text, foto: bero441, boh60, Z. Krchák, Pedro B.

STÁLE V PLNOM LESKU: 86. ročník MMM v Košiciach

Utekal a napísal - Vilo Novák

 Výsledky

Košický MARATÓN. 

Čo také sa o ňom dá napísať, aby to slovenský maratónec nevedel? 

A okrem toho, všetko, čo na Slovensku maratóny behá a nohy zdravé má, do Košíc pospiechalo a v Košiciach bežalo, a teda dobre vie, čo sa tam udialo...

Ale predsa tu bolo pár vecí nových pre mňa a pár vecí zaujímavých snáď aj pre iných.

Samozrejme, v Košiciach to bolo, ako skoro vždy, skvelé, ale predsa tu bolo niečo, čo by som osobitne chválim. 

Mená a priezviská na štartovných číslach a povinnosť mať číslo aj na chrbte, je skvelý nápad. Nie, že by to bola vec nová. Zažil som to na viacerých maratónoch vo svete ( napr. tohto roku v Barcelone).

Ale... Košické čísla boli prvé, ktoré boli dosť veľké, aby sa dali čítať aj bez okuliarov a boli povinne umiestnené aj na chrbte! A to je rozdiel medzi nepovinnými číslami na chrbte s mikroskopickými rozmermi mien a priezvisk ctených pretekárov. 

Prečo to tak oceňujem? Hlavne preto, lebo mnohých poznám z videnia, ale mená som zabudol. Iných zase poznám podľa mien, ale neviem ich priradiť k tváram. Takto som si zafixoval bežcov, ktorí ma predbehli, alebo ktorých sa mi podarilo dobehnúť. 

A „last but not least“, je to skvelá možnosť, ako sa prihovoriť dáme. Napríklad, „Ahoj Zuzka, ako sa ti beží?" pričom meno prečítaš na deve. 

Pivo po maratóne novinkou nie je, ale aj ako nepivára ma teší:  Viacerí skúsení skonštatovali, že je to najlepší izotonický nápoj po športovom výkone, a je to pravda. 

Hoci som „čajový“, teda bežne pijem čaj, po maratóne to bez piva (teda aspoň dvoch) nejde. Aj pípy boli dve a dievčatá v zelených čiapkach (bohvie prečo v zelených) boli milé. Aj na nás, spotených a páchnucich chlapov.

No a ešte za počasie treba organizátorov pochváliť. Bolo celkom dobré. No a čo bolo najlepšie? Samozrejme diváci, Košičania. 

Skoro všade vo svete sa maratón teší záujmu divákov (okrem Moskvy), ale vari len v Košiciach je maratón tak hlboko vrastený pod kožou ich obyvateľov. 

Len v Košiciach o maratóne diváci hodne vedia. Nestretnete sa tam s častým javom inde, keď chudák maratónec, plaziaci sa z posledných síl na 35. kilometri a mysliaci na to, aby sa aspoň „doplazil“ do cieľa, je „milo“ povzbudzovaný pokrikmi, ako Pridaj, neflákaj sa! Predbehni ho! 

V Košiciach povzbudzovaný je, ale potleskom alebo „Vydrž, už je to len... kilometrov“. Zatiaľ, čo ten prvý spôsob „povzbudzovania“ ma naštve, ten druhý naozaj povzbudí.

Nedeľa 4.10.2009, 9:45 pred hotelom DoubleTree by Hilton

Ako sa obliecť? Jednoduché riešenie (tričko, trenírky) je komplikované mrakmi a solídnym vetrom. Ale ja idem na istotu: radšej trošku priteplo, ako by som mal (najmä v druhej polovici maratónu) trpieť chladom.

Možno to nebolo najlepšie riešenie, ale z toho, čo som mal so sebou, sa toho veľa skombinovať nedalo. 

V koridore pred štartom je teplúčko. Ani vánok a všetci vykurujú svoje okolie; vyžarujú teplo pri priemernej teplote tela 36,5 °C. Všade samý známy: nestačíme si potriasať ruky a želať všetko najlepšie; niektorých vídam často na pretekoch, iných „čistých“ maratóncov len občas, no v Košiciach sú vždy.

Štart

Pomaly vybiehame. Vyhovuje mi to, lebo som sa rozcvičil len zľahka, moskovský maratón spred troch týždňov ešte cítim v nohách (a hlavne v mysli). 

Tu, v dave pol- aj celomaratóncov si na začiatku treba dávať pozor, je nás husto; to však po jednom kole pominie, lebo polmaratónci dokončia svoju púť. 

Snažím sa bežať voľne, bez známok úsilia, na „maratónsky voľnobeh“. Jeho rýchlosť závisí od výkonnosti pretekára; špičkový borec ju má niečo nad tri minúty na kilometer, pre mňa je to už len asi 5 minút na kilometer. Žiaľ, ale čo narobíš, čas nezastavíš.

