|
|||||||||
|
IVOR LEHOŤAN
„Majster alkohol zamietol jeho sebavedomie ako smeti pod koberec. Dnes mohol byt z Kadleca reprezentačný tréner, možno predseda zväzu. Ktovie. Bude to rozprávanie o najmenej zmapovaných rokoch Kadlecovho života, ktoré strávil po odchode z Banskej Bystrice v Česku, najmä s koňmi, ktoré tak miloval, a svojimi osobnými problémami. Tento rodák z Kladna sa rozhodol ukončiť svoj život na slučke v auguste roku 2001.
Jana Novotného, jeho bývalého trénera v ASVŠ Dukla Banská Bystrica, sme požiadali, aby nás v skratke previedol Kadlecovou športovou kariérou. Chlapec z Dolných Chabrov, vyrastajúci v tamojšom obecnom domčeku na námestí v láskavom objatí babičky, ktorá ho ako 5-ročného vytiahla z detského domova, mal od raného detstva pohnutý osud. „Spoznal som ho, keď mal jedenásť a začal v Chabroch trénovať s modernými päťbojármi Karla Bártú, ktorí tam jazdili na koňoch. Rodičov nepoznal. Vedel však o otcovom osude, ktorý si sám vzal život. Ujala sa ho babička, ktorej bol nesmierne vďačný za krásne, hoci chudobné detstvo. V Dolných Chabroch žili v jednej miestnosti so studenou vodou a suchou latrínou vonku. Videl som to na vlastné oči až v roku 1984, keď som tam bol. Dá sa povedať, že až potom som začal Milana poriadne chápať. Ako chlapec zahorel túžbou vyšplhať sa kamsi vyššie z toho prostredia, z jednoduchého života, aký mu mohla babička poskytnúť. Milan si to ešte vtedy sám o sebe neuvedomoval, ale do pätnástich rokov bol hrozný provokatér. Nemohli sme sa čudovať, keď ho jeho „druhý otec" Karel Bártů našiel zviazaného hlavou dole na strome alebo zavretého v prevrátenej šatňovej skrinke. Niekedy jeho chrbát slúžil starším päťbojárom ako stolček na hranie kariet. Milanovi to nikdy neprekážalo. Chcel sa presadiť a aj takto si budoval svoju osobnosť. Aby zapadol do kolektívu, dovoľoval si až šialené veci. Svojím spôsobom som tú jeho drzosť obdivoval."
Do Banskej Bystrice prišiel v roku 1977 a v armádnom klube vydržal osemnásť rokov. Väčšinu z nich prežil pod Novotného kuratelou. „Preňho bola zmena prostredia obrovská a zásadná vec. Prišiel do Dukly, kde sa cítil ako v hoteli. Mal teplú vodu, sprchy, mal sa s kým porozprávať, mal pravidelnú stravu, pekné prostredie a mohol robiť to, čo chcel šport. Behal s atlétmi, dával si "konské" dávky, šermoval s profíkmi a v Topoľčiankach "rajtoval" na výborných koňoch. Stále sa snažil svoje okolie presviedčať, že na to má. Vyskočil hoci na neosedlanú kobylu a bol šťastný. Svojou drinou sa začal rýchlo presadzovať". Ako junior na seba čoskoro upozornil. Na olympiáde v Moskve v roku 1980 skončil ôsmy. Otvoril sa mu svet. Z malého námestíčka v Chabroch vstúpil do veľkého kolotoča. Stretával sa s politikmi, umelcami, poskytoval rozhovory pre televíziu. Dostal sa úplne niekam inam, kde bol do vojenčiny. Úžasné, ako dlho sa držal vo svetovej päťbojárskej špičke. Vlastne desať rokov až do deväťdesiateho roku. Končil na armádnych majstrovstvách sveta v Banskej Bystrici v roku 1993. Asi v osemdesiatom štvrtom som začal naňho tlačiť, aby si urobil školu. Predtým sa vyučil za umeleckého tesára. Milan však vzdelanie nechápal ako niečo, čo mu bude neskôr treba. Sústredil sa len na šport a zabudol, že život beží a športovcove hodinky tikajú. Vedel veľmi drieť, ale aj poriadne sa odreagovať. Na trojtýždňovom sústredení vo Vysokých Tatrách po niekoľkých dňoch, keď jeho kolegovia padali od únavy na ústa a snažili sa vymyslieť čo najdôveryhodnejšiu simulantskú kľučku, bol Milan večer v bare a ráno stál prvý na bloku pri bazéne. Bol príkladom toho, čo je človek všetko schopný vydržať. K športu sa mu pridružil alkohol, ale Milanovi to v tých rokoch akoby neprekážalo. Donekonečna sa to však nedalo kombinovať. Po roku 1990 už začínal cítiť, že jeho športová kariéra sa chýli ku koncu, že to už nie je ono."
