foto: Fotokamarát

3. Výšľap na Devínsku Kobylu

Devínska Nová Ves, 12. 9. 2009

 DNV - Devínska Kobyla - DNV - 12 hodín hore, dole.

 Výsledky

Najtalentovanejším bežcom na trati 3. Výšľapu na Devínsku Kobylu bol Rus Lev. Nie Lev Nikolajevič Tolstoj, ale Lev Psovič Barzoj. To je meno chrta, na ktoré by mal počúvať.

Mal, ale nepočúval. eN nevie s určitosťou povedať, či venčil on slečnu, alebo slečna jeho. Nečudo, že bola chuderka z Leva otrávená.

Barzoj Lev 3. VNDK nevyhral. S jedným výšľapom sa Kobyla nevyhráva. Samotný talent nestačí. Rozhoduje morálka. Tá Levovi očividne chýba.

eN Leva stretol dva krát. Raz pod vrcholom. Lev elegantne cifroval na tenučkých, pružných nôžkach hore a bez väčšieho záujmu hodil krátky pohľad na dopoteNého, klesajúceho bez náznaku estetiky na dvoch tlstých nôžkach do údolia.

Druhý krát sa Lev s eN streli už po behu v priestore štartu a cieľa. eN tiež chýbala morálka utekať ďalej, ako 42,195 metrov. Ale nechýbala mu túžba vyfotografovať si Leva. Aj za cenu, že mu ušiel autobus číslo 21, túžbu zrealizoval. Lev, jediný odfotokamarátovaný bežec 3. VNDK.

Zmeškanie 21-ky bola iba krásna strata. Vďaka nej prešiel po hlavnom bulvári Devínskej Novej Vsi na ďalšiu zastávku. Tam zistil, že nákladné vlaky, podchvíľou bŕkajúce po vyše 10 metrovom želežničnom násype, robia neuveriteľný rámus. Že im to tí domorodci trpia. 

Zapísal eN 12. 9. 2009

Po šiestich dňoch sa vraciame na chrbát Kobyly. Niektoré otázky sú už vyriešené. Máme kompletné výsledky. Máme smeroplatné potvrdenie, že eN prebehol mierečnú vzdialenosť, máme pečiatky.

Ale Doba pred nás kladie iné otázky. 

Jožo Rajchl je nie len človek, ktorý prebehol skrz Európu a minulý rok utiekol z Bratislavy cez Atény až do Pekingu, ale aj hlavný vynálezca a organizátor Výšľapu na Devínsku Kobylu.

Otázkou je, prečo Jožo nenávidí eN až tak, že pečiatky a potvrdenie zauzlil do pedofilného formátu. eN to dokáže vylúsknuť:

ale kradne mu to čas na riešenie ďalších otázok. Napríklad, za čo dostal minútovú penalizáciu. 

Kobyla sa meria na celé minúty. Čas je až druhé kritérium na určovanie poradia, čo je logické, lebo sa jedná o 12 hodinovku. Prvé kritérium je vzdialenosť. 

Štart 9,01, cieľ 14,32 = 5:31. Plus minutová penalizácia = 5:32. Aj keď eN netuší, čím sa previnil, 5:32 považuje za smeroplatný brutto čas. Na teN siahať neslobodno. Minúta hore, dole. Akciu nespochybní a poradie nemeNí.

POLARny Švéd nameral eN rovnako smeroplatný netto čas, ktorý znie:

Čas je to nekonečne dlhý, ale nezabúdať! Výšľap je Slovenský Jungfrau pre menej movitých. Čas na oboch plynie rýchlejšie, ako inde, ale many z portmonky miznú na Kobyle výrazne pomalšie, ako v Interlakene. 

Návidí, nenávidí je iba vykonštruovaná otázka, aby eN nakŕmil srandu. Ale zaradiť, nezaradiť, to je to, o čo tu beží.

Jeden výšľap a zošľap meria presne 3 + 3 km. 7 x 6 = 42. Príliš veľa na pohodové utekanie, príliš málo na akciu. O tom Jožo Rajchl vie. Ochotne dohliadol na dokrútenie do mierečnej vzdialenosti a uviedol to aj vo výsledkoch. 

Jeden z borcov, ktorí majú vo výsledkoch odmeraný čas po 42,2 km je

Attila Korčok ( 9:13 - 10. / 9.-M18). M18-ka pôsobí pri jeho zmätočne, lebo Attila je ročník 1941. 

A sme doma. Je zatiaľ najstarší borec, ktorý v roku 2009 absolvoval mierečné trať. Úmyselne hovoríme absolvoval, lebo on nebežal. Je turista, kráčal. 

Pravidlá atletiky, tobôž pravidlá SZM, nezakazujú si po akciu dokráčať. Potrebné náležitosti, zmeraná trať a čas, boli dodržané, akcia je platná. 

Ak je platná, potom je Attila horúci kandidát na Trofej Jozefa Česlu. Milan Krajči je tiež ročník 1941. Rozhodne deň a mesiac narodenia.  

