|
|
34. United States Marine Corps Marathon, Washington, D.C., 25. 10. 2009, je vraj piaty najväčší v USA a deviaty na svete... Tak to napísal v oficiálnom programe tohto podujatia, ktorý je natlačený na kriedovom papieri a farebne, riaditeľ tohoto podujatia Rick Nealis. A okrem toho, je to najväčší maratón na svete, kde nie sú finančné ceny a teda chýbajú Keňania, ktorí si tu nemôžu zarobiť na radostnejšiu budúcnosť. Tento USMCM (ako sa píše skratka tohto maratónu) bol vypredaný (alebo sold out, ak chcete) za necelý týždeň od začiatku registrácie, čo znamená, že sa prihlásilo za tento čas 30 000 bežcov. Tento preveliký záujem o maratón sme pocítili aj my, pretože z dodnes neznámych dôvodov sa zo Slovenska nebolo možné online prihlásiť a teda sme sa o to pokúšali ako kto vedel. Ja som požiadal svojho synovca študujúceho vo Washingtone (o ktorom ešte bude reč) aby ma prihlásil.
Jediná, ktorá “vykývala” s USMC bola “mariňáčka” Eva Seidlová, štvrtá členka nášho bojového zoskupenia. Vďačí za to svojej slabšej znalosti angličtiny. Totiž, príslušníci ozbrojených síl USA (alebo armed forces) teda aj mariňáci mali možnosť prihlásiť sa ešte pred oficiálnym termínom, aby mali “guaranteed” účasť za o čosi nižší štartovný poplatok.
Systém jej to zhltol. Mali “mariňáčku” z krajiny, čo nemá more, čo je iste pozoruhodný úkaz. Keď sme sa navzájom informovali o problémoch s prihlasovaním, tak Evička sa divila: “veď ja som sa prihlásila bez problémov, čo s tým tam máte...”. Nedalo mi to a pozrel som si celú vec … a bolo mi hneď všetko jasné. Dohodli sme sa však, že s tým nebudeme hýbať a nejako to obkeciame pri tzv. “trouble desk”, čo je doslova “stôl ťažkostí”. Nebolo však treba. Aj keď ostatní “mariňáci” ukazovali preukazy, na suverénnu Evičku si neprišli. Bola "odbavená" bez problémov.
Len Mike ju strašil, že keď budú vyhlasovať víťazov medzi mariňákmi, tak pravda vyjde najavo a sám generál Conway (po česky Konva), 24. velitel USMC odhalí strašnú pravdu: Slovensko má mariňáčku. Ako kufor kufroval Áno stalo sa to. Ten, kto niekedy behal orientačné preteky, vie čo to je, lebo sám “kufroval” často. Aj ja som kufroval, totiž zablúdil a lietal po krajine, snažiac sa nájsť na mape nejaký bod, ktorý je aj v teréne a nakoniec nájsť kontrolu. Ale tentoraz to bolo vážnejšie. Keď sme prileteli na Allen Dulles International, čo je medzinárodné letisko Washingtonu (IAD) a išli sme si po batožinu, môjho pekného, červeného (požičaného) kufra nebolo a nebolo, hoci ostatným batožina prišla. Obehoval som dopravník s batožinou, keď sa z rozhlasu ozvalo oznámenie “ Passanger Nóvak and (nejaké ďalšie meno) are asked to come to the desk... Tušil som zradu a zrada to aj bola. Bolo mi oznámené, že “my luggage is over the ocean, my kufor is over the see...” (ak ste postrehli príbuznosť s piesňou “my Bony is over the ocean...” ste na správnej stope.) Dozvedel som sa, že kufor priletí na druhý deň tým istým spojom, dal som tej milej dáme adresu nášho hotela, kam mi ho mali “zajtra” doviezť a dostal som aj informácie ako môžem robiť “tracking” kufra na internete a dozviem sa, že kufor je nad oceánom alebo niekde inde. Tu som si spomenul na ten technický “zázrak” londýnsky Terminál 5 a kolosálne zmätky s batožinou pri jeho otvorení pred necelým rokom samou pani královnou Alžbetou II. Lebo, batožina sa rozdeľuje kombinovaným mechanicko – elektronickým systémom, bez účasti ako sa vraví “ľudského faktora” a môj dobrý kufor “nebol rozpoznaný” a zostal v Európe. Nakoniec, kufor mi doviezli do hotela Hampton Inn nasledujúci deň presne o polnoci, keď sme už hajali. Lenže, musel som sa pripraviť aj na situáciu, že mi kufor dôjde neskoro, teda po maratóne. Pri registrácii som si teda kúpil tielko aj trenírky; na nohách som mal adidasky, v ktorých som mohol v krajnom prípade bežať. No a na noc mi požičal tričko Amos.
