Opis článku Ľuda Polágyiho z Nitrianskych novín 7. 9. 2009.
foto: Peter Hodossy

Tridsaťjedenročný Peter Hodossy z malej dedinky na Žitnom ostrove sa pripravuje na svoj jubilejný 50. maratónsky beh. Na tom by nebolo nič zvláštne, nebyť toho, že Peter trpí od raného detstva na cukrovku.


Peter Hodossy s bratom Tamásom v Moskve.

Rodák z Ohrád, odkiaľ mimochodom pochádza strieborný medailista OH v Moskve v hode diskom Imrich Bugár, už dvadsaťsedem rokov bojuje s nevyliečiteľnou chorobou. 

Medzitým však prešiel na maratónskych tratiach pol sveta od New Yorku cez Las Vegas, Honolulu, TorontoChicago, Londýn, Berlín, Rím, Paríž, Viedeň, Prahu, Wroclaw, Debno, Krakov, Košice až po Moskvu

„Behu som sa začal venovať vo svojich osemnástich rokoch. Spočiatku na dlhých tratiach ako 5 a 10 kilometrov, neskôr som absolvoval niekoľko polmaratónov v Budapešti, Prahe a samozrejme na Slovensku," rozhovoril sa Peter Hodossy.

Začiatok v New Yorku

Na svoj prvý maratón nikdy nezabudne, bolo to 2. 11 2003 v New Yorku. Do USA sa dostal po zoznámení sa s bežcom Bélom Szabóom z Horných Salíb, ktorý už mal štyri tamojšie účasti za sebou. 

„Povedal mi, aké náležitosti treba vybaviť a prihlásil som sa. Z vyše tridsaťpäťtisíc účastníkov som skončil niekde za 8000. Ale na tento beh nikdy nezabudnem. Vtedy sa vo mne zrodilo pevné rozhodnutie, že tomuto behu sa budem venovať, pokým vládzem. 

Už viackrát sa ma pýtali, že prečo sa mordujem na takej dlhej trati? Prečo absolvujem stovky kilometrov v príprave, keď život má aj iné veselšie stránky? 

Nuž na túto otázku je ťažké odpovedať. Opýtajte sa zarytého rybára, prečo vstáva po polnoci, keď väčšina ľudí spí spánkom spravodlivých, aby si zobral udicu a išiel na ryby. I keď možno do rána nič nechytí, ale zakaždým ide. 

Podobne je to aj s behom. Povedal by som, že maratónsky beh je životný štýl. Behať v poli niekoľko tisíc ľudí rôznych národností a rasy je vzrušujúce, čo sa slovami dá len ťažko popísať. 

Na čo som však najviac hrdý, že celú svoju dráhu maratónskeho bežca absolvujem bez trénera, manažéra, bez členstva v bežeckom klube," pokračoval Peter Hodossy.

Začal ako samouk a doteraz sa spolieha vo všetkom iba na vlastné sily a skúsenosti. Číta odbornú literatúru, sleduje materiály, týkajúce sa tejto disciplíny a bádania v tomto smere na internete. Ako hovorí, div divúci, aj počas behu je čas a možnosť porozprávať sa so súbežcami o tréningových metódach, stravovaní, výživových doplnkoch, výstroji a podobne. 

Najviac energie však odčerpáva administrovanie a hľadanie potrebných finančných prostriedkov na cesty a pobyt. Pritom iba štartovné číslo stojí na týchto pretekoch minimálne okolo 100 eur, v New Yorku $150. Ale, ako hovorí, dobrí ľudia sa vždy nájdu.

Vďaka dobrým ľuďom

Veľa vďačí najmä rodičom. Sú prostí dedinskí ľudia. Otec hospodári na roli, matka pracuje v maloobchode. Ale jeho koníček podporujú podľa svojich možností po každej stránke. Popri tom sa nájdu dobrí, nezištní ľudia. 

V Las Vegas a na Havajských ostrovoch ho pritúlil pod svoj patronát Jozef Gürke, rodák z Rimavskej Soboty.

„Bol to obyčajný robotník, ale prakticky všetky moje náklady súvisiace s pobytom zobral na seba. Poskytol ubytovanie, stravu vozil ma všade svojim autom. 

Havaj je nádherný ostrov, ale samotné preteky boli pre mňa ako nočná mora. Vyše tridsaťstupňová horúčava, vlhkosť vzduchu takmer sto percent a samotná netradičná trať. Bežali sme na vyschnutú sopku hore a dolu niekoľkokrát. Božie dopustenie! Dosiahol som najhorší čas vo svojom živote. Vyše štyroch hodín. 

V Toronte som užíval pohostinnosť biochemika, Lászlóa Horvátha, ktorý emigroval z našej dediny v roku 1968. Upozornil ho na mňa jeho brat, ktorý doposiaľ žije doma u nás. 

Pán Horváth pracuje na univerzite v Toronte. Môj prípad ho zaujímal iste aj po odbornej stránke. Venuje sa výskumu diabetes," vraví Peter.

Štyri dávky inzulínu denne

V zimnom období absolvuje tréningovú dávku okolo 70-80 km týždenne. V letných horúčavách menej. Radšej sa venuje bicyklovaniu o to viac, že si nedávno kúpil ozajstný pretekársky bicykel. S úsmevom hovorí, že za deň absolvoval na ňom vzdialenosť medzi svojou rodnou obcou a Viedňou tam a späť. 

Ale čo na to jeho ošetrujúci lekári? „Nadšení nie sú. Až do roku 1995 som musel vpichnúť dávku inzulínu denne dva razy, teraz štyri razy. Spočiatku ma chceli silou-mocou odhovoriť, aby som to vo vlastnom záujme nechal. Ale keď videli, ako tvrdošijne trvám na svojom, tak ma pochopili. Preto odkazujem aj ďalším ľuďom, ktorých stihol podobný osud, že nádej umiera posledná. Aj z najväčšej beznádeje existuje východisko. Sila vôle ju premôže," hovorí s úsmevom.

V Košiciach s číslom 50

Má plno plánov. Nedávno bežal v Chorvátsku Plitvički maraton, ktorý bol tiež skôr horský beh. 


zľava: Peter Hodossy, Gejza Kele, Zoltán Zselyi

27. septembra ide do Varšavy a začiatkom októbra do Košíc na MMM, ktorý bude jeho päťdesiaty. Vzhľadom na svoj mladý vek úctyhodný počet. 

Požiadal organizátorov, aby mu pridelili štartovné číslo 50 a dostal ubezpečenie, že tomu tak aj bude.

„Košice sú mojou srdcovou záležitosťou. Mám rád to mesto. Samotný maratón má nenapodobiteľnú atmosféru. Absolvujem ho už šiestykrát a kým žijem, tak Košice určite nikdy nevynechám."

Zaujímavé bude, že spolu s ním pobeží aj jeho iba 22-ročný brat Tamás.

Ten sa tiež už štvrtý rok venuje maratónskemu behu. Na konte ich má desať, medzi nimi Rím, Moskvu, Krakov, Viedeň, Prahu, Košice tri razy. 

Prvý absolvoval pred štyrmi rokmi práve v Košiciach. Tamás s úsmevom spomína, že bratovi vyviedol huncútsky kúsok. 

„Bežali sme vedno popri sebe. Na poslednom metri som však svojimi dlhými nohami prekročil cieľ skôr ako Peter a tak som bol vo výsledkoch o miesto pred ním." 

ĽUDO PALÁGYI

Prepis z NITRIANSKYCH NOVÍN 07.09.2009.


......................42195.sk............................................. 42195.cz......................