Keď sa po roku vraciate na podujatie, je to dôkaz toho, že sa Vám pred rokom pozdávalo do takej miery, aby Vás pritiahlo opäť. 

Minulý i tento rok dostal eN od DNV všetko, čo očakával. Akciu bez obáv, že svojou pomalosťou zdržuje chod dejín a pohodovú atmosféru s možnosťou nastavenia súťaživosti na srdcu milú hodnotu. V tom môžu Výšľapu konkurovať iba behy Hamburgového typu.

Keď sa vraciate na podujatie, tiež nedá, aby ste neporovnávali. 

Najvýraznejší posun vpred zaznamenalo značenie trate. Minulý rok eN v prvom kole zabehol až ku chvostu chrbta Kobyly, tri kolá behal okľukou. Tento rok ho červená fáborka udržala v kurze od začiatku až do konca. Nebyť fáborky, na tom istom zákernom mieste by zblúdil aj tento rok.

KroteNie Devínskej Kobyly - 42,2 km, (stúpanie/klesanie 2380 m)

rok/kolo 1 2 3 4 5 6 7

2009

44:27

44:20

44:42

47:23

50:22

52:30

46:00

2008

47:09

48:58

50:03

51:16

54:39

58:24

48:51

Komparácia tempočiar vyznieva výrazne v prospech červenej, ale eN vidí aj za čiary a vie, že tento rok určite nepodal lepší výkon, lebo:

- nenadbehol si s výnimkou povinných 200 m ani krok,

- vedel do čoho ide, zvolil optimálnejšie tempo,

- obul si ľahké a hlavne užšie BO, neboleli ho prsty na nohách,

- bolo menšie teplo.

eN štartoval až dve hodiny po oficiálnom štarte, lebo nočný autobus z PD do BA Doba z cestovnej ponuky nemilosrdne vymazala. 

Prvá známa tvár, ktorú po pár krokoch eN stretal, bol

Adrian Oroš (66km - 3. / 3.-M18). Utekal spolu s postavičkou, ktorú eN nepoznal, ale počas behu boli pár krát v kontakte. Z výsledkov eN vyčítal, že to bol

Filip Maletz (72km - 1. / 1.-M18). S Adrianom, špecialistom na obzvlášť rýchle začiatky čohokoľvek, sa rozbehol bez bázne a hany. Keby bolo ich prvé kolo za 37 min. trvalo udržateľné, chodník na Devínsku Kobylu by zodrali, lebo by získali 19 pečiatok a od 20-tej by ich delilo iba pár krokov. Končili by s výsledkom 119,75km do diaľky a 6,6km do výšky. 

Prvý spomalil Aďo. Filip pokračoval na prvej figure sám, ale spomaľoval. Mal túžbu vyhrať, ale dostával sa do energetickej nepohody, lebo nič nejedol. Zaregistroval, že eN sa k nemu približuje a pri každom stretnutí vyzvedal, koľké kolo beží. Asi pri tretej totožnej otázke ho eN upokojil, že má v pláne iba sedem výšľapov. 

Pred šiestym výstupom na vrchol, keď eN Filipa dobehol, videl na ňom, že ho škaredo zlomila energetická kríza. Z bežca sa preorientoval na ochranára prírody. Podopieral stromy, aby sa im ľahšie stálo. Alebo to bolo naopak? eN si to už presne nepamätá, lebo to už je dávno. 

Ale pamätá si podobné stavy z jeho mladých liet. V zápale boja prvé občerstvovačky na Bielej stope vynechal a keď sa silou vôle vyhrabal druhý krát na Skalku, jedol všetko zaradom aj s táckami.

Pri podobných akciách treba jesť vtedy, keď sa zdá, že ešte netreba. Ak pocítite, že treba, je neskoro riť biť, keď je posratá. Lenivci, ktorým sa ťaží najesť, to nemajú v živote ľahké.

Keď eN zostúpil po šiesty krát ku cieľovému stanu, Adrián zhromažďoval proviant od organizátora a vylepšoval si ho zakúpeným v obchode.

eN mu oznámil, že Filip nevie pretočiť pedále, nech maká za ním. Ale na Aďa to neplatilo. Najprv hostina, potom práca.

Druhá ani nie tak známa, ako veľmi známa tvár, ktorá eN potešila, bol

Jaro Pavlacký (5:23 - 8. / 7. M18 42,2km). Štartoval hodinu pred eN a mal náskok 1,75 kola. Pri prvom stretnutí si toho veľa povedať nestihli. Na druhé stretnutie si Jaro pripravil hrôzostrašne vyzerajúcu scénku.

eN stúpal prudkým vymletým chodníkom hore, Jaro utekal dole. Keď boli od seba 10 - 15 metrov, hodil Jaro takého "papuláka", až z neho lietali horalky a okuliare. eN bol prekvapený, že Jaro vstal, oprášil sa a bežal ďalej. Kaskadéri v Hollywoode by scénku ocenili standing ovation.

Nenápadný koreň, ktorý z Jara urobil padlého bojovníka, označil Jaro a po ňom aj eN fáborkou, aby Jarovu scénku niekto nezopakoval. Lenže Jarovi sa pády na Kobyle páčili, vystrihol si ešte jeden, na inom mieste trate. 