Alkoholom začal kompenzovať nesplnené očakávania. Po osemnástich rokoch služby v armáde odišiel z Dukly v máji 1995. Pol roka pôsobil ako tréner mládeže v AŠK spod Urpína. Nebolo však naňho spoľahnutie. Nadriadení nemali istotu, či príde na tréning. Alkohol býval silnejší a zametal ním. Potreboval radikálnejšie riešenie problému. Určite liečbu. Vynútený odchod z Dukly pociťoval ako krivdu. Možno sa mu dalo zo strany klubu, pre ktorého slávu toľko urobil, naozaj viac pomôcť. Ale keď si skladáme obraz o Milanovi Kadlecovi, nespoľahlivosť a nedodržanie slova ťažko tolerovať. „Po skončení športovej kariéry začal uvažovať, čo ďalej. Dovtedy venoval modernému päťboju všetko. Nemal však nič poriadne v ruke. Ako vyučený tesár postavil jednu strechu a on sám vravieval, že div hneď nespadla. Potreboval začať znova. Desil sa však toho a začal sa utiekať k alkoholu. Prišlo obdobie, keď hľadal nový smer pre seba a zrazu sa začala prejavovať aj jeho druhá povahová stránka. Bol síce veselý a spoločenský človek, ale aj smutný a uzavretý. Veľmi dobre vedel, z akého prostredia vyšiel a kde bol. Zažil veľkú slávu a potom veľké nič. Nemal príležitosť stretnúť sa s bežným životom so všednými starostami," pokračoval v rozprávaním Jan Novotný.
Kadlec odišiel v roku 1995 od manželky Nadi a dcérky Veroniky z Banskej Bystrice do južných Čiech na konskú farmu, kde mu dal miesto bývalý päťbojár Jiří Čermák. Dlho tam nevydržal a v roku 1996 sa zamestnal vo firme Alfex v Banskej Bystrici. Pri jednej túre na dvoch kolesách s bývalým cyklistom Milanom Bagačkom si zahovoril uňho miesto šoféra. Vozil elektromateriál a často jazdieval do Česka. Ani táto práca ho po niekoľkých mesiacoch nenapĺňala spokojnosťou. Na pretekoch seniorov v modernom pätboji v Budapešti sa dal do reči s kamarátom, strieborným z olympiády v Montreale v súfaži družstiev Bohumilom Starnovským. „Neviem už presne, ale bolo to asi v roku 1998. Milan mi vravel, že má na Slovensku problém s prácou. Ja som vedel, že aj s alkoholom. Poznal som ho veľmi dobre. Oceňoval som, čo preňho urobila babička v Chabroch. Hovoril som mu, Milan tu je moja ruka a na to sa pozerá zhora tvoja babička, že ti dávam šancu. Ak to robím, robím to pre ňu a pre teba. Keď budeš u mňa sekať dobrotu, tak bude všetko v poriadku. Keď nie, nebude sa dať s tým nič robiť. Nejaký čas to u mňa vydržal, ale potom sa objavili problémy, ktoré som nemohol tolerovať," hovoril nám podnikateľ Starnovský. V stajni v Svinčiciach bol Kadlec jedným z ošetrovateľov koni, ktorých mal vtedy Starnovský štrnásť. To už mal Milan za sebou rozvod s Naďou v roku 1998. Budoval si novú existenciu. Kamarátovi sľúbil, že o kone sa dobre postará. „Sľúbil to, ale neskončilo sa to šťastne. Keď ku mne prišiel, stretol sa hneď v prvý deň s Ivanou Cisafovskou, ktorá kvôli nemu odišla od manžela. Urobila pre Milana veľmi veľa. Keď odo mňa približne po trištvrte roku odišiel, šla s ním na farmu v Podbořanoch, zohnala si aj dobré miesto v škodovke v Mladej Boleslavi, keď Milan pracoval v tamojšom Baumaxe. Myslím si, že ho dokázala prehovoriť aj na liečenie závislosti. Síce naň nejaký čas Ambulantne chodil, no ani to mu napokon nepomohlo. Čo ja viem, tak začínal pivom a potom sa dorážal tvrdým alkoholom," vravel Starnovský pri smutnej spomienke na Milana.
Sekretár Českého zväzu moderného pätboja Jiří Hrdlička pozýval Milana po jeho definitívnom usadení v Česku na rôzne akcie. Snažil sa v ňom vzbudiť opätovný záujem o moderný pätboj. „Bohužiaľ, stále sa s ním ťahal alkohol. Preň sklamal aj najlepších kamarátov," myslí si Hrdlička. „My sme sa nádejali, že sa nám ho podarí vtiahnuť do zväzovej práce. Stretli sme sa na niekoľkých pretekoch. Keď bol na farme v Bělej pod Bezdězom u Oldřicha Vacka pri koňoch, snažili sme sa rozbehnúť spoluprácu, aby tam naši päťbojári cestovali na jazdecký tréning. S Milanom sa však bolo ťažko dohodnúť, pretože nedržal slovo." Hrdlička stretol Kadleca naposledy na jar roku 2001, keď český zväz vyhlasoval svojich najlepších mládežníkov. Vyzeral vraj tak, akoby sa Bělej pod Bezdězom cítil spokojný.
