Veľmi dobre utajený maratón: 

29. Medzinárodný moskovský maratón mieru (MMMM).

Moskva, 13. 9. 2009

 Výsledky

Veru tak, veľmi dobre utajený. Naši slovanskí „bratia" Rusi sú známi svojim tajnostkárstvom na štátnej úrovni; všetko je tajné, nič sa nesmie (najmä „inostrancovi – inosrancovi") povedať, lebo nepriateľ (a ten je tu vždy) by to určite využil a mohol by ohroziť krajinu, marafon a naše šťastie. 

Ale, že aj informácie spojené s MMMM, ktorý je členom AIMS a základná informácia o ňom je aj v časopise Distance Running - ktorý určite dostaneme aj v Košiciach - sa taja, to som netušil. 

Začalo to tým, že nijakovsky – nijako som sa nemohol dopátrať času štartu "marafona". To, že to bude v nedeľu trinásteho (stále lepšie ako v piatok trinásteho) bolo z propozícií na internete jasné, ale kedy to bude, sa v „reči otvorenej" neuvádzalo. 

Bola tu však ešte jedna možnosť: na lište webovej stránky MMMM sa odsypávali dni, hodiny a minúty do štartu; po jednoduchých výpočtoch sa ukázalo, že štart by mal byť o dvanástej, teda „Na pravé poludnie".

Táto informácia však bola zneisťovaná poznámkou „Vremja starta budet utočneno", podobne, ako „budet utočnen" začiatok tzv. „Pasta šou", čo býva niečo ako Pasta party s tým, že cestoviny tam skoro vôbec nie sú, ale je tam to „šou". To znamená vystúpenia rôznych mládežníckych súborov" v sovietskom štýle so silným vlasteneckým nábojom. No, vráťme sa však k onomu utajovaniu.

Čo však bolo jasné z propozícií na internete, bolo miesto a čas registrácie: Olympijský komplex na Olympijskom prospekte, vchod No. 8., otvorené do siedmej. Ľahko som pricestoval za 20 Rubľov na stanicu metra „Prospekt mira" a pobral som sa k onomu komplexu, pozostávajúceho z dvoch veľkých hál- jedna univerzálna (gymnastika, box a sálové športy), druhá je bazén a tam kdesi bola registrácia. 

Aj ten vchod som našiel vďaka tomu, že som tu už raz bol, lebo bol označený len jedným plagátom maratónu, nalepeným na skle vedľa dverí. 

Na poschodí, kde sa bola registrácia, zmätok ako obvykle; na chodbe ako v kaviarni, množstvo neoznačených stolíkov s chumľom ľudí pred nimi, každý si bránil svoju pozíciu telom, takže ani opýtať sa na čosi nedalo. 

„Kde formuljar?" Opýtal som sa devy, ktorá stískala v ruke vyplnenú prihlášku v ruštine. 

„Za etim stolom"- ukázala mi na stôl, pred ktorým bol najväčší chumeľ ľudí. Postavil som sa do radu a čakal, kedy sa na mňa dostane. Keď som konečne prišiel na rad, tak som dostal otazku: „marafon ili desjať?"

„Marafon", ja na to. „Pokažite pasport"! Keď videl, ze nie som Rus, tak ma poslal do miestnosti „tam registrirujut inostrancev", samozrejme za iné peňáze. 

V onej miestnosti bol predsednícky stôl, za ktorým sedelo nehybne asi 7 ľudí a pozerali do blba; asi hodinu, čo som tam bol, sa nepohli, okrem nich tam boli ešte dva neoznačené stolíky, za ktorými sedeli chlapi so žltými vestami, aké máme v aute a okolo nich skupina „inostrancev", na šťastie ich nebolo veľa. 

Na moje otázky mi nikto neodpovedal, doslova ma ignorovali. Nakoniec som im siahol na prihlášky v angličtine, že ju teda vyplním (hoci som ju už predtým poslal internetom). 

Keď som im siahol na formulár, hneď zareagoval „neberite, ja vam daju", ale ja som si zobral, vyplnil a išiel som mu ju vrátiť vyplnenú. Odbil ma: „sadites, zdes očereď", teda rad. 