Keď sa po ňom s eN stretol, požiadal ho o udelenie titulu, komik behu. Jaro môj, napriek tomu, že eN absolvoval iba jedno zakopnutie po ňom iba polohu stojaceho psa, bez porušeNia obalu tela, titul Komik behu je doživotne udelený. 

Jaro nebol jediný padlý bojovník. Chrbát jedného neznámeho bojovníka, niesol okrem výrazných stôp návštev fitcentra aj stopy mrzkého pádu. Ale prejavil sa iba na "koži" atletického tielka. Koža ľudská, tá našťastie zostala neporušená. Raz darmo, pády k rajtovaniu na Kobyle patria. 

Pri inom stretnutí Jaro lamentoval, že Kobyla je aspoň dva krát ťažšia ako Žilinský Hamburg a raz taká ťažká ako Perla s Machnáčom. Môžeme to miestoprísažne potvrdiť. 

eN Jarovi zdôraznil, že ak beží iba maratón, nech si dá aj 200 metrový nášup. Ale nebolo treba. Jožo Rajchl vedel, že ľud ortoxne mierečný to bude od neho žiadať a bol na to pripravený. Jarovi tiež vystavil úradné potvrdenie o absolvovaní 42,2 km. 

Kto vie, či Jaro o rok nájde odvahu vyskočiť na chrbát Kobyly. 148-ma akcia ho určite stála viac síl, ako predpokladal. Ale na druhej strane si piatou tohoročnou akciou nepostavil latku príliš vysoko. Ak by sa o rok nezahltil zbytočne rýchlym prvým kolom (tiež 37 min.), v jeho silách je čas Sub5.

Keď eN vbiehal do posledného kola, Jaro sa vybral s ním. Počas behu videl v smetiach vyhodený rám bicykla, kompatibilný s jeho. Či ho vzal do Trenčianskych Teplíc, to už eN nevie. Keď dobehol, Jaro bol fuč.

eN sa rozlúčil s "vybíhačskou" myšlienkou už pred štarte. Od prvého kola stúpania kráčal. V prvých kolách to bola možno maličká strata, ale po troch kolách skôr zisk. Horšie bolo, že už v prvom klesaní z kobyly mu vypovedali službu stehná. Cítil a nemýlil sa, že to skončí boľavou svalovicou.  

V šiestom kole ho napadla furiantská myšlienka. Siedmy výšľap chcel na výbeh prekrstiť. Myšlienka to nebola zlá. Keby trochu zabral, mohol predbehnúť Jara. Ale myšlienka zostala iba myšlienkou. Ledva vybehol stúpanie k vodárni, ktoré bolo po asfalte. Stúpania v teréne pokorne vykráčal, ako v prvých šiestich kolách.

Ťažko sa eN píše o postavičkách bez autentických obrázkov. Obrázok pečiatkového muža

Jozefa Karoviča (6km - 36. / 31.-M18) sme si vzali z minuloročnej Sedemhrbej story, lebo patrí k Výšľapu rovnako, ako Kobyla. Z jeho pečiatok sa tešia deti skoro tak isto, ako eN.

Branko Hanzely (6km - 33. / 5.- MCH), štvorročný turista, si po ňu, s maličkou pomocou otca, dokázal vyliezť sám až hore. eN vyzvedal, či vládze. Branko eN a eN Brankovi sa priznal, že skôr nie, ako áno. 

Nevládať nie je hanba. Hanba je nemať pečiatku. A Branko, ani eN v hanbe nezostali. Plánované majú.

Keď Jozef udrel siedmu pečiatku, do 5:30 zostávalo niečo nad 16 min..

Pred rokom to eN napriek boľavým prstom zvládol pod 15 minút. Tento rok ho neboleli prsty, ale chodidlá. Korene, kamene sa rýmujú. Tenká podrážka rým kazí. Napriek tomu pod 5:30 (netto čas) dobehnúť stihol. 

Tam narazil na Filipa, vedúceho "výšľapára", ako váha, či pokračovať. „Máš kolo náskok. Poriadne sa najedz a pokračuj. Veľký bežecký výkon už nepodáš, ale pár výšľapov ešte chôdzou stihnúť môžeš. Tie ti prvé miesto podržia," pokúšal Filipa eN, lebo videl, že vyhrať túži. A práve tá túžba ho donútila pridať ešte tri kolá a 3. VNDK vyhrať.

Potom sa už eN venoval Levovi, zmeškal 21-ku...ale to už viete.

Bus do Prievidze stihol. Dve minúty sa musel nudiť, kým sa pohol. Púť za eN 325-tou akciou celkovo a 28-mou v roku pána 2009 bola tvrdá, ale eN sa páčila. 

Akcie typu VNDK nie sú akciami, ktorých sa dá nastrieľať do roka veľa. JedeN kúsok za rok je tak akurát. Ak sa podarí, eN by mal rád o rok v akciopise Kobyliu trojku.

Zapísal eN 18. 9. 2009


......................42195.sk............................................. 42195.cz......................