Okrem toho to závisí aj od momentálnej dispozície, úrovne relaxácie a množstva iných podmienok, o ktorých nemáme poňatia, ale ktorých výslednicou je to, čo sa nazýva „forma“. 

Po prebehnutí asi troch kilometrov konštatujem, že ten môj „voľnobeh“ je dnes oveľa slabší ako inokedy. Asi o minútu na 5 kilometrov. Okrem moskovského maratónu sa pod to mohli podpísať aj tri dosť ťažké tréningy v posledných desiatich dňoch, keď sa beží s partiou a človek nechce zaostať. Možno je to indispozícia iného druhu. O týchto veciach sa toho vie veľmi málo a aj tí najskúsenejší nevedia poradiť. 

Vilo, Vilo, volá za mnou ktosi. Obzriem sa – Milan Furín. Ahoj, veď teba hľadám, vravím. Chceli sme bežať spolu tak dlho, ako to len pôjde. 

Vieš čo, bežím s mladým (to ako so svojím vnukom) polmaratón. Nevadí, za koľko to chcete ísť? Tak asi okolo dvoch hodín. 

No, to je trošku pomalé, vravím. Teda všetko dobré, lúčim sa.

Otočka k Aničke, piaty kilometer v čase 26:10, to teda nie je nič moc. 

Pred sebou vidím vysokého chlapa v červenom drese – Milana Vagu a vedľa neho dievčinu v elasťákoch so šiltovkou stiahnutou tak hlboko do čela, že ak by som ju aj stretol, nespoznal by som ju. 

Na čísle má napísané: Alžbeta Knapíková. Bežíte spolu, vodíš ju? vyzvedám. No, to sa ešte ukáže, kto koho vodí, vraví Milan. Pozerám na hodinky, tempo mi vyhovuje. Pôjdem chvíľu s vami, pokiaľ vydržím, oznamujem. To som ešte netušil, že sa naše osudy spoja až do tridsiateho kilometra. 

Ale beží sa nám dobre, je to predsa len príjemnejšie, nebežať sám. A okrem toho Milan je mládenec veselý, sem-tam sa doberáme, ubieha to rýchlejšie. 

Betka je deva tichá, veľa toho nenavraví. Vždy pred občerstvovačkou Milan vyzvedá, čo chce (teda či vodu alebo ionťák), vybehne, donesie, podá, opýta sa, či je tempo dobré. Zdá sa, že je.

Aj mne vyhovuje, len neviem, či to nie je na mňa prirýchle, aj keď v porovnaní s inými maratónmi bežím pomalšie. 

Keď vybiehame z mesta, opiera sa do nás dosť silný (prekvapujúco) južný vietor. Je tu 15-ty kilometer, tempo dvojice Betka a Milan sa mi vidí prirýchle, radšej spomalím a obaja sa mi pomaly vzďaľujú... až ich stratím z dohľadu. 

Dobrá je tá Betka, myslím si, zrejme chcú ísť pod 3:40, lebo starostlivo kontrolujú tempo 5:15 na kilometer. To je asi dnes na mňa prirýchle.

Točíme sa na juh k hlavnému námestiu s davmi divákov. Trošku ma to preberie a mierne zrýchlim. 

Polmaratón.

Pri dóme opäť vidím dvojicu V+B; polmaratónci sú v cieli a nás čaká repete, sme znova spolu. 

Polmaratón máme za 1:51:10; taký pomalý polmaratón v maratóne som veru dávno nešiel.

A pritom sa aj snažím, ale tie nohy! Nechcú ma poslúchať. 

Asi po jeden a pol kilometri vidím v protismere Milana Furína aj s vnukom; tí teda pod „dve“ polmaratón nepôjdu, myslím si. 

Ale ten Milan, to je teda obetavec (a nielen voči rodine). 

Ozýva sa Betka: Pichá ma v boku! Zhlboka dýchaj! radí jej Milan. Tento jav som už dávno zabudol; naposledy ma pichalo v boku vari pred štvrťstoročím. Čo to s tou Betkou je? Vidieť to, nebeží sa jej ľahko.

Sme na dvadsiatom štvrtom kilometri a v protismere stretávame tých rýchlejších, čo sú pred nami asi 2 kilometre. 

Šplhúň! kričí Milan. Lepšie sa pozriem a vidím skupinu, ktorú vedie Peter Buc (124) a za ním (dalo by sa povedať, už tradične so 111-kou) beží Miki Dzurinda. A v dobrom tempe.

K svojej hanbe sa musím priznať, že som sa pridal aj ja a zajačal som tiež „Šplhúň!“. 

Toto si však Peter nezaslúžil. Milý Peťo, ospravedlňujem sa Ti za nerozvážnosť, ale (keby som bol zlomyseľný) povedal by som, že ťa Pánbožko potrestal, lebo si držal tempo, ktoré bolo nad Tvoje sily, a dobehol si do cieľa až 15 minút za Mikim. Ten sa teda lepší. Dal to za 3:22!