Bohumil Starnovský videl Kadleca na päťbojárskych pretekoch dva týždne predtým, než sa obesil, „Mal som z neho zvláštny pocit. Akoby bol už so všetkým zmierený." Po podrobnostiach spáchania samovraždy sme nepátrali. K tragickému príbehu netreba ešte väčší bôľ pre tých, ktorí Milana poznali, alebo s nim žili. „Milan si po tom, čo skončil s päťbojom, nenašiel miesto v živote. Hoci počas svojej vynikajúcej kariéry zarobil nejaké peniaze, za ktoré si mohol obstarať v ten moment niečo perspektívne, on bol veľký gróf. V češtine sa tomu hovorí furiantstvo hostil celú krčmu a robilo mu to dobre. Po jednom svetovom šampionáte, na ktorom získal medailu, ho čakali na letisku v Ruzyni viacerí kamaráti z päťboja. Všetci ho potľapkávali po ramene a on ich za to pozval na pohárik. Povedal som mu vtedy Milan, nie ty by si im mal platiť, ale oni tebe za to, že si im pomohol udržať miesta pre moderný päťboj v systéme športu. To nikdy nevedel pochopiť," dodal Jiří Hrdlička.
Dlhé roky si písal denník, v ktorom boli aj vety o určitom rozčarovaní zo sveta, v akom žil. Starnovský bol s Milanom krátky čas aj na vojenčine v banskobystrickej Dukle. Za tie roky ho spoznal ako svoje topánky. „Milan ma okamžite zaujal úžasnou vôľou, akou chcel dosiahnuť úspech," hovorí Starnovský. „To, čo on, nezvládol v tréningu nikto z nás. Veľmi sa však zmenil, keď som odišiel z Dukly. Ako mi vraveli, ja som bol posledný, kto mal uňho rešpekt. Pripadal si potom v klube ako vládca. Nemal tam oponenta a je zlé, keď vás každý len tľapká po pleci. Po našom opätovnom stretnutí v mojej stajni v Svinčiciach ma prekvapilo, ako hlboko bol v problémoch s alkoholom. Nikdy som si nemyslel, že táto pliaga môže človeka tak pohltiť. Snažil som sa vyhovoriť mu to, pripomínal som mu babičku, ale nevedel si s tým poradiť. Zaujímavé, že s takou vôľou, akú mal na tréning, sa nedokázal z toho dostať. To ma šokovalo. Až kým človek sám do problémov s alkoholom nespadne, nevie to posúdiť." „Kone, to ho bavilo, ale večery keď bol sám, boli zlé," zamýšľal sa nad Milanovým tragickým osudom Jan Novotný vo svojej záverečnej bodke. „Býval v malých českých dedinkách, v ktorých ho už nikto nepoznal. Na kone, to on bol. Na parkúre vedel vtlačiť svoju vôľu každému slabému, ale na dobrom zasa nevedel jazdiť. Nenechal koníka skokana zdolávať prekážky samého. To bolo na Milanovi tiež zaujímavé. Keď sa už po rozvode občas vracal z Čiech do Banskej Bystrice za rodinou a kamarátmi, vravel mi, že v sedle sa mu stále páči, ale keď z neho zoskočí, už je to iné. Neviem, čo ho napokon zlomilo. Možno mu začali dochádzať peniaze. Priateľka Ivana Císařovská mu kúpila koňa, držala ho do poslednej chvíle, ale aj ona musela napokon od neho odísť. Viem, že mal aj autohaváriu, po ktorej mal zdravotné problémy. Neviem, aký bol presne jeho koniec. Keď ste ma vyzvali, aby som naňho zaspomínal, nemohol som v noci spať. Uvažujem nad tým, čo by mohol alebo nemohol každý z nás, ktorí sme boli s ním, urobiť inak, ale neprišiel som na to, čo by bolo preňho jednoznačne dobré. Keď som si dal dokopy dva póly v jeho živote na jednom nemal nič v rukách, na druhom bola jeho športová sláva a kariéra, zisťujem, že aj tak len on sám mohol na to prísť. Kamaráti sa v posledných rokoch jeho života mohli akokoľvek snažiť... Nezazlieval by som Milanovi, že sa bál o svoju budúcnosť, ale to, že nedokázal o ňu bojovať."
Veľký päťbojár je pochovaný pri babičke v Dolných Chabroch. „Chcel by som sa poďakovať ľuďom, ktorí sa mu snažili pomôcť ešte aj ku koncu života. Vidím ho stále ako usmievavého blondiaka. Vravieval mi, vieš, Honzo, frajerina nie je to, keď má človek na to a robí to, ale keď na to nemá a robí to." To dodal ešte na záver Jan Novotný.
IVOR LEHOŤAN |
Bolo to rodovo vpísané znamenie chlapov Kadlecovcov, že otec i syn si rovnakým spôsobom siahli na život? Tí, ktorí Milana poznali, tvrdia, že na otcovu tragédiu v závere svojho krátkeho života často myslel. Už tiež nebohému majiteľovi stajne, v ktorej naposledy pracoval, niečo naznačoval, čo sa v ňom odohráva, ale do duše samovraha ťažko preniknúť v správny moment. Päťbojársky velikán, chlap, ktorý mal dvoje pľúca, ukončil svoj život predčasne.