Hampton Inn College Park Hotel Nie je to hotel ledajaký. Je to hotel patriaci do skupiny The Hilton Family. Je to skupina ôsmych typov hotelov jeden z nich je aj Hampton, druhý DoubleTree, ktorý je aj v Košiciach (je to bývalý Slovan, aby som to porovnal s Košicami). Teda, bývali sme parádne a – lacno. My Slováci v Amerike spravidla bývame v tých najlacnejších ubytovniach, čo je pochopiteľné. Hotely v centre Washingtonu D.C. Sú dosť drahé, to by sme si nemohli dovoliť. Lenže, vo Washingtone D.C. študuje aj môj synovec Matúš a ten bol poverený hľadaním relatívne lacného, ale dobrého ubytovania. No a výsledok jeho aktivít bol Hampton Inn. Poznám tento typ hotelov, viem, že sú to kvalitné hotely a preto som bol prekvapený nízkou cenou. Je to zrejme tým, že sa nachádza na periférii Washingtonu D.C., neďaleko tzv. „Capital Beltway“, čo je okružný obchvat mesta a je to (našťastie) asi 20 minút peši od stanice metra Greenbelt, odkiaľ je do centra asi 30 minút metrom, veľmi pohodlným s kobercami. Toto skvelé zariadenie poskytovalo raňajky formou švédskych stolov, k dispozícii bol krytý bazén, fitness a internet, všetko v cene ubytka.
A to najlepšie nakoniec: Na preukaze s magnetickou kartou bolo napísané: „If you are not satisfied, we do not expect you to pay“, alebo, „ak nie ste spokojní, nemusíte zaplatiť“. A naozaj, pri odchode sa ma recepčný opýtal „ Were you satisfied?“ A vyšlo nás to lacnejšie ako izba bez okien v Barcelone. Maratón Mylím, že o veciach „okolo“ maratónu som toho popísal dosť, je načase sa venovať tomu, prečo sme sem prišli – teda maratónu. Štart
Odštartoval nás výstrel z kanóna stredného kalibru (asi 75 mm), čo bola taká rana, že by zobudila aj hluchého. Ešte niekoľko minút po tejto „pecke“ sa nič nedialo, lebo bežci na širokej ceste sa museli vpratať do užšieho štartovného portálu s elektronickou registráciou. Počas tohto času nám nad hlavami lietali dva konvertoplány „Osprey“, ktoré môžu lietať ako helikoptéra, aj ako lietadlo tak, že preklápajú motory umiestnené na konci krídel. Väčšine to veľa nehovorí, ale mne, nadšencovi letectva je jasné, čo je to za výtvor. Zaujímavé je, že aj pri preklápaní motorov letel spojite. Ale, poďme späť, k maratónu.