Sadol som si k jednému chlapíkovi, vysvitlo, že je angličan a čaká na registráciu. Keď mal prísť na rad, tak som ho posielal k stolíku, kde sedel sympatický bradatý ale mladý muž. 

You know –on na to- go first I will see how it goes. Nemal odvahu ísť prvý. Chcel vedieť, čo sa so mnou stane. Smelo som vykročil k stolíku.Tam sediaci sympaťák sa usmial a začal lámať angličtinu. 

„Možete govoriť po ruski", prihováram sa mu. „Och, kak charašo" – zrejme mu odľahlo a začal prepisovať moju prihlášku do azbuky a vypytoval sa ma na jednotlivé latinské písmená. Toto sú ich večné problémy: azbuka versus latinka. 

Nevidím dôvod, prečo by to nemohli opísať z prihlašky poslanej on–line. Ale to zrejme nefunguje. Prihlášku, čo som im poslal zrejme nemali a keď aj mali, "neobraščali na eto vnimanie", teda, ako by tam nič nebolo.

Všetci „inostranci" museli takto fungovať. Dopísal, doniesol štartovné číslo, vypriadol aj čip, podpísal som prehlásenie, že teda ako som ho prevzal a prehásil "Za vsjo nada zaplatiť!"

Vytiahol som 40 USD, ktoré si starostlivo vložil do vrecka. O potvrdenke ani reči. 

Odbehol a priniesol mi vrecko: „znajete eto od sponsorov". Boli tam náplaste Salonpas proti bolesti. Hneď som ich daroval jednému Rusovi. 

Pýtam sa, „Kagda budet start zabega?" Odpovedá mi tajnostkársky, že „V dvenadcať časov".

Mimochodom, nedali nám žiadny materiál, žiadnu schému trate, ale na zlej kópii mi čosi ukazoval, z čoho som pochopil, že trať je trošku iná, ako minule. 

Nevadí, prvý nebudem, kamsi ma už nohy ponesú a oči povedú...A kde futbolka?" Pýtam sa. (Pre neruski negovorjaščich, futbolka to je tričko). 

„Znajete" – on na to- „polučite na finiše", teda ako v cieli. Až neskôr som sa dozvedel aká zrada sa za tým skrýva. Marafonci mali sľúbené „funkčné" tričká, takže som si myslel, že ide o to, aby ich nedostali do rúk „nemarafonci". 

Tu treba poznamenať, že to, čo my Slováci nazývame „funkčným tričkom" je v Rusku zriedkavosť. Je to dráhé, takže mnohí údajne prišli na „marafon" aby ho získali a oni aby to naozaj odbehli, tak ich budú dávať až po dobehu s medailou. 

Toto som si myslel ja, naivný marafonec. Skutočnosť však bola oveľa prozaickejšia: funkčné tričká nemali a preto to zatajili až po dobeh. Nakoniec sme dostali pekné bavlnené, červené tričká. Teda, takto skončila finta „futbolka".

Prepáčte mi odbočku od deja. „Na pasta šou pojdete?" Opýtal sa ma onen mládenec. "Da, kogda načinajetsja?" „V pjať", hovorí. „Pojdu", ja nato. Dostal som pozvánku s pripnutým lístkom „Zal 3", teda „Sála číslo tri", podjezd pervyj Kafe Olimpiada. 

Bolo to hneď vedľa a pred vchodom sa tiesnilo množstvo hladných záujemcov a ďalší (to ako ja) prichádzal.

„Pastaušou" odpálil príhovorom riaditeľ maratónu, graždanin Fadejev, ktorý nám postupne po jednotlivých „zalach" ukázal cieľovú pásku a medailu, ktorú – ak Boh dá- zajtra v cieli dostaneme.

Konferansier ohlásil vystúpenie „mnogich laureatov meždunarodnych konkursov" v speve a tanci. Najstaršie dievčatá mali asi trinásť a spievali tanečné piesne, čo mi pripadalo smiešne; no predstavte si, keby taká šiestačka začala spievať trebárs „Dlouhá noc...". 

Ale bolo to zaujímavé. Jedla bolo dosť, stoly boli švédske a na nich syr, džúsy, pizza, fašírky, salámy a v jednej mise cestoviny. Najedol som sa a pobral sa do hotela v očakávaní zajtrajška.

