá podrážka.
Šmýkanie podrážok dokáže eN rozzúriť do nepríčetnosti. A šmýkanie sa stále zhoršovalo. Dážď premenil hlboké a úzke chodníčky na kanály s bahenným dnom. Bežať vedľa sa nedalo, lebo tráva rastie vo veľkých drnoch, ktoré tomu bránia. S rastúcim časom, rástlo šmýkanie aj zúrivosť eN, ale síl ubúdalo. eN sa šmýkal, zakopával o mantinely kanála a z posledných síl držal telo vo vertikále. Preklínal myšlienku, ktorá ho na hrebeň vyhnala. Ale čo zostáva zúrivému chlapcovi na hrebeni? Môže zúriť, môže kliať a preklínať celý svet, že sa od neho odvrátil a ukryl pred ním spriaznené duše. Ale to ho z hrebeňa dole nedostane. Musí sa zosunúť sám.
K eN pribehol malý, mokrý, prítulný, čierny psík. Bez obojku. Stratený a zmätený. Nechal sa od eN pohladiť, chvíľu utekal popri ňom. Keď vypozoroval, že eN je príliš pomalý, ušiel mu dopredu. O chvíľu sa vrátil a pokračoval v protismere, aby si to rozmyslel, zase eN dobehol a definitívne zmizol na chodníku pred ním. eN psíka neriešil. Riešil vážnejší problém, ako má zomrieť, ale s akciou. V klesaní do Hiadeľského sedla, keď sa už prsty na nohách nevedeli dočkať konca behu, chceli eN opustiť, ale BO im v tom bolestivo bránili, vyhútal skvelý plán. Podľa informácie od kontroly na 33km malo byť sedlo vzdialené 8 km. To je 41km. 1,2km, ktoré chýbali do mierečnej vzdialenosti, si eN pod dohľadom kontroly "načlnkuje" pri nich, típne to a nechá sa zaviezť do cieľa. Svätá prostota! „Vzdať môžete, ale do cieľa musíte po vlastných. My nikoho nevozíme," usmernil kontrolný chlapík pomýleNého. „To ste mi mali povedať hneď. Nemusel som vás otravovať," uznal eN. „Veď vyzeráte sviežo. Je to už iba 12 km, to zvládnete" zalichotila pani kontrolná. 12 km sa eN nerýmovalo s jeho výpočtami. Iná možnosť, ako "leN 12" nebola. Do fajrontu časomerných chlapcov na Donovaloch zostávalo presne sto minút. PolichoteNý s vervou vyrazil k neplánovanej výzve. Nadšenie mu vydržalo cca 100 metrov. Pred ním sa týčila skoro kolmá stena a ňou sa hadil slizký, blatistý chodník niekam do neba. Nebol to dlhý úsek, čo sa metrov týka. Veľmi slabé dva km. Ale kým sa eN na Kozí chrbát, 230 výškových metrov zo sedla zubami, nechtami po šmykľavom blate vyškriabal, uplynulo vyše 30 minút. Tu by paličky boli viac, ako dobrá pomôcka. Kúsok pred vrcholom dobehla a predbehla kľajúceho eN asi Jana Chochlíková (7:57 - 11). Prestal nadávať a vymyslel, že bude utekať za ňou. Ale utekajte dole kopcom po mydle. Pri jednom z pádov eN od zlosti vydal neartikulovaný zvuk, keďže za dámou nemohol kričať do p***! Zdesená Jana zastala a rekognoskovala, či je krikľún živý. eN prestal hulákať, aj prenasledovať dámu a napriek tomu, že terén sa postupne menil na behateľný, začal si nahovárať, že čaká na Gaba. Veľmi dobre vedel, že je to čakanie na Godota. Ale ako zámienka, aby mohol kráčať sa mu to hodilo. Až do cieľa sa už k behu nedonútil. Čakal predsa na Gaba. Nemal predstavu, koľko kilometrov mu zostáva. Občas sa pristihol, ako sám pred sebou hrá divadlo a vzdychá, ako keby utekal. Jedna, obzvlášť blatistá lesná cesta ho niekam viedla. Kam, to netušil. Napriek tomu, že podchvíľou narazil na fáborku, vydesila ho barkarola Santa Lucia, znejúca z pravoboku. „Zablúdil som! Do Itálie! Ako sa ja z Neapolu domov dostanem?" hútal. Ale o chvíľu narazil na civilizáciu. Domy neapolské neboli, asfaltka priam kričala, začni utekať, ale eN nemohol. Veď čakal na Gaba.