Snažili sme sa dostať čo najviac dopredu, nie preto, aby sme mali lepší “bruto“ čas, lebo ten sa meria elektronicky, ale aby sme nemuseli toľko predbiehať. Kvalita U.S. maratónskeho poľa nie je vysoká. Masovosť, to to hej, ale behajú tu aj (alebo hlavne) takí, čo na to nemajú, ide o prestíž. Napríklad, u nás doma som rád (aj to je slabé slovo) ak som v prvej polovici maratónskeho poľa. Na MMM v Košiciach, som tam zhruba bol s podobným časom, ako tu na USMCM. Ale (trošku predbieham udalosti), som skončil medzi prvými 12 percentami! US maratóncov poznať ľahko podľa oblečenia. Majú bundy (hoci je teplo), trenírky vhodné na basketbal, čiapky. Postupne to odhadzujú, alebo uväzujú okolo pása, niektorí už na piatom kilometri chodia... Keď pozerám výsledky, počet finišujúcich bol 21 399, prihlásených bolo 30 000, zrejme mnohí neprišli, ale aj tak: Koľkí vzdali? Zaujímavé je, že tieto čísla (a Bože uchovaj mená !) sa nikde neuvádzajú a to schválne- aby „nedehonestovali“ tých, čo DNF... Konečne sme s Evou precupkali štartovný portál, ubehli 4 minúty a 8 sekúnd; tesne za ním mariňáci behajú okolo kanóna, z ktorého sa ešte dymí. Mike s Amosom na to potrebovali 14 minút!
Teda bežíme pomaličky, pomaly, kúsok rovinky a potom slušné stúpanie v Rosslyne, kontrolujem v dave polohu Evy; je to ľahké, má žiarivé, červené tielko. Ja som sa poistil a zobral som si hore 2 vrstvy: polypropylénové tričko s krátkym rukávom a na to tielko, trošku som to prehnal, ale ja radšej hrám na istotu, ak by bol vietor, ako hlásili (15 míľ/h) bolo by sa zišlo, ale v dave a v meste ho takmer nebolo cítiť. Nedohodli sme sa na spoločnej taktike; viem, že Eva má časy podobné mojim (okolo 3:40), ale viem aj to, že beží (na rozdieľ odo mňa) rovnomerne celú trať. Ja spravidla bežím prvú polovicu rýchlejšie (ak sa dá nazvať rýchlosťou tých 5 minút na kilometer) a potom mi to už nejde a bežím pomalšie a pomalšie...Nie je to nedostatok mojej taktiky, ale človek s takým skúseným organizmom jednoducho regeneruje v druhej polovici pomalšie; ak by som začal vyložene pomaly, nepomôže mi to, a stratím aj to, čo som si mohol nahonobiť v prvej polovici. Ale, myslím si, pôjdem s Evou, aspoň mi bude veselšie... lenže...o debate s Evou na trati nie je ani reči.
To keď bežím s Mikeom, tak aspoň prvú polovicu prekecáme, hlavne komentovaním zadných častí dámskych tiel a konverzáciou s nimi. Ale Eva...tá je ticho, ako voš pod chrastou. Keď som sa jej pýtal, prečo neodpovedá, dostal som (samozrejme až po dobehu) odpoveď: „ Adam Košťál mi povedal, že jedno slovo počas maratónu znamená stratu jednej sekundy“ ( To by sme s Mikem mali stále behať pod „tri“ ak by sme nekecali.).
Prebehli sme Rosslynom, na druhú stranu rieky Potomac do starobylého Georgetownu, s výhľadom na univerzitu a ďalej, proti prúdu popri rieke. Prvých desať kilometrov (54:10) som bežal pomalšie, ako som zvyknutý, prispôsoboval som sa Eve; ale pravdu povediac, bol to taký zástup ľudí, že sa dalo ťažko predbiehať. Je mi jasné, že si musím odskočiť vyčúrať sa; vzďaľujem to, nechce sa mi zaostať, je jasné, že Eva ma nepočká. Ale čo už. Asi na 11 kilometri je vhodná odbočka do lesa; konečne lepší pocit. Zatiaľ mi za chrbtom prebiehajú doslova tisíce bežcov, ktorých sme s Evou už raz predbehli. Zaraďujem sa znova do davu, Bohvie, kde je Eva. Znova Georgetown, za ním známy komplex Watergate (mimochodom v Museum of American History som videl vypáčený trezor z onej aféry, ktorá stála Nixona prezidentstvo), obiehame National Mall a Lincolnov Memoriál a vbiehame na ostrov s Jeffersonovým pamätníkom, kde bude méta polmaratónu.