Aké bude počasie? Prognózy (aj Jano Š. mi jednu poslal), oznamovali veľmi vhodné, priam „marafonske" maximálne teploty v sobotu 16º C, ale predpoveď – nepredpoveď, vyliezli na viac ako 25 ºC. Na zajtra je prognóza 18 ºC. Ako bude, vie len ten, kto to počasie organizuje, tam hore, na nebesiach. Budem pripravený na všetko.

Nedeľa, 13.9.2009, ráno, 8.00. Idem na raňajky dolu do reštaurácie, lebo štart je až o dvanástej a niečo si zjesť je dobrá vec, aj keď to asi nebudú varené zemiaky. 

Boli tam švédske stoly. Jedla dosť, o ôsmej nás tam bolo pár. Lákadlom bola kaša „mať naša" ako hovoria Rusi. Jedávali ju denne, pravda, ak bola. Je to rozvarené obilie s masťou a soľou. Tu bolo hneď v dvoch vydaniach: jačmenná a ovsená. Ako som sa na druhý deň presvedčil, obe boli dobré aj ako predmaratónske jedlo. Jano Š. by nemusel dláviť zemiaky, alebo ryžu. Ja však, mládenec opatrný, som si dal kukuričné vločky s mliekom, osladil cukrom a zapíjal kávou a čajom. Stačí.

Na izbe som vylihoval a čakal na trištvrte na jedenásť, kedy sa metrom vyberiem na stanicu „Kitaj –gorod", po slovensky „Čína – mesto", čo má byť čínske mesto, ktoré tam kedysi bolo. 

Je to neďaleko povestného sídla KGB Ljubianka.

Oblekol som sa „ako na trať", to všetko prikryl do šušťákovej súpravy a von ho do sveta. A samozrejme, ešte pred odchodom som využíval privilégium „vlastného" WC a vysedával som na ňom, púliac oči do novín „Moscow News";. Koľkokrát som bol úspešný, radšej nepoviem, lebo Mišo Holík by mi to určite vyčítal: „Tebe sa ľahko beží keď sa denne 4 x vyložíš..." Samozrejme, preháňa, raz stačí.

Zaujímavé, je nedeľa dopoludnia a v metre plno. O tom že bude nejaký maratón ani zmienka. Nikde plagátika ba ani (vtáčika) letáčika. Ba ani evidentného „marafonca".

Ale vystúpiac z metra a pustiac sa ulicou „Varvarka" (je to ulica vedúca ku Kremľu s mnohými kostolmi; ten najstarší, pri Krasnoj ploščadi je chrám „Svjatoj Varvary", čiže Barbory a tá ulica je pomenovaná podľa toho kostola.) už na niekoľkých, čo by mohli byť „marafoncami", alebo lepšie bežcami, narazím. 

Pretože, súčasne štartuje aj zabeg – sputnik, beh na 10 km a oných bežcov je podstatne viac ako nás „marafoncev".

Prichádzam na slávny Vasilievskij spusk, teda na tú časť Červeného námestia, za chrámom Vasilija Blaženého. Je to široká naklonená plocha smerom k rieke Moskve; jej predĺžením je široký most na ostrov medzi ramenami rieky, kam pobežíme. 

Vľavo je veľké priestranstvo, kde stála gostinica Rossija; zostalo po nej pár polozborených konštrukcií, za dva roky, čo som tu bol naposledy sa nič nezmenilo. Žeby kríza? 

A na ľavej strane „spuska" je na asfalte je postavených viacero bielych stanov, kde sa budeme prezliekať a zrejme si aj schováme veci. 

Je teplo. Odhadujem to na 22 –23 ºC a je pod mrakom; ale keď sa vyjasní... to bude teplúčko. 

Zaujímavo je tu riešená šatňa. Je tu celý zbor „babušiek", každá z nich má na starosti 50 maratóncov podľa čísel, ktorí si uložia svoje batôžky na kopu s pripnutým číslom. Babuška dáva pozor ako ostriež a po návrate si to tam každý nájde, pričom babuška starostlivo kontroluje číslo „bagaža". A je to. Prečo nie, len kde vziať napr. v Bratislave toľko babušiek?