Alergológ, ktorý lieči eN alergiu na beh, mu striktne zakázal vyhrať. eN, vzorný pacient, to splnil do bodky. A navyše, aj fáborky sa mu niekam schovali. Len staré šípky na asfalte v ňom živili nádej, že sa blíži k cieľu. Blížil. Donovaly s natlačenými budovami hotelov od pekných, až po hnusné sa mu našťastie ukázali. Kde je cieľ, nevedel. Ale neraz česal NT dojáky a v nich sa utekalo cez drevený zastrešený most. Potom sa už musel pýtať, aby trafil. A to si píšte, že trafil.
Po bezradnom hľadaní Gaba a batohu sa eN posadil k Leszekovi N. na schody a k nim sa posadil malý čierny túlavy psík. Z Prašivej zbehol na Donovaly a určite pri tom neklial a nevzdychal. eN na neho hľadel a bolo mu ho ľúto. Vedel, že svoj batoh určite nájde a domov sa dostane. Neskôr, ale dostane. Malý čierny hrdina bol na tom oveľa horšie. Kto vie, či nájde aspoň niečo pod zub? Domov sotva. A ešte dva zelené bod musíme udeliť.
To, že eN nevedel nájsť svoj batoh, malo aj výhodu. S Ľubom sa mohol porozprávať dlhšie, ako jednu dve vety, ktoré obvykle stíha. Ľubo si pochvaľoval, že po Čadci, Torhoute a Donovaloch začína cítiť "dobré nohy". eN to nazýva pocitové IQ. Kto ho má vysoké, z pocitov vie prečítať, čo nohám chýba. Keby zdravie vydržalo a dovolilo mu nabehať viac, ako v posledné roky, chcel by ešte zabehnúť dobrý výkon v 24h behu. Situácia po ME v Torhoute mu pripomenula rok 2001. Po stovke v roku 2000, Marián Michalík vyhlásil do médií, že Ľubo zabehne výborne MS v 24h behu 2001 vo Verone. To bol pre Ľuba ohromný motív do tréningu, ktorý pretavil do druhého miesta a vynikajúcich 270,338 km, dodnes nedostižného Slovenského rekordu. MM po Torhoute povedal, že verí v to, že Ľubo sa v roku 2010 opäť na štart 24h behu postaví. A motív je na svete. Kiež by ho pretavil... Aj Ľubo označil tohoročné podmienky za kruté. Obáva sa, že maratónky v ktorých utekal, počas behu dozreli na odpis. Dlho bežal s Romanom Balážom (5:12 - 9. / 3. M40), ktorý NT nováčik, ako Ľubo, určite nie je. Napriek tomu sa v hmle nezhodli, či nezbehli z trate. Ľubo tvrdil, že nie, Roman, že hej. Tak sa zbytočne vracali, lebo pravdu mal Ľubo. V závere mal Roman, ktorého si eN od hlavy po päty vyfotografoval, no obrázky, aká má byť vzorná výbava horského bežca Vám neukáže, lebo ich... však viete čo. 17. NSBHNT je pre Ľuba 74-tá ultra akcia. K tomu 45 maratónov dáva spolu 119 akcií a 26-te miesto na rebríku SZM. Nebudeme to viac rozmazávať, len heslovite, čo eN na hrebeni zistil:
€kexík, dobre zásobené občerstvovačky,
Nikdy nehovor nikdy. eN nehovorí, že nepríde o rok s cieľom stihnúť nie len večeru, ale aj autobus. O nikom už rozprávať nemôžeme. Náhodou by sme spomenuli niekoho zo zakázaného mesta, ktoré má u eN čierny bod? Z výsledkov sa to zistiť nedá. Zapísal eN 29. 6. 2009 | ||
|
|
Nebudeme
to rozmazávať, ale Brno má u eN čierny bod. Okrem Štefky a Tomáša.
Nie preto, že sa na upršané a zablatené pódium zmestili, ale preto, že
O
malom čiernom psíkovi dáme určite reč. Dobrý, zelený bod mu dávame
už teraz, lebo pre eN je najväčším
hrdinom 17. NSBHNT spomínaný malý, čierny kokeršpanielik. Až potom 
V
tom, na kamennom chodníku v kosodrevine na Prašivej, sa jedna spriaznená
duša zjavila. 
- Po štarte na NT dokáže zakysľovať
aj chôdza
- Organizácia NT je výrazne
zložitejšia, ako pri behoch na ceste
Lístok
č. 80 na šťastnej 11-ke je nezjedeNá večera. eN mal
plnú hlavu starostí s hľadaním, Gaba, potom batohu, potom ako sa dostať
domov. Na večeru si čas nenašiel.