V USA je pekných dievok poriedko, ale v maratónskom poli ich bolo 8432! (teda toľko ich dobehlo). A sú pekné, štíhle, milé, no proste, kto sa v Amerike chce oženiť, nech ide na maratón! Beriem si gel, ktorý mariňáci rozdávajú pred 20 kilometrom a čakám, na občerstvovačku, aby som ho mohol zapiť. Tak teda konečne ich vidím pred sebou! Občerstvovačku s Powerrade a Evičku, ktorú som dotiahol. Kričím na ňu, Eva! Eva! Neviem, či ma počula, nič nedáva najavo a trieli vpred. Zato ja zastanem (nechcem sa predsa obliať!), do úst vtlačím gel a zapijem powerrade. Kým sa spamätám, Evy nikde, ale viem, že je vpredu. Začínam ju stíhať. Polmaratón, čas 1:51:40, to teda nie je žiadna sláva. Preplietam sa medzi bežecký národ... až konečne zbadám Evu. Priplichtím sa k nej, pozrie sa na mňa, ale nevraví nič; zrejme šetrí sily.
Eva pozri, vľavo je Jeffersonov pamätník (krásna stavba v klasickom štýle). Eva ani nemrkne tým smerom, je koncentrovaná na beh. Vľavo je Biely dom - hovorím jej asi na 27 kilometri, ani sa tam nepozrie, stále hľadí dopredu, neviem, či ma vôbec vníma.
Tak toto nie, pôjdem si ja len svoje, predsa som začal cítiť únavu. Nakoniec, obiehame Mall, je čo obzerať. Tridsiaty kilometer; posledná päťka bola za 26 minút, teda nič moc, ale už sa blížime k mostu cez Potomac (Rochambeau Bridge), čiže Rošambó, ktorý nás zavedie k Pentagonu. Mimochodom, ono francúzske meno mostu. Hodne Francúzov bojovalo s Američanmi proti Angličanom, nie však preto, lebo by im chceli až tak dobre, ale preto, lebo to bolo proti Angličanom, ich dlhoročným nepriateľom. Ale poďme k Pentagonu. Je to naozaj impozantná budova: päťuholník, 5 traktov, 5 nádvorí a okrem toho 5 podlaží. Len zamestnancov je o niečo viac: 23 tisíc! Zbieham z mosta a je tu tridsaťpäťka , môj čas je 3:04, ak prirátame obligátnych 40 minút do konca, tak by to mohlo byť 3:44. Nie zlé, bral by som to! Vbiehame do vyzdobeného moderného mesta Crystal City, kde je otočka a potom hajde do cieľa! Obzerám sa, až si idem krk vykrútiť, lebo v protismere by mohla byť Eva! Vidím ju a kričím Eva! Vidí ma a kŕčovito sa usmeje, únavu na nej už vidieť. Má na mňa tak asi 700 -800 metrov, teda nejaké 4 minúty a do cieľa má 3,2 míle, teda si 5 kilometrov. Veď ani ja nebežím nič slávneho, ale v protismere (teraz sú to tí za mnou) to hustne; tam je najväčšia „sila“ bežcov. Odteraz nepijem nič; pomôcť mi to nepomôže, zbytočne stvrdnem a ťažko sa rozbieham.
Prebiehame miestom štartu; ciel je asi o míľu ďalej, pri pamätníku Iwo Jima. Nemá to konca – kraja. No konečne! Asi tristo metrov stúpania za frenetického povzbudzovania divákov a som v cieli! Čistý čas by mal byť 3:44:53, som naozaj spokojný, aj keď o ten čas až tak nejde, len nech je pod „štyri“. Je to úžasný pocit, ale to všetko viete.
Medaila (tentoraz od mariňáka), sáčok s jedlom a fľaška Powerrade tiež od mariňáka v maskáčoch. (Poďakoval som sa mu slovami „Thank you Sir!“ - „Its my pleasure“ , zaznela razantná odpoveď.) A čo ostatní z našej „task force“ ? No jednoznačne najhviezdnejšou z našej zostavy je nielen „tlmačská“ (ale už aj „mariňácka“) hviezda Evička. Časom 3:41:31 slávne zvíťazila vo svojej kategórii F 60, ja som bol štvrtý v M65. Že to všetko Evička brala vážne, svedčí aj to, že keď sme v pondelok po maratóne navštívili Arlington a Pamätník Iwo Jima, stál tam ešte stupeň víťazov. Poďme sa odfotiť!