Do štartu je asi 50 minút. Teplúčko, takže si sadnem na obrubník a počúvam hudbu a nadšené hlasy hlásateľa, ktorý chváli maratón. Celá aparatúra je nainštalovaná v starej Avii. Čo ma najviac zaujalo, je hymna „marafona". 

Za sprievodu symfonického orchestra ju spieva nejaký hrdinský barytón (nie naživo, ale zo záznamu). Začína sa slovami „Beg, beg, beg" a každá sloha sa končí slovami „moskovskij marafon, ves mir v nego vljubljon..." V preklade (aj keď sa to nerýmuje znie „ moskovský maratón, celý svet ho má rád..." 

Naozaj? Veď o ňom nikto nič nevie. Ale napadlo ma, prečo by naše maratóny ( aspoň tie najslávnejšie, ako je košický a rajecký) nemohli mať svoje hymny? 

Aby som bol konštruktívny: texty by iste znamenite zvládol eN – podľa toho, ako sa prejavuje na maratónskych stránkach a nakoniec ani EvaS nie je lyrička na zahodenie. Melódia by mala byť v duchu slovenských tradícií: na ľudovú nôtu. Akurát by to nemohla byť pesnička „Kopala studienku, pozerala do nej...", lebo tú melódiu už obsadila slovenská hymna. Ale veď pesničiek máme dosť... Čo ty na to eN?

Mimochodom, kremeľ je po slovensky pevnosť, hrad. Ale ten moskovský je Kremeľ s veľkým K. Je krásny, najkrajší. Rozprávková kombinácia červenej, bielej a zlatej farby, nič krajšieho nepoznám. Za pastelovo červenými múrmi sú bielo- zlaté stavby kostolov a palácov, svietiacich do diaľky. Veriť sa nechce, že to bolo ešte nedávno centrum „ríše zla", ako ju nazval nebohý Rony Reagan. 

A za nami chrám Vasilija Blaženého s nádhernými kopulami, nemôžem sa na tú krásu vynadívať. 

Za chrámom sa k rieke Moskve zvažuje rozsiahla plocha, „Vasilievskij spusk", odkiaľ vyštartujeme a kde koncom mája 1987 pristál na svojej Cessne devätnásťročný Nemec, Mathias Rust. 

Kvôli nemu prišli o teplé fleky šéfovia letectva a PVO sídliace v budove Ministersva obrany, vedľa chrámu Vasilija Blaženého. Tá potvora Rust im pristál rovno pod oknami. Poviem Vám, ostuda to bola poriadna.

Niekoľkotisícové štartovné pole sa presne na poludnie za zvukov dychovky pohlo dolu Vasilievskim spuskom Krasnoj ploščadi. Väčšina štartujúcich beží „desať" a sú pomalí, takže ani ja sa nenamáham a bežím z nohy na nohu. 

Nerozbehal som sa, len som prebehol asi sto metrov prevaľujúc sa cez chodidlá, ako som to odkukal od keňanov, ktorí tu ale chýbajú. 

MMMM neponúka známe „appearence fee", teda peniaze vopred a prvá cena je asi 1000 Euro, čo je pre nich nezaujímavé. A okrem toho je to ďaleko a mesto je drahé. 

Prispôsobujem sa davu a prebiehame mostom ponad rieku Moskvu v pohodlnom tempe. Prebehneme asi 3 km na ostrove medzi ramenami riek a potom ešte pol „veľkého" kola. Keď sa „desiatkári" dostanú do cieľa, bude na trati voľnejšie. 

Maratónska trať sa skladá z jedného malého (asi trojkilometrového okruhu) a dva a pol „veľkého" asi 16 km. Ten veľký sa beží po nábreží rieky Moskvy, približne v strede okruhu je Kremeľ a tiahne sa od celkom pekného mrakodrapu „Barrikady" po Lužniky. Míňa zvyšky zrúcanín hotela Rossija, Kremeľ, chrám Krista – Spasiteľa.

Ten chrám, ktorý dal pred vojnou Jožko Stalin vyhodiť do vzduchu, aby tam bolo kúpalisko Moskva s okrúhlym bazénom a teraz opäť hlavný chrám pravoslávnej cirkvi. 