Zdá sa, že začínam mať z behu lepší pocit. Stále som pomalý, ale dá sa to vydržať. Za Aničkou sa napijem vody a odskočím si do vhodne umiestneného krovia, kde stoja a čosi si držia aj iní mládenci. 

Je mi lepšie, ale aj B+V sú už vpredu, odbehli mi viac ako 100 metrov. Nevadí, pôjdem svoje. A bežím svoje, až kým nenarazím na známu z iného maratónu, Zuzku Alexanderčíkovú, ktorá nielen dobre beží, ale aj vyzerá. 

Vymeníme si pár slov, ale zdá sa, že som o trošilinku rýchlejší, takže pôjdem svoje. A veru, pomaličky sa blížim k B+V, Betka dýcha ťažko, nevidí sa mi to. Ako sa Ti beží? Nie najlepšie, ona na to.

Tridsiaty kilometer za 2:39:31. Priemerne 5:30  na m. Slabé. Občerstvovačka. Nepijem, netreba. 

Oboch mojich spolutrpiteľov som nechal vzadu a bežím fádnou časťou trate k dómu, aby sme to otočili zase späť a znova späť. 

Začína pritvrdzovať. Krok mám kratší, okolie vnímam menej, ale na moje prekvapenie stále niekoho predbieham. Chcelo by to pochodiť, hovorím si. Nie! To teda nie, ozýva sa vo mne bojovník. Ak to chceš daťť pod „štyri“, treba bežať! 

Asi na tridsiatom piatom kilometri je na ľavej strane cesty hostinec, husto obsadený pivármi, ktorí mohutne bežcov povzbudzujú. Keď sme to točili prvý raz, recitovali zborovo „Betka, Betka!“, ale z nedostatku Betky som im dobrý aj ja. Z krčmy sa ozýva „Vilo, Vilo!“ Dobre mi to padne a tak im zamávam. 

Tridsať päť v čase 3:07:30 . Nepísané pravidlo pre takých bežcov ako som ja, hovorí, že za 40 minút by som mal byť v cieli (ak vydržím).

Stihnem to pod 3:50? Rád by som, ale neviem, neviem. Pokúšam sa zrýchliť 7 kilometrov je veľa, radšej to nerisknem.

Obieham moju rodnú SAV, jej košickú filiálku na Watsonovej ulici. 

Konečne „štyridsiatka“ (3:36:15). Stihnem to pod 3:50? Skúšam natiahnuť krok; veľmi sa mi to nedarí, ale zdá sa, že by to mohlo vyjsť. Davy burcujú bežcov, cieľ je na dohľad a netrápi ma ani to, že ma asi 200 metrov pred cieľom predbieha Zlatka Semanová. 

Nuž, dnešný maratón nepatrí k mojim najlepším, ale netrápim sa! A to je už čo povedať. Už vidím časomieru nad cieľovým portálom a na nej sú nejaké sekundy nad 3:48. Hypnotizujem ju pohľadom a vyzerá to tak, že to bude pod 3:49.

Konečne cieľ

3:48:43 (v hrubom čase), medaila a kde je pivo? Ani sa pýtať netreba, je to tam, kde je najväčší zhluk národa bežeckého. 

Beriem si dve pivá a už na mňa kývajú Stoliční, sediaci na nejakom pódiu. Dohodli sme sa, že ma tu počkajú. 

Usadzujem sa na čestné miesto medzi Zuzku a Martina. Tak ako? Ja za 3:17, hovorí Martin. Ale čo, veď je to oveľa lepšie ako Tvoj osobák. To je, vraví, však som si ho zlepšil o 12 minút. No, blahoželám. A Ty, Zuzka? 3:40. Výborné.

Pristaví sa aj eN. Tak ako? Ale, pár sekúnd pod štyri. Nevadí, utešujem ho, však tu si už čas nikdy nezlepšíš (v Košiciach má 2:27). 

Okolo ide aj Peter Šafarik z nášho oddielu Železná studnička, vyzerá zničený. Je to jeho druhý maratón a dal ho za 4:06.

Pomaly sa so Stoličnými poberáme do hotela DoubleTree by Hilton Košice (tak sa to vraj správne píše), kde bývajú a kde som sa prezliekol aj ja. 

Je to pohodlné a príjemné, ba aj maratónska cena za osobu a noc je dobrá (67 Euro). A ten parádny a estetický interiér! Na mňa najviac zapôsobila vyhrievaná podlaha v hygienickej časti. Je to skvelý pocit sedieť na WC a mať nohy na teplom povrchu, skúste to! 

A smutná správa nakoniec: Až z výsledkov som sa dozvedel, že Betka Knapíková to vzdala. Skolabovala na trati, Milan bol pri nej, kým po ňu neprišla záchranná služba. Potom so stratou dobehol do cieľa. 

To je, žiaľ, rub skvelého maratónu, akým 86. ročník MMM nesporne bol.

Vilo Novák, Bratislava, 10.10.2009.