Zvolal som a už sme sa stavali na „bedňu“. Eva na stupeň najvyšší a ja som sa chcel postaviť k nej. „Postav sa tam, kam patríš! Hnala ma dolu. Tak som sa postavil (skromne, tam, kam patrím) na „štvrtý stupienok – ako môžete vidieť na fotografii.
<<Ale aby som povedal pravdu, najviac ma prekvapil Mike. Nezahviezdil síce časom 4:56:53, ale vzhľadom na stav jeho päty, z toho prameniacu nedostatočnú prípravu, má môj obdiv. Udeľujem mu absolutórium. Mike je je pre mňa „nastojaščij geroj“. Čím sa líšil tento maratón od tých ostatných? Čo vo mne zanechalo silný dojem a je odlišné od všetkých (predovšetkým európskych) maratónov je silný vlastenecký podtón celého podujatia. Všade je cítiť, že bežci, ale aj diváci sú hrdí na svoju vlasť, na to, že sú američania, sú hrdí na svoju armádu a v tomto prípade na U.S. Marine Corps, alebo po slovensky „mariňákov“. Je dojímavé vidieť veterána, šedivého černocha, bežiaceho zo zástavou s nápisom na tričku „ bežím pre svojich padlých kamarátov“. Alebo štíhla štyridsiatnička s fotografiou mladého muža na chrbte s nápisom „bežím pre svojho hrdinu, syna Johna, ktorý slúži v USMC“. Takýchto príkladov bolo veľa. To množstvo rôznych nápisov osobného charakteru na tričkách je typické pre americké maratóny.Čo je odlišné od európskych maratóniov je aj spôsob povzbudzovania bežcov, predovšetkým veľa transparentov s menami a slovami povzbudenia, napr. „Run Mumm Run“, teda „bež mama bež“.
No a zaujímavé je tiež to, že v maratóne bola vypísaná kategória pre chlapcov aj dievčatá od 0 –14 rokov. Je teda možné bežať maratón vtedy, ak majú písomný súhlas rodičov. Skontroloval som si to vo výsledkoch a skutočne bežali 14 roční chlapci aj dievčatá (tak asi po desať v každej kategórii) s časmi nad 3 hodiny. Nemyslím si, že je to nápad hodný nasledovania.
Z pobytu vo Washingtone D.C. mám pocit, ako by som bol v kúpeľoch. Rozľahlé parky, skvelé ubytovanie, kopa zelene, múzeá zadarmo a nádherný scénický maratón, to je to, čo ho robí (pre mňa) tak príťažlivým, že sme naň s Mikem išli aj po druhý raz. Vrelo odporúčame! Vilo Novák, Bratislava, 5.11. 2009. |
|
|
Mišo Holík (alias Mike) s Andrejom Jackom (alias Amosom) zahájili korešpodenciu s usporiadateľmi a podarilo sa im dohodnúľ, že napriek vypredanému maratónu im zoberú písomnú prihlášku. 
Naša Evička akosi nepostrehla, že je to pre “serviceman in duty” a prihlásila sa na maratón ako mariňáčka. 
Naša partia sa rozdelila na dve „podpartie“; Mike s Amosom a Eva so mnou. 
Poznám Evu dlho, aj som s ňou bežal viackrát, ale až teraz som pochopil jej naozaj (doslova profesionálny) prístup k pretekom; je maximálne koncentrovaná na výkon, nenechá sa rozptylovať, nevšíma si okolie ani mňa, samozrejme. 
Rozbehol som sa, nohy mám ľahšie. Predbieham devy, ktoré ma predtým predbehli. A je sa na čo dívať. 
Občerstvovačka. Zastavím a pijem, nie tak Eva; stále beží rovnomerne vpred, až ju strácam z dohľadu. Keď asi po kilometri z ľavej strany míňame Kapitol, vidím ju v zákrute asi 50 metrov vpredu. 
Amos to „zbehol“ za dobrých 4:26:38.
>> 