Na druhej strane rieky je tzv. Dom praviteľstva, postavený pred vojnou pre významných činiteľov štátu. Momentálne majú problém nájsť dosť miesto medzi oknami prízemia pre pamätné tabule bývalých obyvateľov tohto domu, ktorí boli popravení.

Ďalej je veľkolepý pomník Petrovi Veľkému. Za ním v „Neskučnom sadu" raketoplán Buran, viac menej kópia amerického raketoplánu, ktorý nikdy nevzlietol. Pekná trasa, vedúca po šesťprúdovej uzavretej ceste.

Míňame v protismere prvých „desiatkárov". Tiahnu sa rozťahaní a až na tie prvé desiatky sú slabučkí. V diaľke vidieť Kremeľ. 10-km odbočujú doprava, hore miernym stúpaním do cieľa a zrazu je na ceste prázdno. Iba sem tam nejaký bežec. 

Prvú desiatku som odbehol za 51:53. 5ky za 25:49 a 26:03. Aj po nej sa mi bežalo celkom dobre, napriek tomu že Pán Boh nám prikúril. Vyšlo slnko a teplota sa zvýšila aspoň na 25 ºC. 

Tak, a ešte dva celé (!) okruhy! Ale zatiaľ je to dobré. Kochám sa Kremľom a rozmýšľam: aké by to bolo fajn, keby tu so mnou bežal nejaký osvedčený spolubežec. Takto, samému vojakovi v moskovskom poli bežcov, je smutno.

Mimochodom, Moskvania nie sú zanietení bežci. Neviem síce koľkí maratónci vybehli, ale dobehlo ich 750 (z totho 120 inostrancev), žien dobehlo 81 (14). Predpokladám, že vzdalo asi 10 percent. Len samotná Moskva má 13 miliónov obyvateľov, tak si to zrátajte. 

Tí mladší sú oblečení a obutí na súčasnej úrovni. Silná skupina starších borcov je poobliekaná podobne, ako sme boli my pred tridsiatimi rokmi. Vyblednuté bavlnené trenírky a tričká, vyšmatlané maratónky, väčšinou dlhé šedivé brady. Vskutku pitoreskná partia. 

Ale, sú dobrí. Kategóriu M65 vyhral Voroncov za 3:07; ba kategóriu Ž80, ročník 1926 (!), vyhrala moskovčanka v čase 5:57!

Až teraz, keď desiatkári skončili si uvedomujem, že v okolí nie sú žiadni diváci. Ale, po oboch stranách cesty stoja v maskáčoch vojaci MVD. Vystrojení veľkým obuškom a poľnou fľašou s menovkou sú otočení chrbtom k nám. Každých 50 metrov dvaja. Asi nás majú chrániť pred niekým veľmi nebezpečným.

Iba v priestore štartu je asi tisícka divákov, príbuzných to bežcov. Tak teda, asi toto je príčina utajovania času štartu. Minimalizácia možných rizík, ochrana divákov pred prípadnom teroristickým útokom? "Moskviči" majú s Čečencami dosť nepríjemných skúseností...

Cítim bolesť v ľavej achilovke. Nezhorší sa to? Je to pozostatok z behu Krasňanská kúria, kde som na nerovnom teréne zle stúpil, vyvrtol som si členok a ešte natiahol achilovku na pravej nohe. Kúpil som si síce elastickú pančuchu na členok. Nosím ju, pomáha to, ale podvedome si zranenú nohu chránim, tak to odnesie aj druhá achilovka. Tiež tlmene bolí. Vydrží? 

Prebieham pätnástku. Posledná päťka za 24:58, nasledujúca za 24:54. Je to výborné, aj keď je teplo.

Polmaratón (1:47) je za mostom cez Jauzu, prítok rieky Moskvy. Ale, už to začína pritvrdzovať. Otáčam. Ešte jeden a pol kola. 

Pripomínam si slová Janka Nebeského: najhoršie je to medzi 20-30 kilometrom; cieľ je ďaleko a už sa trápiš. Ak budem na „tridsiatom" bude to ešte horšie. 12 kilometrov si dokážem predstaviť. Je to menej ako z Patrónky k druhému prameňu a späť na Železnej studničke. To už nejako to dotrápim.

Pred sebou vidím stepilú postavu dámy v modrých trenírkach a bielom tielku. Pripomína mi Betku T.. Otočím sa k nej s úsmevom. Ako sa neskôr ukázalo, bola to dáma z Hong –Kongu zvaná Ko In Fang. 

I am tired, prihovorí sa mi. Aj ja mám toho dosť, utešujem ju. Máme pred sebou už „len" 17 kilometrov. Zrejme to prepálila, spomaľuje, tak jej želám Good luck. Odpovie mi úsmevom a ja idem dopredu. Dobehla chúďa za 5:17.

Tridsiaty piaty kilometer. Mám toho dosť, veď posledných „päť" mi trvalo 28 minút! Je tu občerstvovačka, majú vodu a dobrý, sladký a teplý čaj. Lepší ako Gatorade, ktorého názov je na veľkých nádobách. A sú tu aj kocky posoleného čierného chleba, tradičné to jedlo tohto maratónu. Ja však počas behu nejem.

Stoja tu dve sanitky, niečo sadeje? Až neskôr, po dobehu som sa dozvedel, že tam dokončil pozemskú púť 51 ročný maratónec. Zradilo ho srdce. 

Začínam sa kontrolovať. Najskôr nohy. S údivom zisťujem, že achilovky ma nebolia, ale viem, že keď budú v pokoji, začnú. Srdce duní tak ako má, vidím, počujem, snáď to zvládnem.

Okolie už veľmi nevnímam, pozerám sa do zeme a snažím sa myslieť iba na príjemné veci, ako cieľ, pivo, horúci kúpeľ. 

Sem tam zdvihnem zrak do protismeru a tam vidím so stratou asi piatich kilometrov, tých, ktorí sa trápia ešte viac ako ja a majú to do cieľa ešte ďalej...

Zvláštne. Predbieham bežcov, nie naopak, napriek tomu, že mi to fakt ide biedne. Ale nezastavím. Konečne, posledná obrátka. Utešujem sa, tadiaľto už nepobežím. 

Dobieham štíhleho bežca v červenom tričku z tohotoročného maratónu v Barcelone. „Did you run this marathon?" Opýtam sa ho. "You too?" Zhodli sme sa na tom, že tam bolo oveľa lepšie počasie ako tu. Bežali sme spolu asi dva kilometre, potom sa mi pomaly vzdialil, ale aspoň ma trošku rozptýlil. 

Tie posledné stovky metrov sú nekonečne dlhé. Ale zákruta doprava, ešte dvesto metrov... a je tu cieľ (3:47:10). 

Medaila, diplom, červené tričko, dva muffiny, minerálka Svjatoj Georgij a... ešte jeden balíček náplastí proti bolesti Salonpas. 

Stretávam sa s oným Škótom Davidom Grayom. Utiekol mi presne pol minúty. Je tu aj s manželkou, ktorá je (zdá sa) rada, že ho znova vidí. 

Skončil som 305. zo 705. „dobehnutých" mužov, v kategórii siedmy. Bol som jediný Slovák tohto ročníka, ba ani z Čiech sa nikto neunúval.

Takže, eN to má tento krát jednoduché – môže do análov zapísať

Okrem Slovákov vyhrali XXIX. Maskovskij Meždunaronij Marafon mira ešte aj 

A čo na záver?

Bol to môj štvrtý „moskovský". Je to pekný maratón. Iná vec je jeho organizácia a informovanosť pred maratónom. 

Nejde mi do hlavy ako je možné, že Rusi nie sú schopní tento maratón organizačne zvládnuť. A tá registrácia! Ale, na druhej strane, exotiky si tu užijete viac ako na Tahiti. 

Žasol som, čo všetko sa dá v tej prípravnej fáze zbabrať. Ale nakoniec, aspoň bola sranda. 

A čo najviac srandy v budúcich bežeckých avantúrach želám aj Vám.

Vilo Novák, Bratislava, 27.9.2009.

Prémia za MMMM doják od 42195.sk je tempograf. Medzičasy po 20km Vilo neuvádza, tak sme ich aproximovali. Nevieme, čo to znamená, ale dospeli sme k takejto čiare.